Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Vytŕčajúca kôpka zeminy spod lístia sa rozlieha pod vysokým ihličnatým stromom. Je mimoriadne živá, ale zároveň veľmi tichá. Prepletená je tisíckami tunelov tenučkých len pár milimetrov. Táto hromádka zeminy je domovom šikovných hnedých mravcov.

V tomto majestátnom mravenisku neustále pochodujú tisíce mravcov. Lenže nie je mravec ako mravec. Každý jeden z nich má svoj príbeh, svoj život a svoje sny. Ale všetci majú jeden spoločný cieľ: „Postaviť veľké mravenisko a neustále ho zásobovať jedlom.“

V samotnom strede mraveniska, v jeho najnebezpečnejšej časti je najväčšia komnata. Patrí kráľovnej, ktorá tu každý deň rodí nových jedincov. Okolo nej pobehuje skupina mravcov, ktorí jej nosia jedlo, vodu a všetko čo potrebuje. V takom mravenisku musí všetko klapať ako hodinky. Skupina robotníkov sa neustále stará o zveľaďovanie mraveniska. Ďalšia skupina zberačov celé dni zbiera jedlo po okolí a nosí ho do skladovacích miestností v mravenisku.

Mravec Hardy je trochu iný ako ostatní. Uvedomuje si, že práca, ktorú vykonávajú všetci v mravenisku je potrebná pre ich prežitie. Jeho úlohou je hľadanie potravy. Ale v jeho mysli sú aj iné priekopnícke myšlienky. Tie ho nútili vybehnúť každý večer po vykonanej práci na vysoký strom. Odtiaľ pozoroval okolie a vychutnával si výhľad na krajinu. Aspoň raz za deň chcel vidieť svet zhora, nie len zdola. Len tak sedel na konári a pozeral sa na západ slnka a sledoval, ako sa po okolí pasú zvieratá tisíckrát väčšie ako on.

Prisadla si k nemu veľká modlivka. Hardy vyskočil a dal ruky pred seba. Myslel si totiž, že ho chce modlivka zožrať. „Hej! Daj si pozor! Viem sa brániť!“ kričal Hardy.

Modlivka sa usmiala a povedala: „Nebuď smiešny, ja ťa nechcem zožrať, chcem si k tebe len prisadnúť,“ dopovedala a posadila sa vedľa mravca. Hardy bol stále v strehu, ale zostal sedieť vedľa nej.

„Tak čo, mravec, čo tu robíš sám takto vysoko. Mravenisko máš predsa dole?“ vypytovala sa modlivka.

„Hej, to máš pravdu, lenže ja mám rád svet aj odtiaľto zhora. Rád objavujem nové veci,“ vysvetľoval Hardy.

„Si odvážny. Tu na strome je plno predátorov, ktorí ťa môžu zožrať,“ hovorila modlivka.

„Nech to len skúsia! Nikoho sa nebojím!“ hovoril hrdý Hardy.

„Hm, mravec si odvážny, to ti musím nechať. Ak by si mal záujem, môžem ti ukázať tajomstvo starých modliviek. Možno sa ti to raz zíde, keď tak rád sám objavuješ svet,“ navrhla modlivka.

Mravec Hardy povedal: „Ďakujem ti za ponuku, ale zvládnem sa o seba postarať sám,“ a zliezol dole zo stromu. Zaliezol do svojej malej komnaty, opláchol si zuby a tvár v malej miske vyrezanej zo stebla trávy a ľahol si do postele.

Po niekoľkohodinovom spánku ho prebudil hlasitý krik a rev. Celé mravenisko bolo hore nohami. Mravce pobehovali s rukami nad hlavou a kričali od strachu. Hardy vyskočil z postele a rozbehol sa von. Len čo vystrčil hlavu z mraveniska, uvidel veľkú jaštericu. Hrabala do mraveniska a ničila ho. Svojím dlhým a lepkavým jazykom vyťahovala mravce von a jedla ich. „Och, nie, musím ju zastaviť, ináč zničí náš domov a nikto tu nezostane!“ desil sa Hardy.

Do útoku už mierili vojenské jednotky. Mravce s prilbami na hlavách a dlhými kopijami v rukách bránili svoj domov. Ale bolo to márne. Jašterica ich všetkých rozháňala chvostom a jazykom ich chytala. Začínalo to vyzerať na totálnu porážku mravcov.

Hardy vedel, že musí niečo urobiť. Dostal skvelý nápad. Začal sa šplhať na strom. Priamo na miesto, kde predtým stretol modlivku. Vykrikoval jej meno, až sa napokon modlivka objavila na konári. „O, vďaka Bohu, že si tu, potrebujem tvoju pomoc!“ hovoril Hardy. „Naše mravenisko napadla jašterica, všetkých nás zožerie, ak niečo neurobím!“ naliehal Hardy.

„Poď za mnou mravec, niečo pre teba mám,“ povedala modlivka a vošla dovnútra stromu, kde bývala. Hardy ju nasledoval. Modlivka odsunula veľkú skriňu, za ktorou sa skrývala nenápadná miestnosť a v nej bola malá drevená truhlica. Vytiahla ju von a oprášila. Potom ju pomaly otvorila. Z jej vnútra vytiahla akýsi zvláštny oblek a dva meče.

„Ako mi pomôže tento oblek? Ja neviem bojovať?“ desil sa prekvapený Hardy.

Modlivka sa usmiala a povedala: „Mravec, ukľudni sa. V tomto obleku dokážeš poraziť kohokoľvek. Je totiž ušitý zo špeciálnej látky z ďalekej zemi. Je veľmi starý a má silnú históriu. Bojovalo v ňom mnoho hrdinov. Vyrobili ho staré modlivky zo špeciálneho materiálu. Ak si ho oblečieš, získaš magickú silu a schopnosti. V tvojom tele sa prebudí duch bojovníka!“

„Áno? Tak to znie fantasticky!“ Hardy neváhal a hneď si ho vzal.

„Počkaj, mravec!“ zastavila ho modlivka. „Tento oblek pomáha len tým, ktorí chcú konať dobré veci. Ak ho chceš zneužiť na zlé úmysly, oblek ťa uväzní a už nikdy ťa nepustí!“

Hardy to pochopil a akceptoval to. Magický oblek si natiahol. Hneď ucítil na chrbte zvláštne pichnutie, ktoré prenikalo až k jeho srdcu a pokračovalo až do jeho hlavy.

