Zlatá harfa

Zlatá harfa

Zlatá harfa

Staré príbehy hovoria o záhadných planétach, ktoré boli kedysi dávno súčasťou našej slnečnej sústavy. Jedna z nich „Nibíru“ je domovom čarodejníkov, ktorí prišli na Zem so zlým úmyslom. Pustošili a premieňali všetko navôkol na fialové kamene. Kto ich dokáže zastaviť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 9.1.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1007 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Existujú dohady, že kedysi dávno okolo Slnka neobliehali len tie planéty, ktoré sú dnes známe, ale vraj existovali medzi Marsom a Jupiterom ďalšie dve planéty.

Jedna z nich sa volala Nibíru. Ale ako vyzerala? A žil vôbec niekto na tejto planéte?

Skupina detí v miestnej škole si vytvorila vesmírny krúžok. Stretávajú sa dva-krát v týždni vždy večer po západe Slnka, aby mohli pozorovať hviezdy obrovským školským teleskopom. Je taký veľký, že môžete vidieť krásny Saturnov prstenec alebo 4 mesiace Jupitera. Traja spolužiaci Logan, Dávid a Alina si neustále zapisujú, čo je nové na vesmírnej oblohe. Poznajú už azda stovky hviezd a objavili už desiatky galaxií. Je to veru vzrušujúce hľadieť  na nočnú oblohu a vedieť, že je to len maličký zlomok z celého vesmíru.

Jedného večera pri pozorovaní oblohy pomocou teleskopu zazreli niečo netradičné. „Pozrite! Medzi Saturnom a Jupiterom je niečo, čo som tam nikdy predtým nevidel!“ vykríkol Logan. „Ukáž, chcem sa pozrieť aj ja. Áno, naozaj! Žeby nová planéta?“ dodala Alina. „Hm, ja si myslím, že to je planéta z minulosti. Kedysi dávno bola planéta Nibíra presne na tomto mieste,“ dodal Dávid.  Boli takí nadšení z nového objavu, že sa rozhodli krúžok organizovať každý večer. Pozorovali a zapisovali neznámu planétu. Každý jej pohyb analyzovali. Po týždeni sledovania vzal Logan zapísané údaje a počítal. „Hm, toto je naozaj čudné. Zdá sa, akoby sa táto planéta každý deň zväčšovala,“ skonštatoval. „Logan! Ona sa nezväčšuje! Ona sa približuje!“ vzrušeným hlasom dodal Dávid. „Ale… Ale ak sa približuje k nám, znamená to, že narazí do našej planéty Zem,“ doplnila Alina. Spoločne hľadeli do zápisníkov a celé to prepočítavali. Pozerali do telescopu a videli, že približovanie planéty sa zrýchľuje. Nevedeli, čo majú robiť. Logan začal na internete vyhľadávať číslo vesmírneho ústavu, kde by mohol nahlásiť tento objav. Ale odrazu začala Zem pohlcovať tma. Akoby prišlo zatmenie Slnka. A veru to aj bolo zatmenie. Planéta Nibíra zastavila v tesnej blízkosti pred našou Zemou.

Z planéty sa začalo blýskať. Mohutné blesky dosahovali až na zem. Rýchlo sa všetci schovali a len spoza okna vykukovali, čo sa to deje. Zo záhadnej planéty vyskočili tri malé bytosti. Neboli väčšie ako záhradní trpaslíci. „Pozrite sa! Tieto bytosti vyzerajú ako nejakí čarodejníci,“ šepká Alina. A naozaj. Boli to čarodejníci z planéty Nibíru. Jeden z nich vytiahol fialový prútik, namieril ho na stromy v školskej záhrade a prásk. Fialový záblesk premenil strom na fialový kameň. „Prásk! Prásk!“  Začali všetko navôkol premieňať na fialové kamene. „Och nie! Oni nám chcú zničiť našu planétu Zem!“ kričal Dávid. „Musíme im v tom zabrániť!“ hlasno vykríkol Logan. „Ale ako to urobíme? Ja nechcem byť premenený na fialový kameň,“ strachuje sa Dávid. „Počujte. Vraví sa, že v školskom sklade je záhadná truhlica a nikto ju nikdy neotvoril. Šepká sa, že je tam schovaný starý lexikón mágie. Ak tam naozaj je, môžeme sa naučiť kúzla, ktorými porazíme týchto trpasličích čarodejníkov,“ navrhla Alina. A keďže nikto z nich nemal lepší nápad, rozhodli sa nazrieť do školského skladu. Pozrieť sa, či tam naozaj je stará truhlica. Zišli do suterénu a  otvorili dvere skladu. Prehľadávali každý roh, každú policu, ale nikde nič nenašli. „Takže reči o truhlici zrejme nie sú pravdivé, poďme preč,“ povedal Dávid. „Počkať. Ešte sme sa nepozreli do krabičky so športovými potrebami pre kriket. Ale je zvláštne, že to tu je, pretože kriket sa na škole nikdy nehral,“ čuduje sa Logan a nazrel do krabičky. Prehrabol rukou až na dno a vytiahol ruku s malou truhlicou. „Tak predsa je to pravda. Rýchlo ju otvor!“ vykríkla Alina. Spoločne nazreli do truhličky a vytiahli z nej malý lexikón mágie spolu s malým prútikom. Ako prvý vzal do ruky prútik Logan. Otvoril si lexikón a prečítal zväčšovacie kúzlo. Namieril paličkou na lopty v sklade a tie sa zvláčili trojnásobne. „To je úžasne! Funguje to!“ tešil sa. Potom namieril paličku na švédsku bedňu a prečítal iné kúzlo a bedňa zmizla. Všetci sa tešili. Vybehli von a kričali: „traste sa votrelci!“

Dobehli na školský dvor, kde už bolo všetko premenené na fialové kamene a medzi nimi poskakovali traja malý čarodejníci. Logan namieril paličku a vyslovil kúzlo. Ale nič sa nestalo. Vyslovil ďalšie, ďalšie a ďalšie, ale čarodejníci  blokovali všetky kúzla, ktoré Logan vyslovil. „Ukáž, daj to mne,“ povedal Dávid a vytrhol mu z rúk paličku. Čítal kúzla, mával paličkou, ale čarodejníci blokovali aj jeho kúzla. „Oni tie kúzla zrejme poznajú,“ hovorí Alina. „Musíme ich poraziť takým kúzlom, ktoré nepoznajú,“ navrhovala. „A kde nájdeme takéto kúzlo?“ pýta sa Dávid. Alina vzala lexikón mágie a ukázala im, že v ňom chýba strana 33. Bola vytrhnutá. „Musíme ju nájsť!“ vykríkla a vrátila sa do skladu. Prehľadala celú krabičku, kde pred tým bola truhlička. „Bingo!“ Našla do guľôčky zrolovaný papier. Rozbalila ho. Dole v pravom rohu bolo napísané číslo 33. Bola to chýbajúca strana lexikónu. Obsah tejto strany neobsahoval kúzlo. Bola tam nakreslená harfa a nakreslené noty. „Alína, ty poznáš noty. Chodievaš na krúžok flauty. Vybehni do triedy a nájdi tam nejakú harfu,“ navrhoval Logan. Alina neváhala a už prehľadávala triedu s hudobnými nástrojmi. „Perfektné! Je tu malá zlatá harfa,“ tešila sa.

Dobehla k ostatným a spolu opäť vyšli na školský dvor. Traja čarodejníci už premenili všetko dookola na fialové kamene. „Toto je naša posledná šanca ako ich poraziť. Alina hraj na harfu. Musí to fungovať!“ nadšene kričal Logan.

Vzala zlatú harfu, prečítala si noty a začala hrať. Struny sa napínali a harfa vydávala okuzľujúcu melódiu, ktorá pohltila školský dvor aj celé mesto. Všetky fialové kamene začali praskať a miznúť. Traja čarodejnici odrazu stratili svoju moc. Ani jedno kúzlo im nefungovalo. Pokiaľ harfa hrala svoju melódiu, boli bezmocní. Alina neprestávala hrať. Zlí čarodejníci utekali späť do svojej planéty Nibíru, ktorá sa v sekunde vyparila. „Hurá! Alina, ty si to dokázala! Porazila si ich!“ tešila sa Dávid s Loganom.

„Pozrite sa do teleskopu., Po planéte Nibíru nie je ani stopa. Už ju nevidieť ani medzi Saturnom a Jupiterom. Zrejme dostala dobrú príučku,“ tešila sa Alina spolu s ostatnými.

Harfu spolu so stranou 33 vystavili v škole v sklenenej vitrínke a každému vyrozprávali tento príbeh, aby všetci vedeli, aká mocná  je okúzľujúca melódia obyčajnej harfy.

Existujú dohady, že kedysi dávno okolo Slnka neobliehali len tie planéty, ktoré sú dnes známe, ale vraj existovali medzi Marsom a Jupiterom ďalšie dve planéty.

Jedna z nich sa volala Nibíru. Ale ako vyzerala? A žil vôbec niekto na tejto planéte?

Skupina detí v miestnej škole si vytvorila vesmírny krúžok. Stretávajú sa dva-krát v týždni vždy večer po západe Slnka, aby mohli pozorovať hviezdy obrovským školským teleskopom. Je taký veľký, že môžete vidieť krásny Saturnov prstenec alebo 4 mesiace Jupitera. Traja spolužiaci Logan, Dávid a Alina si neustále zapisujú, čo je nové na vesmírnej oblohe. Poznajú už azda stovky hviezd a objavili už desiatky galaxií. Je to veru vzrušujúce hľadieť  na nočnú oblohu a vedieť, že je to len maličký zlomok z celého vesmíru.

