Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Malá Eva miluje prírodu. Či je leto, zima, jar alebo jeseň, na tom nezáleží. V každom ročnom období nájde kúzelnú náladu. 

V zime rada kŕmi zvieratá v lese, počas jari si fotografuje prvé kvietky a púčiky na stromoch. V lete zasa rada pozoruje nočnú oblohu a navštevuje lesné lúky. A keď príde jeseň, vytiahne plátno a maľuje pestrofarebné padajúce lístie. 

Nikdy by neublížila ani tomu najmenšiemu chrobáčikovi. Jej batoh na chrbte je vždy plný encyklopédií, skúmaviek a iných vedeckých pomôcok, ktorými skúma okolie. 

Jedného dňa, keď zima začala striedať jeseň, našla Eva na zemi lastovičku so zlomeným krídlom. Bolo to šťastie v nešťastí. Eva sa veľmi tešila, že bude môcť malej lastovička pomôcť, ale na druhej strane ju veľmi mrzelo, čo sa jej stalo. Zabalila zranenú lastovičku do bavlnenej šatky a vzala ju domov. Vytvorila jej malú drevenú postieľku, v ktorej mohla stráviť celú zimu. V obchode jej kúpila krmivo a do malej kovovej nádobky jej naliala čistú vodu. Ak by sa Eva lastovičky, ktorá nestihla odletieť do teplých krajín, neujala, čakal by ju krutý osud. Eva sa o malú zranenú lastovičku starala zodpovedne. Krídlo jej zafixovala tak, aby ním nehýbala a vyliečilo sa čo najskôr. 

V kalendári už prebiehali tie najkrajšie zimné mesiace, ale za oknom to vyzeralo, že sa počasie zbláznilo. Slnko a zelená tráva, to bolo naozaj netypické. Veď už dávno mala byť na zelených lúkach biela nádielka. 

Lastovičke sa medzičasom zranené krídlo zahojilo. Eva sa preto rozhodla, že ju zoberie do lesa a vypustí ju späť, aby ešte stihla zaletieť do teplejších krajín. Obliekla si bundu a vybrala sa do lesa. Na lesnej lúke rozbalila bavlnenú šatku a povedala. „Moja malá priateľka rozprestri krídla a leť za svojimi priateľmi. Leť tam, kam patríš. Tu ešte nie je tuhá zima, verím, že to zvládneš.“ Lastovička roztiahla krídla. Obe boli zdravé a pripravené letieť. Eva ju vyliečila ako pravá veterinárka. Lastovička dvakrát zatrepotala krídlami a vzlietla. 

Pristála ešte na Evinom ramene a zaspievala jej do ucha krásnu melódiu, ako vďaku za záchranu. Evu to veľmi potešilo a s lastovičkou sa rozlúčila. 

Lesnou cestičkou a s dobrou náladou kráčala späť domov. Lenže odrazu sa v kríkoch niečo pohlo. „Je tam niekto?“ opýtala sa Eva a hneď na to vybehol z kríkov obrovský medveď. Rozzúrený sa rozbehol priamo na Evu. Ale ona zostala pokojne stáť. Medveď sa zastavil tesne pred ňou, postavil na dve nohy, hrozne zúril a desivo ručal. Eva stále stála a pokojne dýchala. Medveď sa ukľudnil a pozeral na Evu. Potom sa posadil a prehovoril: „Dievča, ty sa má vôbec nebojíš?“ 

Eva otvorila ústa a povedala: „Čože? Ty vieš rozprávať?“ 

„Áno, viem. Ale rozumejú mi len ľudia, ktorí milujú a ochraňujú prírodu a starajú sa o ňu a o naše domovy. Zrejme si taká aj ty,“ povedal medveď hrubým hlasom. 

Eva s úsmevom na tvári prikývla a povedala: „Ale počkaj, nemal by si byť už dávno vo svojom povestnom zimnom spánku?“ 

„Óóó. Hóó! To veru áno. Ale myslel som si, že už je jar. To teplo a zelená tráva ma pomýlili. A teraz už zrejme nezaspím, neviem čo budem robiť až do jari,“ posťažoval sa medveď. 

„Áno, počasie je naozaj divné. V tomto ročnom období by už dávno mal byť sneh a mráz,“ doplnila Eva. 

„Lenže táto teplota nie je ani zďaleka jediný problém, ktorý ma trápi. Ak chceš vyskoč na môj chrbát a ukážem ti zopár desivých vecí,“ povedal medveď a Eva neváhala a naskočila na medveďa. 

Na jeho chrbte kráčala lesom. Medveď ju vzal ku korytu rieky, v ktorej nebolo nič iné len kamene. Nebola tam žiadna voda. „Pozri sa! Tu som sa chodil napájať a hrať už ako malý medveď, ale počas posledného leta tu voda vyschla. Teraz sa musím chodiť napájať až k ďalekému jazeru,“ posťažoval sa veľký medveď. 

„A to nehovorím o tom, že v lete som sa v mojom hrubom kožuchu šiel roztopiť. To teplo bolo neznesiteľné,“ doplnil. 

