Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V riečnom koryte, na morskom dne, ale aj v piesku na zemi ležia nespočetné množstvá kameňov. Každý z nich má svoj jedinečný tvar a skrýva tajomstvo našej planéty. Stačí kladivom udrieť a z kameňa vypadne jeho príbeh.

Félix rozhodne nie je mestský chlapec. Žije so svojimi rodičmi v lesnom domčeku na brehu rieky. Z toho prirodzene vyplýva, že má doma nie jeden drevený čln. Všetky vyrábal spolu so svojím otcom, s ktorým aj pravidelne rieku splavoval.

Félix nosí za opaskom len dve veci. Prázdnu kapsu a malé kladivo. Každý deň je plný nádejí a snov. Oči má neustále v pozore a pri splavovaní rieky alebo pri potulkách lesnými cestičkami si všíma okolité kamene. Keď ho niektorý z kameňov zaujme, vezme ho do ruky, položí na pevnú plochu a kladivom dvakrát udrie. Kameň sa rozpadne na dve polovice a uprostred sa odhalí jeho príbeh. Vedieť čítať príbeh kameňov z ich vnútra, to si vyžaduje veľa skúseností a cviku. Všetko o kameňoch ho naučil jeho otec. História našej planéty je zapísaná v každom z nich.

Lenže Félix hľadal niečo konkrétne. Jeho hlavným cieľom, po ktorom túžil azda najviac, bolo nájsť fosíliu amonitu. Je to malý vyhynutý živočích, ktorý žil v špirálovitej ulite v pravekých oceánoch.

Félix sa vydal k rieke. V čižmách siahajúcich skoro až po kolená, kráčal po brehu rieky a prezeral si kamene. Rozbil jeden kameň, potom druhý, tretí, štvrtý… Takto to šlo celé hodiny. Lenže Félix sa nikdy nevzdával, a tak pokračoval v hľadaní ďalej.

V ruke držal ďalší kameň. Položil ho na zem a kladivom po ňom udrel. Kameň praskol. Udrel druhýkrát a jeho prasklina sa zväčšila. Udrel tretíkrát a kameň sa rozpadol na dve polovice. Félix ich vzal obe do ruky a zadíval sa na ne. „Konečne! Našiel som svoj prvý amonit!“ vykríkol od šťastia. Odlomená polovica kameňa ukrývala vo svojom vnútri špirálovitú fosíliu skameneného živočícha. „To je fantastické! Fantastické!“ tešil sa.

Neustále si fosíliu amonitu prezeral. Otáčal ju v rukách, zľava doprava, hore-dole. Zdalo sa mu, ako keby v strede špirálovitého amonitu niečo svietilo. Bolo to maličké nenápadne svetlo. Félix bol samozrejme zvedavý. Prstom prešiel po malom svetielku vo vnútri špirálovitého amonitu. Jeho prst sa v malom svetielku strácal, ako keby ho pohltil. Félix najprv prsty vytiahol, pretože sa zľakol. Bolo to veľmi nezvyčajné. Ale Félix sa nebál, bol dušou priekopníkom. Vždy ním chcel byť. A tak položil prst na svetielko. V okamihu ho kameň celého vtiahol do svojho vnútra. „Ááá!“ kričal Félix, keď padal farebným tunelom. Netušil, čo sa deje a kam padá, len sa odrazu ocitol pod vodou. V morskej slanej vode. Bol to oceán.

Félix kopal nohami a mával rukami, aby sa dostal na hladinu, pretože sa začal topiť a dochádzal mu kyslík. Namiesto rozlomeného kameňa, ktorý predtým držal v ruke, bol živý amonit. Vykĺzol mu z ruky a stratil sa v hlbinách oceánu.

Félix vyplával na hladinu a zdesene sa obzeral po pevnine. Našťastie nebol ďaleko od brehu. Začal plávať k pevnine, ale vtom si všimol, ako sa k nemu približuje niečo fakt veľké. Ponoril sa pod vodu, aby videl s kým má do činenia. Plával k nemu mohutný niekoľkometrový Megalodon. Prehistorický žralok obludných rozmerov. Félix bol dobrý plavec a dostal sa na súš skôr ako ho Megalodon dobehol.

Posadil sa na kameň a rozdýchaval sa. Netušil, kam sa to dostal. Ale keď v diaľke videl dlhý krk Diplodocusa, pochopil, že ho čarovný amonit preniesol do prehistorického sveta dinosaurov. „To je fantázia! To ani nie je možné!“ hovoril si Félix.

Vtom ale za svojím chrbtom začul hrozivý škrek. Otočil sa a videl skupinu Velociraptorov, ako sa k nemu blížia s vycerenými zubami. Félix vzal nohy na plecia a utekal preč. Bežal dlhým porastom pomedzi stromy, ďaleko od brehu. Velociraptori ho prenasledovali. Félix sa pošmykol a zletel do priekopy. Skotúľal sa rovno pod nohy Tyranosaura Rexa. On sa k nemu otočil, vyceril zuby a z plných pľúc zareval. Félixovi až vlasy vibrovali a viali. Rukami si zakryl oči. Myslel si, že ho chce Tyranosaurus Rex zožrať. Lenže on sa vrhol po Velociraptoroch. Félix využil šancu a rozbehol sa preč. Bežal, čo mu sily stačili, aby utiekol Tyranosaurovi aj Velociraptorom.

Dobehol k malej jaskyni, do ktorej sa schoval a na chvíľu si vydýchol. Vzal kúsok konára, z trička si odtrhol kúsok látky, obmotal ju na palicu a vytvoril si fakľu. Dvomi kameňmi škrtal, aby vytvoril iskru. Podarilo sa mu jeho amatérsku fakľu zapáliť. Vybehol von z jaskyne a spoliehal sa na to, že oheň ho ochráni pred dinosaurami.

