Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V meste rozpútal búrlivú debatu plagát, ktorý visel na hrdzavej bráne. Medzi krásnymi budovami bol nenápadne zastrčený starší dom obrastený zeleným brečtanom. Zo steny padala omietka a cez strechu pretekala dažďová voda.

Farebný plagát pútal pozornosť a prinútil pozastaviť sa každého okoloidúceho. Najviac priťahoval pozornosť mladých dievčat, ktoré po jeho prečítaní mali v očiach zasnený pohľad. Domov sa vracali s nádejou a obrovskou túžbou. Na plagáte bolo napísané veľkým písmom: „Prijímacie skúšky na krúžok čarovania.“

Po dlhých debatách so svojimi mamami sa niektorým dievčatám podarilo prihlásiť na skúšky. V deň, kedy mali začať prijímacie skúšky sa hrdzavá brána na starom domčeku v centre mesta otvorila. Pred otvorenou bránou stáli tri dievčatá. Rebeka, Samira a Abenanka. Vošli dovnútra a kráčali dlhou chodbou, ktorej steny boli vlhké a ozýval sa tam čľapot kvapkajúcej vody. Chodba ich doviedla do triedy, v ktorej ich pri katedre čakala starenka. Bola to učiteľka, ktorá viedla krúžok čarovania.

„Vitajte, dievčatá. Prosím, posaďte sa,“ povedala starenka milým hlasom a prstom ukázala na stoly, ktoré pripravila pre svoje nové študentky. Stoly boli veľmi ošúchané a staré, ale funkčné.

Dievčatá sa usadili a v napätí čakali, čo sa bude diať. „Ahojte, volám sa Cordelia a v tomto krúžku naučím každú z vás jedno jedinečné kúzlo. Ale skôr ako začneme, musím zistiť, aké kúzlo vo vás drieme,“ povedala starenka a z guľatého akvária, ktoré mala položené na katedre, vytiahla veľkú ropuchu. Položila ju a povedala v reči obojživelníkoch: „Sakukva!“ Ropucha vyskočila pred prvé dievča. „Vystri dlaň, prosím,“ povedala starenka prvému dievčaťu. Prvá bola Rebeka. Vystrela ruku a ropucha jej dlaň olízala. Potom preskočila k Samire a aj jej dlaň oblizla a nakoniec aj k Abenanke. Keď skončila, vrátila sa späť do svojho guľatého akvária a starenka hodila do akvária tri lupene zo sedmokrásky. Otočila sa k dievčatám a povedala: „Gratulujem, vaša prvá hodina je úspešne ukončená. Prosím, príďte zajtra, hneď po škole. Ale nemeškajte.“

Trojica dievčat bola chvíľu zmätená, ale chápali, že čarodejnícky krúžok bude trochu vyšinutý. Odišli domov a podľa inštrukcií starenky sa na druhý deň vrátili späť, hneď po škole.

Starenka ich už čakala. Na stoloch boli položené lupene zo sedmokrásky, tak ako dievčatá sedeli. Na každom lupeni bola veľmi divná maľba. „Dievčatá, prosím posaďte sa na tie isté miesta, ako ste sedeli včera. Vezmite lupeň do ruky a pozrite si ho. Maľbu vytvorila moja ropucha jazykom, a je to predpoveď vášho jedinečného kúzla.“

Dievčatá sa posadili a do ruky vzali lupeň. Starenka pristúpila ku každej z nich, jednou rukou chytila lupeň s rukou dievčaťa a druhú ruku položila dievčaťu na čelo. Opäť začala Rebekou. „Tvoja schopnosť bude spočívať v tom, že sa dokážeš premeniť na úplne neviditeľnú,“ povedala starenka a pokračovala ďalej. Zastavila sa pri Samire, opäť rukou zovrela ruku dievčaťa s lupeňom a druhú ruku jej položila na čelo. „Tvoja sila bude spočívať v lietaní.“ Potom prišla k poslednej, Abenanke a povedala: „Ty budeš ovládať oheň.“

Dievčatá boli nadšené, chceli sa naučiť super kúzlo, vďaka ktorému budú výnimočné. Starenka sa potom postavila ku katedre a povedala: „Aby ste sa naučili svoje jedinečné kúzlo, potrebujete magický prsteň, ktorý vám pomôže kúzlo vyčarovať.“

„A kedy dostaneme tie prstene?“ vykríkla nedočkavá Samira.

Starenka sa k nej otočila a povedala: „Tie prstene nedostanete, musíte si ich vyrobiť.“ Zo starej skrine vytiahla krabicu. V nej boli rozličné predmety. Dievčatám podala malú nádobku a nožnice, aby si odstrihli malý kúsok svojich vlasov a vložili ich do nádobky.

Každá z dievčat vložila prameň vlasov do svojej nádobky. Starena vytiahla fľašu s pieskom a nádobky, kde mali dievčatá prameň vlasov, zasypala pieskom po okraj.

„Ešte kvapka vašej slzy a kúzlo sa začne,“ povedala starenka. Dievčatá sa obzerali jedna na druhú a premýšľali, ako vyhŕknu slzu, keď nie sú smutné. Starenka sa zatiaľ posadila do svojho kresla a čakala.

Dievčatá sa snažili rozplakať nasilu, ale nedarilo sa im to. Naopak, zdalo sa im to veľmi vtipné, a tak sa všetky tri začali smiať, až im tiekli slzy z očí.

Rebeka sa tak silno smiala, že si hlavu podoprela rukami nad miskou s prameňom vlasov a pieskom. Od toľkého smiechu jej vyhŕkla slza rovno do nádobky. Piesok okamžite zmenil farbu na zlatú a žiaril. Aj Samire a Abenanke vypadli slzy smiechu do nádobky a aj ich piesok začal žiariť zlatou farbou. Dievčatá zostali ohromené. Starenka sa postavila a povedala: „Vynikajúco dievčatá! Teraz nechajte nádobky na stole a môžete ísť domov. Príďte zajtra po škole a nemeškajte.“

Dievčatá poslúchli a vrátili sa domov. Doma s nadšením rozprávali svoje zážitky, ale nikto im neveril. Hovorili im, že žiadne kúzla ani čary neexistujú, že je to len zábavný krúžok.

Ale dievčatá sa na ďalší deň vrátili do starého domčeka. Boli také vzrušené a nedočkavé, že celou cestou bežali. Cez hrdzavú bránu a dlhú chodbu vbehli do triedy. Na stole, z ich nádobiek trčali zlaté prstene ozdobené kameňom. Rebekin kameň bol priesvitný ako diamant. Samirin kameň bol modrý ako nebesá a Abenankin kameň bol červený a žiarivý ako oheň.