„Aaaau! Jaaaj! Och!“ stonal Hardy. A po chvíľke to prestalo. Odrazu sa cítil magický, cítil schopnosti bojovníka. Poďakoval sa modlivke, vzal oba meče a skočil zo stromu. V obrovskej rýchlosti dopadol na vrchol mraveniska. Dookola sa zvíril prach a v Hardyho očiach sa leskla odvaha. „Heeej!“ vykríkol z plného hrdla na jaštericu. Ona k nemu okamžite otočila hlavu a vystrelila svoj lepkavý jazyk.

Hardy sa ohnal mečmi a porezal jej jazyk. Jednou rukou jej ho pevne zovrel a potiahol tak silno, že jašterica urobila salto vzad. Postavila sa a rozzúrená vyskočila na Hardyho. Zvalila ho na zem. Hardy ju odhodil, vyskočil do výšky a z obleku vystrelil lano, ktorým obmotal hlavu jašterice. Vyskočil na jej chrbát a ako kovboj ju osedlal. Jašterica skákala dopredu a dozadu, vyskakovala do výšky a snažila sa Hardyho striasť. Dlhú chvíľu takto zápasili. Lenže Hardy mal silu gorily. Jašterica sa vyčerpala natoľko, že padla na zem. Podvolila sa Hardymu. Odvážny mravec ju skrotil ako divokého koňa.

Celé mravenisko videlo jeho odvážny čin. Hardy zoskočil z jašterice a priviazal lano o strom. Vyliezol na vrchol mraveniska a hovoril: „Priatelia, ste zachránení! Odteraz bude táto jašterica pomáhať nám hnedým mravcom v nosení potravy. Napraví škodu, ktorú napáchala!“

Mravce sa tešili a skandovali meno nového hrdinu: „Hardy! Hardy! Hardy!“

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V magickej časti vesmíru sa ukrýva nenápadná krajinka. Jej okolie lemujú marcipánové polia a vysoké hory siahajúce do oblakov zo sladkej a hustej peny. Pod ich tieňmi pracuje stovka malých mužíkov. Malí škriatkovia, ktorí sú pracovití, usilovní a ich práca má sladké výsledky.

Každé ráno so spevom na perách pochodujú do hory. Celé dni tvrdo pracujú a sú nesmierne spokojní. Sem a tam, na nich v hore číha aj nebezpečenstvo. Obrovské lietajúce potvory s maškrtnými jazykmi lietajú okolo nich. Napádajú pracovitých škriatkov a kradnú im ich sladké produkty. Lenže škriatkovia majú tajnú zbraň. Každý jeden z nich vlastní magický plášť. Ak sa plášťom prekryje, prenesie ho do bezpečia mrknutím oka.

Keď sa jedno popoludnie rozhodli lietajúce potvory napadnúť horu, nechtiac spustili obrovskú lavínu balvanov. Kotúľali sa dole svahom a škriatkova boli vo veľkom nebezpečenstve. Okamžite použili svoje magické plášte, vyslovili krátke heslo a premiestnili sa do svojich úkrytov. Len škriatok menom Alvin to celé poplietol. Svoje heslo vyslovil nesprávne a namiesto bezpečného úkrytu sa ocitol na opačnej strane vesmíru. Skotúľal sa na podlahe detskej izby. Bola vyzdobená ružovými doplnkami a na stenách viseli plagáty mladých spevákov. Na dverách bol namaľovaný nápis: Coco. Je to meno dievčaťa, ktorej táto izba patrí.

„Áááá!“ vykríkla Coco, keď videla ako sa jej po izbe kotúľa škriatok. „A ty si kto? Ako si sa sem dostal?!“ vykríkla.

„Och! Áu! Kde to vlastne som?“ opýtal sa škriatok celý doudieraný.

„Si v mojej izbe. Z ničoho nič si sa tu objavil. Kto si!“ čudovala sa Coco.

„Napadli nás, musel som sa schovať, ale asi som poplietol svoje heslo, ktoré si teraz vôbec nepamätám. Netuším, kde to som, ani to, ako sa odtiaľ dostanem.“ čudoval sa škriatok a poškrabkal sa po hlave.

„Napadli vás? Kto? Odkiaľ si teda prišiel? A je vás viac?“ vypytovala sa Coco.

„Som škriatok Alvin a pracujem v tej najsladšej hore. Lenže lietajúce potvory nám neustále kradnú náš poklad. A tak som použil môj plášť, ktorý ma premiestnil tu, aj keď som mal byť v mojom úkryte v mojej krajine,“ vysvetľoval.

Coco si ho očami premeriavala, potom rukami ohmatávala jeho plášť. Prehodila si ho cez plecia, ale nič sa nestalo. „Hm, tvoj plášť vôbec nefunguje. Asi si ho pokazil.“

„Ale nie. Na to, aby fungoval musíš povedať heslo. Lenže… lenže som ho poplietol a úplne zabudol. Späť domov sa už asi nedostanem,“ smútil Alvin.

„Nebuď smutný, nájdeme riešenie,“ utešovala ho Coco. „Vieš čo pomáha mne, keď som smutná? Čokoláda!“ povedala Coco a vytiahla zo šuplíka čokoládu, ktorú jej daroval dedko.

„Tu máš, vezmi si. Čokoláda ti pomôže.“

Alvin zdvihol oči, pozrel sa na Coco a čokoládu a rozplakal sa ešte viac.

„Čo? Prečo plačeš? Máš s čokoládou zlé skúsenosti?“ opýtala sa Coco.

Alvin si zotrel slzy z tváre a povedal: „Nerozumieš. Ja čokoládu milujem. Ale pripomína mi môj domov.“

Coco sa naňho zadívala a opýtala sa: „Prečo práve domov?“

„Pretože ja a ostatní škriatkovia v našej hore ťažíme tú najlepšiu čokoládu. Je to moje životné poslanie,“ vysvetľoval jej Alvin.

„Čože? Vy ťažíte čokoládu v hore? To musí byť fantastické!“ odpovedala Coco.

„Ó, áno. Naša čokoládová hora je úchvatná. Vonia fantasticky! Je vysoká a plná čokolády!“ zasneným pohľadom vysvetľoval.