Kráčal veľmi hustým lesom, alebo lepšie povedané hustou džungľou. Odrazu začul hlasité ručanie. Bolo také silné, že aj plamienok na jeho fakli sa krútil. „Buď odvážny Félix. Máš predsa fakľu!“ hovoril si sám pre seba a malými krôčikmi kráčal vpred. Odkryl vysoké listy paprade pred sebou a uvidel stádo Triceratopsov. Bolo ich asi sto a všetci hlasno ručali.

Boli to bylinožravé dinosaury a veľmi priateľské. Nemali v úmysle Félixa napadnúť. Lenže stádo sa odrazu začalo správať veľmi divoko. Zrejme ich vystrašil plameň na Félixovej fakli. Začali bežať rôznymi smermi veľmi prudko. Jeden z nich sa rozbehol priamo na Félixa. On v poslednej chvíli odskočil do strany a veľký Triceratops narazil do skalnatej steny. Jeden z jeho troch rohov sa mu zapichol do štrbiny v skale a kúsok z neho sa mu odlomil.

Félix svoju fakľu uhasil, stádo sa upokojilo a pustili sa do šťavnatého zeleného porastu. Félix vytiahol odlomenú špičku z rohu Triceratopsa a strčil si ho do kapsy. „To bude úžasný suvenír,“ povedal si.

Unavený, mokrý a špinavý Félix kráčal z posledných síl. Premýšľal, ako sa vráti domov z toho pravekého miesta. Netušil, čo bude robiť. Posadil sa na peň stromu a premýšľal. Rukou si podoprel bradu a hľadel do diaľky na dlhé krky Brachiosaurov. Félixovi začali trkotať zuby. Pochopil, že otrasy, ktoré cíti sú spôsobené blížiacim sa dinosaurom. Len čo si to stihol uvedomiť, stál pred ním Carnotaurus. Jeho dva desivé rohy na hlave vyzerali odstrašujúco. Félix pozbieral posledné zvyšky energie a rozbehol sa preč. Ani si nevšimol, že ho Carnotaurus nenaháňal. Félix jednoducho bežal ďalej, až sa napokon potkol o korene stromu a skotúľal sa do rieky. Silný prúd vody ho unášal, až sa napokon dostal do bodu, kde sa rieka vylievala do oceánu.

Félix sa opäť ocitol pod hladinou slanej vody. Snažil sa trepotať nohami a vyplávať na hladinu, ale vtom si v hlbinách všimol malé svetielko. Presné také, ako to, ktoré bolo na amonite, ktorý našiel v rieke.

Bez váhania zmenil smer a plával za svetielkom. Bol to malý amonit, ibaže tentokrát živý. Plával si v slanom oceáne a Félix ho chytil do ruky. Prstom sa opäť dotkol jeho svetla v strede špirálovitej ulity. Fungovalo to presne takisto ako predtým. Padal neznámym tunelom, až napokon dopadol na breh rieky, kde predtým našiel amonit.

Félix sa postavil, obzrel sa okolo seba, a keď videl auto na neďalekej ceste, vydýchol si: „Som späť doma,“ a ruku vložil do kapsy, kde mal špičku z rohu Triceratopsa.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Magický deň vystriedal večer a za oknom už panovala tma. V kuchyni sa ešte svietilo. Na linke pod oknom bola položená misa s ovocím a v strede miestnosti bol kuchynský stôl. Kuchyňou sa ozvalo kliknutie vypínača a svetlo zhaslo.