„To je fantázia!“ povedala Abenanka. Dievčatá neváhali a prstene si natiahli na prst. V momente pocítili úžasnú silu a prsteň začal žiariť ešte viac. Vtom vošla do triedy starenka. „Dievčatá, vidím, že už ste sa zoznámili so svojimi prsteňmi. Teraz vás naučím, ako ich používať.“

„Rebeka, ak sa chceš stať neviditeľná, musíš uprieť svoj pohľad na prsteň a vysloviť kúzlo.“

„Aké kúzlo?“ spýtala sa Rebeka. „Je napísané na prsteni,“ povedala starenka. Rebeka otočila prsteň a prečítala malé písmená, ktoré tam videla: „Invisibilis!“ Z prsteňa vyšľahol záblesk svetla a Rebeka sa stratila.

„Rebeka?! Kde si?!“ vykríkla Samira. „Čo kričíš? Stojím hneď vedľa teba. Moje kúzlo naozaj funguje!“ tešila sa Rebeka.

Samira otočila svoj prsteň a nahlas prečítala kúzlo: „Volansis!“ Z prsteňa vyšľahol záblesk svetla a celou triedou sa prehnal vánok vetra, ktorý vytvorili krídla na Samirinom chrbte. „To je skvelé!“ vykríkla Samira, zamávala krídlami a lietala po triede.

Posledná bola Abenanka. Otočila prsteň a prečítala kúzlo: „Ignisis!“ Z prsteňa vyšľahol sýtočervený záblesk a v triede bolo cítiť dym. Abenanka vo svojich dlaniach držala ohnivú guľu veľkú ako tenisovú loptičku. „To je ohromné! Vôbec ma to nepáli! Môžem si ju pohadzovať z jednej ruky do druhej!“ tešila sa.

Starenka im prikázala, aby každá z nich vyslovila svoje kúzlo ešte raz. Dievčatá poslúchli a Rebeka bola znova viditeľná, Samirine krídla zmizli a ohnivá guľa v Rebekiných rukách zhasla.

„Ak vyslovíte kúzlo, získate jeho silu. Ak ho vyslovíte znova, kúzlo zmizne,“ povedala starenka. „Ak využijete svoje kúzlo na zlé veci, bude váš prsteň navždy zničený. Svoje kúzlo musíte využívať len s dobrým úmyslom.“

Samira, Rebeka a Abenanka si vzali svoje kúzelné prstene a odišli domov.

Starenka im vravela, nech prídu opäť zajtra, pretože má podozrenie, že do mesta zavítal zlý čarodejník.

Pokračovanie v ďalšej časti...

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Hustý, zelený, farebný a plný života – prales je jednou z najkrajších vecí, ktoré naša planéta Zem vytvorila. Prekypuje rôznymi formami života a rastlín najrozmanitejších podôb. V srdci tohto najväčšieho pralesa žije niekoľko divokých kmeňov, ktoré sa nikdy nestretli s civilizovaným svetom.

Babar je mladý chlapec z kmeňa Namir-ger. Niekoľko malých príbytkov vytvorených z konárov, bambusu a lístia tvoria kolóniu malého divokého kmeňa, ktorá je ukrytá pod korunami vysokých a mohutných stromov.

Každé ráno Babar vezme svoju harpúnu a loví ryby v neďalekej rieke pre celý kmeň. Prútený kôš, ktorý si sám vyrobil z bambusu, naplní rybami až po okraj. Pravidelne ho sprevádza dievča Kanara z kmeňa Bayakara, ktorý sa rozlieha neďaleko kmeňa Namir-ger.

S úsmevom na tvári lovia ryby, ktoré si potom rozdelia rovnakým dielom a každý sa vráti k svojmu kmeňu, aby odovzdal svoj úlovok a spoločne sa najedli.

Keď sa už blížil večer a pod stromami už plápolal oheň z pahreby, Babar sa vydal za svojou kamarátkou Kanarou. Vystúpili na vysoký strom, posadili sa na konár, jedli malé sladké bobule, ktoré im prales dal a užívali si západ slnka. Občas blbnú a ich smiech sa mieša s divokým hukotom opíc a štebotaním najrôznejších vtákov z pralesa.

Jedného rána sa Babar necítil dobre a musel vynechať svoj ranný rituál. Nešiel loviť ryby a kmeň si zaobstaral raňajky zo sladkých plodov stromov. Kanara márne čakala na Babara pri rieke. Keď dlhý čas neprichádzal, odišla späť k svojmu kmeňu. Večer sa už Babar cítil lepšie, a tak sa vybral k stromu, kde pravidelne s Kanarou sledovali západ slnka. Lenže slnko už dávno zapadlo za horizont a Kanara sa neukázala. A tak sa Babar rozhodol, že sa vráti späť k svojmu kmeňu a Kanaru uvidí ráno pri rybolove. Lenže Kanara sa neukázala ani ráno pri tradičnom lovení rýb. Babar nechal svoj úlovok na brehu rieky a vybral sa navštíviť kmeň Bayakarov. Keď k nim dorazil, dozvedel sa zlú správu. Mladú Kanaru nevedeli nájsť už druhý deň, odkedy sa vybrala na rybolov. Bol to ten deň, keď sa Babar necítil dobre a neprišiel k rieke.

Po Kanare nezostalo ani stopy. Šaman z kmeňa Bayakara mal videnie, ktoré chcel prezradiť len Babarovi. Pozval ho k sebe a obaja sa posadili k sotva tlejúcemu ohňu.

„Babar, mal som hrozné videnie. Cez oko papagája v pralese som videl, čo sa stalo,“ povedal starý šaman a potom pokračoval. „Kanara chytala ryby pri rieke, keď ju do svojich pazúrov chytil veľký jaguár a odniesol ju do údolia prekliatych kúziel a jedovatých hadov. Odtiaľ už nie je návratu späť. Nikto sa nikdy z tohto údolia nevrátil.“

Babar sa zamyslel a potom sa postavil a stál ráznym postojom. „Tak ja budem prvý! Privediem Kanaru späť z údolia!“

Šaman sa naňho pozrel a povedal: „Nechaj to tak, Babar. Nemáš šancu vrátiť sa živý.“

Babar bol rozhodnutý. Nič ho nemohlo zastaviť. Neexistoval nikto, kto by jeho odhodlanie a odvahu skrotil. Vzal svoju kopiju a vydal sa ešte hlbšie do pralesa. Vedel, že sám cestu do údolia prekliatych kúziel a jedovatých hadov nezvládne. Preto sa vydal po stopách starej legendy.

Bola to legenda o starcovi, ktorý sa volá Buddhinath – čo znamená boh múdrosti. Legenda hovorí, že je srdcom pralesa. Povráva sa, že pozná všetky zvieratá a rukou prešiel po každej rastline v pralese. Jeho vek dosahuje astronomickú výšku 1 359 rokov.