Potom prešli cez dolinu a vyliezli na vysokú horu, odkiaľ mali perfektný výhľad na druhú stranu hory. „Och, nie! Čo sa tu stalo?“ opýtala sa prekvapená Eva, ktorá sa dívala na hotovú katastrofu. Žiadny strom v okruhu niekoľkých kilometrov. Na zemi boli čierne kopy popola po spálenom lese. „Posledné leto prinieslo také intenzívne teplo a sucho, že akýkoľvek malý impulz spustil obrovský požiar. Obrovská časť lesa tu zhorela. Horelo to asi niekoľko týždňov. Nevieš si ani predstaviť, aké hrozné to bolo, koľko úbohých zvierat tu vtedy zahynulo,“ vysvetľoval nešťastný medveď. 

„Veľmi ma to mrzí, čo sme my ľudia spôsobili tvojmu domovu aj všetkým ostatným zvieratám v lese,“ povedala smutná Eva. 

„Nuž, neublížili ste len nám, ale aj sebe. Tieto problémy sa skôr či neskôr budú týkať každého živého tvora na tejto planéte,“ odpovedal múdry medveď. 

Spoločne zišli z vysokej hory späť do doliny. Eva sa stále niesla na chrbte mohutného medveďa, ktorý šliapol na ostrú plechovku, ktoré bola pohodená na lesnej cestičke. „Aúú!“ vykríkol od bolesti a vyskočil asi meter do vzduchu. Eva padla na zem o odrela si koleno. „Prepáč, dievča, mrzí ma to,“ ospravedlňoval sa medveď Eve. „Neblázni. Nie je to tvoja vina, ale toho, kto tu pohodil túto plechovku. Ukáž mi labu, ošetrím ti ju,“ povedala Eva a z vrecka vytiahla malú lekárničku. Labu najprv starostlivo dezinfikovala a potom ju zalepila kúskom leukoplastu. „Tak a je to. Za niekoľko dní sa ti to zahojí,“ povedala a ďalej už kráčala po vlastných vedľa veľkého medveďa. 

Zišli až k cestičke, kde sa predtým stretli. 

Eva sa otočila k medveďovi a povedala mu: „Ďakujem ti, že si mi ukázal problémy, ktoré ťa trápia. Hlavne ma mrzí, že ich hlavnou príčinou je naša aktivita na Zemi. Ale sľubujem ti medveď, že urobím všetko preto, aby sa táto hrozba čím skôr zmenila, a aby sa všetko vrátilo späť, ako to bývalo predtým. Aby som sa mohla krásnou prírodou prechádzať aj v ďalšom roku. Veď aj jednotlivec dokáže zmeniť veľa!“ 

„Si dobrý človek dievča, len sa zrejme musíš poponáhľať, aby už nebolo príliš neskoro,“ doplnil nešťastný medveď. 

Eva ho na rozlúčku objala a známou cestičkou sa vybrala späť do dediny. Niesla si so sebou silný zážitok. O problémoch už niečo predtým počula, ale vidieť to na vlastné oči, to bolo niečo úplne iné. Táto prechádzka ju nabila túžbou a odhodlaním zachrániť pestrý život na planéte Zem. 

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Na vysokom zelenom kopci v krajine plnej života leží kráľovstvo. Jeho kraje lemujú vysoké hradby, za ktorými žijú skromní obyvatelia. Dnes panuje v kráľovstve pokoj a mier, ale nebolo to tak vždy.

Asi pred tristo rokmi čelili hradby nájazdom vysokých a mohutných obrov. Plienili a pustošili kráľovstvo a zanechávali za sebou obrovskú spúšť. Kráľovské vojsko nikdy nedokázalo obrov zastaviť či poraziť. Boli príliš silní a ich jazyku dodnes nikto nerozumie. Obyvatelia kráľovstva dúfajú, že túto hrôzu už nikdy nezažijú.

Na tróne sedí kráľ menom William už vyše 70 rokov, presne od svojich 12. narodenín. Jeho kráľovskú ochranu tvorí len jeden statočný rytier. Veď načo by mu ich bolo viac, keď už toľké roky panuje pokoj a mier. Rytier s mečom z magickej ocele a v brnení pokropenom zlatom je oporou nie len kráľovi, ale aj celému kráľovstvu.

Jedného dňa sa kráľ prechádzal po svojom kráľovstve, a ako vždy rozdával úsmevy, prehodil zopár slov s roľníkmi, ktorí obrábali pole a zažartoval s deťmi hrajúcimi sa na zelenej tráve. Jeho pokojnú náladu prerušilo trúbenie na hradbách. „Otvorte bránu! Otvorte bránu!“ kričal jeden z vojakov, ktorý strážil hradby. Kráľov pohľad sa upol na bránu a čakal, kto vojde dnu. Mohutná drevená brána sa otvorila a dovnútra vstúpil mladý chlapec, padol na kolená pred kráľa a lapal po dychu. „Len pokojne, dýchaj chlapče, len dýchaj,“ upokojoval ho kráľ. Chlapec sa pomaly postavil, vydýchol si a potom povedal: „Kráľ môj! Prisahám na žiarivé slnko, že som v lese za kopcom videl obra. Obrovského obra!“ Kráľ sa pozrel na chlapca a zasmial sa. „Vy mladí máte fantáziu naozaj čarokrásnu. Neboj sa mladý muž, obri vyhynuli už pred tristo rokmi. Zrejme sa ti to len zdalo.“ Chlapec však trval na tom, čo videl, ale nech sa snažil akokoľvek, nik mu neveril. Nakoniec sklonil hlavu a pobral sa domov.

