Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Oceán je úchvatné miesto. Obývajú ho živočíchy, ktoré sú fascinujúce a častokrát aj veľmi zvláštne. Dno oceánu je zarastené koralmi či oceánskymi lesmi alebo mohutnými skalnatými útesmi. V nich sú tisíce štrbín a každú z nich obýva iný živočích. Jedna z týchto dier je aj domovom malého amonitu AMONA a jeho rodičov.

Lenže AMON si krásy oceánu neužíva. Zo svojej štrbiny vychádza len málokedy a radšej sa pred okolitým svetom skrýva. Jeho rodičia ho každé ráno čakajú pred štrbinou, aby sa vybral s nimi na hľadanie potravy, ale on to pravidelne odmieta.

Amon sa totiž hanbí za svoj vonkajší vzhľad. Jeho ulita, ktorá je pre amonitov typická, je úplne odlišná. Nie je okrúhla ako všetky ulity amonitov, ale je hranatá. Je to veľmi nezvyčajné. Je to až také neobvyklé, že Amon radšej trávi čas sám, celé dni v štrbine. Hrá na svojej gitare vyrobenej z mušle a spieva piesne, ktoré si sám tvorí. Takto trávi celé dni, v tmavej štrbine so svojimi pesničkami. Jeho rodičia sú z neho nešťastní a každý deň premýšľajú nad tým, ako by mu pomohli. Posielajú za ním kamarátov, kamarátky, iných živočíchov, ale Amon sa natoľko hanbí za svoj vzhľad, že radšej zostáva sám. Myslí si, že ak ho niekto iný uvidí, bude sa mu posmievať.

Celé dni len očami vykukoval cez štrbinku a díval sa po okolí. Sledoval, ako morské koníky plávajú sem a tam, ako sa ryby naháňajú alebo ako sa obrovské veľryby prevaľujú v hlbinách.

Každý deň na niekoľko minút osvetlilo jeho tmavú štrbinu nádherné svetlo. Bolo to ako oceánska dúha. Jej svetelné lúče boli famózne a Amon si ich vždy užíval. Dokonca mal pocit, že tieto lúče ho inšpirujú k tvorbe nových piesní.

Jedného dňa ho začala prenasledovať myšlienka, ktorá ho nikdy predtým netrápila. „Odkiaľ pochádza to záhadné svetlo, ktoré ma tak veľmi motivuje?“ Od tejto chvíle jeho zvedavosť rástla. „Odkiaľ to svetlo prichádza? Kto ho vytvára?“ pýtal sa sám seba. Každý deň vystrčil hlavu zo svojej štrbiny a díval sa za svetelnými lúčmi.

Pri hre na gitare, keď hral svoju obľúbenú pieseň, napadla mu ďalšia myšlienka: „Je tu toľko krásy a farieb. Túto hudbu by mohlo počúvať toľko živočíchov. Ale nikto o nej ani len nevie,“ hovoril si sám pre seba. Zahľadel sa do perly, ktorá trčala z veľkej mušle a díval sa v nej na svoj odraz. Akoby sa pozeral do zrkadla. V tom momente pochopil jednu vec. „Nezáleží na tom, ako vyzerám. Dôležité je, čo vytváram. Moju hudbu. Tvorím fantastickú hudbu!“ vykríkol. Chvíľu o tom ešte premýšľal, a potom si šiel ľahnúť a spať.

Hneď ráno vyšiel von s mušľovou gitarou v ruke a hlasno vykrikoval k svojim rodičom: „Mama! Tato! Mali ste pravdu! Idem do sveta! Chcem, aby moju hudbu poznal každý živý tvor v tomto oceáne!“ Objal a pobozkal mamu aj otca. Vybral sa hlava nehlava do otvoreného sveta. Jeho rodičia sa objali a s úsmevom sa pozerali na Amona, ako statočne sa rozhodol.

Amon plával medzi nádhernými oceánskymi lesmi plných farieb. Všade okolo neho sa len hemžil život rôznych živočíchov. Úchvatné ryby plávali v mnohopočetných skupinách od maličkých rybičiek, ktoré neboli väčšie ako Amon, až po gigantické ryby mohutných rozmerov. „Oceán je nádherné miesto! Ja hlupák som sa skrýval v jednej štrbine!“ vykrikoval s úsmevom a pokračoval v plávaní za svetlom, ktoré ho donútilo opustiť svoj domov.

Keď preplával niekoľko oceánskych útesov, za horizontom posledného uvidel pompézne koralové útesy. Žiarili všetkými farbami. Dychberúca nádhera ho nadchla natoľko, že Amon zostal sedieť na horizonte útesu niekoľko hodín a díval sa na koraly. V jeho očiach sa odrážala ich majestátna krása a on naberal inšpirácie pre svoje nové pesničky. Na svoje obavy z nezvyčajného vzhľadu rýchlo zabudol. V obrovskom oceáne, kde je život taký rozmanitý a živočíchy majú najrôznejšie podoby, si ho nikto ani len nevšimol.