Babarovi sa po dlhej ceste naozaj podarilo nájsť korene tejto legendy. Prišiel až na miesto, kde bol k stromu prirastený veľmi starý muž. Pokľakol na jedno koleno pred neho a opýtal sa: „Ty si Buddhinath?“ Starec, ktorý mal hlavu obrastenú machom a konármi otvoril oči a premeral si chlapca. Potom veľmi jemným a tichým hlasom povedal: „Som srdce pralesa.“ Babar mu na to povedal: „Som nesmierne rád, že som ťa našiel. Potrebujem tvoju pomoc. Údolie prekliatych kúziel a jedovatých hadov väzní moju kamarátku Kanaru. Prosím, prinúť prales, aby ju to strašné údolie vrátilo späť.“

Starec odpovedal: „Aj zlé veci aj nešťastie patria do pralesa. Aj dobré aj šťastné veci patria do pralesa. Nemôžem prikázať údoliu to, čo žiadaš. Ale môžem ti dať tieto tri veci.“ Starec odlepil ruku od stromu a otvoril dlaň: „Tu máš zrolovaný list, ktorý smieš otvoriť len ak bude tvoj nepriateľ voda. Ak ho otvoríš len tak, zmaríš jeho silu. Ďalej ti dávam tohto malého červa. Daj pozor, aby sa mu nič nestalo. Ale ak ťa budú ohrozovať zvieratá v pralese, zjedz ho. A ako poslednú vec ti dávam túto píšťalku vystrúhanú z bambusu. Ak na ňu zahráš, podmaníš si kohokoľvek.“

Potom starec zatvoril oči a znovu sa spojil so stromom. Babar nebol veľmi nadšený. Dostal zrolovaný list, píšťalku a hnusného červa. Všetky tri veci hodil do svojej kapsy a bol stále odhodlaný zachrániť Kanaru. Opláchol sa vodou a vybral sa do údolia prekliatych kúziel a jedovatých hadov. Dorazil tam a po chrbte mu prešla zimnica. Vyzeralo to tam horšie ako sa o údolí hovorí. Nevedel, ktorým smerom sa má vydať, ale vedel, že keď nenájde jaguára, on nájde jeho.

Babar kráčal v tmavom a hustom pralese. Stromy mali také husté koruny, že slnečné lúče prenikli k zemi len minimálne. Bolo to ako kráčať v tmavej jaskyni. Desivé zvuky sa ozývali všade navôkol. Odrazu sa pod jeho nohami začala hýbať zem. Babar ostal zmätený, nemal tušenia, čo sa deje. Zapálil malú fakľu, ktorú mal so sebou. Okolo seba videl len hustý porast, ktorý sa začal meniť na močarisko. Pod jeho nohami sa zem rozmočila a odrazu stál po kolená v močiari. Lenže nebol to obyčajný močiar. Jeho voda pálila ako láva. S výkrikom bolesti vyskočil na najbližší kameň. Okolo neho bol náhle obrovský močiar. Kameň, na ktorom stál, sa začal pomaly roztápať. Vtedy si spomenul na slová Buddhinatha. Z kapsy vytiahol zrolovaný list. „Starec hovoril, že ak bude môj nepriateľ voda, mám ho rozbaliť.“ A tak rozbalil zrolovaný list. Náhle stál pred ním malý čln vyrobený z najodolnejšieho dreva, takže sa v horúcom močiari neroztápal. Babar rýchlo naskočil do člnu a preplával celý močiar.

Konečne sa dostal na pevninu a kráčal ďalej údolím. Ako tak kráčal, náhle boli všade navôkol len kamene. Zastavil sa, aby sa rozhliadol okolo seba, pretože sa mu zdalo, že počuje syčanie hadov. Skôr než sa stihol obzrieť, ocitol sa v obkľúčení asi tisíckou hadov. Syčali hrozivo a pomaly sa približovali k Babarovi. Myslel si, že to je jeho koniec, ale vtedy si opäť spomenul na slová starca. Vytiahol z kapsy červa, strčil si ho do úst a zjedol ho. Mal ho predsa zjesť, keď ho budú ohrozovať zvieratá. Len čo červa prehltol, odrazu rozumel hadej reči a aj on mohol používať ich reč. Haďou rečou im vysvetlil, že hľadá svoju stratenú kamarátku, a že im nechce ublížiť. Hady sa náhle rozostúpili a uvoľnili mu cestu. Dokonca ho jeden z hadov doviedol na miesto, kde bol brloh jaguára. V ňom držal mladé dievča. Babar sa hadom v hadej reči poďakoval a bez váhania vstúpil dovnútra jaskyne.

Na kameni ležala Kanara a vedľa nej obrovský jaguár. „Kanara! Ty žiješ!“ vykríkol Babar od radosti. Kanara aj jaguár zodvihli hlavy. V očiach Kanary bolo vidieť veľkú radosť, ale v očiach jaguára sa leskol inštinkt lovca. Zameral sa na Babara a bez váhania sa na neho vrhol. Otvoril svoju papuľu a vyceril zuby, ktoré boli veľké ako ruka chlapa. Babar spadol na zem a v poslednej chvíli siahol do svojej kapsy, vytiahol píšťalku vytesanú z bambusu a fúkol do nej z plných pľúc. Zatvoril oči a myslel len na slová starca zo stromu, ako mu hovoril, že zvukom z píšťalky si dokáže podmaniť kohokoľvek.

Babar ležal na zemi so zatvorenými očami. Keď ich pomaly a so strachom otvoril, videl jaguára sedieť na zemi ako poslušného psa. Postavil sa a jaguárovi prikázal, aby ustúpil z cesty a ľahol si. Jaguár ho bez zaváhania poslúchol. Kanara sa potom rozbehla do Babarovho náručia a obaja utekali z jaskyne preč.

Spoločne odišli z nebezpečného údolia a vrátili sa k svojim kmeňom. Dlho do noci obe kmene horlivo oslavovali návrat Kanary a Babara. Obaja potom vyliezli na svoj strom a tam sa v objatí k sebe túlili.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Otec so svojím synom Filipom si každý večer pred spaním čítajú rozprávky na dobrú noc z mobilnej aplikácie Magical Can. Dobrodružné príbehy sú ich večernou tradíciou.

Bývajú v staršom tehlovom dome so škridlovou strechou a Filipova izba sa nachádza na najvyššom poschodí. Na drevenej podlahe, ktorú lemujú škrabance a ryhy, od mnohoročného používania, je prestretý koberec s dizajnom ciest a autami.

Večer, keď si už Filip umyl zuby a čakal otca vo svojej izbe, aby si prečítali nový príbeh, dobehol otec do izby a sotva lapal po dychu. „Filip! Dnes sa mi podarilo kúpiť fantastickú knihu! Kúpil som ju na tržnici, cestou domov z práce. Pani, ktorá mi knihu predala, mi prisľúbila dobrodružstvo ako z iného sveta.“

„Skvelé, tak sa do toho pustime!“ povedal nadšený Filip.