Kráľ sa v dobrej nálade otočil a pokračoval v debate so svojimi ľuďmi. Po niekoľkých minútach sa opäť ozvalo trúbenie na hradbách. „Obri! Obri!“ kričali vojaci na stráži.

„Čo ste sa dnes už všetci zbláznili, alebo si robíte zo mňa žarty?“ hovoril kráľ a po schodoch vyšiel na hradby, aby sa pozrel na vlastné oči.

„Pri žiarivom slnku! To nie je možné!“ vykríkol kráľ. Ďaleko za horizontom uvidel, ako z kopca zliezajú traja obri. Boli vyšší ako stromy, boli vysokí skoro ako 20 vojakov, ak by sa postavili jeden na druhého. „To je nemožné! Odkiaľ sa tu vzali obri po toľkých rokoch?! Rýchlo, zavolajte sira Richarda!“ hovoril rozzúrený kráľ.

Rytier, sir Richard, okamžite pribehol na hradby za kráľom. Tiež neveril tomu, čo videl. „Vaša výsosť, naše vojsko má len pár stovák vojakov a jediný rytier som ja. Ale bojovať budem až do posledného dychu, to sľubujem!“ hovoril statočný rytier. „Lenže obrov neporazíme! Potrebujeme plán. Poď za mnou!“ povedal kráľ a spolu s rytierom sa vybrali do komnaty starého mudrca.

Zaklopali na dvere a on ich pozval dovnútra. Povedali mu, čo sa vonku deje a čakali na jeho radu. Múdry starec sa posadil a tichým hlasom sa ich opýtal: „Viete prečo toto kráľovstvo nikdy neporazilo obrov? Ich sile sa nikto nevyrovná. Jediný spôsob je zistiť, čo vlastne chcú, lenže nikto nerozumie ich jazyku. Je tu len jedno riešenie, ako porozumieť ich reči.“

„Tak hovor, čo to je?“ vykríkol nedočkavý kráľ.

„Legenda vraví, že v dubovom lese žije skupina jazvecov, ktorá vyrába magický elixír, ktorý vám splní to, po čom najviac túžite. Ak ho nájdete, pomôže nám to porozumieť obrej reči a ukončiť ich nájazdy na naše kráľovstvo raz a navždy, ak sa s nimi dohodneme,“ povedal múdry starec.

„Ako nájdem dubový les?“ opýtal sa rytier. Starec sa postavil, otvoril jednu zo svojich kníh a vytiahol z nej zvitok s mapou.

„Sir Richard, vezmi si tu mapu a priveď nám ten elixír skôr, ako obri dokráčajú do nášho kráľovstva!“ povedal kráľ a rytier vyskočil na svojho koňa.

Po niekoľko hodinovej jazde dorazil až do dubového lesa. Netrvalo dlho a objavil čosi zvláštne. V strede lesa boli na niekoľkých stromoch malé dvierka. Zosadol z koňa a na jedny z nich zaklopal. Dvere otvoril jazvec oblečený v hnedom plášti. „Čo si praješ rytier?“ opýtal sa.

Sir Richard mu vysvetlil problém s obrami a prosil ho o zázračný elixír. Jazvec vyšiel von, zvolal ostatných jazvecov a povedal rytierovi: „V poriadku, dáme ti náš magický elixír. Ale musíš pre nás urobiť jednu vec. Musíš zbaviť náš les príšery, ktorá ohňom ničí dubové stromy. Ak sa ti to podarí, elixír bude tvoj.“

Sir Richard neváhal, vybral sa k brlohu, v ktorom sa mala príšera skrývať. Mocným hlasom zvolal a z tmavého brlohu začali vyliezať žlté oči. Pred rytiera sa postavil vysoký drak s obrovskými krídlami a ostrými zubami. Mocne zareval a z papule mu šľahali plamene. Rytier Richard odskočil a snažil sa plameňom vyhnúť. Drak bol veľmi rozzúrený z rytierovej návštevy.

Rytier vytasil svoj meč a začal bojovať s drakom. Poskakoval zo strany na stranu, uhýbal plameňom a pokúsil sa draka zastrašiť. Bol to dlhý súboj, ale rytier napokon draka premohol a zložil ho na lopatky. Drak ležal na zemi a rytier Richard mu položil meč pred tvár. „Nechaj dubový les na pokoji. Odíď a už sa nevracaj!“ Drak pochopil, že ho rytier porazil. Postavil sa, zamával krídlami a odletel preč.

Rytier sa vrátil k skupinke jazvecov a povedal im, že ich príšera bol vlastne drak, a že sa postaral o to, aby sa nikdy nevrátil späť. „Urobil si nám veľkú službu rytier. Teraz ti uvaríme elixír, ktorý sme ti sľúbili,“ povedal jeden z jazvecov a spolu s ostatnými sa pustili do varenia. Vzali veľký hrniec a vložili doň kvapku z rannej rosy, kúsok hríbika, pierko nočnej sovy a list z paprade. Elixír potom naplnili do prázdnych dubových žaluďov.

