Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

„Nech si všetci hovoria, čo sa im len zachce,“ povedala malá Naomi, zatvorila dvere na svojej izbe, zhasla svetlo a zasvietila malou baterkou na plagát, ktorý visel nad jej posteľou. Na plagáte bola zobrazená tanečnica. „Jedného dňa bude aj zo mňa známa a úspešná tanečnica,“ povedala, zatvorila oči a s úsmevom na tvári snívala svoj sen.

Zo snívania ju vytrhol ranný piskot budíka, ktorý ohlasoval nový deň. Na dverách Naominej izby sa ozvalo klopanie a po chvíľke vošla dovnútra jej mama. „Naomi, je čas vstávať, musíš ísť do školy,“ povedala mama a odišla. „A nemôžem radšej celý deň stráviť na tanečnom krúžku?“ utrúsila uštipačnú poznámku Naomi. Z chodby sa ozval len zvýšený hlas jej mami: „Nie! Škola je prednejšia ako tanec!“

Naomi sa pozbierala z postele, obliekla sa a spolu s mamou sa vybrala do školy. Mama ju v jej sne nepodporovala, ale Naomi s tým bola vysporiadaná a netrápilo ju to. Veď je to jej sen a môže si o ňom snívať, koľko sa jej zachce. Nastúpila do autobusu a odviezla sa do školy. Ale ani tam nemala pochopenie pre svoj sen. Väčšina jej spolužiačok si z nej uťahovali. Posmievali sa jej a nechápali, ako sa chce stať tanečnicou, keď má drevené nohy. Na papier v škole nakreslili karikatúru s jej postavou, kde napísali: „Naomine nohy sú drevené a krivé.“ Naomi nemala ani drahé oblečenie a nebola ani ničím iným výnimočná. Nevysedávala s ostatnými dievčatami pri okne a neobzerala všetkých chalanov. Zrejme to bol dôvod, prečo nemala toľko kamarátok.

Čas rada trávila v školskej telocvični, kde bolo veľké zrkadlo a mohla tam skúšať nové tanečné kroky. Mala len jedného ozajstného priateľa, ktorý sa volal Teo. On jediný ju podporoval v jej sne a veril, že jedného dňa z nej bude ozajstná tanečnica, ktorá ohúri svet.

„Ahoj, Naomi, ako sa dnes máš?“ opýtal sa Teo každé ráno, keď ju stretol v škole. „Mám sa fantastický! Včera večer, keď som zaspávala som si vymyslela nové tanečné kroky. Už sa neviem dočkať, kedy pôjdem do telocvične a vyskúšam ich,“ povedala natešená Naomi. Teo sa na ňu zahľadel a povedal: „Vieš, že to znie veľmi fantasticky? Podľa mňa tie kroky budú jedného dňa veľmi, veľmi slávne.“ Naomi sa vždy usmiala, pretože ju zakaždým jeho slova potešili.

Po obede, keď všetci mierili domov, Naomi šla do telocvične, a skúšala svoje nové tanečné kroky. Prezliekla sa do tanečných legín a obula si tanečné cvičky. So zatvorenými očami poskakovala, ba poletovala po parkete a tancovala kroky, ktoré si deň predtým predstavovala vo svojich myšlienkach. Zastavila sa, jedným kolenom kľačala na podlahe a oči otvorila. Jej zrak spočinul na plagáte, ktorý visel na stene. Postavila sa a prišla k nemu bližšie, aby si ho lepšie prečítala. Bola to pozvánka na tanečnú súťaž, ktorá sa mala konať v ich meste. Oči jej od radosti skoro vyskočili a srdce sa jej rozbúšilo tak silno, že mala pocit, že počuje jeho ozvenu v telocvični.

Vzala školskú tašku a utekala domov, aby mame povedala túto úžasnú novinku. Otvorila dvere, topánky ledva zobula a hodila ich do rohu spolu so školskou taškou. Vyrozprávala mame úžasnú novinu. „Tak čo mami, môžem tam ísť? Prosím, prosím, je to pre mňa veľmi dôležité!“ naliehala Naomi.

Jej mama sa nad tým zamyslela, ale už z jej výrazu bolo jasné, že ju to nenadchlo. „Naomi, vieš dobre, že v tento deň máš krúžok angličtiny. Je mi ľúto, ale tanečnú súťaž nestihneš.“

Naomi to zlomilo. Odišla do svojej izby a zatvorila sa tam. Plakala azda až do rána. Keď sa, ale ráno zobudila, čakala ju mama s dobrou správou. „Naomi, rozhodla som sa, že jednu hodinu angličtiny môžeš vymeškať. Odveziem ťa dnes na tú tanečnú súťaž.“ Naomi vyskočila z postele a mamu vyobjímala, skoro by ju udusila.

Po škole sa začala súťaž v tancovaní. Naomi tancovala najlepšie ako vedela. Cítila sa fantastický. Nohy a ruky jej lietali a nadnášala sa ako labuť v jazere, z ktorého sa odráža dúha. Keď skončila, vypočula si úžasný potlesk od publika. Dobehla k svojej mame a Teovi, ktorý tam bol tiež, a spoločne čakali na výsledky. Konečne prišla veľká chvíľa. Výsledky boli pripravené. Lenže Naomi skončila na predposlednom mieste. Nevyhrala. Samozrejme, že ju to vzalo. So sklonenou hlavou odchádzala domov. Teo ju neustále upokojoval, že nabudúce to určite vyhrá. Naomi však bola taká nešťastná, že zahodila svoje tanečné cvičky do koša. „S tancovaním som skončila. Mama mala pravdu!“ povedala nešťastná Naomi a odišla domov.

Na druhý deň ráno sa Naomi zobudila a neverila vlastným očiam. Jej tanečné cvičky, ktoré deň predtým vyhodila do koša, boli vyčistené a položené vedľa jej postele. Pod nimi bol list. Naomi ho vzala do rúk a prečítala: „Drahá Naomi, pre jeden neúspech nezahadzuj svoj sen. Tvoj včerajší tanec bol pompézny. Tvoj kamarát Teo.“

Naomi sa postavila a obula si tanečné cvičky. Rozhodla sa, že odteraz bude trénovať ešte viac a v tanečných cvičkách bude chodiť všade, aj do školy. A v tento deň sa do školy vybrala v tanečných cvičkách a tanečným krokom. Dievčatá v škole sa jej neustále posmievali.