Otec si prisadol k nemu do postele a staručkú knihu, ktorá držala pokope vďaka mnohým úpravám lepiacej pásky, otvorili a otec začal čítať.

Obaja boli z príbehu unesení. Dobrodružstvo bolo naozaj úchvatné. Dej príbehu ich pohltil a po dočítaní knihy ešte niekoľko minút spolu sedeli v posteli a premýšľali nad príbehom.

„To bolo skvelé dobrodružstvo. Raz by som chcel podobné zažiť na vlastnej koži,“ skonštatoval Filip.

„Áno, bolo to divoké. Určite raz zažijeme obdobný príbeh,“ povedal otec. Postavil sa z postele a keď knihu zatvoril, vypadli z nej maličké kúsky niečoho a roztrúsili sa po podlahe.

„Čo to bolo otec?“ opýtal sa Filip. Otec sa obzeral okolo seba a povedal: „Zrejme len nejaké omrvinky alebo kúsky rozpadajúcej sa knihy. Ráno to povysávame, ale teraz ani muk, aby nás mama nepristihla,“ povedal otec s úsmevom na tvári a chcel odísť, lenže sa mu v rukách vyšmykol pohár s vodou a vylial sa na podlahu.

„Och, nie! Dnes mi snáď všetko padá z rúk,“ povedal otec a zbehol pre handru, ktorou rozliatu vodu utrel.

Potom už poprial Filipovi dobrú noc, zhasol svetlo a z izby odišiel. Netrvalo dlho a dom utíchol. Všetci už zaspali.

Lenže vo Filipovej izbe, pod kobercom v jednej ryhe na podlahe, bolo maličké semienko, ktoré vypadlo z knihy. Neboli to omrvinky, ako si myslel otec. Voda, ktorá sa z pohára vyliala, namočila jedno malé semienko. Z ryhy na podlahe začalo klíčiť. V priebehu niekoľkých sekúnd už z podlahy trčala niekoľko centimetrová rastlinka, ktorá začala rásť ohromnou rýchlosťou. Stonka vyšla z okna von a ťahala sa za mesačným lúčom. Rástla smerom k oblohe a bola čoraz mohutnejšia a vyššia.

Po niekoľkých minútach už vrchol stonky nebolo takmer vidieť. Strácal sa niekde za nočnými oblakmi. A rastlina stále rástla.

Keď sa Filip ráno zobudil, skoro mu vypadli oči z jamôk. Poriadne si ich rukami pretrel, aby sa uistil, že sa mu to nesníva. Okamžite zavolal otca, aby sa prišiel pozrieť na rastlinu, ktorá vyrástla z podlahy jeho izby.

Otec vošiel do izby a skoro skamenel. Vykukol z okna a díval sa hore k oblohe, ale koniec rastliny nevidel.

Obaja boli milovníci dobrodružstva. Toto bola príležitosť, na ktorú čakali celý život. Rozhodli sa, že sa vyšplhajú po rastline hore a nájdu jej druhý koniec.

Filip bol nadšený. Tešil sa, že konečne zažije dobrodružstvo na vlastnej koži a nie len pri čítaní knihy.

Dvaja nadšenci sa začali šplhať po rastline. Šplhali celý deň, až napokon slnko zapadlo a oblohu opäť osvietil mesačný svit.

Rastlina vytvorila akýsi tunel kvetov, v ktorom mohli dýchať, aj keď už prekročili atmosféru Zeme. Napokon sa im podarilo nájsť druhý koniec rastliny.

„Otec, veď to je Mesiac! My sme na Mesiaci! To nie je možné! Akože tu môžeme dýchať?“ čudoval sa Filip.

„Je to neskutočné! Nemôžem tomu uveriť!“ hovoril fascinovaný otec.

Rastlina bola totiž výnimočná. Vytvorila tunel a produkovala kyslík. To im umožňovalo voľne dýchať aj na Mesiaci, kde tieto kvety vytvorili obrovskú kopulu. V nej sa dalo dýchať a voľne pohybovať.

Lenže na Mesiaci neboli sami. Kvety a rastliny opeľovali obrovské mesačné včely. Boli veľké ako orol a bzučali hlasno ako malé drony.

„Otec, toto miesto je ako zo sna. Takéto rastliny a kvety som nikdy predtým nevidel ani len v knihe. A navyše tu vytvorili vlastnú atmosféru, v ktorej je vlastný život. Pozri sa tam na tie kvety, sú tam motýle. Páni, veď to sú mesačné motýle,“ hovoril Filip, ktorý bol týmto mesačným miestom unesený.

„Je to tu nádherné, ale myslím, že by sme už mali ísť. Pozri na tie veľké červy, ktoré sa k nám blížia!“ hovoril vystrašený otec a prstom ukazoval do diaľky.

Veľký červ sa zaryl do mesačného povrchu a  vytváral brázdu, ktorou sa približoval k nim. Bol veľký asi ako anakonda. Otec a Filip sa rozbehli k rastline, ktorou sa sem dostali a začali liezť dole. Mesačného červa už vidieť nebolo. Po dlhých hodinách šplhania sa opäť dostali do Filipovej izby.

Obaja boli príšerne vyčerpaní a tak sa posadili na podlahu vo Filipovej izbe. A ako tak sedeli, zrazu počuli šuchotavé zvuky, ktoré boli čoraz hlasnejšie.

„Čo sú to za zvuky otec?“ opýtal sa Filip. A len čo to dopovedal, z rastliny vypadol obrovský mesačný červ, ktorý ich celý čas sledoval.

„Otec! To je mesačný červ! Musel nás sledovať!“ kričal Filip.

Otec sa červa snažil zahnať stoličkou, lenže on požieral všetko čo mu stálo v ceste, prirodzene zožral aj stoličku. Začal ohrýzať aj steny domu, posteľ, okno...

„Musíme ho rýchlo vrátiť späť, odkiaľ prišiel, inač nám zožerie celý dom,“ hovoril otec a premýšľal.

„Myslím si, že nie len náš dom, ale zožerie aj celé mesto, ak bude pokračovať touto rýchlosťou!“ desil sa Filip.

„Mám nápad!“ vykríkol otec. Vbehol do kuchyne a v okamihu sa vrátil späť. V ruke držal voňavý kúsok salámy, ktorý vyhodil na rastlinu. Obrovský mesačný červ sa začal šplhať za voňavým kúskom salámy. Keď bol obmotaný na rastline, otec povedal Filipovi: „Poď, pomôž mi. Musíme rastlinu vytrhnúť z podlahy. Rastlina je napnutá, ak ju vytrhneme, určite ho vystrelí k Mesiacu!“

„Ale otec, to sa už nikdy nedostaneme späť do mesačnej krajiny!“ smútil Filip.

