Hranatý amonit

Oceán je úchvatné miesto. Obývajú ho živočíchy, ktoré sú fascinujúce a častokrát aj veľmi zvláštne. Dno oceánu je zarastené koralmi či oceánskymi lesmi alebo mohutnými skalnatými útesmi. V nich sú tisíce štrbín a každú z nich obýva iný živočích. Jedna z týchto dier je aj domovom malého amonitu AMONA a jeho rodičov.

Lenže AMON si krásy oceánu neužíva. Zo svojej štrbiny vychádza len málokedy a radšej sa pred okolitým svetom skrýva. Jeho rodičia ho každé ráno čakajú pred štrbinou, aby sa vybral s nimi na hľadanie potravy, ale on to pravidelne odmieta.

Amon sa totiž hanbí za svoj vonkajší vzhľad. Jeho ulita, ktorá je pre amonitov typická, je úplne odlišná. Nie je okrúhla ako všetky ulity amonitov, ale je hranatá. Je to veľmi nezvyčajné. Je to až také neobvyklé, že Amon radšej trávi čas sám, celé dni v štrbine. Hrá na svojej gitare vyrobenej z mušle a spieva piesne, ktoré si sám tvorí. Takto trávi celé dni, v tmavej štrbine so svojimi pesničkami. Jeho rodičia sú z neho nešťastní a každý deň premýšľajú nad tým, ako by mu pomohli. Posielajú za ním kamarátov, kamarátky, iných živočíchov, ale Amon sa natoľko hanbí za svoj vzhľad, že radšej zostáva sám. Myslí si, že ak ho niekto iný uvidí, bude sa mu posmievať.

Celé dni len očami vykukoval cez štrbinku a díval sa po okolí. Sledoval, ako morské koníky plávajú sem a tam, ako sa ryby naháňajú alebo ako sa obrovské veľryby prevaľujú v hlbinách.

Každý deň na niekoľko minút osvetlilo jeho tmavú štrbinu nádherné svetlo. Bolo to ako oceánska dúha. Jej svetelné lúče boli famózne a Amon si ich vždy užíval. Dokonca mal pocit, že tieto lúče ho inšpirujú k tvorbe nových piesní.

Jedného dňa ho začala prenasledovať myšlienka, ktorá ho nikdy predtým netrápila. „Odkiaľ pochádza to záhadné svetlo, ktoré ma tak veľmi motivuje?“ Od tejto chvíle jeho zvedavosť rástla. „Odkiaľ to svetlo prichádza? Kto ho vytvára?“ pýtal sa sám seba. Každý deň vystrčil hlavu zo svojej štrbiny a díval sa za svetelnými lúčmi.

Pri hre na gitare, keď hral svoju obľúbenú pieseň, napadla mu ďalšia myšlienka: „Je tu toľko krásy a farieb. Túto hudbu by mohlo počúvať toľko živočíchov. Ale nikto o nej ani len nevie,“ hovoril si sám pre seba. Zahľadel sa do perly, ktorá trčala z veľkej mušle a díval sa v nej na svoj odraz. Akoby sa pozeral do zrkadla. V tom momente pochopil jednu vec. „Nezáleží na tom, ako vyzerám. Dôležité je, čo vytváram. Moju hudbu. Tvorím fantastickú hudbu!“ vykríkol. Chvíľu o tom ešte premýšľal, a potom si šiel …