„No konečne,“ ozval sa ufrflaný hlas v miestnosti. Z ovocnej misy vyliezol banán a poriadne si pretrel oči. „Ja to tu už vážne nevydržím. Mám tu len celé dni ležať a čakať na to, až ma niekto zožerie?“ frflal si sám pre seba. „Toto nie je nič pre mňa. Beriem svoje malé nohy na plecia a vyrazím do sveta!“ povedal odhodlane.
„Nebuď hlúpy banán a zalez späť do misy!“ vykríklo jablko, ktoré tiež ležalo v mise.
„Nie! Už nikdy sa nevrátim do tej misy!“ vykríkol banán.
„Čo je to tam za hurhaj? Banán! Ty? A vyraziť do sveta? Haha, nebuď smiešny a zalez,“ vysmieval sa žltý citrón.
„Robte si čo chcete. Ja tu nechcem zhniť alebo čakať na to, kým ma niekto zje,“ povedal banán naposledy a zoskočil z kuchynskej linky na zem. Keďže nikdy predtým z misy nevyšiel, zvalil sa na zem ako mech zemiakov. Lenže odrazu sa opäť ozvalo kliknutie a v miestnosti sa ozývali kroky.
„Och, nie!“ preľakol sa banán a rýchlo sa rozbehol pod stôl, kde sa schoval za jeho nohu. Stál tam, ani sa nehýbal. Srdce mu bilo tak silno, že mu skoro vyskočilo von zo šupky. Po chvíľke sa opäť ozvalo kliknutie a v kuchyni opäť nastalo ticho a tma.
„Uf, to bolo o fúz,“ povedal si banán.
„Veru, mal si šťastie. Mohol byť už z teba banán v čokoláde,“ ozval sa hlas niekde z tmy.
„Čože? Kto to povedal? Kto si?“ opýtal sa banán a rozhliadal sa okolo seba. Pod stolom totiž nebol sám. Za ruku ho chytil zemiak, ktorý sa tam tiež schovával.
„Zemiak? Čo tu robíš?“ opýtal sa.
„Čo by som tu robil. Chystám sa utiecť. Nechcem tu sedieť a čakať, kým zo mňa budú hranolky. Dnes v noci odtiaľto utečiem a vydám sa na dobrodružstvo do sveta,“ vysvetľoval zemiak.
„Ale veď to isté si hovorím aj ja! Zemiak, poďme spolu. Vo dvojici bude dobrodružstvo veselšie!“ tešil sa banán. Zemiak súhlasil. A tak sa spoločne odhodlali a prebehli z kuchyne do chodby, kde bolo malé okno. Spoločne sa im ho podarilo otvoriť. Dovnútra vletel vlažný vánok okolitého sveta.
„Hmmm, banán, cítiš to? Vôňa slobody, vánok dobrodružstva. Svet nás volá!“ rozplýval sa zemiak, až sa skoro uvaril vo vlastných myšlienkach.
Banán neváhal a vyskočil ako prvý von. Zemiak ho nasledoval a obaja sa kotúľali po mäkkej tráve.
„My sme to zvládli! Sme von! Teraz utekajme čo najďalej!“ vykríkol banán a spoločne sa rozbehli. Nemali cieľ, nevedeli kam bežia. Proste bežali do otvoreného sveta za slobodou a dobrodružstvom.
Cez dieru v plote vybehli na ulicu a pokračovali ďalej. Prechádzali cez cestu a banán sa zastavil. Fascinovali ho dve svetlá, ktoré sa k nemu približovali a postupne sa zväčšovali.
„Banán, ty blázon, odskoč! To je auto!“ kričal zemiak.
Banán sa v poslednej chvíli spamätal a odskočil stranou.
„Uf! Mal si veľké šťastie. Už mohlo byť z teba banánové pyré!“ chytal sa zemiak za hlavu.
Pozbierali sa a utekali ďalej. Vonku už začalo svitať a slnko vychádzalo spoza horizontu. Jeho žiarivé lúče osvetľovali okolie. Obaja stáli na okraji mesta pred krásnou zelenou prírodou.
„Zemiak, toto bude náš nový domov,“ povedal banán a zaľúbeným pohľadom sa díval na krásny les.
Kráčali vo vysokej tráve, netušili kam, len si užívali krásne okolie, ktoré nikdy predtým nevideli. Z očí im tiekli slzy radosti, až kým ich zozadu nezaskočila hladná líška.
„Ááá!“ kričal zemiak od strachu, zatiaľ čo ho líška schmatla do papule a rozbehla sa s ním preč.
„ÁÁÁ!“ v panike a chaose pobehoval banán dookola a vykrikoval, že ho zachráni. Nevedel, čo má robiť, len bežal za líškou. Kričal tak hlasno, že to líšku nahnevalo a zastavila sa, aby sa pozrela, kto vydáva tento hrozný zvuk.
Lenže banán bežal s rukami nad hlavou a zatvorenými očami a keď líška zastavila, narazil do nej v plnej rýchlosti. Líška padla na zem a zemiak jej vyletel z úst.
Zemiak sa spolu s banánom rýchlo schovali v štrbine stromu, odkiaľ ich líška nevedela dostať von, a tak po chvíľke škrabania labou do stromu odišla preč.
„Banán, som tvojím dlžníkom. Zachránil si mi šupku. Už som mohol plávať v črevách tej hrdzavej líšky,“ ďakoval zemiak.
„Veď som ti vravel, že dvom sa bude ľahšie pretĺkať svetom,“ potešil sa banán.
Keď bola líška už preč, vyliezli zo stromu a pokračovali ďalej. Dorazili až k rieke, cez ktorú neviedol žiadny most.
„Čo urobíme? Ako sa dostaneme na druhú stranu?“ opýtal sa zemiak.
„Naspäť sa nikdy nevrátim. Jednoducho si urobíme loďku a preplávame to. Videl som to raz v telke a vyzeralo to úplne jednoducho,“ povedal banán.
Keďže nemali na výber, pustili sa do stavby loďky. Vzali nejaké konáriky zo stromu, listy, ihličie, všetko to spojili dokopy blatom a hurá, loďka bola hotová. Dotlačili ju na breh rieky, naskočili a prúd vody ich hneď stiahol.
Obaja jasali a húkali od nadšenia. Plavba bola fantastická! Ale netrvalo to dlho a blato sa vo vode začalo rozpúšťať. Listy, ihličie a konáriky sa začali rozchádzať a loďka sa rozpadla.
„Banán, pomóc!“ kričal vystrašený zemiak a držal sa banána akoby to bol nafukovací čln. Prúd vody ich unášal a oni sa topili. Raz boli nad vodou, raz pod vodou.
Napokon ich rieka vyplavila na brehu, kde už prúd vody nebol taký silný.
Obaja ležali na kamienkoch a vypľúvali vodu.
„Neviem, či nám v tej kuchyni nebolo lepšie,“ povedal zničený zemiak.
„Zemiak, neľutuj sa a postav sa. Pozri sa tam,“ povedal banán a prstom ukazoval do doliny, ktorú videl z kameňa.
Pred nimi sa rozliehala malá lesná dedinka. Bola posiata lesnými hubami, na ktorých boli malé okienka a dvierka, z ktorých začali vyliezať malé postavičky. Z jedných dvierok vyšla mrkva, z iných paradajka, z ďalších zase brokolica, ktorá už mala sivú bradu.

Boli to všetci tí, ktorí ušli pred svojím osudom a vytvorili si nový lepší život.
„Zemiak, to sú dobrodruhovia, ktorí mali odvahu ako my dvaja,“ povedal nadšený banán.
Spolu so zemiakom vošli do lesnej dedinky a jej obyvatelia ich privítali s otvorenou náručou. Odteraz to bol ich nový domov.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Rebeka, Samira a Abenanka si kúzelný prsteň strážili a na ďalší deň sa vrátili za starenkou. Lenže keď prišli pred starý domček s hrdzavou bránou, boli zarazené. Brána bola otvorená a veľká časť domu vyzerala akoby zhorela. Dievčatá rýchlo prebehli cez ruiny dlhej chodby až do triedy, kde sa učili kúzla so starenkou.