„Prosím, prosím, vezmi ma na čokoládovú horu! Prosím! To je môj sen! Čokoláda je moja najobľúbenejšia vec na celom svete!“ prosila ho Coco.

Alvin bez otáľania súhlasil. Sľúbil jej, že ju vezme do svojej čarovnej krajiny, a ukáže jej čokoládovú horu. Lenže museli vymyslieť, ako sa tam dostanú, keďže Alvin zabudol svoje transformačné heslo.

Sedeli na posteli v izbe a premýšľali. Coco začala byť trochu nervózna. Túžila vidieť čokoládovú horu a ochutnať z nej. Jej nervozita narastala, a tak vytiahla zo šuplíka čokoládu, ktorú predtým ponúkala Alvinovi. Vytiahla ju z obalu a odlomila si jeden riadok. Alvin sa na ňu zahľadel a jeho zrak upútal papierik od čokolády.

„Ale to nie je možné! Táto čokoláda pochádza z našej magickej krajiny! Poznám tento obal! Určite, je to čokoláda z našej hory!“ Alvin sa tešil a vyskočil z postele na rovné nohy. Vzal Coco papierik z rúk. Vyrovnal ho a rozprestrel. Na vnútornej strane bol malým písmom potlačený čudný text.

„Áno! To je ono!“ radoval sa Alvin. Coco chvíľu nechápala, čo našiel na špinavom papieri od čokolády.

„Coco, ty to nechápeš? Toto je záchranné heslo, ktoré píšeme na každý obal čokolády. Pomocou tohto hesla sa dostanem späť do svojej krajiny!“ Coco to už pochopila a vyskočila z postele aj ona. Spolu s Alvinom sa chytili za ruky a poskakovali do kruhu. Alvin sa natiahol pre svoj magický plášť a prehodil ho cez svoje plecia a cez plecia Coco. V jednej ruke držal plášť a v druhej ruke držal papierik od čokolády a nahlas prečítal záchranné heslo: „Čoko-Čoko-Poko-Poko-Gogo-Homhom“.

Hneď ako Alvin vyslovil toto heslo, Coco vyskočila spod plášťa. Rozhliadla sa okolo seba a od krásy, ktorú videla okolo, onemela. Vôňa čokolády sa niesla po okolí. Okolo nej sa rozliehali farebné kvety a polia v marcipánovej farbe. Oblaky ako pena od kakaa vrhali tieň po celej krajinke. A vzadu za zelenými lúkami zbadala vysokú horu. Alvin sa k nej otočil a povedal: „Vitaj v mojom svete. Pozeráš sa správne, tam v diaľke je čokoládová hora, kde pracujem.“

Coco chytila Alvina za ruku a rozbehla sa k čokoládovej hore. Dorazili pred malý otvor v skale. Dovnútra hory viedla koľajničková trať, po ktorej jazdil malý vozík. Nasadli doň a pustili sa do útrob hory.

Cesta viedla cez hrubú čokoládovú stenu. Celá hora bola vytvorená z čistej čokolády. Voňalo to tam ako v skutočnej fabrike na čokoládu. Alvin zastavil vozík a Coco vyskočila von. Pribehla k stene a hneď si kúsok odlomila. „Hmm, mňam! Alvin! To je tá najlepšia čokoláda, akú som kedy ochutnala! Je famózna!“ Odlomila si ešte jeden kúsok a potom ešte ďalší. Napokon si ešte niečo nabrala aj do vreciek.

Opäť nasadli do vozíčka, Coco si maškrtne vychutnávala čokoládu, a Alvin ju zatiaľ doviedol do stredu hory. Bolo tam veľmi horúco a veľký hluk. V strede hory bol veľký kráter, z ktorého bublala horúca čokoláda a na stenách hory sa ochladzovala a tvrdla. „Coco, toto je náš poklad. Jediný čokoládový prameň v celom vesmíre. Iný už nikde nenájdeš,“ povedal Alvin.

Coco sa zoznámila aj ostatnými škriatkami a tí si ju rýchlo obľúbili. Ušili jej vlastný ružový plášť a dostala aj vlastné heslo. Odteraz bude môcť navštevovať nových priateľov a čokoládovú horu, kedykoľvek sa jej zachce.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Zelené legové kocky husto naskladané vedľa seba na širokej ploche. Dvojkové, trojkové, úzke, tučné, tenké či hladké. Krížom-krážom zložené do papradí a rastlín. Hnedé kocky usporiadané na seba do tvaru stromov a farebné súčiastky lega roztrúsené kade-tade ako voľne rastúce rastliny. Je to dokonalá legová džungľa. Nádherná, ale veľmi nebezpečná.

V jej samom strede stojí vysoký strom a v jeho korune je postavený úkryt z legových kociek. V ňom sa nachádza nenápadný domov magického divocha. Je to najvyšší lego panáčik, aký kedy bol vyrobený. Na hlave má husté vlasy a poriadne tmavú bradu. Oblečený je len v papradí a v ruke nesie kopiju s hrotom z kameňa. Jeho postava je zdatná a jeho sila sa vyrovná legovému Triceratopsovi. V džungli žije úplne sám, nemá žiadnych priateľov, a každý, kto ho stretne, radšej pred ním utečie.

Na opačnej strane detskej izby je postavené nádherné mesto rovnako z legových kociek. Niektoré veže sú tak vysoké, až sa točí hlava. Malé obchodíky postavené z farebných kociek, ulice zostavené zo sivých súčiastok, pouličné lampy z lega, skutočné semafory, nekonečná promenáda legových áut, aké ste ešte nikdy nevideli. Nad mestom visí nápis s jeho názvom: „Legomak“. Na okraji mesta sa nachádza policajná stanica. Je malá, ale spoľahlivá. Vládne a slúži v nej policajt Kiko. Vedľa jeho kancelárie je niekoľko väzníc pripravených pre lupičov. Je tu aj jedna miestnosť, do ktorej nikto nesmie vstúpiť. Policajt Kiko v nej ukrýva tajnú zbraň. Nikdy nikomu o nej nepovedal.

Jedného krásneho dopoludnia panovala v meste Legomak príjemná nálada. Legoví panáčikovia sa potulovali po uliciach v priateľskej atmosfére, navzájom sa na seba usmievali a všetko bolo dokonale vyčistené.