Otec vedel, že nemajú na výber. Chytil spodok rastliny oboma rukami a zatiahol. „Prásk!“

Rastlinu aj s koreňom vytrhol z podlahy. Celá rastlina sa obrovskou rýchlosťou začala stáčať a vystrelila hore k Mesiacu, presne ako otec predpokladal. Spolu aj s mesačným červom.

Po niekoľkých sekundách sa úplne stratila v nočnej oblohe.

„Synak, musel som to urobiť. Mesačný červ by našu planétu kontaminoval a spustošil,“ povedal otec a vzal Filipa do náručia.

„Máš pravdu otec. Ale bolo to najlepšie dobrodružstvo v mojom živote,“ povedal spokojný Filip a privinul sa k otcovi.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Pod zeleným smrekom v hustom ihličnatom lese sa ukrýva život plný dobrodružstiev. Svoj domov tu majú tí najmenší, od drobných mravcov až po tých najväčších ako napríklad medveď hnedý, ktorý celú zimu prespí vo svojom brlohu. Ale na kameni, položenom v mäkučkom machu za úsvitu jarných lúčov, si sedel hrdý slimák Fezo.

Ulitu mal lesklú a riadne vyčistenú. Je totiž poriadny pedant a dbá na to, aby jeho domov bol vždy čistý a voňavý. Vonku pod stromami to voňalo lahodnou lesnou vôňou tvorenou z machu a ihličia. Fezo už od rána naťahoval oči na svojich dlhých tykadlách k oblohe a zhlboka dýchal. Bola to jeho ranná rutina, s ktorou štartoval nový deň.

„Ahoj, volám sa slimák Fezo. A tvoje meno?“ prihovoril sa k farebnému motýľovi, ktorý si prisadol na kameň hneď vedľa neho. „Ja som motýľ Fialko,“ odpovedal a ladným pohybom vzlietol na lesnú lúčku. „Wau! Tie tvoje krídla sú neskutočné, kiežby som také mal aj ja,“ povedal závistlivo slimák Fezo. „Veď ja si nejaké zoženiem,“ povedal, zliezol z kameňa a vybral sa hľadať farebné krídla do lesa.

Plazil sa popod stromy po mäkučkom machu a odrazu jeho pozornosť pohltila kvetina hneď vedľa hnedého hríba. Svojimi pestrými farbami žiarila už z veľkej diaľky.

„Okej, možno nebudem mať krídla, ale aspoň si svoj domček vyzdobím krásnou kvetinou,“ povedal Fezo, kvet odtrhol a vošiel dovnútra ulity a uložil ho pod okno.

Putoval ďalej po lese a pri jazierku sa niečo ligotalo hneď pod hladinou vody. Fezove oči na tykadlách sa natiahli tak vysoko, že bolo počuť malé praskanie. Fezo neváhal, vytiahol ligotavú vec z vody a od údivu skamenel. Bol to krásny a veľmi vzácny riečny kameň.

„Ty si ten najkrajší kameň, teba si vezmem do svojho domčeka,“ a len čo to vyslovil, už bol v ulite a kameň položil na stôl. „To je fantastické! Chcem ešte desiatky takýchto kameňov!“ od vzrušenia si Fezo pospevoval a pustil sa do ďalšieho hľadania.

A takto celý deň putoval po lese a zbieral vzácne kamene, ligotavé predmety, krásne kvetiny a lesné mince. Bol fascinovaný všetkým, čo sa ligotalo. Nevedel odolať pokladom, ktoré nachádzal, a takto pokračoval celý deň. Jeho ulita už bola taká plná rôznych ligotavých predmetov, ktoré ani nepotreboval, že musel vynaložiť štyrikrát viac úsilia na to, aby svoj domček utiahol.

„Ahoj Fezo. Ahoj! Tu som!“ kričala naňho jeho slimačia kamarátka Lola. „Ahoj!“ odvetil Fezo.

„Nechceš ísť so mnou a s mojimi priateľmi k neďalekému jazierku a zaskákať si do vody?“ opýtala sa Lola.

„Nie. Vieš... Ja mám nejakú prácu,“ odpovedal Fezo so zadychčaným hlasom.

„A čo robíš? A prečo tak hrozne fučíš?“ vypytovala sa ďalej Lola.

„To by si nepochopila. To je nadlho,“ zahováral Fezo.

„Okej, škoda. Tak sa maj,“ povedala Lola a spolu s priateľmi sa vybrala k jazierku.

„Hm. Nuda. Skákať do jazierka. Mám dôležitejšie veci na práci. Musím ešte pozbierať zopár vzácnych kameňov, ktorých hodnota je vysoká. A potom ešte musím nájsť lesné mince, och, jaj,“ hundral si Fezo a pot sa mu lial po čele z plne naloženej ulity, ktorú so sebou ťahal.

Od jazveca v lese sa dozvedel, že na vrchu hory nad jazierkom nájde tie najčistejšie kryštáliky, ktorým sa ligotom nevyrovná nič iné na svete. A tak sa Fezo rozhodol. Nech ho to stojí ba aj život, vylezie na tú horu a získa tie kryštáliky. Bola to dlhá a veľmi, veľmi vyčerpávajúca cesta. Ale slimák Fezo to dokázal. Dostal sa až na vrchol hory.

„Aha! Tam sú! Tam!“ vykrikoval plný radosti a hrozne zadychčaný. Našiel kryštáliky, pre ktoré sem prišiel. Lenže malo to malý háčik. Tie kryštály boli na samom okraji skaly.

„Uf, snáď to zvládnem. Nebudem sa pozerať dole a zvládnem to,“ povzbudzoval sa.

„Ale moja ulita je priťažká, mohol by som ju zložiť tu, vedľa tejto plávky,“ povedal si slimák Fezo.

„Lenže tu by mi ju mohol niekto ukradnúť a prídem o všetky poklady, ktoré som tak ťažko vyzbieral. Nie! Rozhodne tu svoj dom nenechám! Zvládnem to aj na chrbte s ním,“ vykríkol odhodlane.

A s ťažkou ulitou prišiel na okraj skaly a naťahoval sa za kryštálikmi. A potom sa stalo to, čo predpokladal. Jeho ťažký dom sa na jeho chrbte prevážil a stiahol slimáka Feza za okraj skaly. Slimák Fezo padal dole vysokou rýchlosťou, pretože ho ťažil ťažký domček.

„Och, nie! Teraz je určite po mne! Dopadnem na zem, a zostane zo mňa mastný fľak!“ kričal vystrašene. V jazierku sa kúpala jeho kamarátka Lola s priateľmi. „Pozrite tam! Z tej skaly niekto padá!“

„Ale veď to je slimák Fezo!“ vykríkol niekto z jej priateľov. Asi to bola žaba Klára, pretože na krku vždy nosila zavesený ďalekohľad. „A mieri k nemu orol!“ doplnila. Všetkým bolo nad slnko jasné, že keď ho orol chytí do svojich pazúrov, prehltne ho na jeden hlt.