Starenka sedela za katedrou, v očiach mala slzy a hľadela na popol vôkol nej. Dievčatá k nej dobehli a hneď sa jej spýtali, čo sa stalo. Starenka im vysvetlila, že do mesta prišiel zlý čarodejník Malumiz. Bola presvedčená, že za túto skazu môže práve on.

„Ale prečo? Čo chcel?“ opýtala sa Rebeka.

Starenka si utrela oči od sĺz a povedala: „Chce ma zničiť. Chce zničiť dobrú mágiu, nastoliť zlo a ovládnuť svet. Dievčatá, nesmiete to dopustiť!“ povedala ráznym hlasom starenka.

Dievčatá jej prisľúbili, že sa nikdy nevzdajú a budú bojovať, aby Malumiza porazili.

Potom vzali do rúk metly a lopaty a začali popol zametať a opravovať škody.

Skoro celé poobedie a celý večer upratovali popol a zbierali ruiny, ktoré zlý čarodejník napáchal. Celé vyčerpané sa posadili do kresla a na malú chvíľku si vyfúkli. Starenka už vo svojom hojdacom kresle zaspala a dievčatá sa v tichosti rozprávali. V starom domčeku nastalo ticho. Ani ulica už nebola hlučná ako počas rušného dňa. Mesto už zapadlo do tmy a spev vtákov vystriedalo mravčanie mačiek.

Po chvíľke sladkého ticha sa ozvalo klopanie na hrdzavú bránu.

„Kto to môže byť? V túto neskorú hodinu?“ opýtala sa Samira nahlas.

„Možno by sme to mali ignorovať. Možno to boli len mačky,“ povedala Abenanka.

Lenže buchotanie na hrdzavú bránu sa opakovalo. Rebeka sa rozhodla, že sa pôjde k bráne pozrieť. Samira a Abenanka ju v tom nechceli nechať samú, a tak súhlasili, že pôjdu s ňou. Starenku nechali driemať.

Dlhou chodbou kráčali k hrdzavej bráne. Boli už blízko nej, keď sa búchanie na bránu zopakovalo. Dievčatá premkol strach. Opatrne chytili kľučku brány a otvorili ju. Vo dverách stal starec s dlhou bradou, klobúkom na hlave a v ruke držal vysokú palicu, o ktorú sa podopieral.

„Ahojte, dievčatá. Hľadám starenku, ktorá tu vyučuje kúzelný krúžok,“ povedal starec slabým hlasom. Dievčatám sa to celé nepozdávalo a len odvrkli, že tu žiadna starenka nie je a bránu zatvorili a zamkli. Starec napokon odišiel.

Dievčatá sa vrátili k starenke a keď jej povedali, čo sa prihodilo, starenke sa až zahmlelo pred očami. „Dobre, že ste ho nevpustili! Nebol to žiadny starec, ale prezlečený čarodejník Malumiz. Určite sa ešte vráti späť. Musíme sa pripraviť.“ Postavila sa a podišla k oknu. „Dnes večer nepôjdete domov dievčatá. Musíme zostať spolu a zistiť, čo má za lubom. On sa určite vráti.“

„Nasaďte si svoje kúzelné prstene. Ak sa Malumiz vráti, musíme byť pripravené. Musíme ho chytiť za každú cenu a uväzniť ho do tohto sarkofágu,“ povedala starenka a vytiahla zo skrine malú nádobu, ktorá vyzerala ako kvetináč s vekom. „Ak sa nám ho podarí uväzniť, už nikdy sa odtiaľto nedostane,“ doplnila starenka.

A mala pravdu. Malumiz sa blížil. Z ničoho nič sa začal otriasať celý dom. Zo skrine začali vypadávať veci a starenke sa podlomili kolená a spadla na zem. Dievčatá sa držali navzájom a cez okno pozerali, čo sa deje. Na ulici začali padať pouličné lampy, asfalt na ceste sa začal trhať a z budov začala opadať omietka. Nikto nevedel, čo sa deje. Ale odrazu všetko prestalo a stíchlo.

Rebeka rýchlo vystrčila hlavu z okna a skoro jej padla sánka. Na ulici stál obor. Vlastne bol to zväčšený starec, ktorý pred chvíľou búchal na kovovú bránu, lenže teraz bol asi dvadsaťkrát väčší. Všetkým bolo jasné, že to je Malumiz, zlý čarodejník prezlečený za starca. V ruke držal svoju palicu, ktorou keď sa niečoho dotkol, spálil to na popol. Vystrel ruku a koncom palice sa dotkol vedľajšej budovy, ktorá začala okamžite horieť.

Potom opäť natiahol ruku a palicou sa dotkol cesty, ktorú zachvátili plamene a začala horieť, až sa požiar šíril k domčeku, v ktorom bola starenka s dievčatami.

„Musíme niečo urobiť!“ vykríkla Rebeka.

„Vyslovte kúzlo a aktivujte svoju mágiu!“ zvolala starenka.

„Invisibilis!“ vykríkla Rebeka a v okamihu bola neviditeľná.

„Volansis!“ vyslovila Samira a na chrbte jej vyrástli nádherné krídla.

„Ignisis!“ zvolala Abenanka a v rukách jej zažala ohnivá guľa.

Abenanka potom povedala: „Rebeka, musíš vybehnúť von a vziať Malumizovi jeho palicu. Si neviditeľná, nič si nevšimne. Keď sa zmocníš jeho palice, priletí Samira, vezme ju a odhodí ju preč. Ja budem po ňom páliť ohnivými guľami.“ Samira a Rebeka súhlasili a hneď sa aj zmocnili svojich úloh.

