Zázračný amonit

V riečnom koryte, na morskom dne, ale aj v piesku na zemi ležia nespočetné množstvá kameňov. Každý z nich má svoj jedinečný tvar a skrýva tajomstvo našej planéty. Stačí kladivom udrieť a z kameňa vypadne jeho príbeh.

Félix rozhodne nie je mestský chlapec. Žije so svojimi rodičmi v lesnom domčeku na brehu rieky. Z toho prirodzene vyplýva, že má doma nie jeden drevený čln. Všetky vyrábal spolu so svojím otcom, s ktorým aj pravidelne rieku splavoval.

Félix nosí za opaskom len dve veci. Prázdnu kapsu a malé kladivo. Každý deň je plný nádejí a snov. Oči má neustále v pozore a pri splavovaní rieky alebo pri potulkách lesnými cestičkami si všíma okolité kamene. Keď ho niektorý z kameňov zaujme, vezme ho do ruky, položí na pevnú plochu a kladivom dvakrát udrie. Kameň sa rozpadne na dve polovice a uprostred sa odhalí jeho príbeh. Vedieť čítať príbeh kameňov z ich vnútra, to si vyžaduje veľa skúseností a cviku. Všetko o kameňoch ho naučil jeho otec. História našej planéty je zapísaná v každom z nich.

Lenže Félix hľadal niečo konkrétne. Jeho hlavným cieľom, po ktorom túžil azda najviac, bolo nájsť fosíliu amonitu. Je to malý vyhynutý živočích, ktorý žil v špirálovitej ulite v pravekých oceánoch.

Félix sa vydal k rieke. V čižmách siahajúcich skoro až po kolená, kráčal po brehu rieky a prezeral si kamene. Rozbil jeden kameň, potom druhý, tretí, štvrtý… Takto to šlo celé hodiny. Lenže Félix sa nikdy nevzdával, a tak pokračoval v hľadaní ďalej.

V ruke držal ďalší kameň. Položil ho na zem a kladivom po ňom udrel. Kameň praskol. Udrel druhýkrát a jeho prasklina sa zväčšila. Udrel tretíkrát a kameň sa rozpadol na dve polovice. Félix ich vzal obe do ruky a zadíval sa na ne. „Konečne! Našiel som svoj prvý amonit!“ vykríkol od šťastia. Odlomená polovica kameňa ukrývala vo svojom vnútri špirálovitú fosíliu skameneného živočícha. „To je fantastické! Fantastické!“ tešil sa.

Neustále si fosíliu amonitu prezeral. Otáčal ju v rukách, zľava doprava, hore-dole. Zdalo sa mu, ako keby v strede špirálovitého amonitu niečo svietilo. Bolo to maličké nenápadne svetlo. Félix bol samozrejme zvedavý. Prstom prešiel po malom svetielku vo vnútri špirálovitého amonitu. Jeho prst sa v malom svetielku strácal, ako keby ho pohltil. Félix najprv prsty vytiahol, pretože sa zľakol. Bolo to veľmi nezvyčajné. Ale Félix sa nebál, bol dušou priekopníkom. Vždy ním chcel byť. A tak položil prst na svetielko. V okamihu ho kameň celého vtiahol do svojho vnútra. „Ááá!“ kričal Félix, keď padal farebným tunelom. Netušil, čo sa deje a kam padá, len sa odrazu ocitol pod vodou. V morskej slanej vode. Bol to oceán.

Félix kopal nohami a mával rukami, aby sa dostal na hladinu, pretože sa začal topiť a dochádzal mu kyslík. Namiesto rozlomeného kameňa, ktorý predtým držal v ruke, bol živý amonit. Vykĺzol mu z ruky a stratil sa v hlbinách oceánu.

Félix vyplával na hladinu a zdesene sa obzeral po pevnine. Našťastie nebol ďaleko od brehu. Začal plávať k pevnine, ale vtom si všimol, ako sa k nemu približuje niečo fakt veľké. Ponoril sa pod vodu, aby videl s kým má do činenia. Plával k nemu mohutný niekoľkometrový Megalodon. Prehistorický žralok obludných rozmerov. Félix bol dobrý plavec a dostal sa na súš skôr ako ho Megalodon dobehol.

Posadil sa na kameň a rozdýchaval sa. Netušil, kam sa to dostal. Ale keď v diaľke videl dlhý krk Diplodocusa, pochopil, že ho čarovný amonit preniesol do prehistorického sveta dinosaurov. „To je fantázia! To ani nie je možné!“ hovoril si Félix …