Rok prešiel ako voda, a tanečná súťaž v meste sa opäť opakovala. Naomi bola o rok staršia a skúsenejšia. Na svojom sne tvrdo pracovala každý deň.

Na súťaž prišla vysmiata s dobrou náladou. V obecenstve sedel Teo a Naomini rodičia. Konečne prišiel jej čas. Z reproduktorov sa ozval zvuk jej pesničky. Naomi tancovala a publikum stíchlo. Jej tanec pripomínal pohyby štetca skúseného maliara. Z jej tanca vyžarovala emócia a jej sebadôveru cítili všetci v tanečnej sále. Keď hudba stíchla a nohy Naomi spočinuli na podlahe, celé publikum sa postavilo a tlieskalo tak nahlas, že sa zdalo, že vychádzajúci zvuk z ich dlaní tancuje.

Naomi napokon vyhrala tanečnú súťaž. Bez zaváhania poroty sa jednohlasne umiestnila na prvom mieste. Od poroty si vyslúžila prezývku: „Magická tanečnica.“

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Policajná stanica a autá, väzenie s lupičmi, motorky, obrovský Tyrannosaurus rex, Carnotaurus a niekoľko Velociraptorov. Zopár mečov a pištolí, prilby či vlasy. Pohodený kúsok ruky či niekoľko hláv. Kôpka lega v detskej izbe patrí Patrikovi. Jeho zbierka lega je fascinujúca.

 Patrik sa ráno zobudil, a keďže bola sobota, nemusel ísť do školy, dokonca aj domáce úlohy mal už hotové, čo znamenalo, že mal celý deň na hranie. Hneď po raňajkách dobehol k legu a celú krabicu vysypal na zem. Chvíľku premýšľal, čo si z lega postaví tentokrát. „Hmm, minule som vytvoril policajnú stanicu, predtým hasičskú a naposledy svet dinosaurov,“ premýšľal. „Možno by som mohol postaviť laboratórium na výrobu elixíru! Áno, to by bolo skvelé!“ vykríkol natešený a pustil sa do realizácie.

Spájal potrubia, sklenené miestnosti so vzorkami a skúmavkami, panáčikov pospájal do bielych oblečení a vytvoril tím vedcov, ktorí akože pracovali v laboratóriu.

Po dvoch hodinách tvrdej práce bolo Patrikove laboratórium na výrobu elixíru hotové. Nohy mal stuhnuté a pobolieval ho aj chrbát, preto sa natiahol na zem a chvíľku premýšľal o tom, aký elixír sa bude vyrábať v jeho laboratóriu.

 „Toto bude laboratórium na výrobu zmenšovacieho elixíru. Kto doň namočí čo i len prst, zmenší sa,“ povedal si. Do rúk vzal legové postavičky a hral sa s nimi, akože vyrábajú elixír. „Prineste jedno vajíčko od vtáka Doda, úlomok zo zubu Mastodonta, kúsok srsti z Mamuta, 100 gramov tuku z Alky veľkej, krv amonitu a kvapku sliny Smilodonta,“ Patrik si vymýšľal recept. Legové postavičky pracovali ako včielky a elixír bol čoskoro pripravený.

 Spolu štyri hodiny trvalo Patrikovi postaviť laboratórium a vyrobiť elixír. Nečudo, že od únavy zaspal na koberci medzi kockami lega.

 Po chvíľke sa zobudil. Pretrel si oči a povedal: „Zrejme som si trošku zdriemol.“

Potom sa pozrel do svojho laboratória a uvidel tam, v maličkom legovom poháriku, zvláštnu tekutinu zlatej farby. „Čože? My sme naozaj vyrobili elixír?“ začudoval sa Patrik a chytil malý legový pohárik do rúk, ktorý sa mu okamžite v dlani vylial. Zlatá tekutina, elixír, žiarila oslnivou farbou a vsiakla do Patrikovej ruky.

Patrik len žmurkol očami, sotva ich na sekundu zatvoril, a odrazu bola jeho detská izba asi 20-krát väčšia. Alebo sa len Patrik zmenšil? Skutočne! Patrik sa zmenšil na úroveň legového panáčika.

 „To je neuveriteľné! Elixír funguje!“ vykrikoval od radosti. Pohár s elixírom zostal ležať na zemi, kde sa vylial a na podlahe zostala malá mláka.

Od radosti nevedel, čo ide robiť skôr. Chcel vyskúšať všetko. „Ako prvé si postavím auto a potom dom! A možno ešte bazén a motorky a lietadlo a vrtuľník…“

Vzal kolesá, podvozok, volant, okno a o chvíľku bolo jeho policajné auto hotové. „ÓÓÓ! Môžem sa aj obliecť ako policajt!“ A vzal policajnú čiapku, tričko a nohavice a obliekol sa ako legový policajt. Nastúpil a začal jazdiť po svojej detskej izbe. Legové autíčko bolo rýchle a obratné až nabúral do nohy stola a autíčko z lega sa rozbilo. Patrik sa len zasmial a pustil sa do stavania domu.

Keď už bol jeho dom hotový, posledná súčiastka, ktorá mu chýbala boli dvere. Osadil ich a ruky založil. „O tomto som vždy sníval,“ povedal Patrik a vošiel do svojho nového domu postaveného z lega. Ľahol si do legovej postele a užíval si tento neskutočný zážitok. Lenže po chvíľke, niekto zaklopal na dvere.

Patrik sa postavil z postele a otvoril ich. Stál tam legový panáčik. „Ahoj, máš krásny dom, môžem bývať s tebou?“ povedal panáčik.

„Jasné! Čo tam stojíš, poď dnu,“ povedal Patrik a vzal ho za ruku dnu.

Ukazoval mu svoj nový dom a navzájom sa zoznámili. Počas ich debaty sa v pozadí začali ozývať hlasné zvuky.

„Čo to zase môže byť? Tu máš, vezmi si policajnú čiapku a poď so mnou. Budeme obaja policajti a vyšetríme tento zvuk,“ povedal Patrik a pripevnil panáčikovi čiapku na hlavu.

Pomaly sa zakrádali do zadnej časti domu, odkiaľ sa ozývali rôzne zvuky.

V stene bola obrovská diera a dvaja chichotajúci sa lupiči vykradli súčiastky z Patrikovho lego domčeka.

„Hej! Stáť! Polícia! Ste zatknutí!“ kričal Patrik. Lenže lupiči sa stále len smiali. Naskočili do svojho auta a upaľovali preč.