Rytier sa poďakoval, schoval si vzácny elixír, vyskočil na koňa a cválal späť do kráľovstva. Už z diaľky videl obrov, ako ničia hradby kráľovstva. Trieskali obrovskými kyjakmi a kamene odlietavali do všetkých strán. Rytier cválal na koni a vbehol medzi obrov. Vytasil svoj meč a bojoval proti nim. Obri hučali a kričali, ale nikto im nerozumel. Sir rytier Richard vytiahol elixír a vypil ho. Hneď na to začal rozumieť obrej reči. Vyšplhal sa na hradby, kde všade poletovali trosky, a obrou rečou zakričal: „Ruutaasooraa!“ Znamenalo to: „Obri, prestaňte!“ Obri prestali ničiť hradby a naozaj sa zastavili. Upreli svoj pohľad na rytiera Richarda. „Goopooraataataa?“ zakričal obor. Znamenalo to: „Sme hladní!“

Rytier pochopil, že obri útočia na ich kráľovstvo kvôli jedlu. „Osiikaataamaapaalaanaa! Saanaadaadaa!“ zvolal rytier. Znamenalo to: „Máme pre vás návrh! Posaďte sa!“

Obri sa posadili na zelenú lúku a rytier s kráľom sa posadili k nim. Navrhli im, že ak im obri pomôžu obrábať polia, dokážu vyrobiť viac jedla aj pre nich. Obri prikývli a súhlasili. Nemali záujem o pustošenie, chceli sa len najesť. Najprv sa pustili do opráv zničených hradieb a potom sa pustili do obrábania polí. Obri sľúbili, že ak ich naučia ľudia vypestovať alebo uloviť si jedlo, nebudú ich kráľovstvo ničiť.

Kráľ poďakoval statočnému rytierovi za skvele odvedenú prácu a opäť ho vyslal za skupinou jazvecov, aby priniesol viac elixíru, aby komunikáciu s obrami nestratili.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Na okraji zasneženého lesa stojí malá drevená chalúpka, rovnako posiata snehovým závojom. Pod jej strechou žije starenka. Je milá, veselá a zo všetkého má najradšej kúzlo Vianoc.

Ako každý rok, aj tento si pripravila cesto na obľúbené medovníky. Rozvaľkala ho, vykrojila rôzne vzory a uložila budúce medovníky na plech. Rozohriala rúru a vložila ich dnu. Po chvíľke boli medovníky zlatisté a chrumkavé. Starenka otvorila okno na svojej chalúpke a položila ich na parapet, aby sa ochladili.

Starenka sa potom posadila do svojho hojdacieho kresla a čakala, pokiaľ medovníky vychladnú. Lenže od únavy a ťažkej práce zaspala. Zobudila sa až ráno, keď jej decembrové slnko pohladilo tvár. „Och! Moje medovníky!“ vykríkla starenka a rozbehla sa k oknu. Otvorila ho a zostala ako vodou oparená. Tanier, na ktorom boli medovníky položené, bol prázdny. „To snáď nie! Moje medovníky niekto ukradol!“

Starenka pribehla k svojmu telefónu, ktorý bol káblom pripevnený k stene, zodvihla slúchadlo a vytočila číslo do kancelárie detektíva Bareta. „Dobrý deň, pán detektív, potrebujem vašu pomoc, prosím príďte do mojej chalúpky na teplý čaj, všetko vám vyrozprávam,“ povedala starenka do slúchadla a položila ho. Po krátkej chvíli sa ozvalo klopanie na vchodových dverách.

Starenka dvere otvorila a vonku stál jazvec v klobúku a dlhom plášti. „Dobrý deň, ja som detektív Baret. Prišiel som tak rýchlo, ako to len šlo.“ Starenka ho pozvala dnu a podala mu šálku teplého čaju. Vyrozprávala mu, čo sa jej stalo a detektív sa okamžite pustil do pátrania. Dopil svoj čaj a vyšiel z chalúpky von.

Vybral sa najprv za líškou, ktorá žila neďaleko vo svojej nore. „Ahoj, líška, tu je detektív Baret, mám na teba zopár otázok.“ Líška vyšla von a detektív sa jej priamo opýtal: „Milá líška, nevieš niečo o zmiznutých medovníkoch starenky z chalúpky?“ Líška si jazykom olízala papuľku a povedala: „Hm, pán detektív, rada by som ochutnala medovníky, ale uprednostňujem inú potravu. Ja som to určite nebola.“ Detektív nemal dôvod neveriť jej a tak sa jej poďakoval a vybral sa ďalej.

Prišiel pred veľký brloh, v ktorom býval medveď hnedý. „Ahoj, medveď, tu je detektív Baret, mám na teba zopár otázok.“ Medveď vyšiel von a detektív sa ho priamo opýtal: „Nevieš niečo o zmiznutých medovníkoch starenky z chalúpky?“ Medveď si silno zívol a povedal: „Pán detektív, a čo neviete, že my medvede v zime spíme? Už niekoľko týždňov sladko spím a vy ste ma teraz prebudili,“ zavrčal medveď a vrátil sa do svojho brlohu. Detektív Baret pochopil, že medveď to byť nemohol. A tak sa vybral vysoko do hory, kde býval biely vlk. Postavil sa pred jeho skrýšu a povedal: „Ahoj, biely vlk, tu je detektív Baret, mám na teba zopár otázok.“ Vlk vyšiel von a detektív sa ho priamo opýtal: „Nevieš niečo o zmiznutých medovníkoch starenky z chalúpky?“ Vlk sa pozrel na detektíva, zasmial sa a povedal: „Haha! Pán detektív, tento vtip ma pobavil. Už ste videli vlka jesť medovníky? Ale veru, ak by sa dole v dedine stratilo pár oviec, potom príďte za mnou. Dovidenia.“ Detektívovi Baretovi bolo jasné, že to nebol ani vlk.