Jedného večera pri pozorovaní oblohy pomocou teleskopu zazreli niečo netradičné. „Pozrite! Medzi Saturnom a Jupiterom je niečo, čo som tam nikdy predtým nevidel!“ vykríkol Logan. „Ukáž, chcem sa pozrieť aj ja. Áno, naozaj! Žeby nová planéta?“ dodala Alina. „Hm, ja si myslím, že to je planéta z minulosti. Kedysi dávno bola planéta Nibíra presne na tomto mieste,“ dodal Dávid.  Boli takí nadšení z nového objavu, že sa rozhodli krúžok organizovať každý večer. Pozorovali a zapisovali neznámu planétu. Každý jej pohyb analyzovali. Po týždeni sledovania vzal Logan zapísané údaje a počítal. „Hm, toto je naozaj čudné. Zdá sa, akoby sa táto planéta každý deň zväčšovala,“ skonštatoval. „Logan! Ona sa nezväčšuje! Ona sa približuje!“ vzrušeným hlasom dodal Dávid. „Ale… Ale ak sa približuje k nám, znamená to, že narazí do našej planéty Zem,“ doplnila Alina. Spoločne hľadeli do zápisníkov a celé to prepočítavali. Pozerali do telescopu a videli, že približovanie planéty sa zrýchľuje. Nevedeli, čo majú robiť. Logan začal na internete vyhľadávať číslo vesmírneho ústavu, kde by mohol nahlásiť tento objav. Ale odrazu začala Zem pohlcovať tma. Akoby prišlo zatmenie Slnka. A veru to aj bolo zatmenie. Planéta Nibíra zastavila v tesnej blízkosti pred našou Zemou.

Z planéty sa začalo blýskať. Mohutné blesky dosahovali až na zem. Rýchlo sa všetci schovali a len spoza okna vykukovali, čo sa to deje. Zo záhadnej planéty vyskočili tri malé bytosti. Neboli väčšie ako záhradní trpaslíci. „Pozrite sa! Tieto bytosti vyzerajú ako nejakí čarodejníci,“ šepká Alina. A naozaj. Boli to čarodejníci z planéty Nibíru. Jeden z nich vytiahol fialový prútik, namieril ho na stromy v školskej záhrade a prásk. Fialový záblesk premenil strom na fialový kameň. „Prásk! Prásk!“  Začali všetko navôkol premieňať na fialové kamene. „Och nie! Oni nám chcú zničiť našu planétu Zem!“ kričal Dávid. „Musíme im v tom zabrániť!“ hlasno vykríkol Logan. „Ale ako to urobíme? Ja nechcem byť premenený na fialový kameň,“ strachuje sa Dávid. „Počujte. Vraví sa, že v školskom sklade je záhadná truhlica a nikto ju nikdy neotvoril. Šepká sa, že je tam schovaný starý lexikón mágie. Ak tam naozaj je, môžeme sa naučiť kúzla, ktorými porazíme týchto trpasličích čarodejníkov,“ navrhla Alina. A keďže nikto z nich nemal lepší nápad, rozhodli sa nazrieť do školského skladu. Pozrieť sa, či tam naozaj je stará truhlica. Zišli do suterénu a  otvorili dvere skladu. Prehľadávali každý roh, každú policu, ale nikde nič nenašli. „Takže reči o truhlici zrejme nie sú pravdivé, poďme preč,“ povedal Dávid. „Počkať. Ešte sme sa nepozreli do krabičky so športovými potrebami pre kriket. Ale je zvláštne, že to tu je, pretože kriket sa na škole nikdy nehral,“ čuduje sa Logan a nazrel do krabičky. Prehrabol rukou až na dno a vytiahol ruku s malou truhlicou. „Tak predsa je to pravda. Rýchlo ju otvor!“ vykríkla Alina. Spoločne nazreli do truhličky a vytiahli z nej malý lexikón mágie spolu s malým prútikom. Ako prvý vzal do ruky prútik Logan. Otvoril si lexikón a prečítal zväčšovacie kúzlo. Namieril paličkou na lopty v sklade a tie sa zvláčili trojnásobne. „To je úžasne! Funguje to!“ tešil sa. Potom namieril paličku na švédsku bedňu a prečítal iné kúzlo a bedňa zmizla. Všetci sa tešili. Vybehli von a kričali: „traste sa votrelci!“

Dobehli na školský dvor, kde už bolo všetko premenené na fialové kamene a medzi nimi poskakovali traja malý čarodejníci. Logan namieril paličku a vyslovil kúzlo. Ale nič sa nestalo. Vyslovil ďalšie, ďalšie a ďalšie, ale čarodejníci  blokovali všetky kúzla, ktoré Logan vyslovil. „Ukáž, daj to mne,“ povedal Dávid a vytrhol mu z rúk paličku. Čítal kúzla, mával paličkou, ale čarodejníci blokovali aj jeho kúzla. „Oni tie kúzla zrejme poznajú,“ hovorí Alina. „Musíme ich poraziť takým kúzlom, ktoré nepoznajú,“ navrhovala. „A kde nájdeme takéto kúzlo?“ pýta sa Dávid. Alina vzala lexikón mágie a ukázala im, že v ňom chýba strana 33. Bola vytrhnutá. „Musíme ju nájsť!“ vykríkla a vrátila sa do skladu. Prehľadala celú krabičku, kde pred tým bola truhlička. „Bingo!“ Našla do guľôčky zrolovaný papier. Rozbalila ho. Dole v pravom rohu bolo napísané číslo 33. Bola to chýbajúca strana lexikónu. Obsah tejto strany neobsahoval kúzlo. Bola tam nakreslená harfa a nakreslené noty. „Alína, ty poznáš noty. Chodievaš na krúžok flauty. Vybehni do triedy a nájdi tam nejakú harfu,“ navrhoval Logan. Alina neváhala a už prehľadávala triedu s hudobnými nástrojmi. „Perfektné! Je tu malá zlatá harfa,“ tešila sa.

Dobehla k ostatným a spolu opäť vyšli na školský dvor. Traja čarodejníci už premenili všetko dookola na fialové kamene. „Toto je naša posledná šanca ako ich poraziť. Alina hraj na harfu. Musí to fungovať!“ nadšene kričal Logan.

Vzala zlatú harfu, prečítala si noty a začala hrať. Struny sa napínali a harfa vydávala okuzľujúcu melódiu, ktorá pohltila školský dvor aj celé mesto. Všetky fialové kamene začali praskať a miznúť. Traja čarodejnici odrazu stratili svoju moc. Ani jedno kúzlo im nefungovalo. Pokiaľ harfa hrala svoju melódiu, boli bezmocní. Alina neprestávala hrať. Zlí čarodejníci utekali späť do svojej planéty Nibíru, ktorá sa v sekunde vyparila. „Hurá! Alina, ty si to dokázala! Porazila si ich!“ tešila sa Dávid s Loganom.

„Pozrite sa do teleskopu., Po planéte Nibíru nie je ani stopa. Už ju nevidieť ani medzi Saturnom a Jupiterom. Zrejme dostala dobrú príučku,“ tešila sa Alina spolu s ostatnými.

Harfu spolu so stranou 33 vystavili v škole v sklenenej vitrínke a každému vyrozprávali tento príbeh, aby všetci vedeli, aká mocná  je okúzľujúca melódia obyčajnej harfy.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Ružová vločka

Ružová vločka

Ružová vločka

Ako vznikajú snehové vločky? A prečo niekedy nesneží? Zojka bola zvedavá. Vďaka svojej šibalskej povahe vyriešila záhadu a zachránila zimu.

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 24.12.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 991 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Ružová vločka

o Radka Matušková | audio nahrávka

Leto sa skončilo, listy stromov opadali a okná už vyfarbil mrázik. Na hlavu si naťahujeme čiapky a na ruky rukavice. Už čoskoro malé biele vločky pokryjú domy, cesty aj chodník. Začína čas guľovačky a sánkovačky. V záhradách vyrastú snehuliaci a kopce pokryjú deti so sánkami či klzákmi. Je tu zima! Najkrajšie ročné obdobie.

Všetky deti netrpezlivo čakajú na tento čas. Aj malá Zojka nedočkavo pozerá cez okno, kedy konečne prídu prvé vločky. Už jej na vešiaku visí zimný overal a vyčistené čižmy. „Keď príde prvý sneh, postavím si aspoň troch snehuliakov. Vezmem sánky a pôjdem na ten najväčší kopec“, mrmle si Zojka svoje plány. Totiž, čím väčší kopec, tým viac to Zojku fascinuje. Skoro ničoho sa nebojí.

Sedí pri okne a čaká. Premýšľa, ako a odkiaľ prichádzajú snehové vločky. Pozerá sa na oblohu, ale okrem bielych oblakov tam nič zaujímavé nevidí. „Mama, kto vyrába snehové vločky?“ pýta sa Zojka. Mama sa pousmiala a vysvetľuje jej, že je to tajomstvo oblakov, že sa tam niekde ukrýva obrovská výrobňa snehu. Zojku to zaujalo ešte viac. Nevyriešená záhada, ktorá prekypovala záhadným tajomstvom.

Už sa skončil aj sviatok Mikuláša, už sa blížil aj čas Vianoc, ale vonku stále nesneží.  Ani jedna vločka nepadla na zem. Zojka stále sedí pri okne a smutne pozerá von. „Mama, kedy už konečne nasneží? Už dávno tu mal byť sneh!“ sťažuje sa. Ale mama s babkou ju upokojujú, že nech sa nebojí,  snehové vločky určite prídu. „Musíš byť trpezlivá Zojka a určite sa dočkáš“ , ubezpečuje ju babka.