 Patrik so svojím novým lego kamarátom rýchlo opravili policajné auto a vyštartovali za lupičmi. Strhla sa napínavá policajná naháňačka v detskej izbe.

Lupičské auto bolo plné ukradnutých kociek, preto bolo ťažšie a pomalšie. Netrvalo to dlho a Patrik ich so svojím novým lego kamarátom začali dobiehať. Narazili do nich a obe lego autíčka sa rozbili a kocky sa rozkotúľali. Lupiči a Patrik s panáčikom sa kotúľali po podlahe.

Patrik s lego panáčikom sa rýchlo otriasli, vzali oboch lupičov a nasadili im putá. „Tak a ste zatknutí!“ vykríkli a vrátili sa k legovému domčeku.

Vzali kocky a postavili väzenie. Oboch lupičov tam posadili a mrežované dvere zamkli.

„Teraz tu zostaňte a budete si odpykávať svoj trest,“ povedal policajt Patrik.

 Spolu so svojím novým kamarátom z lega sa posadili a oddychovali po náročnej naháňačke. Lenže oddych im prerušilo silné dupotanie a hlasitý rev legového Tyrannosaura rexa. Zreval na plné hrdlo tak nahlas, že legový panáčik sa rozbehol preč. Patrik ešte chvíľu sedel, pozeral na dinosaura a neveril vlastným očiam. Ale keď sa dinosaurus k nemu rozbehol, Patrik sa postavil a utekal preč. Zamkol sa vo svojom legovom laboratóriu a rýchlo sa pustil do vytvorenia nového elixíru, tentokrát pre zväčšenie.

 Do laboratória začal búšiť T-rex z plných síl. Aj Carnotaurus z lega sa pridal a svojimi hrozivými rohmi na hlave začal búšiť do steny laboratória. Kocky stien začali vypadávať a v stene vznikala diera. Patrik sa ponáhľal, aby vytvoril nový elixír a mohol sa opäť zväčšiť. Lenže nedarilo sa mu a T-rex už cez dieru v stene prestrčil celú hlavu. Carnotaurus sa rozbehol a z celej sily narazil do steny laboratória. Celá stena spadla. Kocky z lega lietali na všetky strany. T-rex s otvorenými ústami bežal priamo k Patrikovi.

On len s hrôzou sledoval, ako sa k nemu rozzúrený dinosaurus blížil. A keď sa zdalo, že už je Patrik stratený, podarilo sa mu dokončiť elixír a bez akéhokoľvek testovania ho vyskúšal. T-rex už k nemu dobehol a zuby mu klepli naprázdno. Laboratórium sa rozletelo na maličké legové kocky, pretože sa Patrik opäť zväčšil do pôvodnej veľkosti.

 „Fúúú! Tak toto bolo o chlp! Naozaj tesnotka!“ vydýchol si Patrik, ktorému sa na poslednú chvíľu podarilo vyrobiť elixír, ktorý ho zachránil pred rozzúreným dinosaurom.

 „Musím si obe recepty elixírov zapísať. Určite sa ešte niekedy vrátim do legového sveta,“ hovoril si šťastný Patrik.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Na horúcom piesočnatom povrchu africkej prérie sú nenápadné otvory. Vykukujú z nich malé surikaty. Sú rýchle a zvedavé. Ich dlhé chodby pod povrchom dosahujú až 5 metrov a každá z nich má aspoň 15 otvorov.

Žije ich tam celá kolónia. Vstávajú s východom slnka a od rána do večera pobehujú vo svojom teritóriu.

Vykopali si veľkú jamu, ktorú naplnili vodou a počas horúcich afrických dní tam rady poskakujú a zabávajú sa. Vodu majú zo studničky, ktorú si tiež samy vykopali. Svoje kožuchy si poriadne vyumývajú a zuby poriadne vodou vypláchnu. Ich studnička je neustále plná vody. Je taká plná, že si v strede svojho teritória vytvorili fontánu a voda v nej striekala do výšky až jedného metra.

Surikaty mali veselý život. Z ničoho si nerobili ťažkú hlavu. Teda, jedine zo štrkáčov a iných hadov, ktorí sa po okolí potulovali alebo z gepardov a hyen, ktoré sa v noci vydávali na lov.

Kráľ celej skupiny surikát sa volá Max. Pozná každú jednu surikatu vo svojej kolónii a obetoval by vlastný život za každú jednu z nich.

Lenže počas klimatických zmien sa planéta ohrieva a tieto horúčavy prinášajú so sebou veľké zmeny. Dažďových zrážok je menej a horúceho slnka čoraz viac. Surikaty majú rady teplé dni, ale tieto obrovské suchá spôsobili to, že ich nekonečná studnička vody jedného horúceho dňa vyschla.

Ranné slnko malo silu ako na obed. Kráľ Max prišiel k studničke a neveril vlastným očiam. Nebola tam ani len kvapka vody. Ostatné surikaty sa nad tým veľmi netrápili. Vyliezli z otvorov von, natiahli si kosti a skočili do jamy, v ktorej sa každý deň kúpali. „Áuu!“ ozývali sa výkriky.

Malé zadočky surikát narazili na tvrdé kamene. V ich jame nebola žiadna voda. Surikaty vyliezli z jamy a všetci sa zišli okolo svojho kráľa Maxa. „Kam zmizla naša voda?“ opýtali sa ho.

„Myslím, že príčinou tohto sucha je viac slnečných dní a menej tých daždivých. Budeme čakať. Vráti sa dážď a naša studnička a jama na kúpanie sa naplnia vodou,“ povedal kráľ a spolu s ostatnými zaliezli späť do otvorov, pretože tam bolo chladnejšie. To teplo bolo neznesiteľné.

Surikaty čakali každý deň na dážď. Dni ubiehali ako stádo pakoňov cez prériu, ale dážď neprichádzal. Pravé naopak. Každý deň bol teplejší. Surikaty vyliezli z otvorov a naliehali na kráľa, aby niečo urobil, pretože už niekoľko dní nevypili ani len kvapku vody. Jazyky mali suché a kožušinky špinavé.

„Potrebujeme vodu. Ak sa nenapijeme vody, určite tu všetci pomrieme,“ sťažovali sa vysilené surikaty. Kráľ Max sa postavil a paličkou sa podopieral, pretože bez vody bol tiež slabý. „Priatelia, musíme čakať na dážď,“ povedal a posadil sa. Vtom sa medzi surikatami zodvihol mladý Loki. „Ja navrátim vodu do nášho domova!“ vykríkol.