A práve koralové útesy boli jeho najväčšou hudobnou inšpiráciou. Hral na gitare a hlasno spieval. Jeho pieseň bola magická. Vlnami sa rozšírila do celého oceánu. Morské koníky, korytnačky, ryby, raky, veľryby, chobotnice, kalamáre – jednoducho všetci obyvatelia oceánu, ktorí počuli Amonovu pieseň, sa otočili a plávali za ňou.

Okolo koralového útesu sa zhromaždil takmer celý oceán. Amon sedel na skale, hral na svojej mušľovej gitare s očami zahľadenými do koralov. Keď oči otvoril a pesnička prestala hrať, zostal uchvátený ešte viac. Tisíce oceánskych očí ho obdivovali. Žasli a prosili Amona, aby neprestával hrať. A on neprestával. Zovrel svoju mušľovú gitaru, hral a spieval s takou radosťou, ako nikdy predtým. Roztancoval všetkých, ktorí si prišli jeho magickú pesničku pozrieť a vypočuť z blízka. Plávali okolo neho a obdivovali jeho netradičný vzhľad. Hranatá a netypická ulita sa stala jeho symbolom. Každé oko, ktoré ho tam v tento deň videlo, si ho zapamätalo. Nie len kvôli fantastickej hudbe, ktorú Amon priniesol do oceánu, ale kvôli jeho jedinečnej hranatej ulite.

Každý sa chcel s Amonom priateliť a on si to veľmi vážil. Plávali okolo neho a poklepkávali ho po ramene. Ale zvuk Amonovej gitary prerušil megalomanský žralok Megalodon. Všetci sa začali schovávať za útesy a niektorí radšej odplávali preč. Žralok priplával pred Amona a plutvou mu podržal struny na mušľovej gitare. „Kto si?“ opýtal sa hrubým hlasom. Amon so strachom v očiach skoro ani nedýchal, odpovedal: „Ja… ja… som amonit. Volám sa Amon.“ Žralok vyceril svoje veľké a ostré zuby, ale nie preto, že ho chcel zožrať, ale preto, že sa chcel usmiať. „Amon! Nikdy predtým som ťa tu nevidel. Ale odteraz to môže byť tvoj domov. Tvoja pesnička je skvelá. Vitaj medzi nami!“ povedal žralok a pustil plutvu z jeho strún. Amon sa usmial a začal hrať na svojej mušľovej gitare ešte lepšie, ako predtým. Obrovský Megalodon začal tancovať a zabávať sa. Keď to všetci videli, vyliezli zo svojich úkrytov a pridali sa k tancu. Koralové útesy opäť žiarili a pesnička ich vlnila v rytme.

Amon už viac netrávil čas osamote v tmavej štrbine schovávajúc sa pred svetom, kvôli svojmu divnému vzhľadu. Bol hrdý na to, kým je. Jeho pesnička zjednotila oceán a priniesla všetkým obyvateľom radosť a dobrú náladu.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Zimné dni sú už dávno preč. Na poliach nebadať biele periny, ale farebné kvety a zelené lúky. Je to ideálny čas pre každého dobrodruha, ktorý rád trávi čas dobrodružstvom.

Leo, Hugo a Martin sú najlepšími priateľmi už dlhé roky. Radi objavujú nové miesta a pátrajú po záhadách či pokladoch.

Jedno teplé letné ráno, keď na oblohe nebolo ani mráčika, sa trojica vybrala do blízkeho lesa, ktorý už dobre poznali. Keď kráčali okolo železničnej stanice, rozhodli sa, že si zakúpia lístok a preskúmajú miesta, ktoré ešte predtým nenavštívili. Jednohlasne sa zhodli a už sedeli vo vlaku, ktorý ich viezol niekoľko zastávok od ich domova. Vystúpili na stanici, ktorá bola známa dobrodružnými príbehmi. Pomysleli si, že možno je táto legenda o tejto stanici pravdivá a možno aj oni zažijú dobrodružstvo.

S ruksakmi na chrbte a s potom na čele kráčali lesnou cestičkou. Veselo si spievali a pretekali sa v tom, kto vymyslí zaujímavejší príbeh. Po chvíľke veselého chodenia ich dobehol hlad. Urobili si desiatovú prestávku. Posadili sa na spadnutý strom, ktorý sa krížil s lesnou cestičkou, a z ruksakov si vytiahli desiatu.

S rohlíkom v ruke sa Leo postavil na spadnutý strom a chodil hore-dole s rozpaženými rukami. Chcel dokázať svojim kamarátom, že zvládne udržať rovnováhu. Martin ho tiež nasledoval. Hugo zostal sedieť a tipoval, ktorý z nich spadne skôr. Leo prešiel po strome až na jeho koniec. „Som najlepší zo všetkých!“ smial sa a vtipkoval na kamarátov.

Ale v diaľke niečo zaujalo Leovu pozornosť. Videl tam niečo, z čoho zostal ticho a nehybne stál.

„Hej! Čo to robíš?“ kričal Hugo na Lea, ktorý sa díval v diaľke na akýsi magický dom v korune stromu.