Dni letia jeden za druhým a vonku je stále len blato. Do Vianoc zostáva už len jeden deň. To Zojku už vážne hnevá. „Ak nebude sneh ani na Vianoce, budú to tie najhoršie Vianoce. A vôbec, ja sa chcem guľovať a sánkovať. Nebudem tu len tak sedieť. Idem von a zistím, čo sa stalo so snehovými vločkami,“ naštvane zahlásila Zojka. Po špičkách sa vytratila zo svojej izby, natiahla si hrubú Moonrise bundu a na hlavu si nasadila čiapku. Skočila do svojich teplých čižiem a otvorila dvere. Vybehla na záhradu, vytiahla papier, vzala ceruzu, ktorou  napísala: „Prečo stále nesneží? Kde sú snehové vločky? Už to trvá príliš dlho. Prosím si sneh!“ Papier potom zložila do tvaru lietadla a vyhodila ho do vzduchu. „Leť“ „Leť! Až k oblakom a doruč im môj odkaz!“ kričala. Lietadlo vyletelo meter do výšky, potom sa spomalilo, žiarivo zasvietilo a jeho jasné lúče dopadli na Zojku, ktorá sa okamžite zmenšila na veľkosť gombíka. Lietadlo zletelo k zemi a Zojku nabralo na palubu a potom vzlietlo k oblohe. Zamierilo si to k najväčšiemu oblaku, ktorý bol v tej najväčšej výške. Doleteli až k nemu. Odrazu sa zdal ešte oveľa väčší. Prešli cez jeho bielu penovú snehu a ocitli sa v jeho vnútri. „Óóó!“ Tak tu je tá veľká výrobňa snehových vločiek? Tu vzniká to krásne dielo!“ Lietadlo pristálo. Zojka vystúpila a postavila sa v strede obrovskej haly. „Halóóó! Je tu niekto? Niektooo.. Niekto….? ozývalo sa celým oblakom. Nebolo tam nič len obrovský čudesný stroj. Z poza neho opatrne vykukla malá hlavička a pýta sa“ Kto si a čo tu chceš?“.  „Ahoj! Ja som Zojka. A prišla som zistiť prečo ešte stále nesneží.“ „Takže si nás neprišla zničiť?“ s vystrašeným hláskom sa jej opýtala. „Nie, čo si šiši, ja vám chcem pomôcť“ hovorí Zojka. V tom spoza stroja vykuklo ďalších 50 hláv. „Tak teda ahoj, my sme malé snehové šičky. My tu vyrábame snehové vločky, priamo tamto na tom veľkom stroji,“ odpovedala malá biela snehová šička. „A prečo ešte nešijete? Veď už je čas vyrábať snehové vločky a posypať nimi celú zem! Do Vianoc už zostáva len jeden deň!“ zvolala Zojka.

„No … náš veľký stroj, ktorý vyrába špeciálny papier, z ktorého potom vystrihávame vločky sa pokazil. V podávači špeciálneho papiera sa roztrhlo malé lano, bez ktorého stroj nevieme spojazdniť,“ sťažujú sa snehové šičky.

Zojka si sadla medzi  nich na mäkký obláčik a spoločne premýšľali. Uvedomovali si, že ak stroj neopravia, tak  snehu sa tento rok nedočká žiadne dieťa. A čo je ešte horšie, aj Vianoce budú bez snehu.

Ale Zojke odrazu napadol skvelý plán. Vyskočila na nohy a rozbehla sa k obriemu stroju. Vyšplhala sa až k podávaču špeciálneho papiera. Roztrhnutý prúžok vyhodila a z vlasov si vytiahla svoju ružovú gumičku. Cop sa jej rozpadol a vlasy sa jej rozpustili až po plecia. „Jeej“ zhíkli všetky snehové šičky. Zojka nasadila gumičku do podávača a stroj sa rozbehol. „Ššš, ššš, ššš.“ Už opäť vyrábal špeciálny papier potrebný pre výrobu snehových vločiek. „Hurá!“ Tešil sa celý obláčik.  „Zojka, ty si náš vianočný darček. Práve si zachránila všetky deti pred pohromou. Už o chvíľočku bude sneh pokrývať všetky domy“ tešili sa snehové šičky.

Ale Zojina ružová gumička, spôsobila niečo netradičné. Každá desiata vločka bola ružová. Medzi ostatnými bielymi vločkami to bolo príjemne oživenie. Jedna zo snehových vločiek pohotovo zareagovala: „Zojka, my ťa budeme volať Ružová vločka.“

Zojku to veľmi tešilo. Nie len to, že zachránila zimu, ale získala aj vlastnú vločku. „Kamarátky, ja už musím ísť domov. Moja mama sa už o mňa určite bude báť.  Dúfam, že na mňa nezabudnete“ hovorila Zojka. Malé snehové šičky ju vyobjímali a ďakovali jej asi sto-krát.

Zojka naskočila na lietadlo. Vzlietla do výšky a vyletela z obláčika von až pristála na svojej záhrade. Hneď ako zoskočila na zem, opäť sa zväčšila z gombičkovej veľkosti do svojej pôvodnej. A v pozadí už počula mamin hlás „Zojká, Zojka kde si?“. „Už idem!“ a rozbehla sa k dverám.

Čižmy si zobula, bundu si zavesila na vešiak. Sotva vošla do vnútra a už na ňu mama volala „Zojka, pozri pozri, sneží!“. Okamžite pribehla k oknu a naozaj. Vonku začalo snežiť a poletovali obrovské snehové vločky. „Vidíš Zojka, vraveli sme ti, musíš len vydržať a sneh príde“ zahlásila babka. Ale ona sa len pousmiala. Dobre vedela, kto môže za to, že vonku sneží. Ale nikomu to nehovorila. Svoje tajomstvo si nechala pre seba.

„Ale aha pozrite sa! Niektoré vločky sú ružové. To je naozaj zvláštne,“ čudovala sa Zojina mama.

Leto sa skončilo, listy stromov opadali a okná už vyfarbil mrázik. Na hlavu si naťahujeme čiapky a na ruky rukavice. Už čoskoro malé biele vločky pokryjú domy, cesty aj chodník. Začína čas guľovačky a sánkovačky. V záhradách vyrastú snehuliaci a kopce pokryjú deti so sánkami či klzákmi. Je tu zima! Najkrajšie ročné obdobie.

Všetky deti netrpezlivo čakajú na tento čas. Aj malá Zojka nedočkavo pozerá cez okno, kedy konečne prídu prvé vločky. Už jej na vešiaku visí zimný overal a vyčistené čižmy. „Keď príde prvý sneh, postavím si aspoň troch snehuliakov. Vezmem sánky a pôjdem na ten najväčší kopec“, mrmle si Zojka svoje plány. Totiž, čím väčší kopec, tým viac to Zojku fascinuje. Skoro ničoho sa nebojí.

Sedí pri okne a čaká. Premýšľa, ako a odkiaľ prichádzajú snehové vločky. Pozerá sa na oblohu, ale okrem bielych oblakov tam nič zaujímavé nevidí. „Mama, kto vyrába snehové vločky?“ pýta sa Zojka. Mama sa pousmiala a vysvetľuje jej, že je to tajomstvo oblakov, že sa tam niekde ukrýva obrovská výrobňa snehu. Zojku to zaujalo ešte viac. Nevyriešená záhada, ktorá prekypovala záhadným tajomstvom.

Už sa skončil aj sviatok Mikuláša, už sa blížil aj čas Vianoc, ale vonku stále nesneží.  Ani jedna vločka nepadla na zem. Zojka stále sedí pri okne a smutne pozerá von. „Mama, kedy už konečne nasneží? Už dávno tu mal byť sneh!“ sťažuje sa. Ale mama s babkou ju upokojujú, že nech sa nebojí,  snehové vločky určite prídu. „Musíš byť trpezlivá Zojka a určite sa dočkáš“ , ubezpečuje ju babka.

Dni letia jeden za druhým a vonku je stále len blato. Do Vianoc zostáva už len jeden deň. To Zojku už vážne hnevá. „Ak nebude sneh ani na Vianoce, budú to tie najhoršie Vianoce. A vôbec, ja sa chcem guľovať a sánkovať. Nebudem tu len tak sedieť. Idem von a zistím, čo sa stalo so snehovými vločkami,“ naštvane zahlásila Zojka. Po špičkách sa vytratila zo svojej izby, natiahla si hrubú Moonrise bundu a na hlavu si nasadila čiapku. Skočila do svojich teplých čižiem a otvorila dvere. Vybehla na záhradu, vytiahla papier, vzala ceruzu, ktorou  napísala: „Prečo stále nesneží? Kde sú snehové vločky? Už to trvá príliš dlho. Prosím si sneh!“ Papier potom zložila do tvaru lietadla a vyhodila ho do vzduchu. „Leť“ „Leť! Až k oblakom a doruč im môj odkaz!“ kričala. Lietadlo vyletelo meter do výšky, potom sa spomalilo, žiarivo zasvietilo a jeho jasné lúče dopadli na Zojku, ktorá sa okamžite zmenšila na veľkosť gombíka. Lietadlo zletelo k zemi a Zojku nabralo na palubu a potom vzlietlo k oblohe. Zamierilo si to k najväčšiemu oblaku, ktorý bol v tej najväčšej výške. Doleteli až k nemu. Odrazu sa zdal ešte oveľa väčší. Prešli cez jeho bielu penovú snehu a ocitli sa v jeho vnútri. „Óóó!“ Tak tu je tá veľká výrobňa snehových vločiek? Tu vzniká to krásne dielo!“ Lietadlo pristálo. Zojka vystúpila a postavila sa v strede obrovskej haly. „Halóóó! Je tu niekto? Niektooo.. Niekto….? ozývalo sa celým oblakom. Nebolo tam nič len obrovský čudesný stroj. Z poza neho opatrne vykukla malá hlavička a pýta sa“ Kto si a čo tu chceš?“.  „Ahoj! Ja som Zojka. A prišla som zistiť prečo ešte stále nesneží.“ „Takže si nás neprišla zničiť?“ s vystrašeným hláskom sa jej opýtala. „Nie, čo si šiši, ja vám chcem pomôcť“ hovorí Zojka. V tom spoza stroja vykuklo ďalších 50 hláv. „Tak teda ahoj, my sme malé snehové šičky. My tu vyrábame snehové vločky, priamo tamto na tom veľkom stroji,“ odpovedala malá biela snehová šička. „A prečo ešte nešijete? Veď už je čas vyrábať snehové vločky a posypať nimi celú zem! Do Vianoc už zostáva len jeden deň!“ zvolala Zojka.

