Jazyk obrov

Na vysokom zelenom kopci v krajine plnej života leží kráľovstvo. Jeho kraje lemujú vysoké hradby, za ktorými žijú skromní obyvatelia. Dnes panuje v kráľovstve pokoj a mier, ale nebolo to tak vždy.

Asi pred tristo rokmi čelili hradby nájazdom vysokých a mohutných obrov. Plienili a pustošili kráľovstvo a zanechávali za sebou obrovskú spúšť. Kráľovské vojsko nikdy nedokázalo obrov zastaviť či poraziť. Boli príliš silní a ich jazyku dodnes nikto nerozumie. Obyvatelia kráľovstva dúfajú, že túto hrôzu už nikdy nezažijú.

Na tróne sedí kráľ menom William už vyše 70 rokov, presne od svojich 12. narodenín. Jeho kráľovskú ochranu tvorí len jeden statočný rytier. Veď načo by mu ich bolo viac, keď už toľké roky panuje pokoj a mier. Rytier s mečom z magickej ocele a v brnení pokropenom zlatom je oporou nie len kráľovi, ale aj celému kráľovstvu.

Jedného dňa sa kráľ prechádzal po svojom kráľovstve, a ako vždy rozdával úsmevy, prehodil zopár slov s roľníkmi, ktorí obrábali pole a zažartoval s deťmi hrajúcimi sa na zelenej tráve. Jeho pokojnú náladu prerušilo trúbenie na hradbách. „Otvorte bránu! Otvorte bránu!“ kričal jeden z vojakov, ktorý strážil hradby. Kráľov pohľad sa upol na bránu a čakal, kto vojde dnu. Mohutná drevená brána sa otvorila a dovnútra vstúpil mladý chlapec, padol na kolená pred kráľa a lapal po dychu. „Len pokojne, dýchaj chlapče, len dýchaj,“ upokojoval ho kráľ. Chlapec sa pomaly postavil, vydýchol si a potom povedal: „Kráľ môj! Prisahám na žiarivé slnko, že som v lese za kopcom videl obra. Obrovského obra!“ Kráľ sa pozrel na chlapca a zasmial sa. „Vy mladí máte fantáziu naozaj čarokrásnu. Neboj sa mladý muž, obri vyhynuli už pred tristo rokmi. Zrejme sa ti to len zdalo.“ Chlapec však trval na tom, čo videl, ale nech sa snažil akokoľvek, nik mu neveril. Nakoniec sklonil hlavu a pobral sa domov.

Kráľ sa v dobrej nálade otočil a pokračoval v debate so svojimi ľuďmi. Po niekoľkých minútach sa opäť ozvalo trúbenie na hradbách. „Obri! Obri!“ kričali vojaci na stráži.

„Čo ste sa dnes už všetci zbláznili, alebo si robíte zo mňa žarty?“ hovoril kráľ a po schodoch vyšiel na hradby, aby sa pozrel na vlastné oči.

„Pri žiarivom slnku! To nie je možné!“ vykríkol kráľ. Ďaleko za horizontom uvidel, ako z kopca zliezajú traja obri. Boli vyšší ako stromy, boli vysokí skoro ako 20 vojakov, ak by sa postavili jeden na druhého. „To je nemožné! Odkiaľ sa tu vzali obri po toľkých rokoch?! Rýchlo, zavolajte sira Richarda!“ hovoril rozzúrený kráľ.

Rytier, sir Richard, okamžite pribehol na hradby za kráľom. Tiež neveril tomu, čo videl. „Vaša výsosť, naše vojsko má len pár stovák vojakov a jediný rytier som ja. Ale bojovať budem až do posledného dychu, to sľubujem!“ hovoril statočný rytier. „Lenže obrov neporazíme! Potrebujeme plán. Poď za mnou!“ povedal kráľ a spolu s rytierom sa vybrali do komnaty starého mudrca.

Zaklopali na dvere a on ich pozval dovnútra. Povedali mu, čo sa vonku deje a čakali na jeho radu. Múdry starec sa posadil a tichým hlasom sa ich opýtal: „Viete prečo toto kráľovstvo nikdy neporazilo obrov? Ich sile sa nikto nevyrovná. Jediný spôsob je zistiť, čo vlastne chcú, lenže nikto nerozumie ich jazyku. Je tu len jedno riešenie, ako …