Rebeka vyšla von. Obrovský starec, prezlečený Malumiz, svojou čarovnou palicou pálil všetko navôkol. Neviditeľná Rebeka si kráčala priamo k nemu, ale on si nič nevšimol. Vrhla sa po jeho palici. Skôr ako sa veľký neobratný starec stihol spamätať, že jeho palica odchádza preč, vyletela von Samira. Svojimi krásnymi veľkými krídlami lietala rýchlo a ladne. Vzala do rúk palicu a vyniesla ju na najvyššiu budovu v meste.

Malumiz strašne zúril. Roztrhol si svoj plášť a premenil sa zo starca do svoje vlastnej podoby. Bol to škaredý čarodejník. Hrozne sa hneval a rozbehol sa k domčeku. V okne ho už čakala Abenanka, ktorá po ňom začala hádzať ohnivé gule.

„Au! Au!“ vrieskal od bolesti Malumiz. „Ohavné kúzla! Tie vás určite naučila tá stará potvora!“ hneval sa ešte viac Malumiz a bol celý ubolený.

Samira vyletela k železničnému mostu, odopla z neho mohutnú reťaz a priniesla ju pred dom. „Rebeka!“ vykríkla, „si neviditeľná, vyšplhaj sa k jeho nosu a pichni ho do oka! Ja ho zviažem reťazou!“

Rebeka sa vyšplhala na veľkého škaredého čarodejníka a prstom ho pichala do oka. Oči mu slzili a Malumiz nič nevidel. Samira ho celého obmotala reťazou, takže sa nemohol ani pohnúť. Abenanka vytvorila rukami obrovskú ohnivú guľu a hodila ju priamo do Malumiza. Od bolesti silno zakričal a zviazaný v reťazi spadol na zem.

Starenka vyšla pred dom k zajatému čarodejníkovi a položila na zem malý sarkofág. „Dievčatá, musíte spojiť silu vašich kúziel. Spoločnou silou uväznite Malumiza do tohto sarkofágu!“ naliehala starenka.

Dievčatá sa postavili k sebe, vystreli ruky a spojili prstene dokopy. Každá z nich vyslovila svoje kúzlo.

„Bác! Mohutná žiara vystrelila z jedného, druhého aj tretieho prsteňa vysoko nad ich hlavy, kde sa spolu preplietli a spojili. Vytvorili super silu. Dievčatá namierili prstene na Malumiza, ktorého sa okamžite zmocnilo ich spoločné kúzlo. V jednej sekunde bol zlý čarodejník zmenšený na veľkosť hrášku. Starenka ho rýchlo vzala medzi prsty a vložila do sarkofágu, ktorý vyzeral ako malý kvetináč. Zatvorila ho a zapečatila.

„Dievčatá, zvládli ste to! Zachránili ste dobrú mágiu a porazili zlého Malumiza,“ tešila sa starenka, ktorá vzala sarkofág a odniesla ho na také miesto, kde ho nikto nikdy nenájde.

Starenka potom prišla k dievčatám a povedala im: „Odteraz sú z vás strážkyne dobrých kúziel.“

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V meste rozpútal búrlivú debatu plagát, ktorý visel na hrdzavej bráne. Medzi krásnymi budovami bol nenápadne zastrčený starší dom obrastený zeleným brečtanom. Zo steny padala omietka a cez strechu pretekala dažďová voda.

Farebný plagát pútal pozornosť a prinútil pozastaviť sa každého okoloidúceho. Najviac priťahoval pozornosť mladých dievčat, ktoré po jeho prečítaní mali v očiach zasnený pohľad. Domov sa vracali s nádejou a obrovskou túžbou. Na plagáte bolo napísané veľkým písmom: „Prijímacie skúšky na krúžok čarovania.“

Po dlhých debatách so svojimi mamami sa niektorým dievčatám podarilo prihlásiť na skúšky. V deň, kedy mali začať prijímacie skúšky sa hrdzavá brána na starom domčeku v centre mesta otvorila. Pred otvorenou bránou stáli tri dievčatá. Rebeka, Samira a Abenanka. Vošli dovnútra a kráčali dlhou chodbou, ktorej steny boli vlhké a ozýval sa tam čľapot kvapkajúcej vody. Chodba ich doviedla do triedy, v ktorej ich pri katedre čakala starenka. Bola to učiteľka, ktorá viedla krúžok čarovania.

„Vitajte, dievčatá. Prosím, posaďte sa,“ povedala starenka milým hlasom a prstom ukázala na stoly, ktoré pripravila pre svoje nové študentky. Stoly boli veľmi ošúchané a staré, ale funkčné.

Dievčatá sa usadili a v napätí čakali, čo sa bude diať. „Ahojte, volám sa Cordelia a v tomto krúžku naučím každú z vás jedno jedinečné kúzlo. Ale skôr ako začneme, musím zistiť, aké kúzlo vo vás drieme,“ povedala starenka a z guľatého akvária, ktoré mala položené na katedre, vytiahla veľkú ropuchu. Položila ju a povedala v reči obojživelníkoch: „Sakukva!“ Ropucha vyskočila pred prvé dievča. „Vystri dlaň, prosím,“ povedala starenka prvému dievčaťu. Prvá bola Rebeka. Vystrela ruku a ropucha jej dlaň olízala. Potom preskočila k Samire a aj jej dlaň oblizla a nakoniec aj k Abenanke. Keď skončila, vrátila sa späť do svojho guľatého akvária a starenka hodila do akvária tri lupene zo sedmokrásky. Otočila sa k dievčatám a povedala: „Gratulujem, vaša prvá hodina je úspešne ukončená. Prosím, príďte zajtra, hneď po škole. Ale nemeškajte.“

Trojica dievčat bola chvíľu zmätená, ale chápali, že čarodejnícky krúžok bude trochu vyšinutý. Odišli domov a podľa inštrukcií starenky sa na druhý deň vrátili späť, hneď po škole.