„No … náš veľký stroj, ktorý vyrába špeciálny papier, z ktorého potom vystrihávame vločky sa pokazil. V podávači špeciálneho papiera sa roztrhlo malé lano, bez ktorého stroj nevieme spojazdniť,“ sťažujú sa snehové šičky.

Zojka si sadla medzi  nich na mäkký obláčik a spoločne premýšľali. Uvedomovali si, že ak stroj neopravia, tak  snehu sa tento rok nedočká žiadne dieťa. A čo je ešte horšie, aj Vianoce budú bez snehu.

Ale Zojke odrazu napadol skvelý plán. Vyskočila na nohy a rozbehla sa k obriemu stroju. Vyšplhala sa až k podávaču špeciálneho papiera. Roztrhnutý prúžok vyhodila a z vlasov si vytiahla svoju ružovú gumičku. Cop sa jej rozpadol a vlasy sa jej rozpustili až po plecia. „Jeej“ zhíkli všetky snehové šičky. Zojka nasadila gumičku do podávača a stroj sa rozbehol. „Ššš, ššš, ššš.“ Už opäť vyrábal špeciálny papier potrebný pre výrobu snehových vločiek. „Hurá!“ Tešil sa celý obláčik.  „Zojka, ty si náš vianočný darček. Práve si zachránila všetky deti pred pohromou. Už o chvíľočku bude sneh pokrývať všetky domy“ tešili sa snehové šičky.

Ale Zojina ružová gumička, spôsobila niečo netradičné. Každá desiata vločka bola ružová. Medzi ostatnými bielymi vločkami to bolo príjemne oživenie. Jedna zo snehových vločiek pohotovo zareagovala: „Zojka, my ťa budeme volať Ružová vločka.“

Zojku to veľmi tešilo. Nie len to, že zachránila zimu, ale získala aj vlastnú vločku. „Kamarátky, ja už musím ísť domov. Moja mama sa už o mňa určite bude báť.  Dúfam, že na mňa nezabudnete“ hovorila Zojka. Malé snehové šičky ju vyobjímali a ďakovali jej asi sto-krát.

Zojka naskočila na lietadlo. Vzlietla do výšky a vyletela z obláčika von až pristála na svojej záhrade. Hneď ako zoskočila na zem, opäť sa zväčšila z gombičkovej veľkosti do svojej pôvodnej. A v pozadí už počula mamin hlás „Zojká, Zojka kde si?“. „Už idem!“ a rozbehla sa k dverám.

Čižmy si zobula, bundu si zavesila na vešiak. Sotva vošla do vnútra a už na ňu mama volala „Zojka, pozri pozri, sneží!“. Okamžite pribehla k oknu a naozaj. Vonku začalo snežiť a poletovali obrovské snehové vločky. „Vidíš Zojka, vraveli sme ti, musíš len vydržať a sneh príde“ zahlásila babka. Ale ona sa len pousmiala. Dobre vedela, kto môže za to, že vonku sneží. Ale nikomu to nehovorila. Svoje tajomstvo si nechala pre seba.

„Ale aha pozrite sa! Niektoré vločky sú ružové. To je naozaj zvláštne,“ čudovala sa Zojina mama.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Egyptský hodinár

Egyptský hodinár

Egyptský hodinár

Malá Penelope je zvedavá dcéra archeológa. Túži poznať tajosmtvá starého Egypta. Pri vykopávkach objaví hrobku starého egyptského hodinára. Čo všetko v nej nájde? 

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 17.12.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 049 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Egyptský hodinár

o Radka Matušková | audio nahrávka

Pod horúcim pieskom, kameňmi a prachom sa nachádza množstvo stôp histórie, pomocou, ktorých môžeme nazrieť do života minulosti. Najzaujímavejšie dobrodružne odkazy predávanej histórie sa nachádzajú pod horúcim pieskom v domove pyramíd. Egypt. Je to miesto úžasnej minulosti so zaujímavou kultúrou.

Malá Penelope, ktorá žije v Egypte sa každý deň zúčastňuje archeologických vykopávok po boku svojho Otca Hagera, ktorý je vedúci skupiny. Venujú sa hľadaniu egyptských pamiatok. Skúmajú život, technológie a vedomosti starých Egypťanov.

Penelope školu miluje. Dáva jej odpovede na jej nespočetné množstvo otázok. Jej obľúbený predmet je samozrejme história. Rada si predstavuje, čo sa stalo v minulosti, aké technológie používali jej predkovia, aké vedomosti mali o medicíne, ako liečili pacientov, alebo ako stavali obrovské diela ako pyramídy. Zvedavosť je to, čo ju každý deň po škole ťahá za otcom Hagarom do stanu archeologickej skupiny. Vezme si svoje náradie: malý krompáčik a štetec a pustí sa do hrabania. Kope, čistí a nadšene sa snaží nájsť niečo, čo sa zapíše do histórie. Aj keď ešte nikdy nič nenašla, nestráca nádej a pokračuje. Verí, že jedného dňa nájde niečo skvelé. Otec Hagar jej verí. „Dcéra moja, nevzdávaj to, veľké objavy sa nehľadajú ľahko. Musíš byť len trpezlivá.“ Vonku sa už začalo stmievať a  Penelope spolu s otcom odložili svoje náradie, nasadli do auta a šli domov. Spolu s mamou sa navečerali a  porozprávali si svoje zážitky z celého dňa. Po večeroch, keď už boli všetci v posteli si ešte vytiahla svoju encyklopédiu o technológiách starých Egypťanov. Je v nej plno zaujímavých vynálezov pomocou, ktorých dokázali veľké veci. To je ďalšia vec, ktorá malú Penelope zaujíma. Má tiež hromadu výkresov s rôznymi návrhmi, ktoré by chcela jedného dňa sama vyrobiť. „Chcela by som vyrobiť taký vynález, ktorý by mi umožnil nazrieť do minulosti. Chcela by som vidieť starých Egypťanov, ako stavali tie úžasné pyramídy. Je toho veľmi veľa, čo by som chcela v minulosti navštíviť“ šepká Penelope do svojej encyklopédie. Potom založí záložku a strčí knihu pod posteľ.

Ráno ju do školy zaviezla mama, tak ako zvyčajne. Učenie miluje, takže do školy chodí s nadšením a vždy bezchybne pripravená. Po zacinganí posledného zvončeka sa vyučovanie končí a Penelope opäť mieri za svojím otcom. Dorazila do archeologického stanu, vzala si náradie a začala prehľadávať to isté miesto, kde včera skončila. Odhrnula už asi jeden meter piesku. Spotená, špinavá,  ale stále s úsmevom pokračovala ďalej. „Chchchch“ krompáčik o niečo zaškrtol. „Óóó! Čo to je?“ čuduje sa. „Ocí, ocííí, rýchlo poď sem, niečo som našla“ kričala Penelope. Otec Hagar spolu s ostatnými dobehli k nej. Okamžite začali kopať až odkryli povrch prvého kameňa. „Penelope!“ skríkol otec. „Ty si našla nejakú zvláštnu miestnosť. Musíme ju preskúmať a zistiť, čo je zač“. Vykopali otvor tak, aby mohli do záhadnej miestnosti vstúpiť. Hagar nasadil Penelope prilbu a so svetlom a zliezli dole. „Wau, toto je hrobka nejakého remeselníka“ konštatuje otec. Spolu si prezerali hieroglyfy a hľadali nejaké meno, komu táto hrobka patrila. Ale narazili na ešte jednu miestnosť. Vyzerala ako veľká dielňa. „Tu niekto rozhodne vyrábal a opravoval hodiny,“ poznamenala Penelope. Všade po zemi boli uložené rôzne hodiny. Od malých náramkových až po veľké ako jej otec. „Penelope! Ty si našla hrobku a dielňu starého egyptského hodinára! To je úžasne!“ nadšene kričal otec Hagar. Ale pohľad na dinosauriu kostru im vyrazil dych. „Oci? Ako je možné, že je tu kostra dinosaura? Veď v čase, keď žili starý Egypťania, tak dinosaury už boli dávno fuč?“ čuduje sa Penelope. „Z toho sa mi až hlava krúti. Neviem si to vysvetliť,“ odpovedal otec. „Ale čo je ešte čudnejšie, dcéra moja, je toto!“ ukazoval otec so vztýčeným prstom a vystrašeným hlasom. Na stole, kde zrejme hodinár opravoval hodiny, bol položený mobil. Špinavý a celý od prachu. „To snáď nie je možné! V ich dobe predsa mobily ešte neexistovali!“ čudoval sa otec. Obaja na seba pozerali a nechápali, čo to našli. Obom im z toho rozum stál. „Oci, pozri sa na tento vynález. Ten má snáď tisícky ozubených koliesok. To sú tie najkomplikovanejšie hodiny, aké som kedy videla,“ hovorila Penelope. „Áno, rozhodne to bol veľmi záhadný hodinár,“ skonštatoval otec.