Divoch z džungle, ktorého sa každý bál, sa pri potulkách medzi papradiami nechtiac zatúlal až pred brány mesta. Nikdy predtým nevidel nič podobné. Začal byť veľmi rozrušený. Vbehol do mesta, z ktorého nevedel uniknúť a vrátiť sa späť do svojej džungle. Začal sa správať ako bláznivý divoch. Bol úplne šialený a ničil obchodíky a všetko čo mu prišlo pod ruky. Legové kocky lietali na všetky strany. Vystrašení panáčikovia sa rozbehli a začali sa skrývať. Mesto Legomak zaplavila hrôza a panika.

Vystrašení panáčikovia volali policajtovi Kikovi na jeho vysielačku. „Dobrý deň, pán policajt, potrebujeme pomoc! Divoch z džungle napadol naše mesto!“ Policajt Kiko stlačil gombík na vysielačke a ráznym hlasom odvetil: „Rozumiem. Hneď prídem!“

Postavil sa, vzal tajný kľúč a vošiel do prísne stráženej miestnosti, kde ukrýval svoje tajomstvo. V jej útrobách sa schovával obrovský legový Tyrannosaurus Rex. Slúžil policajtovi Kikovi ako tajná zbraň pred obávanými nepriateľmi mesta. Vyskočil na chrbát T-rexa a cválal na ňom do mesta. Už z diaľky videl rozzúreného divocha, ako ničí všetko okolo seba.

T-rex zareval tak nahlas, že niektoré legové kocky na okolitých budovách začali odpadávať. Divoch sa zastavil a otočil hlavu smerom k policajtovi Kikovi, ktorý sa niesol na obrovskom T-rexovi. Cez jeho husté a neupravené vlasy mu nebolo možné pozrieť do očí, ale rozhodne sa nezľakol revu T-rexa. Naopak, rozrušilo ho to ešte viac a rozbehol sa priamo k nim. T-rex zareval ešte raz zo všetkých síl, ako to dokáže len on. Ale divoch sa nenechal zastrašiť. Prišiel až k T-rexovi a postavil sa pred neho. Svoj život strávil len v džungli a dokonale ovládal rôzne reči zvierat, dokonca aj jazyk dinosaurov. „ARR UKARA RARA TA KATA!“ vykríkol divoch v dinosaurčine. T-rex okamžite sklonil hlavu a začal cúvať späť. „Čo? Čo to robíš? Kam to ideš?“ čudoval sa policajt Kiko. Nemohol dinosaurovi nič prikázať. Odmietol bojovať s divochom. Policajt Kiko pochopil, že T-rex mu nepomôže, a tak sa s ním vrátil späť do svojej policajnej stanice. Sadol si za svoj stôl a z tajného šuplíka vytiahol zvitok papiera, na ktorom boli napísané súradnice. Označovali miesto v oceáne, kde kotvila loď. Nie hocijaká loď, ale pirátska loď, vedená pirátom Jackom. Bol to dlhoročný priateľ policajta Kika.

Vzal kúsok papiera a napísal správu pre legového piráta. Potom ju prilepil na dron a poslal ho k pirátskej lodi. Čakal niekoľko dní na odpoveď, zatiaľ čo mesto stále žilo v strachu a jeho obyvatelia čakali na pomoc.

Po niekoľkých dňoch zakotvila v prístave za mestom loď. Bol to obrovský koráb postavený z kociek lega. Vpredu na špici lode stál pirátsky kapitán Jack a na vysokom sťažni viala pirátska vlajka. Ako prvý ich prišiel pozdraviť policajt Kiko. Vrúcne sa objal so starým priateľom Jackom a potom ho vzal do mesta, aby mu ukázal divocha, s ktorým bojujú už niekoľko dní. Spolu s kapitánom vystúpilo z pirátskej lode aj niekoľko po zuby ozbrojených pirátov. Policajt ich zaviedol tam, kde práve vyčíňal divoch. Legoví piráti si priniesli obrovské reťaze a veľkú klietku, do ktorej plánovali divocha uväzniť.

V uličkách mesta bola tma. Okolité lampy boli zničené. Medzi budovami z lega sa ozýval len zúrivý hnev divocha. Legoví piráti sa pustili do boja. Svietili si malými baterkami, ale aj keď boli v presile, divoch ich postupne rozoberal na súčiastky. Jednou ranou odhodil troch legových pirátov, z ktorých odlietavali nohy a ruky. Zostala už len hŕstka pirátov a kapitán Jack. Vzali posledné reťaze a pripravili pascu. Legový pirát Jack bol veľmi vynaliezavý. Postavil jeden strom z pralesa s kúskami paprade a čakal. Bola to návnada.

Keď to divoch zazrel, hneď ho to upokojilo. Myslel si, že našiel cestu z mesta von. Rozbehol sa k stromu a vtedy klapla pasca. Chytil sa do siete a v nej uviazol. Predstúpil k nemu kapitán Jack a povedal mu: „Neboj sa, priateľ divoch, neublížime ti. Vieme, čo chceš. Hľadáš cestu domov. Máš šťastný deň, pretože my cestu poznáme. Poznáme každý kúsok tohto sveta. Plavili sme sa po všetkých moriach, ktoré si dokážeš predstaviť.“ Potom sa otočil k posádke a zvolal: „A teraz ho spútajte! Vrátime ho domov!“

Pirátska posádka sa snažila divocha spútať, lenže bol taký silný, že reťaze na jeho rukách praskali. Museli použiť niekoľko kusov, aby ho dokázali bezpečne spútať. Napokon sa im to spoločnými silami podarilo. Naložili spútaného divocha v reťazi do pirátskej lode a odviezli ho pred džungľu, v ktorej býval.

Divoch bol v lodi rozzúrený a neúnavne trieskal do stien. Keď ale zbadal cez malé okienko v podpalubí svoju džungľu, znova sa upokojil. Začal si uvedomovať, že mu kapitán Jack a policajt Kiko nechceli ublížiť, ale práve naopak.

