Som robot

Klub robotov je úžasné miesto. Každý, kto vlastní robota, sa môže zapojiť do súťaží železných bojovníkov. Každú sobotu ráno sa nadšení robotiky stretávajú v klube, ktorý sa nachádza v suteréne miestnej knižnice.

Roboti navzájom súťažia v najrôznejších disciplínach. Niektorí pretekajú na robotej dráhe, ďalší si merajú silu zdvíhaním ťažkých predmetov, iný zase súťažia v matematických príkladoch a niektorí, ale len ti najželeznejší, navzájom zápasia. Na konci dňa, klub vyhlási robota, ktorý bol technologický najzaujímavejší a výhra jedinečnú cenu.

Malý Henry miluje robotov. V klube už zažiaril s robotom, ktorý bol najrýchlejší zo všetkých. Mal osem kolies a malý motor, ktorý poháňalo asi 20 tužkových bateriek. Nikto ho nedokázal predbehnúť. Jeho posledný robot zase triumfoval v matematických príkladoch. Nebol väčší, ako kávovar, ale jeho softvér, ktorý mu Henry naprogramoval, bol pompézny. Ani sto kalkulačiek by ho neporazilo. Matematické príklady počítal tak rýchlo, že sa zdalo, že aj na hodinách zastal čas. Lenže tento krát si Henry pripravil robota pre zápasenie. Vytvoril jedinečného plecháča, ktorý bol vyrobený z najtvrdšej ocele. Aj rýchlovarná kanvica by bola väčšia ako on, ale jeho telo bolo svižné a rýchle ako blesk. Na nohách mal malé kolieska, vďaka čomu mohol byť v súboji rýchlejší a obratnejší. Na hrudi mal nainštalované červené svetielko, aby vzbudzoval strach. V jednej ruke mal silné kladivo. Stačil jediný úder a ostatní roboti si museli zbierať súčiastky. V druhej ruke mal pripevnené lano. Bola totiž vystreľovacia. “Bum!” vyletela a mliaždila plechy súperom.

V sobotu ráno prišiel Henry do klubu robotov so svojím novým plecháčom. Celý deň sa mu darilo vyhrávať a porážať súperov. Roboti si zbierali súčiastky, pokrčené plechy a odchádzali domov. Henry sa tešil, na svoj ďalší triumf v klube. Lenže na konci dňa ho čakalo trpké prekvapenie. Oproti jeho plecháčovi sa postavil robot, ktorý vyčnieval z davu. Na prvý pohľad sa zdalo, že je to chodiaca chladnička. Hrubé a oceľové telo, mohutné nohy a paže ozrutné ako medveď. Päste mal také silné, že s nimi dokázal drviť aj kamenej. Postavil sa na súboj a už po niekoľkých sekundách, si Henryho robot nedokázal ani len pozbierať svoje súčiastky. Bol pokrčený v guličke, ako skrčený papier. Len to červené svetielko, ktoré mal na hrudi mu neustále svietilo.

Henry zostal zarazený. Nepočítal s takýmto robotím monštrom. Jeho niekoľko mesačná práca, na vývoji zápasníckeho robota bola zmarená v priebehu niekoľkých sekúnd. Na ďalšiu cenu od klubu mohol zabudnúť. Nečudo, že domov odchádzal sklamaný a zdrvený.

Henry sadol na svoj bicykel, do košíka nad predným kolesom hodil guličku zničeného robota a nešťastný sa vracal domov. Vonku sa už zotmelo. Slnko zapadlo a oblohu rozžiarili malé bodky neustále svietiacich hviezd. Henry si aspoň užíval výhľad na jasnú večernú oblohu. Vždy keď sa díval na hviezdy, spomínal si na slova svojho dedka. Ten mu vždy vravel, že ak uvidí padať hviezdu, musí v duchu vysloviť jedno želanie a to sa mu vyplní. Ale nesmie to nikdy povedať ani živej duši. A tak zakaždým, keď kráčal pod hviezdami, dúfal, že zahliadne aspoň jednu.

Odrazu sa na bicykli zastavil. Zdalo sa mu, že jedna hviezda predsa len chce spadnúť. Pretrel si rukami oči a zdvihol hlavu hore. Naozaj. Malá hviezda na oblohe sa začala zväčšovať. „Vyzerá to tak, že táto hviezda padá na zem,“ premýšľal na hlas. „Ou! Asi to bude tým, že ona naozaj padá! A mieri priamo na mňa!“ Vydesil sa Henry, hodil bicykel na zem a schoval sa za najbližším stromom.

„Búm! Prásk! Bang!“ Ta hviezda naozaj dopadla len pár …