A zvedavá Penelope medzi tým zatočila s jedným z ozubených koliesok. A to jedno koliesko roztočilo ďalšie a ďalšie a ďalšie až sa ich točilo tisíc. „Óch nie! Čo si to urobila?“ desil sa otec. Točilo sa tisíc ozubených koliesok, z ktorých začal vyžarovať obrovský kruh v tvare špirály. Penalope natiahla ruku a špirála ju vtiahla dnu. „Nié!“ kričal otec a natiahol ruku za dcérou, ale špirála ho pohltia tiež. Bum! V momente sa ocitli v tej istej miestnosti ibaže, nebola zaprášená, ale uprataná a vyčistená a za stolom sedel muž, ktorý opravoval hodiny. „Áááá! Kto ste?“ zľakol sa. „My sme archeológovia a vykopali sme túto dielňu“ odpovedal otec Hagar. „A vy ste kto?“ dodal. „Ja som hodinár Shakir. A … ako, že ste vykopali moju dielnu? Veď my nie sme pod zemou,“ odvetil hodinár. A naozaj, cez okno svietilo slnko. „Óch, už viem! Vy ste použili môj stroj času a prišli ste z budúcnosti, však?“ dodal hodinár. „Stroj času?“ čuduje sa Penelope. „No, áno. Tá vecička postavená z ozubených koliesok je predsa stroj času,“ vysvetľoval hodinár. „Takže my sme sa preniesli do doby, kedy sa stavali pyramídy?“ híkala Penelope. Vybehli von z dielne hodinára, ktorý bežal spolu s nimi. Bol to neuveriteľný pohľad. Vonku bolo asi 5 tisíc egypťanov, ktorí stavali obrovskú pyramídu. Boli asi tak v polovice stavby. Obaja híkali radosťou. Spoznávali záhady starého Egypta na vlastné oči. Mohli vidieť ako sa stavali pyramídy, ako sa mumifikovali múmie, ako liečili pacientov pomocou starých liečebných praktík a mnoho iné. Bolo to neskutočné. „Ďakujeme! Ďakujeme ti hodinár Shakir. Tvoj stroj času je úžasný. Ukázal nám to, čo celý život študujeme,“ ďakoval otec. „Áno, je to skvelý vynález, ale stroj času funguje len zopár minút, potom sa vypne a vy sa už nebudete môcť vrátiť. Poďte, postavte sa opäť k stroju a ja roztočím ozubené koliesko, aby ste sa mohli vrátiť domov. Samozrejme, že súhlasili. Shakir zatočil ozubeným kolieskom a žiarivá špirála previedla späť do svojej doby otca Hagara spolu s Penelope.

Váu! Oci to bolo neskutočné! Videli sme na vlastné oči ako sa stavali pyramídy vďaka fantastickému vynálezu hodinára Shakira,“ teší sa Penelope. „Veru áno. Stroj s tísíc ozubenými kolieskami nás dokázal preniesť v čase. Poznatky starých Egypťanov sú naozaj dych berúce“ dodal otec.

Pod horúcim pieskom, kameňmi a prachom sa nachádza množstvo stôp histórie, pomocou, ktorých môžeme nazrieť do života minulosti. Najzaujímavejšie dobrodružne odkazy predávanej histórie sa nachádzajú pod horúcim pieskom v domove pyramíd. Egypt. Je to miesto úžasnej minulosti so zaujímavou kultúrou.

Malá Penelope, ktorá žije v Egypte sa každý deň zúčastňuje archeologických vykopávok po boku svojho Otca Hagera, ktorý je vedúci skupiny. Venujú sa hľadaniu egyptských pamiatok. Skúmajú život, technológie a vedomosti starých Egypťanov.

Penelope školu miluje. Dáva jej odpovede na jej nespočetné množstvo otázok. Jej obľúbený predmet je samozrejme história. Rada si predstavuje, čo sa stalo v minulosti, aké technológie používali jej predkovia, aké vedomosti mali o medicíne, ako liečili pacientov, alebo ako stavali obrovské diela ako pyramídy. Zvedavosť je to, čo ju každý deň po škole ťahá za otcom Hagarom do stanu archeologickej skupiny. Vezme si svoje náradie: malý krompáčik a štetec a pustí sa do hrabania. Kope, čistí a nadšene sa snaží nájsť niečo, čo sa zapíše do histórie. Aj keď ešte nikdy nič nenašla, nestráca nádej a pokračuje. Verí, že jedného dňa nájde niečo skvelé. Otec Hagar jej verí. „Dcéra moja, nevzdávaj to, veľké objavy sa nehľadajú ľahko. Musíš byť len trpezlivá.“ Vonku sa už začalo stmievať a  Penelope spolu s otcom odložili svoje náradie, nasadli do auta a šli domov. Spolu s mamou sa navečerali a  porozprávali si svoje zážitky z celého dňa. Po večeroch, keď už boli všetci v posteli si ešte vytiahla svoju encyklopédiu o technológiách starých Egypťanov. Je v nej plno zaujímavých vynálezov pomocou, ktorých dokázali veľké veci. To je ďalšia vec, ktorá malú Penelope zaujíma. Má tiež hromadu výkresov s rôznymi návrhmi, ktoré by chcela jedného dňa sama vyrobiť. „Chcela by som vyrobiť taký vynález, ktorý by mi umožnil nazrieť do minulosti. Chcela by som vidieť starých Egypťanov, ako stavali tie úžasné pyramídy. Je toho veľmi veľa, čo by som chcela v minulosti navštíviť“ šepká Penelope do svojej encyklopédie. Potom založí záložku a strčí knihu pod posteľ.



Ráno ju do školy zaviezla mama, tak ako zvyčajne. Učenie miluje, takže do školy chodí s nadšením a vždy bezchybne pripravená. Po zacinganí posledného zvončeka sa vyučovanie končí a Penelope opäť mieri za svojím otcom. Dorazila do archeologického stanu, vzala si náradie a začala prehľadávať to isté miesto, kde včera skončila. Odhrnula už asi jeden meter piesku. Spotená, špinavá,  ale stále s úsmevom pokračovala ďalej. „Chchchch“ krompáčik o niečo zaškrtol. „Óóó! Čo to je?“ čuduje sa. „Ocí, ocííí, rýchlo poď sem, niečo som našla“ kričala Penelope. Otec Hagar spolu s ostatnými dobehli k nej. Okamžite začali kopať až odkryli povrch prvého kameňa. „Penelope!“ skríkol otec. „Ty si našla nejakú zvláštnu miestnosť. Musíme ju preskúmať a zistiť, čo je zač“. Vykopali otvor tak, aby mohli do záhadnej miestnosti vstúpiť. Hagar nasadil Penelope prilbu a so svetlom a zliezli dole. „Wau, toto je hrobka nejakého remeselníka“ konštatuje otec. Spolu si prezerali hieroglyfy a hľadali nejaké meno, komu táto hrobka patrila. Ale narazili na ešte jednu miestnosť. Vyzerala ako veľká dielňa. „Tu niekto rozhodne vyrábal a opravoval hodiny,“ poznamenala Penelope. Všade po zemi boli uložené rôzne hodiny. Od malých náramkových až po veľké ako jej otec. „Penelope! Ty si našla hrobku a dielňu starého egyptského hodinára! To je úžasne!“ nadšene kričal otec Hagar. Ale pohľad na dinosauriu kostru im vyrazil dych. „Oci? Ako je možné, že je tu kostra dinosaura? Veď v čase, keď žili starý Egypťania, tak dinosaury už boli dávno fuč?“ čuduje sa Penelope. „Z toho sa mi až hlava krúti. Neviem si to vysvetliť,“ odpovedal otec. „Ale čo je ešte čudnejšie, dcéra moja, je toto!“ ukazoval otec so vztýčeným prstom a vystrašeným hlasom. Na stole, kde zrejme hodinár opravoval hodiny, bol položený mobil. Špinavý a celý od prachu. „To snáď nie je možné! V ich dobe predsa mobily ešte neexistovali!“ čudoval sa otec. Obaja na seba pozerali a nechápali, čo to našli. Obom im z toho rozum stál. „Oci, pozri sa na tento vynález. Ten má snáď tisícky ozubených koliesok. To sú tie najkomplikovanejšie hodiny, aké som kedy videla,“ hovorila Penelope. „Áno, rozhodne to bol veľmi záhadný hodinár,“ skonštatoval otec.