„Pozrite sa! Tam v diaľke! Vidím tam naozajstný dom v korunách stromu.“

„Na čo ešte čakáme!“ vykríkol Martin, hodil nedojedenú desiatu do ruksaka a postavil sa. Všetci traja sa rozbehli k vzdialenému domu na strome. Dobehli k nemu a priamo pod ním sa zdalo, že strom je naozaj vysoký. Zvedavosť ich hnala a plní nadšenia vybehli po malých schodíkoch až k dverám. Hugo dvakrát zaklopal na dvere, keďže k nim dobehol ako prvý, ale nikto sa neozval. Na prvý pohľad sa zdalo, že dom na strome je prázdny a nikto v ňom nežije. Pomaly a potichu otvorili dvere na dome v korune stromu. Vošli dnu a Leo zakričal: „Haló?! Je tu niekto?“ Lenže dom bol prázdny.

Martin vyskočil, bol celý vzrušený, a vykríkol: „Tento dom na strome bude náš nový bunker. Budeme v ňom mať Klub dobrodruhov!“

Martin vystrel ruku a vyzval Huga a Lea, aby aj oni priložili ruku. Ruky sa spojili a oni hlasno zvolali: „Klub dobrodruhov!“

Potom sa poobzerali po dome, či v ňom nenájdu nejaké stopy po tom, kto tento dom postavil a obýval ho. V policiach našli len prach a na podlahe špinavé pierka, ktoré boli asi meter dlhé a rozhodne nepatrili žiadnym vtákom. Takéto pierka ešte nikdy predtým nevideli.

„Poďte rýchlo sem! Niečo som našiel!“ ozval sa Hugov hlas niekde z izby na hornom poschodí. Leo a Martin okamžite vybehli za ním. Keď vošli do izby, v ktorej stál Hugo, uvideli ho držať v ruke sklenenú fľašu, z ktorej vytiahol veľmi starý kúsok papiera. Bol taký starý, že Hugo ho musel držať veľmi opatrne, aby sa nerozpadol.

Na vzácnom kuse papiera sa dočítali o pôvodných obyvateľoch tohto domu na strome. Hugo nahlas čítal: „Tento dom v korune stromu sme postavili my, okrídlení objavitelia. Schovávali sme sa tu pred bájnym hadom s nohami, ktorý dosahoval dĺžku dvadsiatich metrov. Kto nájde tento odkaz, tomu odkazujeme naše najväčšie tajomstvo. Je to sklo z orlieho skleneného vajíčka, ktoré sme starostlivo ukryli a jeho úkryt sme zapísali v tejto mape. Podpísaní, okrídlení objavitelia.“

„To vysvetľuje tie obrovské pierka, ktoré sme tu našli. Určite patrili okrídleným objaviteľom,“ skonštatoval Martin.

„Tak ukáž tu mapu. Poďme nájsť to sklenené orlie vajíčko,“ tešil sa Leo.

Chlapci vzali mapu a ich klub dobrodruhov sa vydal na prvú objaviteľskú cestu.

Kráčali lesom, všímali si jednotlivé body, ktoré opisovala mapa. Napokon sa dostali až k vysokému vodopádu. Mapa ukazovala, že tajomstvo sa skrýva za vodnou stenou. Trojica dobrodruhov neváhala, zobliekli sa do spodnej bielizne a skočili do vody. Preplávali popod vodopád a dostali sa až za vodnú stenu k skale, v ktorej bola malá štrbinka. Hugo nazrel cez škáru dovnútra a uvidel obrovskú miestnosť. Našli aj malý otvor, cez ktorý sa prepchali dovnútra.

Mapa a odkaz vo fľaši boli pravdivé. Neklamali. V tajnej jaskynnej miestnosti za vodopádom bolo ukryté tajomstvo. V strede miestnosti bola postavená kamenná debnička. Trojica dobrodruhov ju otvorila a vnútri bolo starostlivo uložené, trávou vystlané, orlie vajíčko zo skla.

Ako prvý siahol po vajíčku Leo. Opatrne ho vzal do oboch rúk a vytiahol ho von.

„To je neuveriteľné. Ale k čomu slúžilo toto sklenené vajíčko okrídleným objaviteľom? Prečo ho takto starostlivo ukryli?“ čudoval sa Martin.

Martinove slová sotva opustili jeho ústa, a Leove tričko sa začalo na chrbte trhať.

„Leo! Vyrastajú ti krídla na chrbte!“ vykríkol Hugo.

Leo držal v rukách vajíčko a na chrbte mu naozaj vyrástli honosné krídla. „Tak toto je tajomstvo skleneného orlieho vajíčka,“ povedal Leo a zamával krídlami. Mohol naozaj lietať. Bolo to neuveriteľné.

Ale keď položil sklenené vajíčko späť do kamennej nádoby, jeho krídla zmizli. Pochopili, že schopnosť lietať okrídleným objaviteľom dodávalo sklo z orlieho vajíčka.

Martin dostal senzačný nápad. „Ak rozbijeme sklenené vajíčko a každý si vezme kúsok skla, môžu sa z nás stať okrídlení dobrodruhovia.“ Leo a Hugo jeho nápad s nadšením prijali a bez váhania klepli kameňom po sklenenom vajíčku, ktoré sa okamžite rozbilo. Každý z nich si vytiahol jeden kúsok skla.