Pirátska loď doplávala na breh. Opatrne otvorili klietku a odomkli reťaze, v ktorých bol divoch zviazaný. Už nebol divoký, ako v meste. Bol krotký a zdalo sa, že pod hustou bradou sa objavil úsmev. Pomalými krokmi vyliezol von. Zadíval sa na legových pirátov a policajta Kika. Zakýval hlavou na znak vďaky a rozbehol sa do džungle, do svojej domoviny.

„Ešte raz ti ďakujem za službu, ktorú si urobil pre moje mesto. Ukončil si chaos a strach v našom meste,“ poďakoval sa policajt Kiko kapitánovi Jackovi. „Nuž, skutočného priateľa spoznáš, až keď si v núdzi, kamarát môj,“ odvetil kapitán Jack.

Vliezol späť na palubu a chytil sa kormidla. Pirátska loď zodvihla kotvu a stratila sa na horizonte mora.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Traja kamaráti z oceánu premýšľali, ako získať pár oceánskych magických mušlí. Použiť ich môžu na kúpu lístkov na plavbu po všetkých oceánoch sveta na chrbte obrovskej veľryby. Krab, morský koník a rybka Blue tang si sadli na dno oceánu. Sedeli v oceánskom piesku a hádzali jeden nápad za druhým. „Čo keby sme pomáhali žralokom chytať ryby?“ povedal krab. Na to sa rybka Blue tang škaredo pozrela a povedala: „Ha, ha. Fakt vtipné.“ „A čo keby sme vyrábali nejaké jedlo a predávali ho?“ povedal morský koník. „Lenže v oceáne je potravy dostatok. Musíme vymyslieť niečo zaujímavejšie,“ povedala Blue tang.

V tu chvíľu okolo nich plával Vráskavec obrovský. Všetci traja ho s úžasom sledovali. Bol naozaj gigantický. Avšak neustále si niečo mrmlal a sťažoval sa. „Hej, obrovská ryba, čo ťa trápi?“ opýtal sa neohrabaným spôsobom malý krab. Vráskavec sa zastavil, svojím veľkým okom sa zahľadel na maličkého kraba a povedal: „Mám v zuboch zvyšky jedla. Neviem ich odtiaľ dostať von.“ A ofúkaný odišiel preč.

„Kamaráti! Veď to je fantastický nápad!“ tešila sa rybka Blue tang. „Čo? Aký nápad? Ja nerozumiem,“ čudoval sa morský koník. „Veď toto! Urobíme si čističku zubov pre veľryby!“ hovorila nadšená Blue tang. Krabovi aj morskému koníkovi sa tento nápad zapáčil a hneď sa pustili do práce. Krab šiel pozháňať metly, ktorými budú čistiť zuby. Morský koník šiel pozháňať vedrá, do ktorých budú sypať zvyšky jedla. A rybka Blue tang zháňala vhodné miesto, kde sa zmestí aj mohutná veľryba, aby si tam vybudovali čističku zubov pre veľryby.

Keď mali všetko nachystané, zavesili malú ceduľku, čo bola vlastne jedna časť z veľkej mušle, a napísali na ňu: „Čistička zubov pre veľryby. Cena 1 magická mušľa.“ Traja kamaráti sedeli a čakali. Veru, netrvalo to dlho. Čoskoro k nim priplával prvý zákazník. Naštvaná Kostka dravá. Bola rovnako podráždená ako ten Vráskavec, ktorý tu plával predtým.

„Ahoj! Vitaj v našej čističke zubov. Ako ti môžeme pomôcť?“ milo ju uvítala Blue tang. „Som príšerne nahnevaná! V zuboch mám zaseknuté kúsky jedla a neviem ich vytiahnuť. Privádza ma to k šialenstvu!“ „Drahá Kosatka, neboj sa. Urob si pohodlie a otvor ústa. O všetko sa postaráme,“ povedala Blue tang a spolu s krabom a morským koníkom sa pustili do svojej prvej zákazky. Krab vzal veľkú metlu a umýval ňou zuby. Blue tang s náradím vyťahovala kúsky jedla z medzizubných priestorov a morský koník ich zbieral do vedra. Všetko fungovalo perfektne. Prvý zákazník bol hotový. Zuby Kosatky boli krásne biele a bez zvyškov jedla. „Och! To je úľava, ďakujem vám. Nech sa páči, tu je jedna magická mušľa,“ povedala šťastná Kosatka a odplávala preč.

Trojica kamarátov sa veľmi potešila a mušľu si odložila na tajné miesto. Museli sa totiž pustiť do ďalšej práce. Opäť k nim plával Vráskavec obrovský. Od kamarátky Kosatky sa dozvedel o čističke zubov pre veľryby. Usadil sa na mieste, kde ho nasmerovala Blue tang. Otvoril ústa a práca sa mohla začať. „Uf, to bude trvať dlhšie. Jeho papuľa je fakt obrovská,“ povedal krab.

Drhli a čistili. Keď už boli skoro hotoví, všimla si Blue tang ešte jeden kúsok jedla úplne vzadu, skoro až na ceste do žalúdka. „Nie! Nechoď tam, Blue tang, je to nebezpečné,“ povedal krab. Ona sa však rozhodla, že ten kúsok jedla vezme, a tak šla. Lenže svojou plutvou pošteklila jazyk Vráskavca obrovského. Obrovská veľryba sa nadýchla a prehltla všetko, čo bolo v jej ústach.

„Ááá!“ ozýval sa krik trojice kamarátov, ktorí padali do veľkého žalúdka veľryby. „Šplech!“ Ocitli sa v tmavom žalúdku. „Ja som ti to hovoril!“ povedal nahnevaný krab. „Ako sa odtiaľto teraz dostaneme?“ sťažoval sa vystrašený morský koník. „Nebojte sa priatelia, niečo vymyslím,“ povedala Blue tang a rozhliadala sa okolo seba. Lenže, nech sa snažila akokoľvek, zo žalúdka veľryby nebolo úniku.

„O chvíľku je po nás!“ desil sa morský koník. Žalúdočné kyseliny totiž začali pracovať. Hladina začala bublať a ich tela sa rýchlo ocitli v nepríjemnej tekutine, ktorá ich začala páliť. Kričali o pomoc, ale márne, nik ich nepočul. V žalúdku boli celkom sami.