A zvedavá Penelope medzi tým zatočila s jedným z ozubených koliesok. A to jedno koliesko roztočilo ďalšie a ďalšie a ďalšie až sa ich točilo tisíc. „Óch nie! Čo si to urobila?“ desil sa otec. Točilo sa tisíc ozubených koliesok, z ktorých začal vyžarovať obrovský kruh v tvare špirály. Penalope natiahla ruku a špirála ju vtiahla dnu. „Nié!“ kričal otec a natiahol ruku za dcérou, ale špirála ho pohltia tiež. Bum! V momente sa ocitli v tej istej miestnosti ibaže, nebola zaprášená, ale uprataná a vyčistená a za stolom sedel muž, ktorý opravoval hodiny. „Áááá! Kto ste?“ zľakol sa. „My sme archeológovia a vykopali sme túto dielňu“ odpovedal otec Hagar. „A vy ste kto?“ dodal. „Ja som hodinár Shakir. A … ako, že ste vykopali moju dielnu? Veď my nie sme pod zemou,“ odvetil hodinár. A naozaj, cez okno svietilo slnko. „Óch, už viem! Vy ste použili môj stroj času a prišli ste z budúcnosti, však?“ dodal hodinár. „Stroj času?“ čuduje sa Penelope. „No, áno. Tá vecička postavená z ozubených koliesok je predsa stroj času,“ vysvetľoval hodinár. „Takže my sme sa preniesli do doby, kedy sa stavali pyramídy?“ híkala Penelope. Vybehli von z dielne hodinára, ktorý bežal spolu s nimi. Bol to neuveriteľný pohľad. Vonku bolo asi 5 tisíc egypťanov, ktorí stavali obrovskú pyramídu. Boli asi tak v polovice stavby. Obaja híkali radosťou. Spoznávali záhady starého Egypta na vlastné oči. Mohli vidieť ako sa stavali pyramídy, ako sa mumifikovali múmie, ako liečili pacientov pomocou starých liečebných praktík a mnoho iné. Bolo to neskutočné. „Ďakujeme! Ďakujeme ti hodinár Shakir. Tvoj stroj času je úžasný. Ukázal nám to, čo celý život študujeme,“ ďakoval otec. „Áno, je to skvelý vynález, ale stroj času funguje len zopár minút, potom sa vypne a vy sa už nebudete môcť vrátiť. Poďte, postavte sa opäť k stroju a ja roztočím ozubené koliesko, aby ste sa mohli vrátiť domov. Samozrejme, že súhlasili. Shakir zatočil ozubeným kolieskom a žiarivá špirála previedla späť do svojej doby otca Hagara spolu s Penelope.

Váu! Oci to bolo neskutočné! Videli sme na vlastné oči ako sa stavali pyramídy vďaka fantastickému vynálezu hodinára Shakira,“ teší sa Penelope. „Veru áno. Stroj s tísíc ozubenými kolieskami nás dokázal preniesť v čase. Poznatky starých Egypťanov sú naozaj dych berúce“ dodal otec.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Labutie dievča

Labutie dievča

Labutie dievča

Viktória trávi svoj voľný čas v parku pri jazere. Obľúbila si labute, ktoré v ňom žijú. Jedno ráno, keď prišla k jazeru, labute tam neboli. Zostali tam len tri mláďatá. Viktória vzala osud malých labutí do svojich rúk a zachránila im život.

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 25.11.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 017 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Labutie dievča

o Radka Matušková | audio nahrávka

Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží  krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória  uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.

Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich denno-denne. Často ich z brehu pozorovala ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na sneho-bielej labuti.

Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.

Ale nebolo to len o hre. Mala Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute“. Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki  to nadchlo. Hneď vedela ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.

Vytvorila si sneho-biele  šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len listy lekná.

„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri … Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem sa ho na to opýtať,“ povedala si a pristúpila k starcovi. “Dobrý deň ujo, môžem sa Vás na niečo opýtať?“ Starec otočil hlavu a s úsmevom jej odpovedal: „Ahoj! Áno, som samé ucho.“ „Ešte včera tu plávali labute, ale dnes ich nikde nevidím. Neviete, čo sa s nimi stalo?“ opýtala sa. „Poď, sadni si tu vedľa mňa,“ hovoril starec. Viktória sa posadila na lavičku vedľa starca. „Ako vidíš, slnko už skôr zapadá, čo je jasný dôkaz toho, že sa blíži zima. No, a labute by tu len veľmi ťažko prežili. Preto sa vždy pred príchodom zimy všetky stretnú a odletia do teplých krajín. Strávia tam celú zimu a keď sa u nás roztopí sneh, vrátia sa späť,“ vysvetľoval starec.

„Tak teraz už tomu chápem. V zime by tu zamrzli. A na jazere bude ľad, tam by veru plávať nemohli,“ poznamenala Viktória. „Ale prečo potom hádžete kúsky chleba do jazera, keď viete, že labute odleteli do teplých krajín“? zvedavo sa vypytovala.

Starec vystrel ruku a prstom ukázal na jazero: „Pozri sa lepšie na jazero. Vidíš? Plávajú  tam 3 malé labute, ktoré ešte nestihli odletieť, pretože nevedia lietať, a tak ich tu nechali. Odleteli bez nich.“

„To je strašné, čo s nimi bude?“ opýtala sa zhrozená Viktória. „No, niekto by sa o nich mal veru postarať, lebo v zime tu umrznú“ dodal starček.

A malá Viktória dlho neváhala. Vrhla sa do vody a vytiahla všetky 3 mláďaťá. Zabalila ich do svojej mikiny a položila ich do svojho košíka na bicykli. „Tak! A beriem vás domov. Budem sa o vás celú zimu starať. A na jar, keď sa vrátia ostatné labute, vrátim vás späť do jazera.“

Prišla domov a zatvorila sa vo svojej izbe. Jej šikovnej mamine však neušlo podozrivé správanie sa Viktórie. Zaklopala a vstúpila do jej izby. Na zemi videla skrčenú Viktóriu a 3 malé labute, ktoré z jej ruky zobali kúsky chleba. Viktória vyrozprávala mame celý príbeh a prosíkala, nech si ich nechajú. Mama bez zaváhania súhlasila.

Viktória bola nadšená. Z kartónovej krabice im vystrihla vlastný malý domov. Z kúskov starého oblečenia im ušila mäkkú deku a do malej plastovej misky im naliala čistú vodu. Celu zimu mala 3 najlepšie kamarátky. Naučila ich lietať a česala im krásne biele perie.

Tuhá zima sa už blížila k svojmu koncu. Sneh sa strácal a na lúkach a v záhradách začali vykukovať prvé snežienky. Jazero sa roztopilo a vonku zavládlo príjemné jarné teplo. A práve tieto jarné lúče prilákali späť do jazera aj labute. Viktória sa vrátila k jazeru už nie s tromi mláďatami, ale s 3 krásnymi dospelými labuťami.

Labute, ktoré prileteli z teplých krajín si ju pamätali. A až im slzy vyhŕkli po zobákoch, keď videli tri zabudnuté mláďaťa. Neverili, že mohli prežiť tuhú zimu.

Viktória im v jemnej melódii vysvetlila, že sa o nich s radosťou starala. Kŕdeľ labutí bol natešený. Chcel sa jej odvďačiť a tak ju zasypali ďalšou kopu krásnych bielych pierok. Ale to nebolo všetko. Na vrch bielej kopy jej zniesli zlaté vajíčko.  „Prosím, vezmi si naše dary ako symbol našej vďaky.  Nikdy nezabudneme na tvoju pomoc“.

Viktória sa tešila a biele perie so zlatým vajíčkom zaniesla domov svoje mame, ktorá sa tešila z dobrého Viktóriinho činu. A zlaté vajíčko, im určite pomôže opraviť schátralé časti domu. 

Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží  krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória  uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.

Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich denno-denne. Často ich z brehu pozorovala ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na sneho-bielej labuti.

Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.

Ale nebolo to len o hre. Mala Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute“. Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki  to nadchlo. Hneď vedela ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.

Vytvorila si sneho-biele  šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len listy lekná.

„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri … Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem sa ho na to opýtať,“ povedala si a pristúpila k starcovi. “Dobrý deň ujo, môžem sa Vás na niečo opýtať?“ Starec otočil hlavu a s úsmevom jej odpovedal: „Ahoj! Áno, som samé ucho.“ „Ešte včera tu plávali labute, ale dnes ich nikde nevidím. Neviete, čo sa s nimi stalo?“ opýtala sa. „Poď, sadni si tu vedľa mňa,“ hovoril starec. Viktória sa posadila na lavičku vedľa starca. „Ako vidíš, slnko už skôr zapadá, čo je jasný dôkaz toho, že sa blíži zima. No, a labute by tu len veľmi ťažko prežili. Preto sa vždy pred príchodom zimy všetky stretnú a odletia do teplých krajín. Strávia tam celú zimu a keď sa u nás roztopí sneh, vrátia sa späť,“ vysvetľoval starec.

„Tak teraz už tomu chápem. V zime by tu zamrzli. A na jazere bude ľad, tam by veru plávať nemohli,“ poznamenala Viktória. „Ale prečo potom hádžete kúsky chleba do jazera, keď viete, že labute odleteli do teplých krajín“? zvedavo sa vypytovala.

Starec vystrel ruku a prstom ukázal na jazero: „Pozri sa lepšie na jazero. Vidíš? Plávajú  tam 3 malé labute, ktoré ešte nestihli odletieť, pretože nevedia lietať, a tak ich tu nechali. Odleteli bez nich.“

„To je strašné, čo s nimi bude?“ opýtala sa zhrozená Viktória. „No, niekto by sa o nich mal veru postarať, lebo v zime tu umrznú“ dodal starček.

A malá Viktória dlho neváhala. Vrhla sa do vody a vytiahla všetky 3 mláďaťá. Zabalila ich do svojej mikiny a položila ich do svojho košíka na bicykli. „Tak! A beriem vás domov. Budem sa o vás celú zimu starať. A na jar, keď sa vrátia ostatné labute, vrátim vás späť do jazera.“

Prišla domov a zatvorila sa vo svojej izbe. Jej šikovnej mamine však neušlo podozrivé správanie sa Viktórie. Zaklopala a vstúpila do jej izby. Na zemi videla skrčenú Viktóriu a 3 malé labute, ktoré z jej ruky zobali kúsky chleba. Viktória vyrozprávala mame celý príbeh a prosíkala, nech si ich nechajú. Mama bez zaváhania súhlasila.

