Dom na strome: Klub dobrodruhov

Zimné dni sú už dávno preč. Na poliach nebadať biele periny, ale farebné kvety a zelené lúky. Je to ideálny čas pre každého dobrodruha, ktorý rád trávi čas dobrodružstvom.

Leo, Hugo a Martin sú najlepšími priateľmi už dlhé roky. Radi objavujú nové miesta a pátrajú po záhadách či pokladoch.

Jedno teplé letné ráno, keď na oblohe nebolo ani mráčika, sa trojica vybrala do blízkeho lesa, ktorý už dobre poznali. Keď kráčali okolo železničnej stanice, rozhodli sa, že si zakúpia lístok a preskúmajú miesta, ktoré ešte predtým nenavštívili. Jednohlasne sa zhodli a už sedeli vo vlaku, ktorý ich viezol niekoľko zastávok od ich domova. Vystúpili na stanici, ktorá bola známa dobrodružnými príbehmi. Pomysleli si, že možno je táto legenda o tejto stanici pravdivá a možno aj oni zažijú dobrodružstvo.

S ruksakmi na chrbte a s potom na čele kráčali lesnou cestičkou. Veselo si spievali a pretekali sa v tom, kto vymyslí zaujímavejší príbeh. Po chvíľke veselého chodenia ich dobehol hlad. Urobili si desiatovú prestávku. Posadili sa na spadnutý strom, ktorý sa krížil s lesnou cestičkou, a z ruksakov si vytiahli desiatu.

S rohlíkom v ruke sa Leo postavil na spadnutý strom a chodil hore-dole s rozpaženými rukami. Chcel dokázať svojim kamarátom, že zvládne udržať rovnováhu. Martin ho tiež nasledoval. Hugo zostal sedieť a tipoval, ktorý z nich spadne skôr. Leo prešiel po strome až na jeho koniec. „Som najlepší zo všetkých!“ smial sa a vtipkoval na kamarátov.

Ale v diaľke niečo zaujalo Leovu pozornosť. Videl tam niečo, z čoho zostal ticho a nehybne stál.

„Hej! Čo to robíš?“ kričal Hugo na Lea, ktorý sa díval v diaľke na akýsi magický dom v korune stromu.

„Pozrite sa! Tam v diaľke! Vidím tam naozajstný dom v korunách stromu.“

„Na čo ešte čakáme!“ vykríkol Martin, hodil nedojedenú desiatu do ruksaka a postavil sa. Všetci traja sa rozbehli k vzdialenému domu na strome. Dobehli k nemu a priamo pod ním sa zdalo, že strom je naozaj vysoký. Zvedavosť ich hnala a plní nadšenia vybehli po malých schodíkoch až k dverám. Hugo dvakrát zaklopal na dvere, keďže k nim dobehol ako prvý, ale nikto sa neozval. Na prvý pohľad sa zdalo, že dom na strome je prázdny a nikto v ňom nežije. Pomaly a potichu otvorili dvere na dome v korune stromu. Vošli dnu a Leo zakričal: „Haló?! Je tu niekto?“ Lenže dom bol prázdny.

Martin vyskočil, bol celý vzrušený, a vykríkol: „Tento dom na strome bude náš nový bunker. Budeme v ňom mať Klub dobrodruhov!“

Martin vystrel ruku a vyzval Huga a Lea, aby aj oni priložili ruku. Ruky sa spojili a oni hlasno zvolali: „Klub dobrodruhov!“

Potom sa poobzerali po dome, či v ňom nenájdu nejaké stopy po tom, kto tento dom postavil a obýval ho. V policiach našli len prach a na podlahe špinavé pierka, ktoré boli asi meter dlhé a rozhodne nepatrili žiadnym vtákom. Takéto pierka ešte nikdy predtým nevideli.

„Poďte rýchlo sem! Niečo som našiel!“ ozval sa Hugov hlas niekde z izby na hornom poschodí. Leo a Martin okamžite vybehli za ním. Keď vošli do izby, v ktorej stál Hugo, uvideli ho držať v ruke sklenenú fľašu, z ktorej vytiahol veľmi starý kúsok papiera. Bol taký starý, že Hugo ho musel držať veľmi opatrne, aby sa nerozpadol.

Na vzácnom kuse papiera sa dočítali o pôvodných obyvateľoch tohto domu na strome. Hugo nahlas čítal: „Tento dom v korune stromu sme postavili my, okrídlení objavitelia. Schovávali sme sa tu pred bájnym hadom s nohami, ktorý dosahoval dĺžku dvadsiatich metrov. Kto nájde tento odkaz, tomu odkazujeme naše najväčšie tajomstvo. Je to sklo z orlieho skleneného vajíčka, ktoré sme starostlivo ukryli a jeho úkryt sme zapísali v tejto mape. Podpísaní, okrídlení objavitelia.“

„To vysvetľuje tie obrovské pierka, ktoré sme tu našli. Určite patrili okrídleným objaviteľom,“ skonštatoval Martin.

„Tak ukáž tu mapu. Poďme nájsť to sklenené orlie vajíčko,“ tešil sa Leo.

Chlapci vzali mapu a ich klub dobrodruhov sa vydal na …