Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Pred 75 miliónmi rokov našu planétu obývali najväčší tvorovia v histórii. Cela planéta patrila dinosaurom. Vládlo tu jedno pravidlo: „Silnejší vyhráva.“

Na zelenom ostrove život rozkvital krajšie ako kdekoľvek inde. Obývali ho všetky známe druhy dinosaurov a živočíchy tejto doby. Boli tu krásne zelené stromy s nádhernými papradiami a rastlinami. Šťastie tohto ostrova spočívalo vo veľkom strome, ktorý rástol uprostred vysokej hory. Jeho plody boli magické. Po ich zjedení dodávali telu obrovskú dávku energie a šťastia. Dinosaury si tento strom chránili. Ale museli čeliť a odolávať aj chamtivým nepriateľom, ktorí chceli ich ostrov vyplieniť a zmocniť sa magického šťastia.

Najväčšiu hrozbu predstavoval obávaný Carnotaurus. Žil na opustenom sopečnom ostrove, kde bol život presne opačný. Všade sa valila horúca láva a povaľovali rozpálené kamene. Carnotaurus tu žil so stovkami velociraptorov, ktorí mu boli verne oddaní. Už dlhú dobu hľadali spôsob ako dobijú zelený ostrov s magickým stromom. Vo svojej skrýši v útrobách sopky sedel Carnotaurus na svojom kamennom tróne. „Velociraptori! Počúvajte! Dnes so západom slnka vtrhneme na ostrov magického stromu. Dnes večer dobijeme celý ostrov a strom bude náš!“ zreval Carnotaurus. Stovky velociraptorov začali zúrivo skandovať. Boli pripravení bojovať.

Na opačnej strane, na zelenom ostrove, hlboko v zemi pod magickým stromom, sa tiahlo niekoľko dlhých chodieb s viacerými miestnosťami. Bol to domov Megazostrodona. Malý cicavec, ktorý vyzeral ako krtko so sivou srsťou. Bol nesmierne múdry a bol to pokračovateľ rodu ochrancov zeleného ostrova. Mal na starosti magický strom a jeho ochranu.

Vo svojom podzemnom laboratóriu si zriadil odpočúvacie zariadenie. Vyhrabal pod oceánom tunel, ktorý viedol až na ostrov Carnotaura. Vďaka tomu sa dopočul o jeho zlovestnom pláne. Megazostrodon sa posadil do svojho kresla utkaného z koreňov stromov a hlasno premýšľal. „Musím zrealizovať svoj starý plán, ktorý som vymyslel už veľmi dávno. Použijem tajný recept pre zrodenie super letcov,“ povedal. Potom otvoril malé dvierka na podlahe a vybral sa do útrob zeme. Klesal dole tunelom, ktorý vykopal pred desiatkami rokov. Siahal až k zemskému jadru. Jeho teplota je extrémne vysoká a energia v ňom je ohromná. Musel byt veľmi rýchly. Jeho štyri nohy prepletali vysokou rýchlosťou. Do malých kamenných nádobiek si nabral niekoľko kvapiek zo žiary jadra a opäť utekal hore do svojho podzemného laboratória.

Kvapky zemského jadra uschoval a vybral sa na povrch s malou bambusovou tyčkou a jednou uspávacou šípkou. Keď vyliezol hore, vyškriabal sa na vysoký strom a vyčkával. O pár minút neskôr letel okolo veľký Pterodactyl. Megazostrodon namieril malú bambusovú tyč s uspávacou šípkou a vyfúkol ju na letiacieho Pterodactyla. „Pfuu!“ Uspávacia šípka ho zasiahla do krku a on sa zvalil na zem. Megazostrodon rýchlo zliezol dole a odobral par kvapiek krvi spiacemu Pterodactylovi. Strčil si malú nádobku so vzorkou do kapsy a skočil do tunela, ktorým vyliezol na povrch. Zliezol do svojho podzemného laboratória a pustil sa do práce. Vzal kúsok energie zo zemského jadra a zmiešal ju s kvapkou krvi Pterodactyla a uzavrel ju do malého kamenného medailónu. Spolu vytvoril tri medailóny. Zostával už len posledný krok. „Musím nájsť ešte troch statočných dinosaurov, ktorí budú odhodlaní bojovať proti Carnotaurovi.“ Opäť vyšiel na povrch a rozhliadol sa. V diaľke spozoroval stádo triceratopsov ako sa pásu na zelenej lúke. O niečo ďalej postávalo stádo stegosaurov a v diaľke pod skalou spal Tyranosaurus rex. Megazostrodon si hneď spojil v myšlienkach trojicu dinosaurov. Dobehol k najstatnejšiemu Triceratopsovi, potom k najmocnejšiemu stegosaurovi a napokon prišiel za drsným Tyranosaurom. Zvolal ich na jedno miesto a vyliezol na malú skalu, odkiaľ sa im prihovoril. „Ahojte, priatelia. Som Megazostrodon. Som z radu ochrancov zeleného ostrova a magického stromu. Dnes večer bude náš domov čeliť útoku Carnotaura so svojimi velociraptormi.“ Trojicu dinosaurov to veľmi rozzúrilo. Svoj domov milovali a boli ochotní urobiť čokoľvek pre jeho záchranu. Megazostrodon potom pokračoval: „Mám tu tri medailóny, ktoré som vyrobil. Ak si ich nasadíte na krk, premenia vás na super letcov s nepredstaviteľnou silou.“ Hneď ako to dopovedal, Tyranosaurus okamžite súhlasil. Triceratops a Stegosaurus sa bez váhania pridali tiež. Megazostrodon natiahol svoju malú ruku s tromi medailónmi a každému podal jeden. „Tak, a teraz si nasaďte tieto medailóny na krk. Dodajú vám ukrutnú silu!“ povedal.