Tentokrát vyrástli honosné krídla všetkým trom dobrodruhom. Zamávali krídlami a vyleteli z jaskynnej miestnosti cez otvor vysoko na strope. Hravo doleteli až do domu na strome. Kúsky skla položili na stôl, ktorý mal nenápadnú malú zásuvku. Zvedavý Hugo ju otvoril a našiel v nej retiazky s otváracím príveskom. Každému rozdal jeden a povedal: „Ak si vložíme kúsok skla do otváracieho prívesku, môžeme ho nosiť na krku.“ Leo a Martin súhlasili. Do otváracieho prívesku si vložili kúsok skla z orlieho skleneného vajíčka.

Leo vzal malú drevenú dosku a ostrým nožíkom na nej vyryl text: „Toto je klub odvážnych dobrodruhov,“ a zavesil ju na dvere domu.

„Bude to náš bunker na strome, tak ako kedysi patril okrídleným objaviteľom,“ doplnil Martin.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

„Nech si všetci hovoria, čo sa im len zachce,“ povedala malá Naomi, zatvorila dvere na svojej izbe, zhasla svetlo a zasvietila malou baterkou na plagát, ktorý visel nad jej posteľou. Na plagáte bola zobrazená tanečnica. „Jedného dňa bude aj zo mňa známa a úspešná tanečnica,“ povedala, zatvorila oči a s úsmevom na tvári snívala svoj sen.

Zo snívania ju vytrhol ranný piskot budíka, ktorý ohlasoval nový deň. Na dverách Naominej izby sa ozvalo klopanie a po chvíľke vošla dovnútra jej mama. „Naomi, je čas vstávať, musíš ísť do školy,“ povedala mama a odišla. „A nemôžem radšej celý deň stráviť na tanečnom krúžku?“ utrúsila uštipačnú poznámku Naomi. Z chodby sa ozval len zvýšený hlas jej mami: „Nie! Škola je prednejšia ako tanec!“

Naomi sa pozbierala z postele, obliekla sa a spolu s mamou sa vybrala do školy. Mama ju v jej sne nepodporovala, ale Naomi s tým bola vysporiadaná a netrápilo ju to. Veď je to jej sen a môže si o ňom snívať, koľko sa jej zachce. Nastúpila do autobusu a odviezla sa do školy. Ale ani tam nemala pochopenie pre svoj sen. Väčšina jej spolužiačok si z nej uťahovali. Posmievali sa jej a nechápali, ako sa chce stať tanečnicou, keď má drevené nohy. Na papier v škole nakreslili karikatúru s jej postavou, kde napísali: „Naomine nohy sú drevené a krivé.“ Naomi nemala ani drahé oblečenie a nebola ani ničím iným výnimočná. Nevysedávala s ostatnými dievčatami pri okne a neobzerala všetkých chalanov. Zrejme to bol dôvod, prečo nemala toľko kamarátok.

Čas rada trávila v školskej telocvični, kde bolo veľké zrkadlo a mohla tam skúšať nové tanečné kroky. Mala len jedného ozajstného priateľa, ktorý sa volal Teo. On jediný ju podporoval v jej sne a veril, že jedného dňa z nej bude ozajstná tanečnica, ktorá ohúri svet.

„Ahoj, Naomi, ako sa dnes máš?“ opýtal sa Teo každé ráno, keď ju stretol v škole. „Mám sa fantastický! Včera večer, keď som zaspávala som si vymyslela nové tanečné kroky. Už sa neviem dočkať, kedy pôjdem do telocvične a vyskúšam ich,“ povedala natešená Naomi. Teo sa na ňu zahľadel a povedal: „Vieš, že to znie veľmi fantasticky? Podľa mňa tie kroky budú jedného dňa veľmi, veľmi slávne.“ Naomi sa vždy usmiala, pretože ju zakaždým jeho slova potešili.

Po obede, keď všetci mierili domov, Naomi šla do telocvične, a skúšala svoje nové tanečné kroky. Prezliekla sa do tanečných legín a obula si tanečné cvičky. So zatvorenými očami poskakovala, ba poletovala po parkete a tancovala kroky, ktoré si deň predtým predstavovala vo svojich myšlienkach. Zastavila sa, jedným kolenom kľačala na podlahe a oči otvorila. Jej zrak spočinul na plagáte, ktorý visel na stene. Postavila sa a prišla k nemu bližšie, aby si ho lepšie prečítala. Bola to pozvánka na tanečnú súťaž, ktorá sa mala konať v ich meste. Oči jej od radosti skoro vyskočili a srdce sa jej rozbúšilo tak silno, že mala pocit, že počuje jeho ozvenu v telocvični.

Vzala školskú tašku a utekala domov, aby mame povedala túto úžasnú novinku. Otvorila dvere, topánky ledva zobula a hodila ich do rohu spolu so školskou taškou. Vyrozprávala mame úžasnú novinu. „Tak čo mami, môžem tam ísť? Prosím, prosím, je to pre mňa veľmi dôležité!“ naliehala Naomi.