Starenka ich už čakala. Na stoloch boli položené lupene zo sedmokrásky, tak ako dievčatá sedeli. Na každom lupeni bola veľmi divná maľba. „Dievčatá, prosím posaďte sa na tie isté miesta, ako ste sedeli včera. Vezmite lupeň do ruky a pozrite si ho. Maľbu vytvorila moja ropucha jazykom, a je to predpoveď vášho jedinečného kúzla.“

Dievčatá sa posadili a do ruky vzali lupeň. Starenka pristúpila ku každej z nich, jednou rukou chytila lupeň s rukou dievčaťa a druhú ruku položila dievčaťu na čelo. Opäť začala Rebekou. „Tvoja schopnosť bude spočívať v tom, že sa dokážeš premeniť na úplne neviditeľnú,“ povedala starenka a pokračovala ďalej. Zastavila sa pri Samire, opäť rukou zovrela ruku dievčaťa s lupeňom a druhú ruku jej položila na čelo. „Tvoja sila bude spočívať v lietaní.“ Potom prišla k poslednej, Abenanke a povedala: „Ty budeš ovládať oheň.“

Dievčatá boli nadšené, chceli sa naučiť super kúzlo, vďaka ktorému budú výnimočné. Starenka sa potom postavila ku katedre a povedala: „Aby ste sa naučili svoje jedinečné kúzlo, potrebujete magický prsteň, ktorý vám pomôže kúzlo vyčarovať.“

„A kedy dostaneme tie prstene?“ vykríkla nedočkavá Samira.

Starenka sa k nej otočila a povedala: „Tie prstene nedostanete, musíte si ich vyrobiť.“ Zo starej skrine vytiahla krabicu. V nej boli rozličné predmety. Dievčatám podala malú nádobku a nožnice, aby si odstrihli malý kúsok svojich vlasov a vložili ich do nádobky.

Každá z dievčat vložila prameň vlasov do svojej nádobky. Starena vytiahla fľašu s pieskom a nádobky, kde mali dievčatá prameň vlasov, zasypala pieskom po okraj.

„Ešte kvapka vašej slzy a kúzlo sa začne,“ povedala starenka. Dievčatá sa obzerali jedna na druhú a premýšľali, ako vyhŕknu slzu, keď nie sú smutné. Starenka sa zatiaľ posadila do svojho kresla a čakala.

Dievčatá sa snažili rozplakať nasilu, ale nedarilo sa im to. Naopak, zdalo sa im to veľmi vtipné, a tak sa všetky tri začali smiať, až im tiekli slzy z očí.

Rebeka sa tak silno smiala, že si hlavu podoprela rukami nad miskou s prameňom vlasov a pieskom. Od toľkého smiechu jej vyhŕkla slza rovno do nádobky. Piesok okamžite zmenil farbu na zlatú a žiaril. Aj Samire a Abenanke vypadli slzy smiechu do nádobky a aj ich piesok začal žiariť zlatou farbou. Dievčatá zostali ohromené. Starenka sa postavila a povedala: „Vynikajúco dievčatá! Teraz nechajte nádobky na stole a môžete ísť domov. Príďte zajtra po škole a nemeškajte.“

Dievčatá poslúchli a vrátili sa domov. Doma s nadšením rozprávali svoje zážitky, ale nikto im neveril. Hovorili im, že žiadne kúzla ani čary neexistujú, že je to len zábavný krúžok.

Ale dievčatá sa na ďalší deň vrátili do starého domčeka. Boli také vzrušené a nedočkavé, že celou cestou bežali. Cez hrdzavú bránu a dlhú chodbu vbehli do triedy. Na stole, z ich nádobiek trčali zlaté prstene ozdobené kameňom. Rebekin kameň bol priesvitný ako diamant. Samirin kameň bol modrý ako nebesá a Abenankin kameň bol červený a žiarivý ako oheň.

„To je fantázia!“ povedala Abenanka. Dievčatá neváhali a prstene si natiahli na prst. V momente pocítili úžasnú silu a prsteň začal žiariť ešte viac. Vtom vošla do triedy starenka. „Dievčatá, vidím, že už ste sa zoznámili so svojimi prsteňmi. Teraz vás naučím, ako ich používať.“

„Rebeka, ak sa chceš stať neviditeľná, musíš uprieť svoj pohľad na prsteň a vysloviť kúzlo.“

„Aké kúzlo?“ spýtala sa Rebeka. „Je napísané na prsteni,“ povedala starenka. Rebeka otočila prsteň a prečítala malé písmená, ktoré tam videla: „Invisibilis!“ Z prsteňa vyšľahol záblesk svetla a Rebeka sa stratila.

„Rebeka?! Kde si?!“ vykríkla Samira. „Čo kričíš? Stojím hneď vedľa teba. Moje kúzlo naozaj funguje!“ tešila sa Rebeka.

Samira otočila svoj prsteň a nahlas prečítala kúzlo: „Volansis!“ Z prsteňa vyšľahol záblesk svetla a celou triedou sa prehnal vánok vetra, ktorý vytvorili krídla na Samirinom chrbte. „To je skvelé!“ vykríkla Samira, zamávala krídlami a lietala po triede.