Vráskavec obrvoský si plával ďalej, veď zuby mal čisté a brucho plné. Bol spokojný. Len sa z jeho žalúdka ozýval zúfalý hlas volajúci o pomoc. Okolo práve plávala chobotnica, ktorá počula tento hlas. Lenže nikoho nikde nevidela, iba pokojne plávajúceho Vráskavca obrovského. Bola však veľmi zvedavá, a tak nasledovala hlas. Napokon jej došlo, že tento hlas vychádza z vnútra veľryby. Rozhodla sa zavolať oceánskeho šerifa na pomoc.

Odplávala k oceánskemu útesu, kde nad vchodom visela morská hviezdica. Bola to najkrajšia hviezdica v celom oceáne. Chobotnica zaklopala na dvere svojím chápadlom. Von vyšla korytnačka, šerif oceánu. Jeho ruky boli napnuté svalstvom, na hrudí mal pripnutú hviezdu a na hlave klobúk. Chobotnica mu povedala, čo sa deje, a spolu sa vybrali za veľrybou.

Keď k nemu dorazili, oceánsky šerif mu povedal: „Dobrý deň. Bežná kontrola obsahu žalúdka. Prosím, otvorte ústa a nehýbte sa.“ Korytnačka si priviazala lano k jednému zubu a spustila sa do útrob žalúdka veľryby. So svietiacou perlou vletel šerif nadol a osvetlil trojicu zúfalých kamarátov.

„Sláva, sme zachránení!“ potešil sa krab, morský koník aj rybka Blue tang. „Dobrý deň. Som oceánsky šerif. Ako ste sa ocitli v tomto tmavom žalúdku?“ opýtal sa. Blue tang mu vysvetlila, aká nehoda sa im stala. „Mali ste obrovské šťastie. Ak by vás nepočula okolo idúca chobotnica, už by z vás bola výživná večera. Chyťte sa všetci lana. Vytiahnem vás,“ povedal šerif.

Všetci traja sa silno držali a šerif vyliezol hore a ťahal lano zo všetkých síl. Obrovskú veľrybu to trochu naťahovalo na zvracanie, ale napokon to dobre dopadlo. Krab, morský koník aj Blue tang boli zachránení. „Odteraz si v tej vašej čističke zubov dávajte väčší pozor,“ povedal oceánsky šerif.

„Samozrejme. Bolo to pre nás veľké ponaučenie. Ďakujeme vám, šerif, aj tebe, chobotnica. Bez vás by sme už boli stratení,“ povedala Blue tang a so svojimi kamarátmi, krabom a morským koníkom, sa vrátila späť do svojej čističky zubov pre veľryby.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Oceán je úchvatné miesto. Obývajú ho živočíchy, ktoré sú fascinujúce a častokrát aj veľmi zvláštne. Dno oceánu je zarastené koralmi či oceánskymi lesmi alebo mohutnými skalnatými útesmi. V nich sú tisíce štrbín a každú z nich obýva iný živočích. Jedna z týchto dier je aj domovom malého amonitu AMONA a jeho rodičov.

Lenže AMON si krásy oceánu neužíva. Zo svojej štrbiny vychádza len málokedy a radšej sa pred okolitým svetom skrýva. Jeho rodičia ho každé ráno čakajú pred štrbinou, aby sa vybral s nimi na hľadanie potravy, ale on to pravidelne odmieta.

Amon sa totiž hanbí za svoj vonkajší vzhľad. Jeho ulita, ktorá je pre amonitov typická, je úplne odlišná. Nie je okrúhla ako všetky ulity amonitov, ale je hranatá. Je to veľmi nezvyčajné. Je to až také neobvyklé, že Amon radšej trávi čas sám, celé dni v štrbine. Hrá na svojej gitare vyrobenej z mušle a spieva piesne, ktoré si sám tvorí. Takto trávi celé dni, v tmavej štrbine so svojimi pesničkami. Jeho rodičia sú z neho nešťastní a každý deň premýšľajú nad tým, ako by mu pomohli. Posielajú za ním kamarátov, kamarátky, iných živočíchov, ale Amon sa natoľko hanbí za svoj vzhľad, že radšej zostáva sám. Myslí si, že ak ho niekto iný uvidí, bude sa mu posmievať.

Celé dni len očami vykukoval cez štrbinku a díval sa po okolí. Sledoval, ako morské koníky plávajú sem a tam, ako sa ryby naháňajú alebo ako sa obrovské veľryby prevaľujú v hlbinách.

Každý deň na niekoľko minút osvetlilo jeho tmavú štrbinu nádherné svetlo. Bolo to ako oceánska dúha. Jej svetelné lúče boli famózne a Amon si ich vždy užíval. Dokonca mal pocit, že tieto lúče ho inšpirujú k tvorbe nových piesní.

Jedného dňa ho začala prenasledovať myšlienka, ktorá ho nikdy predtým netrápila. „Odkiaľ pochádza to záhadné svetlo, ktoré ma tak veľmi motivuje?“ Od tejto chvíle jeho zvedavosť rástla. „Odkiaľ to svetlo prichádza? Kto ho vytvára?“ pýtal sa sám seba. Každý deň vystrčil hlavu zo svojej štrbiny a díval sa za svetelnými lúčmi.

Pri hre na gitare, keď hral svoju obľúbenú pieseň, napadla mu ďalšia myšlienka: „Je tu toľko krásy a farieb. Túto hudbu by mohlo počúvať toľko živočíchov. Ale nikto o nej ani len nevie,“ hovoril si sám pre seba. Zahľadel sa do perly, ktorá trčala z veľkej mušle a díval sa v nej na svoj odraz. Akoby sa pozeral do zrkadla. V tom momente pochopil jednu vec. „Nezáleží na tom, ako vyzerám. Dôležité je, čo vytváram. Moju hudbu. Tvorím fantastickú hudbu!“ vykríkol. Chvíľu o tom ešte premýšľal, a potom si šiel ľahnúť a spať.

Hneď ráno vyšiel von s mušľovou gitarou v ruke a hlasno vykrikoval k svojim rodičom: „Mama! Tato! Mali ste pravdu! Idem do sveta! Chcem, aby moju hudbu poznal každý živý tvor v tomto oceáne!“ Objal a pobozkal mamu aj otca. Vybral sa hlava nehlava do otvoreného sveta. Jeho rodičia sa objali a s úsmevom sa pozerali na Amona, ako statočne sa rozhodol.