Jej mama sa nad tým zamyslela, ale už z jej výrazu bolo jasné, že ju to nenadchlo. „Naomi, vieš dobre, že v tento deň máš krúžok angličtiny. Je mi ľúto, ale tanečnú súťaž nestihneš.“

Naomi to zlomilo. Odišla do svojej izby a zatvorila sa tam. Plakala azda až do rána. Keď sa, ale ráno zobudila, čakala ju mama s dobrou správou. „Naomi, rozhodla som sa, že jednu hodinu angličtiny môžeš vymeškať. Odveziem ťa dnes na tú tanečnú súťaž.“ Naomi vyskočila z postele a mamu vyobjímala, skoro by ju udusila.

Po škole sa začala súťaž v tancovaní. Naomi tancovala najlepšie ako vedela. Cítila sa fantastický. Nohy a ruky jej lietali a nadnášala sa ako labuť v jazere, z ktorého sa odráža dúha. Keď skončila, vypočula si úžasný potlesk od publika. Dobehla k svojej mame a Teovi, ktorý tam bol tiež, a spoločne čakali na výsledky. Konečne prišla veľká chvíľa. Výsledky boli pripravené. Lenže Naomi skončila na predposlednom mieste. Nevyhrala. Samozrejme, že ju to vzalo. So sklonenou hlavou odchádzala domov. Teo ju neustále upokojoval, že nabudúce to určite vyhrá. Naomi však bola taká nešťastná, že zahodila svoje tanečné cvičky do koša. „S tancovaním som skončila. Mama mala pravdu!“ povedala nešťastná Naomi a odišla domov.

Na druhý deň ráno sa Naomi zobudila a neverila vlastným očiam. Jej tanečné cvičky, ktoré deň predtým vyhodila do koša, boli vyčistené a položené vedľa jej postele. Pod nimi bol list. Naomi ho vzala do rúk a prečítala: „Drahá Naomi, pre jeden neúspech nezahadzuj svoj sen. Tvoj včerajší tanec bol pompézny. Tvoj kamarát Teo.“

Naomi sa postavila a obula si tanečné cvičky. Rozhodla sa, že odteraz bude trénovať ešte viac a v tanečných cvičkách bude chodiť všade, aj do školy. A v tento deň sa do školy vybrala v tanečných cvičkách a tanečným krokom. Dievčatá v škole sa jej neustále posmievali.

Rok prešiel ako voda, a tanečná súťaž v meste sa opäť opakovala. Naomi bola o rok staršia a skúsenejšia. Na svojom sne tvrdo pracovala každý deň.

Na súťaž prišla vysmiata s dobrou náladou. V obecenstve sedel Teo a Naomini rodičia. Konečne prišiel jej čas. Z reproduktorov sa ozval zvuk jej pesničky. Naomi tancovala a publikum stíchlo. Jej tanec pripomínal pohyby štetca skúseného maliara. Z jej tanca vyžarovala emócia a jej sebadôveru cítili všetci v tanečnej sále. Keď hudba stíchla a nohy Naomi spočinuli na podlahe, celé publikum sa postavilo a tlieskalo tak nahlas, že sa zdalo, že vychádzajúci zvuk z ich dlaní tancuje.

Naomi napokon vyhrala tanečnú súťaž. Bez zaváhania poroty sa jednohlasne umiestnila na prvom mieste. Od poroty si vyslúžila prezývku: „Magická tanečnica.“

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Policajná stanica a autá, väzenie s lupičmi, motorky, obrovský Tyrannosaurus rex, Carnotaurus a niekoľko Velociraptorov. Zopár mečov a pištolí, prilby či vlasy. Pohodený kúsok ruky či niekoľko hláv. Kôpka lega v detskej izbe patrí Patrikovi. Jeho zbierka lega je fascinujúca.

 Patrik sa ráno zobudil, a keďže bola sobota, nemusel ísť do školy, dokonca aj domáce úlohy mal už hotové, čo znamenalo, že mal celý deň na hranie. Hneď po raňajkách dobehol k legu a celú krabicu vysypal na zem. Chvíľku premýšľal, čo si z lega postaví tentokrát. „Hmm, minule som vytvoril policajnú stanicu, predtým hasičskú a naposledy svet dinosaurov,“ premýšľal. „Možno by som mohol postaviť laboratórium na výrobu elixíru! Áno, to by bolo skvelé!“ vykríkol natešený a pustil sa do realizácie.

Spájal potrubia, sklenené miestnosti so vzorkami a skúmavkami, panáčikov pospájal do bielych oblečení a vytvoril tím vedcov, ktorí akože pracovali v laboratóriu.

Po dvoch hodinách tvrdej práce bolo Patrikove laboratórium na výrobu elixíru hotové. Nohy mal stuhnuté a pobolieval ho aj chrbát, preto sa natiahol na zem a chvíľku premýšľal o tom, aký elixír sa bude vyrábať v jeho laboratóriu.

 „Toto bude laboratórium na výrobu zmenšovacieho elixíru. Kto doň namočí čo i len prst, zmenší sa,“ povedal si. Do rúk vzal legové postavičky a hral sa s nimi, akože vyrábajú elixír. „Prineste jedno vajíčko od vtáka Doda, úlomok zo zubu Mastodonta, kúsok srsti z Mamuta, 100 gramov tuku z Alky veľkej, krv amonitu a kvapku sliny Smilodonta,“ Patrik si vymýšľal recept. Legové postavičky pracovali ako včielky a elixír bol čoskoro pripravený.