Kráčal lesnou cestičkou, po kolená sa brodil snehom a premýšľal. Vtom započul divné zvuky, ktoré prichádzali odniekiaľ z diaľky. Vybral sa za zvukom, ktorý ho doviedol pred nenápadnú jaskyňu. Cez malé dvierka strčil hlavu dovnútra. Z toho čo videl skoro onemel.

Asi desať malých divných bytosti vyrábalo čudný prístroj, ktorý sa podobal na obrovský gramofón. A na jednom kameni bol jeden z medovníkov, ktorý starenka upiekla. Detektív baret neváhal, vošiel dnu a zvolal: „Mám vás! To vy ste ukradli starenke medovníky!“

Skupinka pracujúcich bytosti sa zastavila, pozrela sa na detektíva a jeden z nich prehovoril. „Áno, veľmi chutné medovníky. Ale aká starenka? Našli sme ich vonku položené na okne jedného domčeka.“

„Áno, to je chalúpka starenky. Tie medovníky si ochladzovala na okne a vy ste ich ukradli. Musíte ich vrátiť. A kto vlastne ste?“ povedal detektív Baret. Lenže z medovníkov zostal už len posledný kus. „To sme nevedeli. Radi by sme ich vrátili, ale boli také chutné, že sme ich už skoro zjedli. My sme Hompalalaloni,“ odpovedali.

„Hompalalaloni?“ začudoval sa detektív. „A čo to tu vyrábate?“ opýtal sa.

„Áno, my sme Hompalalaloni a vyrábame hudobný nástroj, ktorý na Vianoce zahrá najkrajšiu vianočnú melódiu potom, ako naň dopadne svetlo z vianočnej hviezdy. Melódia sa bude ozývať celým okolím a bude prinášať radosť a pokoj,“ odpovedali Hompalalaloni.

„To znie úchvatné. Asi by ste to mali dokončiť čo najskôr. Vianoce sú už zajtra. Ale musíte odškodniť starenku. Medovníky jej už vrátiť nemôžete, musíte vymyslieť iný spôsob, ako jej to splatiť,“ povedal detektív Baret.

„Mám nápad!“ vykríkol jeden z Hompalalalonov. „Vezmeme náš hudobný vynález do starenkinej chalúpky a počas štedrej večere, keď vianočná hviezda prejde oblohou a osvieti náš hudobný vynález, starenka ako prvá začuje vianočnú melódiu, ktorá je úchvatná.“

„Fantastický nápad!“ zaradoval sa detektív Baret a šiel starenku informovať o tom, že našiel vinníkov, ktorí jej medovníky ukradli, a že majú pre ňu nádherný darček, ktorú jej škodu vynahradí.

Prišiel vianočný deň. Na kalendári svietil najkrajší deň v roku, 24. december. Blížil sa štedrovečerný večer, a na chalúpke starenky sa ozvalo klopanie. Starenka dvere otvorila a uvidela detektíva Bareta spolu s desiatimi Hompalalalonmi a veľkým hudobným nástrojom.

Pozvala ich dovnútra a každému z nich prestrela. Do stredu stola položila hrniec s fantasticky rozvoniavajúcou kapustnicou a tanier s chrumkavo upečeným kaprom. Všetkým sa zbiehali slinky. Ale detektív Baret sa postavil a povedal: „Počkajte! Skôr, ako sa pustíme do hodovania, milí Hompalalaloni, musíte splatiť svoj dlh. Myslím, že cez okno na obzore už vidieť vianočnú hviezdu. Myslím, že je čas.“

Hompalalaloni otvorili okno, pod ktorým bol postavený ich hudobný vynález. Hviezda zažiarila na tmavej oblohe a jej lúče sa dotkli prístroja. Vtom momente začala hrať vianočná melódia.

Starenke sa zaliali oči slzami. „Ešte nikdy som nepočula takúto nádhernú melódiu.“ Cez otvorené okno sa melódia šírila do celého okolia a prinášala radosť.

Starenka sa usmiala a povedala: „Ďakujem, pán detektív Baret, že ste vyriešili túto drobnú krádež. A vy milí Hompalalaloni, vám ďakujem. Za medovníky sa nehnevám, pretože ste ma obdarili oveľa drahšie. Ďakujem vám za krásny vianočný zážitok!“

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Na úpätí hôr, zahalených v bordovo-červenej pokrývke sa vypína obrovský obranný hrad. Svojou mohutnou stavbou vzbudzuje rešpekt. Jeho hradné steny stráži viac ako tisíc bielych obrancov, ktorí dennodenne odolávajú útokom nepriateľa. Lukostrelci v obranných vežičkách majú presnú mušku, a len máloktorému nepriateľovi sa podarí prelomiť hradnú bránu.