Všetci sa naňho pozreli a pomysleli si, že sa musel zblázniť. Kráľ Max sa z posledných síl znovu postavil, zahľadel sa na mladú surikatu a riekol: „Vari nevieš, že voda nie je široko ďaleko? To spaľujúce slnko vysušilo všetky zdroje vody. Ak nepríde dážď, vodu nenájdeš.“

Mladý Loki vztýčil hlavu a hrdo povedal: „Zájdem do hôr a privediem vodu!“

Nikto mu však neveril. „Nebojte sa, naplním našu studničku po okraj.“

Mladý odvážny samec surikaty sa vydal na cestu. Paličkou sa podopieral a zamieril si to k vysokým horám. Nikdy predtým neopustil svoj domov. Preto nemal ani tušenia, čo ho čaká. Keď sa obzrel cez rameno, svoj domov už nevidel. Stratil sa v diaľke. Loki bol neskutočne smädný, ale jeho odhodlanie bolo silnejšie.

Po chvíľke chôdze započul syčanie. Hneď mu napadlo, že to bude štrkáč. Lenže sa mýlil. Bola to kobra kráľovská. Vyliezla spoza kameňa a postavila sa pred mladého Lokiho. Vycerila svoje ostré zuby plné jedu a papuľu otvorila doširoka. Ešteže surikaty sú rýchle. Loki využil svoju obratnosť, obišiel kobru zľava a utekal, čo mu nohy stačili. Skôr ako sa stihla kobra spamätať, Loki bol už preč. Vydýchaval sa schovaný za kameňom a po chvíľke pokračoval ďalej. Slnko už začalo zapadať, ale neznesiteľné teplo stále pokračovalo. Unavený a zničený Loki si našiel miesto v tráve, kde sa zložil a hneď tvrdo zaspal.

Netrvalo to dlho a zo sladkého spánku ho vytrhol teplý dych geparda, ktorý sa potuloval nočnou savanou a narazil na spiacu surikatu. Loki otvoril oči a uvidel vycerené ostré zuby. Ťažko prehltol. V hrdle mal len prach a sucho. Gepard otvoril papuľu a chystal sa surikatu zožrať. Loki schmatol svoju paličku a vopchal ju do papule geparda. Fantázia! Gepard nemohol papuľu zatvoriť, takže nemohol ani zožrať Lokiho, ktorý medzitým zobral nohy na plecia a utekal v tme. Pochopil, že ak chce uspieť vo svojej misii, musí pokračovať aj v noci. Bol už blízko hôr, a tak začal s výstupom. Každý jeden krok do kopca ho bolel. Cítil sa nesmierne slabý a dehydrovaný, veď nepil vodu už asi piaty deň.

Pozeral sa pred seba, ale videl len rozmazané okolie. Vtom sa zastavil, pretože si všimol obrovského supa sediaceho na strome pred ním.

„Bláznivá surikata, tu žiadnu vodu nenájdeš. Budem ťa sledovať a keď budeš na dnes svojich síl, pochutnám si na tebe,“ strašil Lokiho sup. On sa len pousmial a pokračoval vo svojej ceste.

Palicou sa podopieral z posledných síl a jeho kroky už boli výrazne pomalšie. Neustále si v hlave premietal supie slová.

„Možno, že mal ten sup pravdu,“ slabučkým hlasom povedal Loki a padol na kolená. Zatvoril oči a od úplného vyčerpania ľahol na zem. Vtom sa nad ním vzniesol sup a schmatol ho do ostrých pazúrov.

Loki sa rýchlo prebral a svojou palicou pichol supa do brucha. Zapískal od bolesti a uvoľnil svoje pazúry. Malá surikata mu vypadla a padala k zemi.

„Čľup!“ Loki dopadol do horského plesa. V okamihu otvoril oči a vyplával na hladinu.

„Ja som to dokázal! Našiel som vodu!“ výskal od radosti. Strčil hlavu pod hladinu a chlípal vodu ako smädná ťava.

Potom vyliezol na breh a posadil sa na kameň.

„Teraz musím vymyslieť, ako dostanem vodu medzi ostatné surikaty,“ premýšľal.

Loki bol tá najkreatívnejšia surikata v celej Afrike. Netrvalo to dlho a dostal perfektný nápad.

Vyskočil na nohy a začal zbierať pálky okolo jazierka. To sú rastliny, ktoré rastú v blízkosti vôd a majú duté steblá.

Začal pripájať jedno steblo k druhému a pokračoval až do svitania. Slnko už opäť rozpálilo okolie.

Loki sa už blížil k ostatným surikatám a za sebou ťahal potrubie, ktoré vytvoril zo stebiel pálky.

Dorazil medzi svojich priateľov a potrubie dotiahol pred kráľa Maxa. Hrdo vykríkol: „Vravel som, že vodu privediem späť!“

Kráľ sotva otvoril oči. Všetky surikaty ležali na zemi a nevládali sa ani len pohnúť. Loki pripojil posledné steblo k svojmu potrubiu a nasmeroval ho do vyschnutej studničky. Potom cez steblá pálky potiahol, ako keby pil cez slamku. Ozývali sa zvuky ako z hladného žalúdka. Po niekoľkých sekundách vystriekla voda a začala plniť studničku.

Surikatám skoro oči vypadli. Vyskočili na nohy a tlačili sa k studničke.

Kráľ Max prišiel k mladému Lokimu, položil mu labku na plece a povedal: „Musím sa priznať, že som neveril, že to dokážeš. Teraz vidím, že som sa mýlil.“ Kráľ si z hlavy zložil svoju korunu vyrobenú zo žraločích zubov a položil ju na Lokiho hlavu.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V riečnom koryte, na morskom dne, ale aj v piesku na zemi ležia nespočetné množstvá kameňov. Každý z nich má svoj jedinečný tvar a skrýva tajomstvo našej planéty. Stačí kladivom udrieť a z kameňa vypadne jeho príbeh.

Félix rozhodne nie je mestský chlapec. Žije so svojimi rodičmi v lesnom domčeku na brehu rieky. Z toho prirodzene vyplýva, že má doma nie jeden drevený čln. Všetky vyrábal spolu so svojím otcom, s ktorým aj pravidelne rieku splavoval.