Posledná bola Abenanka. Otočila prsteň a prečítala kúzlo: „Ignisis!“ Z prsteňa vyšľahol sýtočervený záblesk a v triede bolo cítiť dym. Abenanka vo svojich dlaniach držala ohnivú guľu veľkú ako tenisovú loptičku. „To je ohromné! Vôbec ma to nepáli! Môžem si ju pohadzovať z jednej ruky do druhej!“ tešila sa.

Starenka im prikázala, aby každá z nich vyslovila svoje kúzlo ešte raz. Dievčatá poslúchli a Rebeka bola znova viditeľná, Samirine krídla zmizli a ohnivá guľa v Rebekiných rukách zhasla.

„Ak vyslovíte kúzlo, získate jeho silu. Ak ho vyslovíte znova, kúzlo zmizne,“ povedala starenka. „Ak využijete svoje kúzlo na zlé veci, bude váš prsteň navždy zničený. Svoje kúzlo musíte využívať len s dobrým úmyslom.“

Samira, Rebeka a Abenanka si vzali svoje kúzelné prstene a odišli domov.

Starenka im vravela, nech prídu opäť zajtra, pretože má podozrenie, že do mesta zavítal zlý čarodejník.

Pokračovanie v ďalšej časti…

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Hustý, zelený, farebný a plný života – prales je jednou z najkrajších vecí, ktoré naša planéta Zem vytvorila. Prekypuje rôznymi formami života a rastlín najrozmanitejších podôb. V srdci tohto najväčšieho pralesa žije niekoľko divokých kmeňov, ktoré sa nikdy nestretli s civilizovaným svetom.

Babar je mladý chlapec z kmeňa Namir-ger. Niekoľko malých príbytkov vytvorených z konárov, bambusu a lístia tvoria kolóniu malého divokého kmeňa, ktorá je ukrytá pod korunami vysokých a mohutných stromov.

Každé ráno Babar vezme svoju harpúnu a loví ryby v neďalekej rieke pre celý kmeň. Prútený kôš, ktorý si sám vyrobil z bambusu, naplní rybami až po okraj. Pravidelne ho sprevádza dievča Kanara z kmeňa Bayakara, ktorý sa rozlieha neďaleko kmeňa Namir-ger.

S úsmevom na tvári lovia ryby, ktoré si potom rozdelia rovnakým dielom a každý sa vráti k svojmu kmeňu, aby odovzdal svoj úlovok a spoločne sa najedli.

Keď sa už blížil večer a pod stromami už plápolal oheň z pahreby, Babar sa vydal za svojou kamarátkou Kanarou. Vystúpili na vysoký strom, posadili sa na konár, jedli malé sladké bobule, ktoré im prales dal a užívali si západ slnka. Občas blbnú a ich smiech sa mieša s divokým hukotom opíc a štebotaním najrôznejších vtákov z pralesa.

Jedného rána sa Babar necítil dobre a musel vynechať svoj ranný rituál. Nešiel loviť ryby a kmeň si zaobstaral raňajky zo sladkých plodov stromov. Kanara márne čakala na Babara pri rieke. Keď dlhý čas neprichádzal, odišla späť k svojmu kmeňu. Večer sa už Babar cítil lepšie, a tak sa vybral k stromu, kde pravidelne s Kanarou sledovali západ slnka. Lenže slnko už dávno zapadlo za horizont a Kanara sa neukázala. A tak sa Babar rozhodol, že sa vráti späť k svojmu kmeňu a Kanaru uvidí ráno pri rybolove. Lenže Kanara sa neukázala ani ráno pri tradičnom lovení rýb. Babar nechal svoj úlovok na brehu rieky a vybral sa navštíviť kmeň Bayakarov. Keď k nim dorazil, dozvedel sa zlú správu. Mladú Kanaru nevedeli nájsť už druhý deň, odkedy sa vybrala na rybolov. Bol to ten deň, keď sa Babar necítil dobre a neprišiel k rieke.

Po Kanare nezostalo ani stopy. Šaman z kmeňa Bayakara mal videnie, ktoré chcel prezradiť len Babarovi. Pozval ho k sebe a obaja sa posadili k sotva tlejúcemu ohňu.

„Babar, mal som hrozné videnie. Cez oko papagája v pralese som videl, čo sa stalo,“ povedal starý šaman a potom pokračoval. „Kanara chytala ryby pri rieke, keď ju do svojich pazúrov chytil veľký jaguár a odniesol ju do údolia prekliatych kúziel a jedovatých hadov. Odtiaľ už nie je návratu späť. Nikto sa nikdy z tohto údolia nevrátil.“

Babar sa zamyslel a potom sa postavil a stál ráznym postojom. „Tak ja budem prvý! Privediem Kanaru späť z údolia!“

Šaman sa naňho pozrel a povedal: „Nechaj to tak, Babar. Nemáš šancu vrátiť sa živý.“

Babar bol rozhodnutý. Nič ho nemohlo zastaviť. Neexistoval nikto, kto by jeho odhodlanie a odvahu skrotil. Vzal svoju kopiju a vydal sa ešte hlbšie do pralesa. Vedel, že sám cestu do údolia prekliatych kúziel a jedovatých hadov nezvládne. Preto sa vydal po stopách starej legendy.

Bola to legenda o starcovi, ktorý sa volá Buddhinath – čo znamená boh múdrosti. Legenda hovorí, že je srdcom pralesa. Povráva sa, že pozná všetky zvieratá a rukou prešiel po každej rastline v pralese. Jeho vek dosahuje astronomickú výšku 1 359 rokov.