Orol ho schmatol. Ostrým pazúrom urobil veľkú dieru do jeho ulity. Ale slimák Fezo sa dokázal vyhnúť zovretiu, vyšmykol sa a padal ďalej na zem. „Och, nie! Nie! Nie!“ kričal nešťastný Fezo. Jeho drahocenné kamene, mince a ligotavé poklady vypadávali cez dieru v ulite von a padali do jazera, kde klesali na nedosiahnuteľné dno.

„Šplech!“ napokon aj Fezo dopadol do jazera. Jeho ulita mala dieru skrz celý dom. Polovica vzácnych predmetov, ktoré nazbieral bola fuč. A ta druhá polovica, ktorú mal stále v domčeku ho začala ťahať ku dnu. „Fezo! Neblázni! Zbav sa tých vecí v domčeku! Nepotrebuješ ich!“ kričala naňho Lola. „Lenže bez nich nebudem šťastný, ako budem bez nich žiť,“ prúdili myšlienky v hlave slimáka Feza.

Lola skočila za ním a plávala dole, aby ho skúsila prehovoriť. Lenže slimák Fezo kvôli ťažkému domčeku klesal príliš rýchlo na dno jazera. Napokon si musel uvedomiť: „Nemá zmysel utopiť sa tu kvôli nejakým predmetom, nech sú akokoľvek vzácne!“ Slimák Fezo otvoril dvere na domčeku a začal z neho vyhadzovať vzácne kamene, mince a poklady na dno jazera.

Keď bol jeho domček prázdny, prestal klesať ku dnu. Práve naopak, vyplával na hladinu.

Lola mu pomohla doplávať k brehu jazierka. „Nepotrebuješ tie svoje vzácne kamene či mince. Bol si s nimi šťastný? Bolo to to, čo si hľadal?“ vypytovala sa ho Lola.

Slimák Fezo sa pozbieral a povedal jej: „Lola máš pravdu. Čím viac som nazbieral vzácnych kameňov, tým viac som ich chcel mať a tým som bol menej šťastný a viac frustrovaný z toho, čo ešte nemám.“ Fezo potom zostal s Lolou a jej priateľmi pri jazierku a začal sa zabávať a užívať si deň.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Vonku za oknom sa už začalo dobrodružné leto. Zelená tráva a farebné kvety voňali doďaleka. Malá Sofia sedela pri okne vo svojej izbe, ktorá bola olepená ilustráciami jednorožcov. Dokonca aj jej pyžamo či tepláky boli vyšité podobizňou jednorožca.

Vo svojej izbe sedela pod oknom a zasnívane sledovala stádo jednorožcov, ako sa naháňajú po farebných poliach. Farebné pásy svietili a viali vo vetre za ich rýchlymi kopytami. Na hlavách im svietili zlaté špicaté rohy. Vtom sa zo schodiska ozval hlas jej mami: „Sofíí! Je čas ísť!“

Sofia si pretrela oči a vytrhla zrak zo svojej predstavy. „Ale, mamá! Pravé sa mi zdalo, že za oknom vidím krásne stádo jednorožcov, ako sa pasie a naháňa na ružových lúkach,“ odpovedala Sofia.

„Ale, prosím ťa, jednorožce sú len výmysel v rozprávkach. Obleč sa a poď,“ povedala mama. Sofia zišla dole a obula si tenisky. Nastúpila do auta a spolu s mamou sa vybrali k dedkovi na prázdniny. Dedko býval v malej dedinke, hneď na okraji lesa. Sofia tam mala v susedstve kamarátku a s ňou trávila letné prázdniny u dedka.

Auto zastavilo pred dedkovou chalúpkou, Sofia vyskočila von a rozbehla sa priamo k dedkovi. Vyskočila naňho a obaja sa úprimne objali. Keď už dedkovi vyrozprávala všetky svoje zážitky za posledný rok, vybehla z chalúpky von a zaklopala na dvere svojej kamarátky Elišky.

Otvorili sa dvere a Eliška s úsmevom na tvári vybehla von. „Ahoj, Sofí! Konečne si tu! Odpočítavala som dni do tvojho príchodu!“ tešila sa Eliška. Chytili sa za ruky a skákali do kruhu.

Obe dievčatá mali odlišné záľuby. Sofia milovala zvieratá a Eliška chcela byť vedkyňa a skúmať rastliny. Ale jednu vec mali spoločnú. Ligotavého jednorožca na tričku.

„Čo podnikneme? Máme predsa letné prázdniny!“ tešila sa Sofia.

„Pôjdeme do nášho čarovného lesa? Budem hľadať nové rastliny a spoznávať tie, ktoré už poznám,“ povedala Eliška.

„A ja zase môžem sledovať stopy zvierat, skúmať ich prostredie a život. A ktovie, možno narazíme aj na jednorožce,“ zasmiala sa Sofia.

„Ó! Áno, kiežby boli skutočné,“ povedala zamyslená Eliška.

Dievčatá dlho nepremýšľali, vzali svoje malé batohy a rozbehli sa k lesu, kde sa celé dni hrali a spoznávali jeho čarovnú krásu.

Chodili po lese, Eliška si zapisovala všetky huby, ktoré po ceste stretla, položila ruku na každý strom a prstami pohladila rastliny okolo cestičky. Sofia ukazovala na všetky stopy zvierat, ktoré na chodníčku uvidela a pomenovala ich. A mali aj šťastie. Pri malom lesnom jazierku spozorovali stádo jeleňov, ako sa napájali.

Sofia chytila Elišku za rameno a zašepkala jej: „Pśśt! Pozri tam dole pri jazierku.“

Schovali sa do krovia a sledovali, ako sa rodina jeleňov v teplom letnom dni, napája a ochladzuje v jazierku.

Neskôr pokračovali ďalej po lesnom chodníčku, až dorazili k veľkému dubovému stromu, ktorý bol pri koreňoch obrastený machom. Všetko sa zdalo normálne, ale z machu trčala malá guľatá kľučka.

„Hm, vyzerá to ako kľučka?“ opýtala sa Eliška a rukou hladila mach.

Sofii to vŕtalo v hlave, a keďže bola impulzívnejšia ako Eliška, siahla na kľučku trčiacu z machu a potiahla ju.

Otvorila malé dvierka do dubového stromu. Vo vnútri nebola tma, ako predpokladala. Svietilo tam veľmi príjemné oku lahodiace zelené svetlo.

