Medvedie dievča

Malá Eva miluje prírodu. Či je leto, zima, jar alebo jeseň, na tom nezáleží. V každom ročnom období nájde kúzelnú náladu. 

V zime rada kŕmi zvieratá v lese, počas jari si fotografuje prvé kvietky a púčiky na stromoch. V lete zasa rada pozoruje nočnú oblohu a navštevuje lesné lúky. A keď príde jeseň, vytiahne plátno a maľuje pestrofarebné padajúce lístie. 

Nikdy by neublížila ani tomu najmenšiemu chrobáčikovi. Jej batoh na chrbte je vždy plný encyklopédií, skúmaviek a iných vedeckých pomôcok, ktorými skúma okolie. 

Jedného dňa, keď zima začala striedať jeseň, našla Eva na zemi lastovičku so zlomeným krídlom. Bolo to šťastie v nešťastí. Eva sa veľmi tešila, že bude môcť malej lastovička pomôcť, ale na druhej strane ju veľmi mrzelo, čo sa jej stalo. Zabalila zranenú lastovičku do bavlnenej šatky a vzala ju domov. Vytvorila jej malú drevenú postieľku, v ktorej mohla stráviť celú zimu. V obchode jej kúpila krmivo a do malej kovovej nádobky jej naliala čistú vodu. Ak by sa Eva lastovičky, ktorá nestihla odletieť do teplých krajín, neujala, čakal by ju krutý osud. Eva sa o malú zranenú lastovičku starala zodpovedne. Krídlo jej zafixovala tak, aby ním nehýbala a vyliečilo sa čo najskôr. 

V kalendári už prebiehali tie najkrajšie zimné mesiace, ale za oknom to vyzeralo, že sa počasie zbláznilo. Slnko a zelená tráva, to bolo naozaj netypické. Veď už dávno mala byť na zelených lúkach biela nádielka. 

Lastovičke sa medzičasom zranené krídlo zahojilo. Eva sa preto rozhodla, že ju zoberie do lesa a vypustí ju späť, aby ešte stihla zaletieť do teplejších krajín. Obliekla si bundu a vybrala sa do lesa. Na lesnej lúke rozbalila bavlnenú šatku a povedala. „Moja malá priateľka rozprestri krídla a leť za svojimi priateľmi. Leť tam, kam patríš. Tu ešte nie je tuhá zima, verím, že to zvládneš.“ Lastovička roztiahla krídla. Obe boli zdravé a pripravené letieť. Eva ju vyliečila ako pravá veterinárka. Lastovička dvakrát zatrepotala krídlami a vzlietla. 

Pristála ešte na Evinom ramene a zaspievala jej do ucha krásnu melódiu, ako vďaku za záchranu. Evu to veľmi potešilo a s lastovičkou sa rozlúčila. 

Lesnou cestičkou a s dobrou náladou kráčala späť domov. Lenže odrazu sa v kríkoch niečo pohlo. „Je tam niekto?“ opýtala sa Eva a hneď na to vybehol z kríkov obrovský medveď. Rozzúrený sa rozbehol priamo na Evu. Ale ona zostala pokojne stáť. Medveď sa zastavil tesne pred ňou, postavil na dve nohy, hrozne zúril a desivo ručal. Eva stále stála a pokojne dýchala. Medveď sa ukľudnil a pozeral na Evu. Potom sa posadil a prehovoril: „Dievča, ty sa má vôbec nebojíš?“ 

Eva otvorila ústa a povedala: „Čože? Ty vieš rozprávať?“ 

„Áno, viem. Ale rozumejú mi len ľudia, ktorí milujú a ochraňujú prírodu a starajú sa o ňu a o naše domovy. Zrejme si taká aj ty,“ povedal medveď hrubým hlasom. 

Eva s úsmevom na tvári prikývla a povedala: „Ale počkaj, nemal by si byť už dávno vo svojom povestnom zimnom spánku?“ …