 Spolu štyri hodiny trvalo Patrikovi postaviť laboratórium a vyrobiť elixír. Nečudo, že od únavy zaspal na koberci medzi kockami lega.

 Po chvíľke sa zobudil. Pretrel si oči a povedal: „Zrejme som si trošku zdriemol.“

Potom sa pozrel do svojho laboratória a uvidel tam, v maličkom legovom poháriku, zvláštnu tekutinu zlatej farby. „Čože? My sme naozaj vyrobili elixír?“ začudoval sa Patrik a chytil malý legový pohárik do rúk, ktorý sa mu okamžite v dlani vylial. Zlatá tekutina, elixír, žiarila oslnivou farbou a vsiakla do Patrikovej ruky.

Patrik len žmurkol očami, sotva ich na sekundu zatvoril, a odrazu bola jeho detská izba asi 20-krát väčšia. Alebo sa len Patrik zmenšil? Skutočne! Patrik sa zmenšil na úroveň legového panáčika.

 „To je neuveriteľné! Elixír funguje!“ vykrikoval od radosti. Pohár s elixírom zostal ležať na zemi, kde sa vylial a na podlahe zostala malá mláka.

Od radosti nevedel, čo ide robiť skôr. Chcel vyskúšať všetko. „Ako prvé si postavím auto a potom dom! A možno ešte bazén a motorky a lietadlo a vrtuľník…“

Vzal kolesá, podvozok, volant, okno a o chvíľku bolo jeho policajné auto hotové. „ÓÓÓ! Môžem sa aj obliecť ako policajt!“ A vzal policajnú čiapku, tričko a nohavice a obliekol sa ako legový policajt. Nastúpil a začal jazdiť po svojej detskej izbe. Legové autíčko bolo rýchle a obratné až nabúral do nohy stola a autíčko z lega sa rozbilo. Patrik sa len zasmial a pustil sa do stavania domu.

Keď už bol jeho dom hotový, posledná súčiastka, ktorá mu chýbala boli dvere. Osadil ich a ruky založil. „O tomto som vždy sníval,“ povedal Patrik a vošiel do svojho nového domu postaveného z lega. Ľahol si do legovej postele a užíval si tento neskutočný zážitok. Lenže po chvíľke, niekto zaklopal na dvere.

Patrik sa postavil z postele a otvoril ich. Stál tam legový panáčik. „Ahoj, máš krásny dom, môžem bývať s tebou?“ povedal panáčik.

„Jasné! Čo tam stojíš, poď dnu,“ povedal Patrik a vzal ho za ruku dnu.

Ukazoval mu svoj nový dom a navzájom sa zoznámili. Počas ich debaty sa v pozadí začali ozývať hlasné zvuky.

„Čo to zase môže byť? Tu máš, vezmi si policajnú čiapku a poď so mnou. Budeme obaja policajti a vyšetríme tento zvuk,“ povedal Patrik a pripevnil panáčikovi čiapku na hlavu.

Pomaly sa zakrádali do zadnej časti domu, odkiaľ sa ozývali rôzne zvuky.

V stene bola obrovská diera a dvaja chichotajúci sa lupiči vykradli súčiastky z Patrikovho lego domčeka.

„Hej! Stáť! Polícia! Ste zatknutí!“ kričal Patrik. Lenže lupiči sa stále len smiali. Naskočili do svojho auta a upaľovali preč.

 Patrik so svojím novým lego kamarátom rýchlo opravili policajné auto a vyštartovali za lupičmi. Strhla sa napínavá policajná naháňačka v detskej izbe.

Lupičské auto bolo plné ukradnutých kociek, preto bolo ťažšie a pomalšie. Netrvalo to dlho a Patrik ich so svojím novým lego kamarátom začali dobiehať. Narazili do nich a obe lego autíčka sa rozbili a kocky sa rozkotúľali. Lupiči a Patrik s panáčikom sa kotúľali po podlahe.

Patrik s lego panáčikom sa rýchlo otriasli, vzali oboch lupičov a nasadili im putá. „Tak a ste zatknutí!“ vykríkli a vrátili sa k legovému domčeku.

Vzali kocky a postavili väzenie. Oboch lupičov tam posadili a mrežované dvere zamkli.

„Teraz tu zostaňte a budete si odpykávať svoj trest,“ povedal policajt Patrik.

 Spolu so svojím novým kamarátom z lega sa posadili a oddychovali po náročnej naháňačke. Lenže oddych im prerušilo silné dupotanie a hlasitý rev legového Tyrannosaura rexa. Zreval na plné hrdlo tak nahlas, že legový panáčik sa rozbehol preč. Patrik ešte chvíľu sedel, pozeral na dinosaura a neveril vlastným očiam. Ale keď sa dinosaurus k nemu rozbehol, Patrik sa postavil a utekal preč. Zamkol sa vo svojom legovom laboratóriu a rýchlo sa pustil do vytvorenia nového elixíru, tentokrát pre zväčšenie.