Ale jedného dňa, musel Imunohrad čeliť hrozivému dobyvateľovi. Malé nechutné monštrá búšili do hradných múrov bez prestávky. Bieli obrancovia a lukostrelci bránili svoj hrad statočne. Lenže nepriateľ mal veľkú výhodu. Každý jeho bojovník sa mohol klonovať. Jeho vojsko bolo nevyčerpateľné. Ich nekonečné narastajúce posily viedli k pretrhnutiu brány. Dostali sa na hradný dvor, kde sa strhol ten najzúrivejší boj. Bieli obrancovia sa nezľakli, bojovali a bránili svoj Imunohrad. Lenže malé monštrá boli silnejšie a pálili všetko navôkol. Netrvalo to dlho a celý hrad pohltili plamene.

Po náročnom boji boli obrancovia hradu tvrdo odrazení, potlačení a zajatí. Nepriateľské vojsko obsadilo celý hrad. Vo vysokej veži, ktorá sa vypínala v strede hradu mal komnatu kráľ Imunohradu, White King. V nej sa odohrával posledný súboj medzi ním a obrovským monštrom, vodcom nepriateľského vojska. Cinkotanie mečov sa ozývalo hradnou vežou. Bojové pokriky napokon ustáli a dole zišiel kráľ White King spútaný v reťazi. Bol zajatý a odvedený do vlastného žalára.

V hlavnej sále hradu sa zhromaždilo nepriateľské vojsko a na trón Imunohradu sa posadil veľký a nebezpečný Stafylokok. Posadil sa, vzal do rúk svoj obrovský meč a zodvihol ho nad hlavu. Vydal príkaz zničiť celý hrad a aj všetko čo je za ním. Začalo sa masívne pustošenie a ničenie. Hrad sa ocitol v troskách. Bieli obrancovia boli zviazaní a nemohli nič urobiť, len malá hŕstka statočných obrancov utiekla a schovala sa v tajnej komnate. Zamkli sa a vyslali niekoľko bielych vtákov s odkazom priviazaným o nohu, v ktorom žiadali o pomoc a posily: „Prosím, pošlite nám posily, náš Imunohrad bol napadnutý Stafylokokom. Prosíme rýchlo o posily. Rýchlo!“

Po krátkom čase začali prichádzať prvé posily. Boli to bojovníci Padaloni. S odvážnym krikom sa pustili do ostrého boja s neúnavným nepriateľom, ktorého armáda neustále narastala a už dosahovala desivý počet. Ich sila každou minútou rástla. Padaloni bojovali zo všetkých síl v priestoroch hradu, lenže aj oni utrpeli zdrvujúcu porážku.

Schovaní bieli obrancovia posielali ďalšie a ďalšie biele vtáky so žiadosťou o pomoc. Vedeli, že potrebujú silnejších bojovníkov, aby dokázali poraziť Stafylokoka. Padaloni síce nepriateľovi uštedrili silnú ranu, ale na jeho silu to nemalo žiadny vplyv. Naďalej pokračovali v pustošení, ktoré bolo viac a viac desivejšie. Plamene už pohltili aj hradnú vežu. Hlasité zaškrípanie znamenalo jej pád.

Stafylokokové vojská už pochodovali ďalej za hrad a pustošili celé okolie. Zdalo sa, že je všetko stratené, že nikto nedokáže Imunohrad zachrániť.

Lenže, ako blesk z jasného neba, začali z výšin vzlietať okrídlení bojovníci. Na hlavách mali bojové prilby, na chrbte majestátne krídla, v ľavej ruke okrúhly štít, na ktorom bolo nakreslené písmeno „A” a v pravej ruke zlatý meč. Zosadli pred zničenú bránu Imunohradu. Schovaní bieli obrancovia vybehli zo svojho úkrytu a s nadšením privítali nových bojovníkov. „Vitajte! Prišli ste nám pomôcť poraziť nepriateľa?“ opýtal sa jeden z bielych obrancov. „Áno! Sme tu, aby sme vám pomohli poraziť nepriateľa a znovu dobyť Imunohrad. Ale najprv my povedzte, s akým nepriateľom máme dočinenie?“ hovoril jeden z okrídlených bojovníkov.

„Je to Stafylokok so svojou armádou. Dokážete ich poraziť?“ opýtal sa biely obranca.
„My sme Antibiotici! Zastavíme Stafylokoka! Zastavíme každého!“ hrdo vykríkli.
„Lenže ich armáda neustále rastie a rozmnožuje sa!“ povedal svoje obavy biely obranca.

„Naša armáda bude každých 12 hodín posilnená ďalšími tisíckami Antibiotických bojovníkov. Nemusíte sa obávať, nechajte to na nás!“ povedali, vstúpili za hradby hradu a pustili sa do boja. Stafylokoková armáda sa nebála ničoho. Bezhlavo sa pustili do súboja. Lietajúci Antibiotici ich odrážali ako malé loptičky. Lenže bolo ich priveľa. Možno už aj milión. Antibiotici strácali energiu a museli vždy počkať 12 hodín na nové posily s čerstvými silami.

