Stratené mesto

Dvojica pátračov Kristián a Viktória sú nerozlučná dvojica. Majú spoločnú záľubu. Milujú vykopávanie stratených predmetov. Dúfajú, že jedného dňa narazia na skutočný poklad.

Za oknom už jar vystriedalo teplé leto. List v kalendári je otočený na mesiac jún, a to znamená len jediné. Už o pár dní sa začnú letné prázdniny. Rovnako ako všetky deti, aj Kristián s Viktóriou sa už nevedia dočkať voľných dní. Ich plán na letné prázdniny je jednoznačný. Vytypovali si niektoré lokality, kam sa vyberú s detektorom kovu a budú prečesávať pôdu a objavovať stratené tajomstvá.

Čas ubehol ako voda a Kristián s Viktóriou si užívali prázdniny. Dennodenne sa vracali do neďalekého lesa a hľadali nové poklady. Našli už plný batoh rôznych predmetov. Objavili stratené mince, náramkové hodinky, spony do vlasov či kúsočky starých klincov. Obed si vždy nosili v malých obedároch, na lúke si rozložili deku a spoločne sa najedli. „Viktória? Myslíš si, že nájdeme niekedy niečo veľkolepé?“ opýtal sa Kristián s plnými ústami. „Hm-hm, pre mňa je všetko čo nájdeme veľkolepé. Ale mám taký pocit, že dnes by sme mohli objaviť niečo fakt výnimočne!“ odpovedala Viktória. Pomaly dojedli svoj obed a pustili sa do ďalšieho pátrania. Vzali svoje detektory a prehľadávali celú lúku.

Asi po hodine hľadania vykríkla Viktória. „Hej Kristián! Poď rýchlo sem! Myslím, že som našla niečo zaujímavé!“ Kristián sa za ňou hneď rozbehol. Prišiel k Viktórii a svojou lopatkou jej pomáhal vykopať nález. Bola to malá truhlica. Veľmi stará, prehnitá, skoro sa v rukách rozpadala. Kristián ju opatrne vytiahol von. „Fíha, tá je ale krehká. Vyzerá veľmi záhadne. Kto vie, čo skrýva vo svojom vnútri,“ povedal. „No tak na čo čakáš, otvorme ju!“ kričala nedočkavá Viktória. Kristián ju opatrne otvoril a z jej vnútra vytiahol malý kúsok zloženého papiera. Bol tiež veľmi starý, ale bol v lepšom stave, ako truhlička, v ktorej bol uložený. Kristián ho rozprestrel. Kus starého papiera odhalil mapu, ktorá veľmi jasne zobrazovala cestu s označeným cieľom. „To je určite mapa k pokladu!“ vykríkla Viktória. „Hneď aj vyrazíme!“ zvolal Kristián a už aj balil svoje veci. Okamžite sa vybrali po cestách záhadnej mapy.

Museli sa držať bodov, ktoré opisovala mapa. Ako prvé museli nájsť tri rovnaké kopce a prejsť ich stredom, potom prekročiť širokú rieku, prejsť okolo skaly pripomínajúcej medveďa, prebehnúť mokrou pôdou, až sa napokon dostali k poslednému bodu. Posledná časť bola nenápadná jaskyňa v horách. Po hodine chôdze napokon narazili na nenápadný otvor v zemi. Najprv si mysleli, že je to brloh medveďa, ale potom veľmi rýchlo pochopili, že je to vstup do jaskyne. Prirodzene sa obaja báli vstúpiť do tmavej jaskyne, ktorú ešte nikto neprebádal. „Viktória, musíme ísť dnu. Celý čas hľadáme niečo výnimočné, nejaký poklad. Teraz to máme na dosah ruky. Musíme prekonať svoj strach!“ prehováral ju Kristián. Viktória vedela, že ma pravdu, a tak aj napriek svojmu strachu súhlasila.

Vytiahli z ruksakov svoje baterky, zažali v nich svetlo a pomalou chôdzou vstúpili dnu. Na ich počudovanie, to nebola veľká jaskyňa. Bola to len jedná miestnosť s malým jazierkom v strede. „A čo teraz Kristián? Nevyzerá to tu na poklad. A možno tu už niekto bol pred nami a vzal ho,“ premýšľala nahlas Viktória. „Podľa mňa tu niečo musí byť. Musíme mať len bystré oči,“ povedal Kristián a rozhliadal sa po jaskyni.

„Počkaj! Aha! Pozri sa na tento kameň! Je to skoro dokonalá guľa!“ vykríkol Kristián a v rukách držal záhadný kameň. Viktória pristúpila ku Kristiánovi a tiež sa zadívala na kameň. „Kristián, požičaj mi ho na chvíľu!“ Viktória si vzala kameň do ruky a zasvietila naň baterkou. Pod rúškom svetla si obaja všimli na kameni čosi zvláštne. Vo vnútri kameňa bolo vidieť malú krajinku. „Vyzerá to, akoby vo vnútri kameňa bolo akési mestečko,“ povedal Kristián. „Je to nejaký mini svet!“ zahlásila Viktória. Dívala sa na kameň a ani si neuvedomila, že stojí na okraji jazierka. Urobila krok do strany a ozvalo sa: „Šplech!“ padla do jazierka. Kristián jej okamžite podal ruku a vytiahol ju von. Bola celá mokrá, a tak sa posadila na kameň. Ale po pár sekundách sa začala zmenšovať, až sa zmenšila na veľkosť mravca. „Viktória? Čo sa to s tebou stalo?!“ kričal vyplašený Kristián. Ale potom mu to došlo. Položil kameň na zem, aj on sa namočil v jazierku a posadil sa na kameň. Vzápätí na to sa zmenšil. „Kristián? Čo sa to s nami stalo?“ opýtala sa vyplašená Viktória. „Neboj sa Viky. Myslím si, že voda v jazierku nás zmenšila, aby sme mohli vstúpiť do kameňa …