Félix nosí za opaskom len dve veci. Prázdnu kapsu a malé kladivo. Každý deň je plný nádejí a snov. Oči má neustále v pozore a pri splavovaní rieky alebo pri potulkách lesnými cestičkami si všíma okolité kamene. Keď ho niektorý z kameňov zaujme, vezme ho do ruky, položí na pevnú plochu a kladivom dvakrát udrie. Kameň sa rozpadne na dve polovice a uprostred sa odhalí jeho príbeh. Vedieť čítať príbeh kameňov z ich vnútra, to si vyžaduje veľa skúseností a cviku. Všetko o kameňoch ho naučil jeho otec. História našej planéty je zapísaná v každom z nich.

Lenže Félix hľadal niečo konkrétne. Jeho hlavným cieľom, po ktorom túžil azda najviac, bolo nájsť fosíliu amonitu. Je to malý vyhynutý živočích, ktorý žil v špirálovitej ulite v pravekých oceánoch.

Félix sa vydal k rieke. V čižmách siahajúcich skoro až po kolená, kráčal po brehu rieky a prezeral si kamene. Rozbil jeden kameň, potom druhý, tretí, štvrtý… Takto to šlo celé hodiny. Lenže Félix sa nikdy nevzdával, a tak pokračoval v hľadaní ďalej.

V ruke držal ďalší kameň. Položil ho na zem a kladivom po ňom udrel. Kameň praskol. Udrel druhýkrát a jeho prasklina sa zväčšila. Udrel tretíkrát a kameň sa rozpadol na dve polovice. Félix ich vzal obe do ruky a zadíval sa na ne. „Konečne! Našiel som svoj prvý amonit!“ vykríkol od šťastia. Odlomená polovica kameňa ukrývala vo svojom vnútri špirálovitú fosíliu skameneného živočícha. „To je fantastické! Fantastické!“ tešil sa.

Neustále si fosíliu amonitu prezeral. Otáčal ju v rukách, zľava doprava, hore-dole. Zdalo sa mu, ako keby v strede špirálovitého amonitu niečo svietilo. Bolo to maličké nenápadne svetlo. Félix bol samozrejme zvedavý. Prstom prešiel po malom svetielku vo vnútri špirálovitého amonitu. Jeho prst sa v malom svetielku strácal, ako keby ho pohltil. Félix najprv prsty vytiahol, pretože sa zľakol. Bolo to veľmi nezvyčajné. Ale Félix sa nebál, bol dušou priekopníkom. Vždy ním chcel byť. A tak položil prst na svetielko. V okamihu ho kameň celého vtiahol do svojho vnútra. „Ááá!“ kričal Félix, keď padal farebným tunelom. Netušil, čo sa deje a kam padá, len sa odrazu ocitol pod vodou. V morskej slanej vode. Bol to oceán.

Félix kopal nohami a mával rukami, aby sa dostal na hladinu, pretože sa začal topiť a dochádzal mu kyslík. Namiesto rozlomeného kameňa, ktorý predtým držal v ruke, bol živý amonit. Vykĺzol mu z ruky a stratil sa v hlbinách oceánu.

Félix vyplával na hladinu a zdesene sa obzeral po pevnine. Našťastie nebol ďaleko od brehu. Začal plávať k pevnine, ale vtom si všimol, ako sa k nemu približuje niečo fakt veľké. Ponoril sa pod vodu, aby videl s kým má do činenia. Plával k nemu mohutný niekoľkometrový Megalodon. Prehistorický žralok obludných rozmerov. Félix bol dobrý plavec a dostal sa na súš skôr ako ho Megalodon dobehol.

Posadil sa na kameň a rozdýchaval sa. Netušil, kam sa to dostal. Ale keď v diaľke videl dlhý krk Diplodocusa, pochopil, že ho čarovný amonit preniesol do prehistorického sveta dinosaurov. „To je fantázia! To ani nie je možné!“ hovoril si Félix.

Vtom ale za svojím chrbtom začul hrozivý škrek. Otočil sa a videl skupinu Velociraptorov, ako sa k nemu blížia s vycerenými zubami. Félix vzal nohy na plecia a utekal preč. Bežal dlhým porastom pomedzi stromy, ďaleko od brehu. Velociraptori ho prenasledovali. Félix sa pošmykol a zletel do priekopy. Skotúľal sa rovno pod nohy Tyranosaura Rexa. On sa k nemu otočil, vyceril zuby a z plných pľúc zareval. Félixovi až vlasy vibrovali a viali. Rukami si zakryl oči. Myslel si, že ho chce Tyranosaurus Rex zožrať. Lenže on sa vrhol po Velociraptoroch. Félix využil šancu a rozbehol sa preč. Bežal, čo mu sily stačili, aby utiekol Tyranosaurovi aj Velociraptorom.

Dobehol k malej jaskyni, do ktorej sa schoval a na chvíľu si vydýchol. Vzal kúsok konára, z trička si odtrhol kúsok látky, obmotal ju na palicu a vytvoril si fakľu. Dvomi kameňmi škrtal, aby vytvoril iskru. Podarilo sa mu jeho amatérsku fakľu zapáliť. Vybehol von z jaskyne a spoliehal sa na to, že oheň ho ochráni pred dinosaurami.

Kráčal veľmi hustým lesom, alebo lepšie povedané hustou džungľou. Odrazu začul hlasité ručanie. Bolo také silné, že aj plamienok na jeho fakli sa krútil. „Buď odvážny Félix. Máš predsa fakľu!“ hovoril si sám pre seba a malými krôčikmi kráčal vpred. Odkryl vysoké listy paprade pred sebou a uvidel stádo Triceratopsov. Bolo ich asi sto a všetci hlasno ručali.

Boli to bylinožravé dinosaury a veľmi priateľské. Nemali v úmysle Félixa napadnúť. Lenže stádo sa odrazu začalo správať veľmi divoko. Zrejme ich vystrašil plameň na Félixovej fakli. Začali bežať rôznymi smermi veľmi prudko. Jeden z nich sa rozbehol priamo na Félixa. On v poslednej chvíli odskočil do strany a veľký Triceratops narazil do skalnatej steny. Jeden z jeho troch rohov sa mu zapichol do štrbiny v skale a kúsok z neho sa mu odlomil.