Schovaná hŕstka obrancov všetko sledovala zo svojho úkrytu. Videli, ako Antibiotici zatlačili Stafylokokovu armádu. Nenápadne opustili svoj úkryt a začali oslobodzovať svojich priateľov. Z chladných reťazí oslobodili všetkých a na Imunohrade sa opäť strhla bitka. Stafylokokova armáda bola zaneprázdnená bojom s Antibiotickými bojovníkmi a nemala dostatok síl udržať Imunohrad. Netrvalo to dlho a bieli bojovníci opäť získali svoj domov späť.

Antibiotici bojovali ďaleko za hradbami s poslednými vojakmi Stafylokokovej armády. Bieli obrancovia oslobodili aj svojho kráľa a spoločne vtrhli do miestnosti, v ktorej bol trón. Na ňom totiž stále sedel vodca Stafylokok. „Tvoja armáda je takmer zničená. Si porazený. Už tu nemáš čo robiť!“ vykríkol White King a prikázal bielym obrancom, aby ho spútali a hodili do žalára.

„Mňa sa tak ľahko nezbavíte! Príde ďalšia moja armáda!“ vyhrážal sa spútaný vodca Stafylokok.

„Nech len príde! Ale teraz už poznáme tvoje bojové taktiky, tvoje slabiny, máme ťa už prečítaného. Ak príde tvoja armáda, budeme presne vedieť, ako ju čo najrýchlejšie potlačiť!“ hovoril White King.

Antibiotici sa víťazoslávne vrátili na hrad a predstúpili pred kráľa: „Vaša výsosť, Tvojho nepriateľa sme porazili. Nezostal tu ani jeden z nich. Tvoje kráľovstvo je teraz vyčistené.“

Kráľ spolu s bielymi obrancami sa im poďakovali. Bez nich by hrozivého Stafylokoka nedokázali zastaviť.

Imunohrad bol opäť v bezpečí. Vyžadoval si množstvo úprav, ale to pre šikovných bielych obrancov nebol žiadny problém. Spoločnými silami sa pustili do náročnej práce.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V drsnom obrovskom oceáne sa plavil nádherný koráb. Bol celý čierny a jeho plachty boli čisté a biele. Na oboch bokoch lode vytŕčali kovové delá. Na najvyššom sťažni viala čierna vlajka s bielou lebkou.

Za kormidlom lode stál statočný pirát, kapitán Blue Whale. Jeho posádka pozostávala z dvanástich po zuby ozbrojených pirátov. Vládli všetkým moriam a oceánom.

Jedného dňa počas plavby na pokojnom mori sa posádka zabávala a oddychovala. Nemali nič na práci a tak si len užívali slnečné lúče a pokojnú plavbu. Kapitán Blue Whale stál na okraji lode a hľadel do diaľky. V ruke držal ostrú harpúnu a hľadal vhodnú korisť na dnešný obed. V diaľke na horizonte spozoroval, ako sa niečo plaví ich smerom. Nebolo to veľké, ale kapitán neváhal, dobehol ku kormidlu a otočil loď k neznámemu objektu. Čím viac sa približoval, tým viac chápal, že je to len malý drevený kôš. Nebolo to nič zaujímavé až do momentu, keď sa z košíka ozval detský plač.

„Čože? To je detský plač?“ začudoval sa kapitán Blue Whale a prikázal posádke košík vytiahnuť. Vytiahli ho na palubu a kapitán nazrel dnu. Bol tam malý chlapec zavinutý do ľanovej plachty. „Ahoj, krpec. Čo tu robíš na šírom mori a celkom sám? Ďaleko od pevniny?“ opýtal sa kapitán.

Posádka chcela dieťa vrátiť späť na pevninu, pretože sa obávali kliatby, ale kapitán nesúhlasil. Malého chlapca vyhlásil za súčasť posádky. „Toto dieťa nám privial samotný oceán. Je to jeden z nás!“ vyhlásil kapitán a odniesol malého chlapca do svojej kajuty. „Prezradíš mi, ako sa voláš? Hm. Zrejme nemáš meno. Ale ja ti ho vymyslím. Budeš sa volať Bradford Wild.“

Kapitán Blue Whale sa o chlapca staral, ako keby bol jeho vlastný. Spolu s posádkou ho vychovávali a chlapec rástol ako ranné slnko za horizontom. Učil sa orientovať na mori podľa hviezdnej mapy, určovať svetové strany, spoznať príchod búrky či loviť ryby. Po niekoľkých rokoch strávených na pirátskej lodi vyrástol malý Bradford na zdatného chlapca. Bol múdry a nebojácny.

Kapitán Blue Whale sa postavil pred svoju posádku a povedal: „Chlapi! Dnes je najvyšší čas, aby sme mladého Bradforda pokrstili na skutočného piráta. Dnes vyrazíme na lov veľryby!“ Celá posádka začala divoko skandovať: „Bradford! Bradford!“

Kapitán nasmeroval kurz lode do hlbokých vôd. Tam bola najväčšia šanca, uloviť tú najväčšiu veľrybu. Podal Bradfordovi zlatú harpúnu. Spoločne sedeli na okraji lode a vyčkávali. Malému Bradfordovi sa nepáčil kapitánov nápad uloviť tak krásne a inteligentné stvorenie, len pre spečatenie jeho pirátskej pozície. Preto navrhol: „Kapitán, nezabíjajme nevinné zviera. Nechaj ma s loďou preplávať celý oceán. Uvidíš, že to zvládnem za rekordne krátky čas. To zo mňa spraví ozajstného piráta všetkých morí!“ povedal Bradford.

