Planéta hračiek

Večne usmiata Tamara sa po zábavnom dni uložila do postele. Ako každý večer si zapla svoju obľúbenú audio rozprávku a zakryla sa perinou. Zo svojej postele, cez strešné okno, pozorovala nočnú oblohu.

Oči jej už zmáhala únava, rozprávka ju uspávala a blížil sa čas, kedy Tamara sladko zaspí a bude snívať sny, po ktorých jej srdce najviac túži.

Keď sa už zdalo, že zaspí, všimla si na nočnej oblohe predmet, ktorý ju znova prebral. Zdalo sa, že je to len ďalší satelit obiehajúci okolo obežnej dráhy. Ale bol väčší ako väčšina z nich. Aj svietil o čosi jasnejšie a farebnejšie. Bolo veľmi príjemne sledovať ho.

Tamara už opäť zatvárala svoje oči, keď ju znova neznámy objekt prebral. Tento krát sa z neho vyvalil stĺp svetla, ktorý siahal až k zemi. Prebudená Tamara vyskočila z postele na rovné nohy a pribehla k oknu. Z nočnej oblohy až po zem siahal stĺp žiarivého svetla.

 „Wau. To je nádherne!“ šepkala si. „A možno mi to svetlo chce niečo ukázať. Možno objavím niečo zaujímavé,“ premýšľala.

Táto myšlienka ju celkom pohltila. Rozhodla sa, že to pôjde preskúmať, veď je to len pár metrov od ich záhrady. Obliekla si Moonrise (čítaj: „munrajs“) mikinu, natiahla si tepláky, tenisky a s baterkou v ruke vybehla von. Prišla až k miestu, kde sa žiarivý stĺp svetla dotýkal zeme.

Tamara mala pravdu. Naozaj jej táto žiara svetla chcela niečo ukázať. Osvetľovala maličký výťah. Bol celý sklenený a vznášal sa pár centimetrov nad zemou.

Keď Tamara urobila krok bližšie k magickému výťahu, jeho dvere sa otvorili. „Wau! Tento výťah ma určite prepraví do vesmíru k vesmírnym dobrodružstvám,“ pomyslela si a nastúpila dnu.

Za pár sekúnd už bola medzi oblakmi. Pod nohami jej ležalo celé mesto zahalené do tmy. Napokon výťah dorazil do vesmírnej vlakovej stanici, presne do toho objektu, ktorý videla Tamara zo svojej izby.

Opatrne vystúpila z výťahu a od úžasu onemela. Stála vo vestibule vesmírnej vlakovej stanici. Všade navôkol prechádzali a prestupovali z vlaku na vlak najrôznejšie vesmírne bytosti. Malé, veľké, s chápadlami, vznášajúce sa, zelené, modré, ružové, okaté, chlpaté a akékoľvek, aké si dokážete predstaviť. Vesmírne vlaky prichádzali a odchádzali do najrôznejších kútov vesmíru. Na každom z nich bola aj ceduľka s nápisom, kam smerujú. Niekde bolo napísane: „planéta Dinosaurov,“ alebo „planéta Jednorožcov,“ ale Tamaru najviac zaujala ceduľka s textom: „planéta Hračiek.“

Rozbehla sa a nastúpila do vlaku, ktorý smeroval na planétu Hračiek. Dvere sa zatvorili a vlak sa rozbehol. K Tamare pristúpil neznámy tvor, sprievodca vlaku. Vyzeral, ako veľká jašterica a v ruke držal zvláštny prístroj. „Váš lístok prosím,“ povedal a vystrel svoju ruku alebo to bolo skôr chápadlo?

Tamara zostala zaskočená. Nemala totiž žiadny lístok. Snažila sa prehľadať svoje vrecká a začudovane vytiahla z mikiny veľmi zvláštny obdĺžnik. Vyzeral, ako papier, ale bol oveľa tenší a zároveň tvrdý, ako železo s nakreslenými zvláštnymi obrazcami. „Ďakujem za lístok, prajem Vám príjemnú cestu,“ povedal sprievodca a odišiel preč.

Tamara netušila, ako sa vesmírny lístok dostal do jej vrecka …