Félix svoju fakľu uhasil, stádo sa upokojilo a pustili sa do šťavnatého zeleného porastu. Félix vytiahol odlomenú špičku z rohu Triceratopsa a strčil si ho do kapsy. „To bude úžasný suvenír,“ povedal si.

Unavený, mokrý a špinavý Félix kráčal z posledných síl. Premýšľal, ako sa vráti domov z toho pravekého miesta. Netušil, čo bude robiť. Posadil sa na peň stromu a premýšľal. Rukou si podoprel bradu a hľadel do diaľky na dlhé krky Brachiosaurov. Félixovi začali trkotať zuby. Pochopil, že otrasy, ktoré cíti sú spôsobené blížiacim sa dinosaurom. Len čo si to stihol uvedomiť, stál pred ním Carnotaurus. Jeho dva desivé rohy na hlave vyzerali odstrašujúco. Félix pozbieral posledné zvyšky energie a rozbehol sa preč. Ani si nevšimol, že ho Carnotaurus nenaháňal. Félix jednoducho bežal ďalej, až sa napokon potkol o korene stromu a skotúľal sa do rieky. Silný prúd vody ho unášal, až sa napokon dostal do bodu, kde sa rieka vylievala do oceánu.

Félix sa opäť ocitol pod hladinou slanej vody. Snažil sa trepotať nohami a vyplávať na hladinu, ale vtom si v hlbinách všimol malé svetielko. Presné také, ako to, ktoré bolo na amonite, ktorý našiel v rieke.

Bez váhania zmenil smer a plával za svetielkom. Bol to malý amonit, ibaže tentokrát živý. Plával si v slanom oceáne a Félix ho chytil do ruky. Prstom sa opäť dotkol jeho svetla v strede špirálovitej ulity. Fungovalo to presne takisto ako predtým. Padal neznámym tunelom, až napokon dopadol na breh rieky, kde predtým našiel amonit.

Félix sa postavil, obzrel sa okolo seba, a keď videl auto na neďalekej ceste, vydýchol si: „Som späť doma,“ a ruku vložil do kapsy, kde mal špičku z rohu Triceratopsa.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Magický deň vystriedal večer a za oknom už panovala tma. V kuchyni sa ešte svietilo. Na linke pod oknom bola položená misa s ovocím a v strede miestnosti bol kuchynský stôl. Kuchyňou sa ozvalo kliknutie vypínača a svetlo zhaslo.

„No konečne,“ ozval sa ufrflaný hlas v miestnosti. Z ovocnej misy vyliezol banán a poriadne si pretrel oči. „Ja to tu už vážne nevydržím. Mám tu len celé dni ležať a čakať na to, až ma niekto zožerie?“ frflal si sám pre seba. „Toto nie je nič pre mňa. Beriem svoje malé nohy na plecia a vyrazím do sveta!“ povedal odhodlane.
„Nebuď hlúpy banán a zalez späť do misy!“ vykríklo jablko, ktoré tiež ležalo v mise.
„Nie! Už nikdy sa nevrátim do tej misy!“ vykríkol banán.
„Čo je to tam za hurhaj? Banán! Ty? A vyraziť do sveta? Haha, nebuď smiešny a zalez,“ vysmieval sa žltý citrón.
„Robte si čo chcete. Ja tu nechcem zhniť alebo čakať na to, kým ma niekto zje,“ povedal banán naposledy a zoskočil z kuchynskej linky na zem. Keďže nikdy predtým z misy nevyšiel, zvalil sa na zem ako mech zemiakov. Lenže odrazu sa opäť ozvalo kliknutie a v miestnosti sa ozývali kroky.
„Och, nie!“ preľakol sa banán a rýchlo sa rozbehol pod stôl, kde sa schoval za jeho nohu. Stál tam, ani sa nehýbal. Srdce mu bilo tak silno, že mu skoro vyskočilo von zo šupky. Po chvíľke sa opäť ozvalo kliknutie a v kuchyni opäť nastalo ticho a tma.
„Uf, to bolo o fúz,“ povedal si banán.
„Veru, mal si šťastie. Mohol byť už z teba banán v čokoláde,“ ozval sa hlas niekde z tmy.
„Čože? Kto to povedal? Kto si?“ opýtal sa banán a rozhliadal sa okolo seba. Pod stolom totiž nebol sám. Za ruku ho chytil zemiak, ktorý sa tam tiež schovával.
„Zemiak? Čo tu robíš?“ opýtal sa.
„Čo by som tu robil. Chystám sa utiecť. Nechcem tu sedieť a čakať, kým zo mňa budú hranolky. Dnes v noci odtiaľto utečiem a vydám sa na dobrodružstvo do sveta,“ vysvetľoval zemiak.
„Ale veď to isté si hovorím aj ja! Zemiak, poďme spolu. Vo dvojici bude dobrodružstvo veselšie!“ tešil sa banán. Zemiak súhlasil. A tak sa spoločne odhodlali a prebehli z kuchyne do chodby, kde bolo malé okno. Spoločne sa im ho podarilo otvoriť. Dovnútra vletel vlažný vánok okolitého sveta.
„Hmmm, banán, cítiš to? Vôňa slobody, vánok dobrodružstva. Svet nás volá!“ rozplýval sa zemiak, až sa skoro uvaril vo vlastných myšlienkach.
Banán neváhal a vyskočil ako prvý von. Zemiak ho nasledoval a obaja sa kotúľali po mäkkej tráve.
„My sme to zvládli! Sme von! Teraz utekajme čo najďalej!“ vykríkol banán a spoločne sa rozbehli. Nemali cieľ, nevedeli kam bežia. Proste bežali do otvoreného sveta za slobodou a dobrodružstvom.
Cez dieru v plote vybehli na ulicu a pokračovali ďalej. Prechádzali cez cestu a banán sa zastavil. Fascinovali ho dve svetlá, ktoré sa k nemu približovali a postupne sa zväčšovali.
„Banán, ty blázon, odskoč! To je auto!“ kričal zemiak.
Banán sa v poslednej chvíli spamätal a odskočil stranou.
„Uf! Mal si veľké šťastie. Už mohlo byť z teba banánové pyré!“ chytal sa zemiak za hlavu.
Pozbierali sa a utekali ďalej. Vonku už začalo svitať a slnko vychádzalo spoza horizontu. Jeho žiarivé lúče osvetľovali okolie. Obaja stáli na okraji mesta pred krásnou zelenou prírodou.
„Zemiak, toto bude náš nový domov,“ povedal banán a zaľúbeným pohľadom sa díval na krásny les.
Kráčali vo vysokej tráve, netušili kam, len si užívali krásne okolie, ktoré nikdy predtým nevideli. Z očí im tiekli slzy radosti, až kým ich zozadu nezaskočila hladná líška.
„Ááá!“ kričal zemiak od strachu, zatiaľ čo ho líška schmatla do papule a rozbehla sa s ním preč.
„ÁÁÁ!“ v panike a chaose pobehoval banán dookola a vykrikoval, že ho zachráni. Nevedel, čo má robiť, len bežal za líškou. Kričal tak hlasno, že to líšku nahnevalo a zastavila sa, aby sa pozrela, kto vydáva tento hrozný zvuk.
Lenže banán bežal s rukami nad hlavou a zatvorenými očami a keď líška zastavila, narazil do nej v plnej rýchlosti. Líška padla na zem a zemiak jej vyletel z úst.
Zemiak sa spolu s banánom rýchlo schovali v štrbine stromu, odkiaľ ich líška nevedela dostať von, a tak po chvíľke škrabania labou do stromu odišla preč.
„Banán, som tvojím dlžníkom. Zachránil si mi šupku. Už som mohol plávať v črevách tej hrdzavej líšky,“ ďakoval zemiak.
„Veď som ti vravel, že dvom sa bude ľahšie pretĺkať svetom,“ potešil sa banán.
Keď bola líška už preč, vyliezli zo stromu a pokračovali ďalej. Dorazili až k rieke, cez ktorú neviedol žiadny most.
„Čo urobíme? Ako sa dostaneme na druhú stranu?“ opýtal sa zemiak.
„Naspäť sa nikdy nevrátim. Jednoducho si urobíme loďku a preplávame to. Videl som to raz v telke a vyzeralo to úplne jednoducho,“ povedal banán.
Keďže nemali na výber, pustili sa do stavby loďky. Vzali nejaké konáriky zo stromu, listy, ihličie, všetko to spojili dokopy blatom a hurá, loďka bola hotová. Dotlačili ju na breh rieky, naskočili a prúd vody ich hneď stiahol.
Obaja jasali a húkali od nadšenia. Plavba bola fantastická! Ale netrvalo to dlho a blato sa vo vode začalo rozpúšťať. Listy, ihličie a konáriky sa začali rozchádzať a loďka sa rozpadla.
„Banán, pomóc!“ kričal vystrašený zemiak a držal sa banána akoby to bol nafukovací čln. Prúd vody ich unášal a oni sa topili. Raz boli nad vodou, raz pod vodou.
Napokon ich rieka vyplavila na brehu, kde už prúd vody nebol taký silný.
Obaja ležali na kamienkoch a vypľúvali vodu.
„Neviem, či nám v tej kuchyni nebolo lepšie,“ povedal zničený zemiak.
„Zemiak, neľutuj sa a postav sa. Pozri sa tam,“ povedal banán a prstom ukazoval do doliny, ktorú videl z kameňa.
Pred nimi sa rozliehala malá lesná dedinka. Bola posiata lesnými hubami, na ktorých boli malé okienka a dvierka, z ktorých začali vyliezať malé postavičky. Z jedných dvierok vyšla mrkva, z iných paradajka, z ďalších zase brokolica, ktorá už mala sivú bradu.