Viktória bola nadšená. Z kartónovej krabice im vystrihla vlastný malý domov. Z kúskov starého oblečenia im ušila mäkkú deku a do malej plastovej misky im naliala čistú vodu. Celu zimu mala 3 najlepšie kamarátky. Naučila ich lietať a česala im krásne biele perie.

Tuhá zima sa už blížila k svojmu koncu. Sneh sa strácal a na lúkach a v záhradách začali vykukovať prvé snežienky. Jazero sa roztopilo a vonku zavládlo príjemné jarné teplo. A práve tieto jarné lúče prilákali späť do jazera aj labute. Viktória sa vrátila k jazeru už nie s tromi mláďatami, ale s 3 krásnymi dospelými labuťami.

Labute, ktoré prileteli z teplých krajín si ju pamätali. A až im slzy vyhŕkli po zobákoch, keď videli tri zabudnuté mláďaťa. Neverili, že mohli prežiť tuhú zimu.

Viktória im v jemnej melódii vysvetlila, že sa o nich s radosťou starala. Kŕdeľ labutí bol natešený. Chcel sa jej odvďačiť a tak ju zasypali ďalšou kopu krásnych bielych pierok. Ale to nebolo všetko. Na vrch bielej kopy jej zniesli zlaté vajíčko.  „Prosím, vezmi si naše dary ako symbol našej vďaky.  Nikdy nezabudneme na tvoju pomoc“.

Viktória sa tešila a biele perie so zlatým vajíčkom zaniesla domov svoje mame, ktorá sa tešila z dobrého Viktóriinho činu. A zlaté vajíčko, im určite pomôže opraviť schátralé časti domu.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Kráľ a žobrák

Kráľ a žobrák

Kráľ a žobrák

Kráľ Greedy bol chamtivý, sebecký a miloval zlato. Žobrák v meste mu chcel splniť želanie ak mu kráľ prispeje mincou. Ale kráľ sa žobrákovi vysmial. Svoje rozhodnutie však neskôr oľutoval …

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 8.11.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 091 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Kráľ a žobrák

o Radka Matušková | audio nahrávka

Tento príbeh sa odohráva v dobe, keď zemi vládli králi. Ozajstní králi s červeným plášťom a zlatou korunou na hlave, ktorí žijú v obrovských hradoch.

Náš príbeh sa odohráva na tom najhonosnejšom hrade. Jeho pozlátenú strechu je vidieť až za siedmimi horami. V tomto honosnom kráľovstve žil kráľ Greedy. Miluje zlato a všetko čo sa ligoce. Je zahľadený do seba a do svojho ligotavého kráľovstva. Kvôli jeho sebeckému správaniu trpia obyvatelia kráľovstva, ktorí sú chudobní a nešťastní.

Greedy chcel získať všetko zlato sveta, ktoré potom roztápal a vyrábal z neho zlaté tehly či strechu pre svoj hrad. Je posadnutý zlatom. Berie si všetko od chudobných, pretože si myslí, že keď je kráľ, tak má na to právo. 

Jedného dňa šiel kráľ Greedy na nákup do mestečka  neďaleko jeho kráľovstva. Vzal kone, koč a svojich poddaných. Na tržnici vykupoval od chudobných ľudí šperky a cennosti. Sedel v zlatom kresle na svojom bielom koni a kráčal po kamennom námestí mestečka. Prechádzal po trhovisku a na zemi sedel žobrák. Oblečenie mal deravé a špinavé. Na sklonenej hlave mal ošúchaný klobúk. Kráľ okolo neho len prešiel a pousmial sa. Nikdy nehodil žobrákom ani len mincu.

Po príchode spať do svojho kráľovstva prikázal služobníkom, aby mu všetko zlato a šperky odniesli do zlatej komory. On si zatiaľ sadol do jedálne a vychutnával si honosné pokrmy.

Na druhý deň sa situácia opakovala a kráľ šiel opäť do mestečka na nákupy šperkov a cenností.  Opäť sa prechádzal po trhovisku a na zemi sedel ten istý žobrák. Keď kráľ prechádzal okolo neho, žobrák zdvihol hlavu a opýtal sa: „prečo mi nikdy neprispeješ drobným príspevkom na jedlo? Veď si ten najbohatší kráľ v okolí“. Kráľ zastavil svojho bieleho koňa odetého v zlatom sedle a povedal: „Haha, ty si, ale drzý, žobrák!“ smial sa až do prasknutia. „Prečo by som ti mal niečo dať?“, výsmešne sa opýtal si kráľ Greedy. „No ak mi pomôžeš, tak ti môžem splniť jedno želanie, akékoľvek si len budeš priať“, odvetil žobrák.  „Haha, ty mi chceš splniť nejaké želanie?“ uškŕňal sa kráľ Greedy. „Zdvihni sa, a vypadni odtiaľto! Nič viac si neželám!“ vykríkol kráľ a odcválal na koni. 

Kráľ Greedy si opäť naplnil svoju zlatú komoru, bohato sa najedol a ľahol si do postele.

Ráno sa zobudil na hlučné výkriky a zvuky padajúcich kameňov. Vyskočil zo svojej postele so zlatými obliečkami a pribehol k oknu. Sánka mu padla až na podlahu. Jeho úžasný hrad bol centrom bojiska. Vonku sa strhol ničivý boj. Do hradieb narážali obrovské horiace kamene, ktoré do nich robili diery veľké ako dvere. Do kráľovského dvora začali vstupovať jazdci na koňoch. Greedyho kráľovstvo napadol nebezpečný nepriateľ. Povesti o zbojníkoch na koňoch naháňali zimomriavky.

Greedyho hrad je predsa lákadlom pre každého zbojníka

Kráľ pochopil, že musí utiecť, pretože zbojníci sa už prebúravali do jeho hradnej veže. Rýchlo vyliezol z okna a preskočil na strechu kuchyne. Ale strecha bola klzká a kráľ sa zošmykol. Obúchal sa na hradných múroch a padol do blata. Rýchlo sa pozbieral a v špinavom a roztrhanom pyžame sa vydal na útek do tmavého lesa. Bosými nohami sa predieral lesom. Po chvíli bezhlavého behu si sadol na kameň pri potoku. Bol celý špinavý, pyžamo mal dotrhané a nohy cele doráňané. V pokojnom potoku si všimol svoj odraz na hladine. „Och bože, vyzerám ako taký žobrák!“ žalostne zašomral.  „Áno, to je ono!“ vykríkol. „Idem do mesta na trhovisko a nájdem žobráka, ktorý mi chcel splniť želanie. Áno, ten mi pomôže“ potešil sa. Postavil sa, našiel v lese cestičku a vybral sa do mestečka.

Dorazil do mesta na trhovisko až došiel k miestu, kde pravidelne sedával žobrák. Ale ten tam nebol. Greedy sa rozhliadal zo strany na stranu. Ale žobráka tam nevidel. „Héééj, žobrák! Kde si?“ zúfalo vykrikoval. Po chvíľke pochopil, že žobrák už nepríde. Zdvihol sa a kráčal  ďalej. Došiel až na koniec mestečka a vysilený si sadol na zem a sledoval stádo kráv. Hladný, špinavý a zničený nariekal. Nemal nič. Prišiel o všetko.  „Je zo mňa žobrák“.

Okolo neho práve prechádzal iný kráľ na koňoch so svojimi rytiermi. Pozrel sa na Greedyho a pousmial sa. Kráľ Greedy, ktorý sedel na zemi, zdvihol hlavu a oslovil neznámeho kráľa „Prosím, prosím pomôž mi. Som veľmi hladný, hoď mi zopár drobných“. Kráľ na koni sa začal hlasne smiať. „Haha žobrák, ty máš ale odvahu pýtať si moje peniaze. Buď rád, že ťa nevezmem do žalára“ a odišiel.

Kráľ Greedy sklonil hlavu do zeme. Hlavou mu preletela spomienka.  Presne takto sa aj on zachoval k žobrákovi, ktoýí ho žiadal o pomoc a teraz to zažil aj on na vlastnej koži.

 Ma mestečko doliahol západ slnka. Kráľ Greedy zaspával po sediačky zničený a hladný. Ale zo spánku ho vytrhol iný žobrák, ktorý si sadol vedľa neho. „Héj, toto je moje miesto, tu žobrem ja. Kto si vlastne a čo tu chceš?“ opýtal sa ho.

„Prosím, dovoľ mi tu sedieť, prišiel som o všetko čo som mal“ ľutuje sa Greedy. „Hľadal som tu jedného žobráka, ktorý mi včera sľuboval, že mi splní jedno želanie. Ale už tu nie je, pretože som namiesto želania vykrikoval, aby odišiel. A on mi asi toto moje želanie splnil. Teraz mi už nikto nepomôže, je neskoro“ vysvetľoval kráľ Greedy. „No, možno ešte nie je neskoro. Zdvihni hlavu a pozri sa na mňa“, odpovedal žobrák sediaci vedľa neho. Kráľ Greedy zdvihol hlavu a pozrel sa na žobráka. „Áno, to si ty, ten žobrák, ktorý ma žiadal o pomoc! Prosím prepáč, ja… ja … bol som hlupák. Mrzím to“ ospravedlňoval sa natešený kráľ Greedy. „Prosím, prosím pomôž mi, urobím čokoľvek!“  „Ako vravím, ešte nemusí byť neskoro. Splním ti želanie a tvoje kráľovstvo bude zachránené. Ale musíš mi niečo sľúbiť“ hovorí žobrák. „Áno, áno, spravím čokoľvek, len vrav“ tešil sa Greedy.  „Keď prídeš domov, vezmeš zo zlatej komory najväčší mešec zlata a celý ho rozdáš chudobným ľuďom“, odvetil žobrák. Kráľ Greedy prisľúbil a utekal domov. Keď sa blížil k svojmu hradu, videl zbojníkov ako utekajú a ustupujú preč. Kráľove vojsko začalo vyhrávať až nakoniec porazilo zbojníkov. Greedy neváhal ani minútu. Prezliekol sa do svojich kráľovských šiat a zo svojej zlatej komory vzal všetko zlato. Naložil ho do koča a vyrazil sám do mestečka. Zastavil pred trhoviskom a chudobným začal rozdávať všetko svoje zlato a šperky. Ľudia sa veľmi potešil z kráľovho dobrého úmyslu. Radovali sa, že majú kráľa, ktorému na nich záleží.