Amon plával medzi nádhernými oceánskymi lesmi plných farieb. Všade okolo neho sa len hemžil život rôznych živočíchov. Úchvatné ryby plávali v mnohopočetných skupinách od maličkých rybičiek, ktoré neboli väčšie ako Amon, až po gigantické ryby mohutných rozmerov. „Oceán je nádherné miesto! Ja hlupák som sa skrýval v jednej štrbine!“ vykrikoval s úsmevom a pokračoval v plávaní za svetlom, ktoré ho donútilo opustiť svoj domov.

Keď preplával niekoľko oceánskych útesov, za horizontom posledného uvidel pompézne koralové útesy. Žiarili všetkými farbami. Dychberúca nádhera ho nadchla natoľko, že Amon zostal sedieť na horizonte útesu niekoľko hodín a díval sa na koraly. V jeho očiach sa odrážala ich majestátna krása a on naberal inšpirácie pre svoje nové pesničky. Na svoje obavy z nezvyčajného vzhľadu rýchlo zabudol. V obrovskom oceáne, kde je život taký rozmanitý a živočíchy majú najrôznejšie podoby, si ho nikto ani len nevšimol.

A práve koralové útesy boli jeho najväčšou hudobnou inšpiráciou. Hral na gitare a hlasno spieval. Jeho pieseň bola magická. Vlnami sa rozšírila do celého oceánu. Morské koníky, korytnačky, ryby, raky, veľryby, chobotnice, kalamáre – jednoducho všetci obyvatelia oceánu, ktorí počuli Amonovu pieseň, sa otočili a plávali za ňou.

Okolo koralového útesu sa zhromaždil takmer celý oceán. Amon sedel na skale, hral na svojej mušľovej gitare s očami zahľadenými do koralov. Keď oči otvoril a pesnička prestala hrať, zostal uchvátený ešte viac. Tisíce oceánskych očí ho obdivovali. Žasli a prosili Amona, aby neprestával hrať. A on neprestával. Zovrel svoju mušľovú gitaru, hral a spieval s takou radosťou, ako nikdy predtým. Roztancoval všetkých, ktorí si prišli jeho magickú pesničku pozrieť a vypočuť z blízka. Plávali okolo neho a obdivovali jeho netradičný vzhľad. Hranatá a netypická ulita sa stala jeho symbolom. Každé oko, ktoré ho tam v tento deň videlo, si ho zapamätalo. Nie len kvôli fantastickej hudbe, ktorú Amon priniesol do oceánu, ale kvôli jeho jedinečnej hranatej ulite.

Každý sa chcel s Amonom priateliť a on si to veľmi vážil. Plávali okolo neho a poklepkávali ho po ramene. Ale zvuk Amonovej gitary prerušil megalomanský žralok Megalodon. Všetci sa začali schovávať za útesy a niektorí radšej odplávali preč. Žralok priplával pred Amona a plutvou mu podržal struny na mušľovej gitare. „Kto si?“ opýtal sa hrubým hlasom. Amon so strachom v očiach skoro ani nedýchal, odpovedal: „Ja… ja… som amonit. Volám sa Amon.“ Žralok vyceril svoje veľké a ostré zuby, ale nie preto, že ho chcel zožrať, ale preto, že sa chcel usmiať. „Amon! Nikdy predtým som ťa tu nevidel. Ale odteraz to môže byť tvoj domov. Tvoja pesnička je skvelá. Vitaj medzi nami!“ povedal žralok a pustil plutvu z jeho strún. Amon sa usmial a začal hrať na svojej mušľovej gitare ešte lepšie, ako predtým. Obrovský Megalodon začal tancovať a zabávať sa. Keď to všetci videli, vyliezli zo svojich úkrytov a pridali sa k tancu. Koralové útesy opäť žiarili a pesnička ich vlnila v rytme.

Amon už viac netrávil čas osamote v tmavej štrbine schovávajúc sa pred svetom, kvôli svojmu divnému vzhľadu. Bol hrdý na to, kým je. Jeho pesnička zjednotila oceán a priniesla všetkým obyvateľom radosť a dobrú náladu.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Zimné dni sú už dávno preč. Na poliach nebadať biele periny, ale farebné kvety a zelené lúky. Je to ideálny čas pre každého dobrodruha, ktorý rád trávi čas dobrodružstvom.

Leo, Hugo a Martin sú najlepšími priateľmi už dlhé roky. Radi objavujú nové miesta a pátrajú po záhadách či pokladoch.

Jedno teplé letné ráno, keď na oblohe nebolo ani mráčika, sa trojica vybrala do blízkeho lesa, ktorý už dobre poznali. Keď kráčali okolo železničnej stanice, rozhodli sa, že si zakúpia lístok a preskúmajú miesta, ktoré ešte predtým nenavštívili. Jednohlasne sa zhodli a už sedeli vo vlaku, ktorý ich viezol niekoľko zastávok od ich domova. Vystúpili na stanici, ktorá bola známa dobrodružnými príbehmi. Pomysleli si, že možno je táto legenda o tejto stanici pravdivá a možno aj oni zažijú dobrodružstvo.

S ruksakmi na chrbte a s potom na čele kráčali lesnou cestičkou. Veselo si spievali a pretekali sa v tom, kto vymyslí zaujímavejší príbeh. Po chvíľke veselého chodenia ich dobehol hlad. Urobili si desiatovú prestávku. Posadili sa na spadnutý strom, ktorý sa krížil s lesnou cestičkou, a z ruksakov si vytiahli desiatu.

S rohlíkom v ruke sa Leo postavil na spadnutý strom a chodil hore-dole s rozpaženými rukami. Chcel dokázať svojim kamarátom, že zvládne udržať rovnováhu. Martin ho tiež nasledoval. Hugo zostal sedieť a tipoval, ktorý z nich spadne skôr. Leo prešiel po strome až na jeho koniec. „Som najlepší zo všetkých!“ smial sa a vtipkoval na kamarátov.

Ale v diaľke niečo zaujalo Leovu pozornosť. Videl tam niečo, z čoho zostal ticho a nehybne stál.

„Hej! Čo to robíš?“ kričal Hugo na Lea, ktorý sa díval v diaľke na akýsi magický dom v korune stromu.