Dievčatá neváhali. Obe, avšak veľmi opatrne, vošli dovnútra. Na kolenách kľačali v malej okrúhlej dubovej miestnosti a okolo nich bolo niekoľko ďalších dverí. Sotva stihli niečo povedať, a po malom záblesku hviezdičiek sa v strede miestnosti objavil malý škriatok.

„Ahojte, dievčatá! Čo robíte v mojom dubovom domčeku?“ opýtal sa ich a pritom sa usmieval od ucha k uchu.

„A... a .... ahoj,“ veľmi zarazene odpovedala Eliška.

„Kde to vôbec sme?“ opýtala sa Sofia.

„No kde by ste boli? Ste v čarovnom dubovom domčeku,“ odvetil škriatok.

„A prečo je tu toľko dverí? Kam všetky vedú?“ opýtala sa Eliška.

„Hm, všetky dvere vedú do tajomných snov. Povedzte, dievčatá, po čom najviac túži vaše srdce?“ opýtal sa škriatok a poskakoval okolo dievčat.

„Jednorožce!“ vykríkla Sofia. „Zo všetkého najviac túžim vidieť jednorožcov!“

Škriatok sa stále usmieval, podskočil k Eliške a opýtal sa jej: „A čo ty?“

„Jednorožce! Jednoznačne!“ odvetila vzrušená Eliška a chytila Sofiu za ruku.

Škriatok podskočil k jedným z dverí, chytil kľučku a povedal: „Ráčte vstúpiť dievčatá. Užite si svoj sen!“

Dvere sa otvorili a z nich vybehla žiara ružového záblesku.

Sofia a Eliška sa skoro vo dverách zasekli, pretože každá chcela byť prvá. Na druhej strane dvierok to bolo ako z rozprávky. Všade navôkol sa rozprestierali zelené lúky posiate farebnými kvetmi a prachom v žiarivých farbách. Slnko tu svietilo v ružovej farbe a jeho lesk sa odrážal od lupeňov kvetov.

Dievčatá sa chytili za ruky a spoločne sa vybrali preskúmať tento nový svet.

„Myslíš, že tu budú aj nejaké jednorožce?“ neustále sa vypytovala Sofia.

Vyliezli na malý kopec, odkiaľ chceli mať ideálny výhľad na okolie.

„Ešte jeden krôčik a sme hore. Odtiaľ určite uvidíme celú krajinku, a uvidíme, čo skrýva,“ povedala Eliška.

Vyšli na vrchol malého kopca a vztýčili hlavy na okolie.

„Ouuu! To je neuveriteľné! Veď to sú jednorožce!“ vykríkla Sofia a spolu s Eliškou poskakovali na mieste od nesmiernej radosti.

Na jednej zo zelených lúk sa páslo mnohopočetné stádo jednorožcov. Boli nádherné.

Ich snehovo-biele telá pokrývala hustá zlatá hriva. Kopýtka mali modré a chvosty úchvatne farebné. Na ich hlavách sa hrdo vypínal zlatý roh.

„Tie sú oveľa krajšie ako všetky obrázky v mojich knihách,“ povedala unesená Eliška.

„Chcem sa na jednom z nich previesť,“ vykríkla Sofia a oči jej žiarili radosťou. Zapískala, rukou mávala a poskakovala na mieste. Stádo jednorožcov sa zastavilo. Všetci otočili hlavu k dievčatám a okolie stíchlo. Odrazu sa dva z nich odtrhli od stáda a cválali k dievčatám.

Tie stáli ako keby zamrzli. Keď k nim jednorožce docválali, prikrčili sa a čakali, pokiaľ na nich dievčatá vyskočia. Dievčatá podišli bližšie a každá vyliezla na jedného jednorožca.

Jednorožce sa postavili a začali cválať. Na chrbte jednorožcov sa dievčatá niesli po celej ružovej krajinke a užívali si splnený sen. Poskakovali z jedného kopca na druhý, z jednej ružovej lúky na ďalšiu a prášok plný farieb zanechával za nimi dúhovú stopu.

Potom sa vrátili na miesto odkiaľ vyrazili. Obe zliezli dole. Predstúpili pred jednorožce, rukou im pohladili tvár priamo pod ostrým rohom.

„Ďakujeme vám. Vždy som verila, že ste skutočné!“ povedala Sofia a poškrabkala ho po krku. Rovnako aj Eliška pohladila jednorožca a poďakovala mu.

Potom sa dievčatá vrátili do dvierok v dubovom strome, cez ktoré sa sem dostali.

Vo vnútri už nebol škriatok. Dokonca tam ani neboli ďalšie dvere, len tie, ktoré viedli von zo stromu.

Vyliezli von, postavili sa a oprášili si kolená. Dvere na dubovom strome v okamihu zarástli machom a kľučka zrástla s kmeňom stromu.

„Myslím, že sa sem už nebudeme môcť nikdy vrátiť,“ povedala smutná Sofia.

„To nevadí. Veď sme na vlastné oči mohli vidieť naozajstné jednorožce a mohli sme sa aj previesť na ich hebkom chrbte ponad ružovú krajinku,“ zasnívane povedala Eliška.

Dievčatá sa potom v dobrej nálade vrátili späť do dediny.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Malá Zelená planéta, uprostred neznámej galaxie, niekde hlboko vo vesmíre ukrýva vzácne tajomstvo. Jej povrch je posiaty tisíckami dier a celá planéta pôsobí ako vznášajúci sa okrúhly zelený ementál. V malých otvoroch na povrchu planéty žijú vesmírni vŕtači, ktorí tu vŕtajú dlhé chodby skrz celú planétu.

V hlbokých tuneloch ťažia vzácny zelený kameň, ktorý v sebe ukrýva obrovskú silu. Ten potom predávajú hviezdnym modelárom, ktorí z neho vyrábajú palivo pre nové hviezdy vo vesmíre.

Lenže jedného dňa bola Zelená planéta napadnutá. Obrovská loď zastavila na obežnej dráhe a vyhodila obrovskú kovovú kotvu na jej povrch. Zaznela ohlušujúca rana, ktorej zvuk sa šíril od jedného pólu až po druhý pól planéty. Čierna vlajka s bielou lebkou viala na najvyššom sťažni lode. Z bokov lode sa vysunuli mohutné delá. „Bum! Bum! Bum!“ ozývali sa výstrely. Zelená planéta sa ocitla v plameňoch a celá sa otriasala od výbuchov.

Vesmírni piráti sa chceli zmocniť vzácneho zeleného kameňa. Chceli využiť jeho ohromnú silu pre svoje plány a pripraviť celý vesmír o žiaru hviezd.