 Do laboratória začal búšiť T-rex z plných síl. Aj Carnotaurus z lega sa pridal a svojimi hrozivými rohmi na hlave začal búšiť do steny laboratória. Kocky stien začali vypadávať a v stene vznikala diera. Patrik sa ponáhľal, aby vytvoril nový elixír a mohol sa opäť zväčšiť. Lenže nedarilo sa mu a T-rex už cez dieru v stene prestrčil celú hlavu. Carnotaurus sa rozbehol a z celej sily narazil do steny laboratória. Celá stena spadla. Kocky z lega lietali na všetky strany. T-rex s otvorenými ústami bežal priamo k Patrikovi.

On len s hrôzou sledoval, ako sa k nemu rozzúrený dinosaurus blížil. A keď sa zdalo, že už je Patrik stratený, podarilo sa mu dokončiť elixír a bez akéhokoľvek testovania ho vyskúšal. T-rex už k nemu dobehol a zuby mu klepli naprázdno. Laboratórium sa rozletelo na maličké legové kocky, pretože sa Patrik opäť zväčšil do pôvodnej veľkosti.

 „Fúúú! Tak toto bolo o chlp! Naozaj tesnotka!“ vydýchol si Patrik, ktorému sa na poslednú chvíľu podarilo vyrobiť elixír, ktorý ho zachránil pred rozzúreným dinosaurom.

 „Musím si obe recepty elixírov zapísať. Určite sa ešte niekedy vrátim do legového sveta,“ hovoril si šťastný Patrik.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Na horúcom piesočnatom povrchu africkej prérie sú nenápadné otvory. Vykukujú z nich malé surikaty. Sú rýchle a zvedavé. Ich dlhé chodby pod povrchom dosahujú až 5 metrov a každá z nich má aspoň 15 otvorov.

Žije ich tam celá kolónia. Vstávajú s východom slnka a od rána do večera pobehujú vo svojom teritóriu.

Vykopali si veľkú jamu, ktorú naplnili vodou a počas horúcich afrických dní tam rady poskakujú a zabávajú sa. Vodu majú zo studničky, ktorú si tiež samy vykopali. Svoje kožuchy si poriadne vyumývajú a zuby poriadne vodou vypláchnu. Ich studnička je neustále plná vody. Je taká plná, že si v strede svojho teritória vytvorili fontánu a voda v nej striekala do výšky až jedného metra.

Surikaty mali veselý život. Z ničoho si nerobili ťažkú hlavu. Teda, jedine zo štrkáčov a iných hadov, ktorí sa po okolí potulovali alebo z gepardov a hyen, ktoré sa v noci vydávali na lov.

Kráľ celej skupiny surikát sa volá Max. Pozná každú jednu surikatu vo svojej kolónii a obetoval by vlastný život za každú jednu z nich.

Lenže počas klimatických zmien sa planéta ohrieva a tieto horúčavy prinášajú so sebou veľké zmeny. Dažďových zrážok je menej a horúceho slnka čoraz viac. Surikaty majú rady teplé dni, ale tieto obrovské suchá spôsobili to, že ich nekonečná studnička vody jedného horúceho dňa vyschla.

Ranné slnko malo silu ako na obed. Kráľ Max prišiel k studničke a neveril vlastným očiam. Nebola tam ani len kvapka vody. Ostatné surikaty sa nad tým veľmi netrápili. Vyliezli z otvorov von, natiahli si kosti a skočili do jamy, v ktorej sa každý deň kúpali. „Áuu!“ ozývali sa výkriky.

Malé zadočky surikát narazili na tvrdé kamene. V ich jame nebola žiadna voda. Surikaty vyliezli z jamy a všetci sa zišli okolo svojho kráľa Maxa. „Kam zmizla naša voda?“ opýtali sa ho.

„Myslím, že príčinou tohto sucha je viac slnečných dní a menej tých daždivých. Budeme čakať. Vráti sa dážď a naša studnička a jama na kúpanie sa naplnia vodou,“ povedal kráľ a spolu s ostatnými zaliezli späť do otvorov, pretože tam bolo chladnejšie. To teplo bolo neznesiteľné.

Surikaty čakali každý deň na dážď. Dni ubiehali ako stádo pakoňov cez prériu, ale dážď neprichádzal. Pravé naopak. Každý deň bol teplejší. Surikaty vyliezli z otvorov a naliehali na kráľa, aby niečo urobil, pretože už niekoľko dní nevypili ani len kvapku vody. Jazyky mali suché a kožušinky špinavé.

„Potrebujeme vodu. Ak sa nenapijeme vody, určite tu všetci pomrieme,“ sťažovali sa vysilené surikaty. Kráľ Max sa postavil a paličkou sa podopieral, pretože bez vody bol tiež slabý. „Priatelia, musíme čakať na dážď,“ povedal a posadil sa. Vtom sa medzi surikatami zodvihol mladý Loki. „Ja navrátim vodu do nášho domova!“ vykríkol.