Boli to všetci tí, ktorí ušli pred svojím osudom a vytvorili si nový lepší život.
„Zemiak, to sú dobrodruhovia, ktorí mali odvahu ako my dvaja,“ povedal nadšený banán.
Spolu so zemiakom vošli do lesnej dedinky a jej obyvatelia ich privítali s otvorenou náručou. Odteraz to bol ich nový domov.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Rebeka, Samira a Abenanka si kúzelný prsteň strážili a na ďalší deň sa vrátili za starenkou. Lenže keď prišli pred starý domček s hrdzavou bránou, boli zarazené. Brána bola otvorená a veľká časť domu vyzerala akoby zhorela. Dievčatá rýchlo prebehli cez ruiny dlhej chodby až do triedy, kde sa učili kúzla so starenkou.

Starenka sedela za katedrou, v očiach mala slzy a hľadela na popol vôkol nej. Dievčatá k nej dobehli a hneď sa jej spýtali, čo sa stalo. Starenka im vysvetlila, že do mesta prišiel zlý čarodejník Malumiz. Bola presvedčená, že za túto skazu môže práve on.

„Ale prečo? Čo chcel?“ opýtala sa Rebeka.

Starenka si utrela oči od sĺz a povedala: „Chce ma zničiť. Chce zničiť dobrú mágiu, nastoliť zlo a ovládnuť svet. Dievčatá, nesmiete to dopustiť!“ povedala ráznym hlasom starenka.

Dievčatá jej prisľúbili, že sa nikdy nevzdajú a budú bojovať, aby Malumiza porazili.

Potom vzali do rúk metly a lopaty a začali popol zametať a opravovať škody.

Skoro celé poobedie a celý večer upratovali popol a zbierali ruiny, ktoré zlý čarodejník napáchal. Celé vyčerpané sa posadili do kresla a na malú chvíľku si vyfúkli. Starenka už vo svojom hojdacom kresle zaspala a dievčatá sa v tichosti rozprávali. V starom domčeku nastalo ticho. Ani ulica už nebola hlučná ako počas rušného dňa. Mesto už zapadlo do tmy a spev vtákov vystriedalo mravčanie mačiek.

Po chvíľke sladkého ticha sa ozvalo klopanie na hrdzavú bránu.

„Kto to môže byť? V túto neskorú hodinu?“ opýtala sa Samira nahlas.

„Možno by sme to mali ignorovať. Možno to boli len mačky,“ povedala Abenanka.

Lenže buchotanie na hrdzavú bránu sa opakovalo. Rebeka sa rozhodla, že sa pôjde k bráne pozrieť. Samira a Abenanka ju v tom nechceli nechať samú, a tak súhlasili, že pôjdu s ňou. Starenku nechali driemať.

Dlhou chodbou kráčali k hrdzavej bráne. Boli už blízko nej, keď sa búchanie na bránu zopakovalo. Dievčatá premkol strach. Opatrne chytili kľučku brány a otvorili ju. Vo dverách stal starec s dlhou bradou, klobúkom na hlave a v ruke držal vysokú palicu, o ktorú sa podopieral.

