Na krídlach Pterodactyla

Artur sedával v školskej lavici celkom vzadu. Škola ho veľmi nebavila, ale uvedomoval si, že vzdelanie je preňho dôležité. Keď mal s úlohami náskok, vytiahol si z tašky svoju obľúbenú knihu o dinosauroch. Fascinovali ho tie obrovské jaštery, ktoré kedysi obývali našu Zem.

Listoval si stranu po strane a sem tam sa jedným okom zapozeral na spolužiačku sediacu niekoľko lavíc pred ním. Volala sa Laura. Jej dlhé hnedé vlasy založené za ušami odhaľovali jej krásu. Artur mal líca červené, a keď sa Laura otočila do zadných radov lavíc, strhol svoj pohľad späť na dinosaurov.

Zazvonil zvonec, Artur zbalil svoje veci do tašky a utekal domov. Bol piatok, takže na úlohy mal čas. Rozbehol sa von, ako vždy do lesa, kde sa prechádzal so svojím detektorom kovov. Snažil sa nájsť nejakú vzácnosť z dávnych dôb, alebo dúfal, že natrafí na akúkoľvek stopu po dinosauroch. Potešil by ho akýkoľvek objav.

Prechádzal sa lesom, keď sa odrazu pošmykol. Spadol medzi husté kríky a skĺzol sa svahom dole. Našťastie sa mu okrem špinavých šiat nič horšie nestalo. Pozbieral sa a očistil. „Je zázrak, že sa mi nič nestalo,“ povedal si Artur a snažil sa nájsť cestu späť hore k lesnej cestičke. Začal sa šplhať hore. Ľavou rukou sa držal skaly a pravú nohu zodvihol hore. „Bum!” Vtom sa jeho noha preborila do malého jaskynného otvoru. „Och! Prepadla sa tu zem! Ale, veď to je otvor do akejsi jaskyne!” vykríkol vydesený Artur. Vytiahol nohu z diery a strčil tam hlavu. Prepchal aj ruku, v ktorej držal baterku a osvetlil neznámy priestor. „Ohromné! Vyzerá to tak, že budem prvý človek, ktorý navštívi túto neznámu jaskyňu.” Taktiež si uvedomoval, že by nemal vchádzať do jaskyne sám. Rozhodol sa, že bude rozumný a dnu nepôjde. Odtrhol len kúsok jaskynnej steny, aby lepšie videl dovnútra. Vtom si všimol, že táto jaskyňa je len jedna malá miestnosť. Ale v jej strede bolo niečo zaujímavé. Vyzeralo to ako hniezdo. „Hm, čo to tam je? Naozaj to vyzerá ako hniezdo. Ako obrovské hniezdo. Je to najväčšie hniezdo aké som kedy videl,” povedal Artur a predsa len jednou nohou vošiel dnu, aby nazrel do hniezda. Skoro mu oči vypadli z jamôk. V obrovskom hniezde bolo jedno veľké vajce. Bolo veľké asi ako nákupná taška. „To je neuveriteľné!“ povedal ohromený Artur. „Ale ako je možné, že je tu to vajce samo? Hm, asi by som ho mal vziať so sebou a postarať sa oň.”

Počkal pred jaskyňou asi dve hodiny. Chcel si byť istý, že to vajce je naozaj opustené a nebude nikomu chýbať. Keďže nikto neprišiel, vzal vajce do rúk a opatrne si ho vložil do batohu. Nadšený týmto objavom bežal domov, čo mu sily stačili. Doma, vo svojej izbe pripravil pre vajíčko ideálne podmienky pre vyliahnutie. „Tak, drahé vajce, v tejto deke ti bude teplo a táto lampička ťa bude zohrievať, aby si sa vyliahlo čo najskôr. Ale prezraď mi, čo si zač?“ rozprával sa Artur sám so sebou.

Večer si ľahol do postele a nevedel spustiť oči z vajca. Zvedavosť mu nedala spať. Ale napokon ho spánok premohol a zaspal. Mesiac už opäť vystriedalo slnko a Artur otvoril oči. „Čože? Vajce? Kde si?!” čudoval sa rozospatý Artur. Vyskočil z postele a utekal k poličke, v ktorej včera večer nechal neznáme vajíčko. Na mieste, kde ležalo, zostali len škrupiny. Artur stál a pozeral s otvorenými ústami. Vtom sa z rohu izby ozval hlasný piskot. Artur sa pomaličky otočil. Jeho šokované oči zostali šokované ešte viac. V rohu izby stál malý Pterodactyl. Rozprestieral krídla a hlasno škriekal. „Čo… čo… čo? Veď ty si naozajstný dinosaurus! Asi… asi sa musím uštipnúť!” koktal zaskočený Artur. Preblikol očami a prebral sa. „Pšt! Pšt! Nesmieš škriekať tak hlasno! Budú ťa počuť moji rodičia! Ale, možno si hladný. Vieš čo? …