Kapitán ho chytil za rameno a povedal: „Si múdry Bradford. Ale toto je pirátska tradícia. Musíme to urobiť, aby si ťa posádka vážila ako jedného z nich.“ Malý Bradford nemal na výber, a tak držal v ruke zlatú harpúnu a čakal na okraji lode, pokiaľ sa na ich návnadu nechytí tá najväčšia veľryba.

Pod dreveným korábom začal plávať veľký čierny tieň. Bol azda trikrát väčší ako celá loď. „Bradford! Toto je naša veľryba! To je tvoja šanca!“ vykríkol kapitán a postavil sa! Lenže pod loďou sa objavil druhý rovnako veľký tieň. A potom tretí, štvrtý, piaty, šiesty… Odrazu bolo pod pirátskou loďou asi desať obrovských veľrýb.

„Vidíš to Bradford? To je znamenie. Tvoja sila sa rovná desiatim veľrybám. Teraz vezmi harpúnu a ulov jednu z nich, aby vedeli, kto je tu pánom všetkých morí!“ hlasným hlasom vykríkol kapitán Blue Whale. Vtom začalo desať veľrýb búšiť do pirátskej lode. Celý koráb sa začal otriasať a nakláňať sprava doľava. Celá loď tancovala ako počas silnej búrky. Posádka lietala po celej lodi. Malý Bradford zapichol harpúnu do lode a jej lanom sa priviazal, aby neprepadol cez palubu. Kapitán Blue Whale sa držal len jednou rukou okraja lode. Búšenie a obliehanie lode veľrybami vytvorilo obrovský vodný vír, ktorý začal loď vťahovať. Zábradlie lode, ktorého sa držal kapitán Blue Whale sa odtrhlo. Kapitán spadol do rozbúreného mora medzi rozhnevané veľryby a silný vodný vír. „Nie! Nie!“ vykríkol malý Bradford. Loď sa už stala neovládateľnou a veľryby ich tlačili do vodného víru, ktorý mlel všetko ako mlynček.

Bradford zachoval chladnú hlavu. Vyliezol na veliteľský mostík, chytil kormidlo, otočil ho do strany, aby odvrátil stret lode s vodným vírom. „Posádka! Musíte napnúť všetky plachty! Máme dobrý vietor, ktorý nás odtiaľto dostane preč!“ Posádka nemala na výber len rozkaz malého Bradforda počúvnuť. Napli všetky plachty a fungovalo to. Loď sa začala od nebezpečného víru konečne vzďaľovať. Ale desať nahnevaných veľrýb pokračovalo a pirátsku loď prenasledovalo. Bradford stál za kormidlom a snažil sa kľučkovať medzi veľrybami. Ale to nestačilo. Búšili do nej, až sa napokon niektoré lodné dosky zlomili a loď začala naberať vodu. „Posádka! Musíme do tej diery napchať všetko zlato, aby sme zastavili naberanie vody!“ vykríkol ďalší rozkaz malý Bradford. Posádke sa to spočiatku nepáčilo, lebo vedeli, že o časť zlata prídu, ale napokon súhlasili a použili ukradnuté zlato na zalátanie diery v trupe lode.

Bradford vedel, že sa veľryby nevzdajú, pokiaľ ich koráb úplne nepotopia. Preto vykríkol posledný rozkaz: „Piráti! Musíme vyhodiť všetky ryby, ktoré sme ulovili. Urobíme tak dobrosrdečnosť veľrybám a uzavrieme s nimi mier!“ Toto už posádku pirátov naozaj nahnevalo. „Sme predsa piráti! Mali by sme bojovať! A nie rozhadzovať naše úlovky!“ kričala posádka. Lenže nárazy veľrýb spôsobili to, že delá z lode sa skotúľali do vody. Posádka pochopila, že nemajú šancu, a tak počúvli rozkaz malého Bradforda. Prerezali sieť s úlovkom rýb a tie sa rozkotúľali do vody. Veľryby si na pirátskom úlovku okamžite pochutnali a zastavili sa. Oceán sa v tom momente upokojil. Malý Bradford sa po lane zošplhal k hladine vody a natiahol ruku. Jedna z veľrýb vyplávala na hladinu a svoju obrovskú hlavu priložila k Bradfordovej ruke.

On sa jej zahľadel do oka a povedal: „Som nový kapitán pirátov Bradford Wild. Týmto dňom uzatváram mier medzi pirátmi a veľrybami.“

Veľká veľryba na znak súhlasu vychŕlila vodu zo svojho otvoru na chrbte a potom sa spolu s ostatnými stratila v hlbinách oceánu.

Bradford sa vyšplhal späť do lode. Zničená posádka len stála s otvorenými ústami a pozerala. Vtom jeden z nich vykríkol: „Toto je náš nový kapitán Bradford Wild!“ Všetci pokľakli na jedno koleno, na znak úcty.

Bradford Wild sa postavil za kormidlo lode a ukázal posádke nový smer.