Všetci sa naňho pozreli a pomysleli si, že sa musel zblázniť. Kráľ Max sa z posledných síl znovu postavil, zahľadel sa na mladú surikatu a riekol: „Vari nevieš, že voda nie je široko ďaleko? To spaľujúce slnko vysušilo všetky zdroje vody. Ak nepríde dážď, vodu nenájdeš.“

Mladý Loki vztýčil hlavu a hrdo povedal: „Zájdem do hôr a privediem vodu!“

Nikto mu však neveril. „Nebojte sa, naplním našu studničku po okraj.“

Mladý odvážny samec surikaty sa vydal na cestu. Paličkou sa podopieral a zamieril si to k vysokým horám. Nikdy predtým neopustil svoj domov. Preto nemal ani tušenia, čo ho čaká. Keď sa obzrel cez rameno, svoj domov už nevidel. Stratil sa v diaľke. Loki bol neskutočne smädný, ale jeho odhodlanie bolo silnejšie.

Po chvíľke chôdze započul syčanie. Hneď mu napadlo, že to bude štrkáč. Lenže sa mýlil. Bola to kobra kráľovská. Vyliezla spoza kameňa a postavila sa pred mladého Lokiho. Vycerila svoje ostré zuby plné jedu a papuľu otvorila doširoka. Ešteže surikaty sú rýchle. Loki využil svoju obratnosť, obišiel kobru zľava a utekal, čo mu nohy stačili. Skôr ako sa stihla kobra spamätať, Loki bol už preč. Vydýchaval sa schovaný za kameňom a po chvíľke pokračoval ďalej. Slnko už začalo zapadať, ale neznesiteľné teplo stále pokračovalo. Unavený a zničený Loki si našiel miesto v tráve, kde sa zložil a hneď tvrdo zaspal.

Netrvalo to dlho a zo sladkého spánku ho vytrhol teplý dych geparda, ktorý sa potuloval nočnou savanou a narazil na spiacu surikatu. Loki otvoril oči a uvidel vycerené ostré zuby. Ťažko prehltol. V hrdle mal len prach a sucho. Gepard otvoril papuľu a chystal sa surikatu zožrať. Loki schmatol svoju paličku a vopchal ju do papule geparda. Fantázia! Gepard nemohol papuľu zatvoriť, takže nemohol ani zožrať Lokiho, ktorý medzitým zobral nohy na plecia a utekal v tme. Pochopil, že ak chce uspieť vo svojej misii, musí pokračovať aj v noci. Bol už blízko hôr, a tak začal s výstupom. Každý jeden krok do kopca ho bolel. Cítil sa nesmierne slabý a dehydrovaný, veď nepil vodu už asi piaty deň.

Pozeral sa pred seba, ale videl len rozmazané okolie. Vtom sa zastavil, pretože si všimol obrovského supa sediaceho na strome pred ním.

„Bláznivá surikata, tu žiadnu vodu nenájdeš. Budem ťa sledovať a keď budeš na dnes svojich síl, pochutnám si na tebe,“ strašil Lokiho sup. On sa len pousmial a pokračoval vo svojej ceste.

Palicou sa podopieral z posledných síl a jeho kroky už boli výrazne pomalšie. Neustále si v hlave premietal supie slová.

„Možno, že mal ten sup pravdu,“ slabučkým hlasom povedal Loki a padol na kolená. Zatvoril oči a od úplného vyčerpania ľahol na zem. Vtom sa nad ním vzniesol sup a schmatol ho do ostrých pazúrov.

Loki sa rýchlo prebral a svojou palicou pichol supa do brucha. Zapískal od bolesti a uvoľnil svoje pazúry. Malá surikata mu vypadla a padala k zemi.

„Čľup!“ Loki dopadol do horského plesa. V okamihu otvoril oči a vyplával na hladinu.

„Ja som to dokázal! Našiel som vodu!“ výskal od radosti. Strčil hlavu pod hladinu a chlípal vodu ako smädná ťava.

Potom vyliezol na breh a posadil sa na kameň.

„Teraz musím vymyslieť, ako dostanem vodu medzi ostatné surikaty,“ premýšľal.

Loki bol tá najkreatívnejšia surikata v celej Afrike. Netrvalo to dlho a dostal perfektný nápad.

Vyskočil na nohy a začal zbierať pálky okolo jazierka. To sú rastliny, ktoré rastú v blízkosti vôd a majú duté steblá.

Začal pripájať jedno steblo k druhému a pokračoval až do svitania. Slnko už opäť rozpálilo okolie.

Loki sa už blížil k ostatným surikatám a za sebou ťahal potrubie, ktoré vytvoril zo stebiel pálky.

Dorazil medzi svojich priateľov a potrubie dotiahol pred kráľa Maxa. Hrdo vykríkol: „Vravel som, že vodu privediem späť!“

Kráľ sotva otvoril oči. Všetky surikaty ležali na zemi a nevládali sa ani len pohnúť. Loki pripojil posledné steblo k svojmu potrubiu a nasmeroval ho do vyschnutej studničky. Potom cez steblá pálky potiahol, ako keby pil cez slamku. Ozývali sa zvuky ako z hladného žalúdka. Po niekoľkých sekundách vystriekla voda a začala plniť studničku.

Surikatám skoro oči vypadli. Vyskočili na nohy a tlačili sa k studničke.

Kráľ Max prišiel k mladému Lokimu, položil mu labku na plece a povedal: „Musím sa priznať, že som neveril, že to dokážeš. Teraz vidím, že som sa mýlil.“ Kráľ si z hlavy zložil svoju korunu vyrobenú zo žraločích zubov a položil ju na Lokiho hlavu.