„Pozrite sa! Tam v diaľke! Vidím tam naozajstný dom v korunách stromu.“

„Na čo ešte čakáme!“ vykríkol Martin, hodil nedojedenú desiatu do ruksaka a postavil sa. Všetci traja sa rozbehli k vzdialenému domu na strome. Dobehli k nemu a priamo pod ním sa zdalo, že strom je naozaj vysoký. Zvedavosť ich hnala a plní nadšenia vybehli po malých schodíkoch až k dverám. Hugo dvakrát zaklopal na dvere, keďže k nim dobehol ako prvý, ale nikto sa neozval. Na prvý pohľad sa zdalo, že dom na strome je prázdny a nikto v ňom nežije. Pomaly a potichu otvorili dvere na dome v korune stromu. Vošli dnu a Leo zakričal: „Haló?! Je tu niekto?“ Lenže dom bol prázdny.

Martin vyskočil, bol celý vzrušený, a vykríkol: „Tento dom na strome bude náš nový bunker. Budeme v ňom mať Klub dobrodruhov!“

Martin vystrel ruku a vyzval Huga a Lea, aby aj oni priložili ruku. Ruky sa spojili a oni hlasno zvolali: „Klub dobrodruhov!“

Potom sa poobzerali po dome, či v ňom nenájdu nejaké stopy po tom, kto tento dom postavil a obýval ho. V policiach našli len prach a na podlahe špinavé pierka, ktoré boli asi meter dlhé a rozhodne nepatrili žiadnym vtákom. Takéto pierka ešte nikdy predtým nevideli.

„Poďte rýchlo sem! Niečo som našiel!“ ozval sa Hugov hlas niekde z izby na hornom poschodí. Leo a Martin okamžite vybehli za ním. Keď vošli do izby, v ktorej stál Hugo, uvideli ho držať v ruke sklenenú fľašu, z ktorej vytiahol veľmi starý kúsok papiera. Bol taký starý, že Hugo ho musel držať veľmi opatrne, aby sa nerozpadol.

Na vzácnom kuse papiera sa dočítali o pôvodných obyvateľoch tohto domu na strome. Hugo nahlas čítal: „Tento dom v korune stromu sme postavili my, okrídlení objavitelia. Schovávali sme sa tu pred bájnym hadom s nohami, ktorý dosahoval dĺžku dvadsiatich metrov. Kto nájde tento odkaz, tomu odkazujeme naše najväčšie tajomstvo. Je to sklo z orlieho skleneného vajíčka, ktoré sme starostlivo ukryli a jeho úkryt sme zapísali v tejto mape. Podpísaní, okrídlení objavitelia.“

„To vysvetľuje tie obrovské pierka, ktoré sme tu našli. Určite patrili okrídleným objaviteľom,“ skonštatoval Martin.

„Tak ukáž tu mapu. Poďme nájsť to sklenené orlie vajíčko,“ tešil sa Leo.

Chlapci vzali mapu a ich klub dobrodruhov sa vydal na prvú objaviteľskú cestu.

Kráčali lesom, všímali si jednotlivé body, ktoré opisovala mapa. Napokon sa dostali až k vysokému vodopádu. Mapa ukazovala, že tajomstvo sa skrýva za vodnou stenou. Trojica dobrodruhov neváhala, zobliekli sa do spodnej bielizne a skočili do vody. Preplávali popod vodopád a dostali sa až za vodnú stenu k skale, v ktorej bola malá štrbinka. Hugo nazrel cez škáru dovnútra a uvidel obrovskú miestnosť. Našli aj malý otvor, cez ktorý sa prepchali dovnútra.

Mapa a odkaz vo fľaši boli pravdivé. Neklamali. V tajnej jaskynnej miestnosti za vodopádom bolo ukryté tajomstvo. V strede miestnosti bola postavená kamenná debnička. Trojica dobrodruhov ju otvorila a vnútri bolo starostlivo uložené, trávou vystlané, orlie vajíčko zo skla.

Ako prvý siahol po vajíčku Leo. Opatrne ho vzal do oboch rúk a vytiahol ho von.

„To je neuveriteľné. Ale k čomu slúžilo toto sklenené vajíčko okrídleným objaviteľom? Prečo ho takto starostlivo ukryli?“ čudoval sa Martin.

Martinove slová sotva opustili jeho ústa, a Leove tričko sa začalo na chrbte trhať.

„Leo! Vyrastajú ti krídla na chrbte!“ vykríkol Hugo.

Leo držal v rukách vajíčko a na chrbte mu naozaj vyrástli honosné krídla. „Tak toto je tajomstvo skleneného orlieho vajíčka,“ povedal Leo a zamával krídlami. Mohol naozaj lietať. Bolo to neuveriteľné.

Ale keď položil sklenené vajíčko späť do kamennej nádoby, jeho krídla zmizli. Pochopili, že schopnosť lietať okrídleným objaviteľom dodávalo sklo z orlieho vajíčka.

Martin dostal senzačný nápad. „Ak rozbijeme sklenené vajíčko a každý si vezme kúsok skla, môžu sa z nás stať okrídlení dobrodruhovia.“ Leo a Hugo jeho nápad s nadšením prijali a bez váhania klepli kameňom po sklenenom vajíčku, ktoré sa okamžite rozbilo. Každý z nich si vytiahol jeden kúsok skla.

Tentokrát vyrástli honosné krídla všetkým trom dobrodruhom. Zamávali krídlami a vyleteli z jaskynnej miestnosti cez otvor vysoko na strope. Hravo doleteli až do domu na strome. Kúsky skla položili na stôl, ktorý mal nenápadnú malú zásuvku. Zvedavý Hugo ju otvoril a našiel v nej retiazky s otváracím príveskom. Každému rozdal jeden a povedal: „Ak si vložíme kúsok skla do otváracieho prívesku, môžeme ho nosiť na krku.“ Leo a Martin súhlasili. Do otváracieho prívesku si vložili kúsok skla z orlieho skleneného vajíčka.

Leo vzal malú drevenú dosku a ostrým nožíkom na nej vyryl text: „Toto je klub odvážnych dobrodruhov,“ a zavesil ju na dvere domu.

„Bude to náš bunker na strome, tak ako kedysi patril okrídleným objaviteľom,“ doplnil Martin.