Kráľa Greedyho táto priazeň potešila viac ako samotné zlato, či šperky a uvedomil si, že správny kráľ sa musí v prvom rade postarať o svoj ľud. Pretože zlato ho spraví šťastným len navonok. Ale ozajstný pocit šťastia mu dodajú len spokojní obyvatelia kráľovstva.

Tento príbeh sa odohráva v dobe, keď zemi vládli králi. Ozajstní králi s červeným plášťom a zlatou korunou na hlave, ktorí žijú v obrovských hradoch.

Náš príbeh sa odohráva na tom najhonosnejšom hrade. Jeho pozlátenú strechu je vidieť až za siedmimi horami. V tomto honosnom kráľovstve žil kráľ Greedy. Miluje zlato a všetko čo sa ligoce. Je zahľadený do seba a do svojho ligotavého kráľovstva. Kvôli jeho sebeckému správaniu trpia obyvatelia kráľovstva, ktorí sú chudobní a nešťastní.

Greedy chcel získať všetko zlato sveta, ktoré potom roztápal a vyrábal z neho zlaté tehly či strechu pre svoj hrad. Je posadnutý zlatom. Berie si všetko od chudobných, pretože si myslí, že keď je kráľ, tak má na to právo. 

Jedného dňa šiel kráľ Greedy na nákup do mestečka  neďaleko jeho kráľovstva. Vzal kone, koč a svojich poddaných. Na tržnici vykupoval od chudobných ľudí šperky a cennosti. Sedel v zlatom kresle na svojom bielom koni a kráčal po kamennom námestí mestečka. Prechádzal po trhovisku a na zemi sedel žobrák. Oblečenie mal deravé a špinavé. Na sklonenej hlave mal ošúchaný klobúk. Kráľ okolo neho len prešiel a pousmial sa. Nikdy nehodil žobrákom ani len mincu.

Po príchode spať do svojho kráľovstva prikázal služobníkom, aby mu všetko zlato a šperky odniesli do zlatej komory. On si zatiaľ sadol do jedálne a vychutnával si honosné pokrmy.

Na druhý deň sa situácia opakovala a kráľ šiel opäť do mestečka na nákupy šperkov a cenností.  Opäť sa prechádzal po trhovisku a na zemi sedel ten istý žobrák. Keď kráľ prechádzal okolo neho, žobrák zdvihol hlavu a opýtal sa: „prečo mi nikdy neprispeješ drobným príspevkom na jedlo? Veď si ten najbohatší kráľ v okolí“. Kráľ zastavil svojho bieleho koňa odetého v zlatom sedle a povedal: „Haha, ty si, ale drzý, žobrák!“ smial sa až do prasknutia. „Prečo by som ti mal niečo dať?“, výsmešne sa opýtal si kráľ Greedy. „No ak mi pomôžeš, tak ti môžem splniť jedno želanie, akékoľvek si len budeš priať“, odvetil žobrák.  „Haha, ty mi chceš splniť nejaké želanie?“ uškŕňal sa kráľ Greedy. „Zdvihni sa, a vypadni odtiaľto! Nič viac si neželám!“ vykríkol kráľ a odcválal na koni. 

Kráľ Greedy si opäť naplnil svoju zlatú komoru, bohato sa najedol a ľahol si do postele.

Ráno sa zobudil na hlučné výkriky a zvuky padajúcich kameňov. Vyskočil zo svojej postele so zlatými obliečkami a pribehol k oknu. Sánka mu padla až na podlahu. Jeho úžasný hrad bol centrom bojiska. Vonku sa strhol ničivý boj. Do hradieb narážali obrovské horiace kamene, ktoré do nich robili diery veľké ako dvere. Do kráľovského dvora začali vstupovať jazdci na koňoch. Greedyho kráľovstvo napadol nebezpečný nepriateľ. Povesti o zbojníkoch na koňoch naháňali zimomriavky.

Greedyho hrad je predsa lákadlom pre každého zbojníka

Kráľ pochopil, že musí utiecť, pretože zbojníci sa už prebúravali do jeho hradnej veže. Rýchlo vyliezol z okna a preskočil na strechu kuchyne. Ale strecha bola klzká a kráľ sa zošmykol. Obúchal sa na hradných múroch a padol do blata. Rýchlo sa pozbieral a v špinavom a roztrhanom pyžame sa vydal na útek do tmavého lesa. Bosými nohami sa predieral lesom. Po chvíli bezhlavého behu si sadol na kameň pri potoku. Bol celý špinavý, pyžamo mal dotrhané a nohy cele doráňané. V pokojnom potoku si všimol svoj odraz na hladine. „Och bože, vyzerám ako taký žobrák!“ žalostne zašomral.  „Áno, to je ono!“ vykríkol. „Idem do mesta na trhovisko a nájdem žobráka, ktorý mi chcel splniť želanie. Áno, ten mi pomôže“ potešil sa. Postavil sa, našiel v lese cestičku a vybral sa do mestečka.

Dorazil do mesta na trhovisko až došiel k miestu, kde pravidelne sedával žobrák. Ale ten tam nebol. Greedy sa rozhliadal zo strany na stranu. Ale žobráka tam nevidel. „Héééj, žobrák! Kde si?“ zúfalo vykrikoval. Po chvíľke pochopil, že žobrák už nepríde. Zdvihol sa a kráčal  ďalej. Došiel až na koniec mestečka a vysilený si sadol na zem a sledoval stádo kráv. Hladný, špinavý a zničený nariekal. Nemal nič. Prišiel o všetko.  „Je zo mňa žobrák“.

Okolo neho práve prechádzal iný kráľ na koňoch so svojimi rytiermi. Pozrel sa na Greedyho a pousmial sa. Kráľ Greedy, ktorý sedel na zemi, zdvihol hlavu a oslovil neznámeho kráľa „Prosím, prosím pomôž mi. Som veľmi hladný, hoď mi zopár drobných“. Kráľ na koni sa začal hlasne smiať. „Haha žobrák, ty máš ale odvahu pýtať si moje peniaze. Buď rád, že ťa nevezmem do žalára“ a odišiel.

Kráľ Greedy sklonil hlavu do zeme. Hlavou mu preletela spomienka.  Presne takto sa aj on zachoval k žobrákovi, ktoýí ho žiadal o pomoc a teraz to zažil aj on na vlastnej koži.

 Ma mestečko doliahol západ slnka. Kráľ Greedy zaspával po sediačky zničený a hladný. Ale zo spánku ho vytrhol iný žobrák, ktorý si sadol vedľa neho. „Héj, toto je moje miesto, tu žobrem ja. Kto si vlastne a čo tu chceš?“ opýtal sa ho.

„Prosím, dovoľ mi tu sedieť, prišiel som o všetko čo som mal“ ľutuje sa Greedy. „Hľadal som tu jedného žobráka, ktorý mi včera sľuboval, že mi splní jedno želanie. Ale už tu nie je, pretože som namiesto želania vykrikoval, aby odišiel. A on mi asi toto moje želanie splnil. Teraz mi už nikto nepomôže, je neskoro“ vysvetľoval kráľ Greedy. „No, možno ešte nie je neskoro. Zdvihni hlavu a pozri sa na mňa“, odpovedal žobrák sediaci vedľa neho. Kráľ Greedy zdvihol hlavu a pozrel sa na žobráka. „Áno, to si ty, ten žobrák, ktorý ma žiadal o pomoc! Prosím prepáč, ja… ja … bol som hlupák. Mrzím to“ ospravedlňoval sa natešený kráľ Greedy. „Prosím, prosím pomôž mi, urobím čokoľvek!“  „Ako vravím, ešte nemusí byť neskoro. Splním ti želanie a tvoje kráľovstvo bude zachránené. Ale musíš mi niečo sľúbiť“ hovorí žobrák. „Áno, áno, spravím čokoľvek, len vrav“ tešil sa Greedy.  „Keď prídeš domov, vezmeš zo zlatej komory najväčší mešec zlata a celý ho rozdáš chudobným ľuďom“, odvetil žobrák. Kráľ Greedy prisľúbil a utekal domov. Keď sa blížil k svojmu hradu, videl zbojníkov ako utekajú a ustupujú preč. Kráľove vojsko začalo vyhrávať až nakoniec porazilo zbojníkov. Greedy neváhal ani minútu. Prezliekol sa do svojich kráľovských šiat a zo svojej zlatej komory vzal všetko zlato. Naložil ho do koča a vyrazil sám do mestečka. Zastavil pred trhoviskom a chudobným začal rozdávať všetko svoje zlato a šperky. Ľudia sa veľmi potešil z kráľovho dobrého úmyslu. Radovali sa, že majú kráľa, ktorému na nich záleží.

Kráľa Greedyho táto priazeň potešila viac ako samotné zlato, či šperky a uvedomil si, že správny kráľ sa musí v prvom rade postarať o svoj ľud. Pretože zlato ho spraví šťastným len navonok. Ale ozajstný pocit šťastia mu dodajú len spokojní obyvatelia kráľovstva.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