Kapitán lode Black Hole zišiel na malom člne na Zelenú planétu. Na hlave mal typickú čapicu a v ruke držal meč, ktorý žiaril jasnou červenou farbou. Postavil sa pred jeden z tunelov, ktorý vyhrabali miestni vŕtači pri ťažbe kameňa a zakričal. „Som kapitán Black Hole! Prišiel som si pre zelený kameň. Prosím, odovzdajte mi ho a moja loď zastaví paľbu z kanónov! Ak odmietnete, rozdrvím vašu planétu na prach!“

Lenže vŕtači odmietli vydať zelený kameň. Vedeli, že ak sa ho zmocní zlosyn Black Hole, bude to pohroma pre celý vesmír.

V hlbinách planéty zosnovali plán. Vzali vesmírneho holuba, ktorý dokázal letieť rýchlosťou svetla. Pripevnili mu na nohu správu so žiadosťou o pomoc a vyslali ho k vesmírnemu Rangerovi.

Pirátska loď neprestávala ostreľovať planétu. Jej delá nepretržito strieľali. Medzitým vesmírny holub doletel až na planétu, o ktorej sa vraví, že je centrálnou stanicou pre ochrancov vesmíru. Správa sa dostala do rúk vesmírneho Rangera, ktorý jazdil na motorke. Namiesto kolies mala dve trysky a jazdila na energiu z hviezd. Po bokoch bol úložný priestor, z ktorých vyliezali dve laserové zbrane. Ranger brázdil vesmírom a zatýkal zločincov od jednej galaxie po druhú.

Správa o vyčíňaní kapitána Black Hola ho veľmi nahnevala. Už dlhú dobu sa snažil pirátsku loď dostať pred súd za jej zločiny, ktoré páchala na bezbranné planéty. Tiež si uvedomoval, že zelený kameň je pre vesmír veľmi vzácny. „Je to moje poslanie chytať zločincov. Ale toto je boj o záchranu celého vesmíru!“ povedal Ranger. Naštartoval svoju motorku a rýchlosťou svetla sa vydal k Zelenej planéte.

Už z diaľky videl, ako sa z povrchu planéty valí hustý dym. Mohutné rany z diel pirátskej lode bolo počuť na míle ďaleko. Vesmírny Ranger vletel so svojou motorkou priamo do pirátskej lode takou rýchlosťou, že zlomil hlavný sťažeň, na ktorom visela vlajka. Pozbieral sa z podlahy a vytiahol svoj laserový revolver. „Puf! Puf! Puf!“ Ničil jedno delo za druhým. Posádka pirátov od strachu vyskakovala cez palubu. Povesť vesmírneho Rangera im naháňala strach. Ale do lode sa vrátil kapitán Black Hole. Ten sa totiž nebál nikoho a ničoho. „Pozrime sa! Kto prišiel na moju loď bez pozvania!“ zreval Black Hole.

„Pozrime sa, kto prišiel ako nepozvaný hosť na Zelenú planétu!“ odvrkol vesmírny Ranger. Ich pohľady sa stretli a dalo sa z nich vyčítať napätie. Obaja po sebe skočili. Strhol sa tvrdý boj. Ranger chytil kapitána lode za nohu a prevalil ho na zem. Ale vtom ho zozadu napadli traja piráti z posádky, ovalili ho dreveným pádlom a vesmírny Ranger padol na zem. Kapitán Black Hole sa postavil a prikázal Rangera zviazať reťazami a strčiť ho do žalára v podpalubí.

Potom vydal rozkaz, ktorý znel: „A zničte celú Zelenú planétu! Chcem z nej vidieť len prach a smrad! Nič viac!“ Posádka zdvojnásobila ostrieľavanie a planéta sa začala pomaly celá lámať a trieštiť.

Vŕtači v útrobách planéty už vedeli, že sa blíži ich koniec.

Kapitán Black Hole stál na okraji svojej lode, rukami sa držal zábradlia a na tvári mal široký úsmev. Neustále vyťahoval svoj dlhý ďalekohľad a sledoval, kedy bude jeho víťazstvo definitívne spečatené.

Stál a čakal. Rukou si prehrabával svoju bradu, keď sa zrazu pred jeho tvárou mihol ostrý meč.

„Čo... čo... čo to bolo? Kto to bol?! Ukáž sa zbabelec!“ kričal zmätený kapitán.

V diaľke počul len zvuk, ako keby niekde cválal kôň. Vtom sa spoza jeho lode vyrútil jazdec na koni. Silná postava v lesklom kovovom brnení a s obrovským mečom v ruke cválala na koni. Kôň bol veľký a jeho stavba tela bola obopnutá svalstvom, na krku mal dve hlavy a cválal tak statočne, že to bola pastva pre oči.

Rytier zastavil pred kapitánom pirátskej lode a povedal mu: „Okamžite zastav paľbu a otoč svoju loď opačným smerom!“

Kapitán Black Hole vytasil svoj meč a zahnal sa po rytierovi. On svojím mečom skrížil meč s kapitánom a rozlomil mu ho na dve časti. Kapitán Black Hole okamžite siahol po svojej vesmírnej puške. Ale skôr ako ju stihol namieriť na rytiera, rytierov kôň ho kopol takou silou, že kapitán preletel cez zábradlie a padal do otvoreného vesmíru.

„Nieeee! Ja sa ešte vrátim!“ kričal kapitán Black Hole a pomaly sa strácal v tme.

Vesmírny rytier sa na koni otočil a cez palubu zhadzoval aj zvyšok pirátskej posádky. Zišiel do podpalubia, oslobodil vesmírneho Rangera a posadil ho k sebe na svojho koňa. Potom vytiahol kotvu, odopol ju a do ruky chytil reťaz. „Hijó! Vpred!“ zakričal a odtiahol pirátsku loď k najbližšej hviezde. Jej gravitačná sila ju napokon pritiahla a spálila na popol.

Vesmírny rytier spolu s Rangerom docválali späť na Zelenú planétu. Zosadli z koňa a rytier zakričal na vŕtačov. Po chvíľke vyliezli z tunela a neverili vlastným očiam. Paľba utíchla a pirátska loď bola preč.

„Ó! Vesmírny rytier! Mysleli sme, že tvoja existencia je len legendou. Ďakujeme ti, že si nás zachránil! Ďakujeme aj tebe Ranger, že si prišiel na pomoc!“ ďakovali šťastní vŕtači. „Ale statočný rytier, prezraď nám, ako si sa dozvedel o pustošení našej planéty?“ opýtali sa.

Vesmírny rytier si zložil prilbu a povedal: „Navštívil ma Váš vesmírny holub, ktorého ste vyslali pre vesmírneho Rangera. Holub vedel o mojej existencii, vedel kde ma hľadať, ale čo bolo najhlavnejšie, vedel, že ak by sa Black Hole zmocnil zeleného kameňa, zničilo by to celý vesmír. Zavolal ma na pomoc, keď videl, že Ranger bol zajatý.“

„Urobili ste správnu vec. My a celý vesmír vám obom budeme navždy zaviazaní!“ povedali vŕtači rytierovi a Rangerovi.