Babarovi sa po dlhej ceste naozaj podarilo nájsť korene tejto legendy. Prišiel až na miesto, kde bol k stromu prirastený veľmi starý muž. Pokľakol na jedno koleno pred neho a opýtal sa: „Ty si Buddhinath?“ Starec, ktorý mal hlavu obrastenú machom a konármi otvoril oči a premeral si chlapca. Potom veľmi jemným a tichým hlasom povedal: „Som srdce pralesa.“ Babar mu na to povedal: „Som nesmierne rád, že som ťa našiel. Potrebujem tvoju pomoc. Údolie prekliatych kúziel a jedovatých hadov väzní moju kamarátku Kanaru. Prosím, prinúť prales, aby ju to strašné údolie vrátilo späť.“

Starec odpovedal: „Aj zlé veci aj nešťastie patria do pralesa. Aj dobré aj šťastné veci patria do pralesa. Nemôžem prikázať údoliu to, čo žiadaš. Ale môžem ti dať tieto tri veci.“ Starec odlepil ruku od stromu a otvoril dlaň: „Tu máš zrolovaný list, ktorý smieš otvoriť len ak bude tvoj nepriateľ voda. Ak ho otvoríš len tak, zmaríš jeho silu. Ďalej ti dávam tohto malého červa. Daj pozor, aby sa mu nič nestalo. Ale ak ťa budú ohrozovať zvieratá v pralese, zjedz ho. A ako poslednú vec ti dávam túto píšťalku vystrúhanú z bambusu. Ak na ňu zahráš, podmaníš si kohokoľvek.“

Potom starec zatvoril oči a znovu sa spojil so stromom. Babar nebol veľmi nadšený. Dostal zrolovaný list, píšťalku a hnusného červa. Všetky tri veci hodil do svojej kapsy a bol stále odhodlaný zachrániť Kanaru. Opláchol sa vodou a vybral sa do údolia prekliatych kúziel a jedovatých hadov. Dorazil tam a po chrbte mu prešla zimnica. Vyzeralo to tam horšie ako sa o údolí hovorí. Nevedel, ktorým smerom sa má vydať, ale vedel, že keď nenájde jaguára, on nájde jeho.

Babar kráčal v tmavom a hustom pralese. Stromy mali také husté koruny, že slnečné lúče prenikli k zemi len minimálne. Bolo to ako kráčať v tmavej jaskyni. Desivé zvuky sa ozývali všade navôkol. Odrazu sa pod jeho nohami začala hýbať zem. Babar ostal zmätený, nemal tušenia, čo sa deje. Zapálil malú fakľu, ktorú mal so sebou. Okolo seba videl len hustý porast, ktorý sa začal meniť na močarisko. Pod jeho nohami sa zem rozmočila a odrazu stál po kolená v močiari. Lenže nebol to obyčajný močiar. Jeho voda pálila ako láva. S výkrikom bolesti vyskočil na najbližší kameň. Okolo neho bol náhle obrovský močiar. Kameň, na ktorom stál, sa začal pomaly roztápať. Vtedy si spomenul na slová Buddhinatha. Z kapsy vytiahol zrolovaný list. „Starec hovoril, že ak bude môj nepriateľ voda, mám ho rozbaliť.“ A tak rozbalil zrolovaný list. Náhle stál pred ním malý čln vyrobený z najodolnejšieho dreva, takže sa v horúcom močiari neroztápal. Babar rýchlo naskočil do člnu a preplával celý močiar.

Konečne sa dostal na pevninu a kráčal ďalej údolím. Ako tak kráčal, náhle boli všade navôkol len kamene. Zastavil sa, aby sa rozhliadol okolo seba, pretože sa mu zdalo, že počuje syčanie hadov. Skôr než sa stihol obzrieť, ocitol sa v obkľúčení asi tisíckou hadov. Syčali hrozivo a pomaly sa približovali k Babarovi. Myslel si, že to je jeho koniec, ale vtedy si opäť spomenul na slová starca. Vytiahol z kapsy červa, strčil si ho do úst a zjedol ho. Mal ho predsa zjesť, keď ho budú ohrozovať zvieratá. Len čo červa prehltol, odrazu rozumel hadej reči a aj on mohol používať ich reč. Haďou rečou im vysvetlil, že hľadá svoju stratenú kamarátku, a že im nechce ublížiť. Hady sa náhle rozostúpili a uvoľnili mu cestu. Dokonca ho jeden z hadov doviedol na miesto, kde bol brloh jaguára. V ňom držal mladé dievča. Babar sa hadom v hadej reči poďakoval a bez váhania vstúpil dovnútra jaskyne.

Na kameni ležala Kanara a vedľa nej obrovský jaguár. „Kanara! Ty žiješ!“ vykríkol Babar od radosti. Kanara aj jaguár zodvihli hlavy. V očiach Kanary bolo vidieť veľkú radosť, ale v očiach jaguára sa leskol inštinkt lovca. Zameral sa na Babara a bez váhania sa na neho vrhol. Otvoril svoju papuľu a vyceril zuby, ktoré boli veľké ako ruka chlapa. Babar spadol na zem a v poslednej chvíli siahol do svojej kapsy, vytiahol píšťalku vytesanú z bambusu a fúkol do nej z plných pľúc. Zatvoril oči a myslel len na slová starca zo stromu, ako mu hovoril, že zvukom z píšťalky si dokáže podmaniť kohokoľvek.

Babar ležal na zemi so zatvorenými očami. Keď ich pomaly a so strachom otvoril, videl jaguára sedieť na zemi ako poslušného psa. Postavil sa a jaguárovi prikázal, aby ustúpil z cesty a ľahol si. Jaguár ho bez zaváhania poslúchol. Kanara sa potom rozbehla do Babarovho náručia a obaja utekali z jaskyne preč.

Spoločne odišli z nebezpečného údolia a vrátili sa k svojim kmeňom. Dlho do noci obe kmene horlivo oslavovali návrat Kanary a Babara. Obaja potom vyliezli na svoj strom a tam sa v objatí k sebe túlili.