„Ahojte, dievčatá. Hľadám starenku, ktorá tu vyučuje kúzelný krúžok,“ povedal starec slabým hlasom. Dievčatám sa to celé nepozdávalo a len odvrkli, že tu žiadna starenka nie je a bránu zatvorili a zamkli. Starec napokon odišiel.

Dievčatá sa vrátili k starenke a keď jej povedali, čo sa prihodilo, starenke sa až zahmlelo pred očami. „Dobre, že ste ho nevpustili! Nebol to žiadny starec, ale prezlečený čarodejník Malumiz. Určite sa ešte vráti späť. Musíme sa pripraviť.“ Postavila sa a podišla k oknu. „Dnes večer nepôjdete domov dievčatá. Musíme zostať spolu a zistiť, čo má za lubom. On sa určite vráti.“

„Nasaďte si svoje kúzelné prstene. Ak sa Malumiz vráti, musíme byť pripravené. Musíme ho chytiť za každú cenu a uväzniť ho do tohto sarkofágu,“ povedala starenka a vytiahla zo skrine malú nádobu, ktorá vyzerala ako kvetináč s vekom. „Ak sa nám ho podarí uväzniť, už nikdy sa odtiaľto nedostane,“ doplnila starenka.

A mala pravdu. Malumiz sa blížil. Z ničoho nič sa začal otriasať celý dom. Zo skrine začali vypadávať veci a starenke sa podlomili kolená a spadla na zem. Dievčatá sa držali navzájom a cez okno pozerali, čo sa deje. Na ulici začali padať pouličné lampy, asfalt na ceste sa začal trhať a z budov začala opadať omietka. Nikto nevedel, čo sa deje. Ale odrazu všetko prestalo a stíchlo.

Rebeka rýchlo vystrčila hlavu z okna a skoro jej padla sánka. Na ulici stál obor. Vlastne bol to zväčšený starec, ktorý pred chvíľou búchal na kovovú bránu, lenže teraz bol asi dvadsaťkrát väčší. Všetkým bolo jasné, že to je Malumiz, zlý čarodejník prezlečený za starca. V ruke držal svoju palicu, ktorou keď sa niečoho dotkol, spálil to na popol. Vystrel ruku a koncom palice sa dotkol vedľajšej budovy, ktorá začala okamžite horieť.

Potom opäť natiahol ruku a palicou sa dotkol cesty, ktorú zachvátili plamene a začala horieť, až sa požiar šíril k domčeku, v ktorom bola starenka s dievčatami.

„Musíme niečo urobiť!“ vykríkla Rebeka.

„Vyslovte kúzlo a aktivujte svoju mágiu!“ zvolala starenka.

„Invisibilis!“ vykríkla Rebeka a v okamihu bola neviditeľná.

„Volansis!“ vyslovila Samira a na chrbte jej vyrástli nádherné krídla.

„Ignisis!“ zvolala Abenanka a v rukách jej zažala ohnivá guľa.

Abenanka potom povedala: „Rebeka, musíš vybehnúť von a vziať Malumizovi jeho palicu. Si neviditeľná, nič si nevšimne. Keď sa zmocníš jeho palice, priletí Samira, vezme ju a odhodí ju preč. Ja budem po ňom páliť ohnivými guľami.“ Samira a Rebeka súhlasili a hneď sa aj zmocnili svojich úloh.

Rebeka vyšla von. Obrovský starec, prezlečený Malumiz, svojou čarovnou palicou pálil všetko navôkol. Neviditeľná Rebeka si kráčala priamo k nemu, ale on si nič nevšimol. Vrhla sa po jeho palici. Skôr ako sa veľký neobratný starec stihol spamätať, že jeho palica odchádza preč, vyletela von Samira. Svojimi krásnymi veľkými krídlami lietala rýchlo a ladne. Vzala do rúk palicu a vyniesla ju na najvyššiu budovu v meste.

Malumiz strašne zúril. Roztrhol si svoj plášť a premenil sa zo starca do svoje vlastnej podoby. Bol to škaredý čarodejník. Hrozne sa hneval a rozbehol sa k domčeku. V okne ho už čakala Abenanka, ktorá po ňom začala hádzať ohnivé gule.

„Au! Au!“ vrieskal od bolesti Malumiz. „Ohavné kúzla! Tie vás určite naučila tá stará potvora!“ hneval sa ešte viac Malumiz a bol celý ubolený.

Samira vyletela k železničnému mostu, odopla z neho mohutnú reťaz a priniesla ju pred dom. „Rebeka!“ vykríkla, „si neviditeľná, vyšplhaj sa k jeho nosu a pichni ho do oka! Ja ho zviažem reťazou!“

Rebeka sa vyšplhala na veľkého škaredého čarodejníka a prstom ho pichala do oka. Oči mu slzili a Malumiz nič nevidel. Samira ho celého obmotala reťazou, takže sa nemohol ani pohnúť. Abenanka vytvorila rukami obrovskú ohnivú guľu a hodila ju priamo do Malumiza. Od bolesti silno zakričal a zviazaný v reťazi spadol na zem.

Starenka vyšla pred dom k zajatému čarodejníkovi a položila na zem malý sarkofág. „Dievčatá, musíte spojiť silu vašich kúziel. Spoločnou silou uväznite Malumiza do tohto sarkofágu!“ naliehala starenka.

Dievčatá sa postavili k sebe, vystreli ruky a spojili prstene dokopy. Každá z nich vyslovila svoje kúzlo.

„Bác! Mohutná žiara vystrelila z jedného, druhého aj tretieho prsteňa vysoko nad ich hlavy, kde sa spolu preplietli a spojili. Vytvorili super silu. Dievčatá namierili prstene na Malumiza, ktorého sa okamžite zmocnilo ich spoločné kúzlo. V jednej sekunde bol zlý čarodejník zmenšený na veľkosť hrášku. Starenka ho rýchlo vzala medzi prsty a vložila do sarkofágu, ktorý vyzeral ako malý kvetináč. Zatvorila ho a zapečatila.

„Dievčatá, zvládli ste to! Zachránili ste dobrú mágiu a porazili zlého Malumiza,“ tešila sa starenka, ktorá vzala sarkofág a odniesla ho na také miesto, kde ho nikto nikdy nenájde.

Starenka potom prišla k dievčatám a povedala im: „Odteraz sú z vás strážkyne dobrých kúziel.“