Ako prvý si medailón na krk natiahol Tyranosaurus. Najprv ucítil silne pichnutie v celom tele. Cítil, ako jeho svalmi prechádza prúd sily. Stál na dvoch nohách a jeho postava sa sformovala do statného tela bojovníka. Na chrbte, na každej lopatke mu praskla koža a vytvorili sa mu úzke diery, z ktorých vyliezli dve krídla. „Ohromné! V rukách cítim ohromnú silu! Mám pocit, že dokážem lámať aj kamene!“ kričal Tyranosaurus. Potom sa obzrel za seba a zamával krídlami. „Fantastické!“ vykríkol. Z celej sily zatrepal krídlami a vyletel k oblohe. „Funguje to dokonale,“ skonštatoval Megazostrodon, ktorý si pomyselne mydlil ruky.

Stegosaurus a Triceratops si tiež nasadili medailón. Ich tela nabil prúd ohromnej sily a na ich chrbtoch vyrástli krídla. Z trojice dinosaurov sa práve stali dinosaurí letci. „Teraz ste pripravení na vyrovnaný boj s Carnotaurom!“ zvolal Megazostrodon. Všetci štyria sa vybrali na pláž a čakali na príchod nepriateľa. Slnko pomaly zapadlo a mesačný svit osvetľoval vlnobitie na pláži. V diaľke na horizonte sa začala zobrazovať hrozivá loď. Mohutný čierny obor sa plavil po vode a približoval sa k pevnine až zastavil na piesočnej pláži, ktorá pod mesačným lúčom vyzerala ako ligotavý piesok.

Z hrozivej čiernej lode začali vyskakovať velociraptori. Začali jačať na plne hrdlo a rozbehli sa na pláž, kde sa sformovali do bojovej formácie. Ako posledný vystúpil Carnotaurus. Postavil sa pred velociraptorov a hlasno zvolal: „Toto je náš večer! Dobite tento ostrov!“ Velociraptori sa zúrivo rozbehli do útoku. V tom im cestu skrížila trojica dinosaurích letcov. „Dajte si pauzu, prerastene jašterice! Toto je náš ostrov!“ T-rex, Stegi a Tricero stáli pred stovkou velociraptorov. Aj keď boli v menšine, nezľakli sa a bojovali za svoj domov. Trojica dinosaurích letcov sa vzniesla do vzduchu a velociraptorov napádali z výšky. Ich prevaha zo vzduchu bola veľkou výhodou. Velociraptorov chytali za chvosty a hádzali ich do oceánu, odkiaľ nevedeli vyliezť späť na pevninu, pretože nevedeli plávať. „Vy neschopné jašterice! Vráťte sa späť! To si musím všetko urobiť sám?!“ kričal rozhnevaný Carnotaurus.

Keď boli všetci velociraptori vo vode, trojica letcov zosadla späť na pláž, kde stál rozčúlený Carnotaurus. „Mal by si nasadnúť na svoju ohavnú loď a vrátiť sa tam, odkiaľ si prišiel,“ povedal T-rex. „Nech ťa tu už nevidíme!“ dodal Tricero.

Carnotaurus sa rozbehol k svojej lodi. Postavil sa na vrch okraja a mocne zakričal: „Ja sa vrátim! Mňa nezlomíte! Ja sa vrátim! Ha ha ha!“ smial sa hrôzostrašným hlasom. Potom zapol spätný chod na lodi a odplával k topiacim sa velociraptorom.

Trojica letcov si rukami tľapla a s úsmevom sa zadívali na ustupujúceho Carnotaura. Prišiel k nim aj Megazostrodon a povedal: „Skvelá práca letci! Tento súboj sme vyhrali. Ale Cartnotaurus sa nevzdá. On sa vráti. Musíme byť neustále pripravení.“

Pokračovanie na budúce.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Malá, nápaditá, s neustále novou aktivitou. Keď môže sedieť, tak beží, keď môže ležať, tak stojí. A keď má voľný čas, naháňa sa za novými dobrodružstvami.

Bolo letné ráno. Slnečné lúče už prenikli cez okno do izby malého dievčaťa. Zababušená v posteli, prikrytá perinou až po uši, sa po dotyku slnečného lúča len pretočila na druhý bok. Zo spánku ju vytrhol až jej budík, ktorý o ôsmej ráno začal hlasne vykrikovať: „Dobré ráno, Fify Pink! Vstávaj Fify Pink! Dobré ráno!“

Fify Pinky sa otočila k budíku a rukou po ňom tresla. Budík stíchol a ona sa posadila na posteľ. Vlasy mala strapaté do každej strany a v očiach ešte svoje sny. Rozhliadala sa po izbe a prezerala si veci, ktoré si dnes oblečie. Pomaličky sa postavila a zo zeme si vzala svoje nohavice. Ako ich zodvihla, zo zadného vrecka jej vypadol malý letáčik, na ktorom bol obrázok teplovzdušného balóna. Zodvihla ho a dívala sa naň krátku chvíľu. Potom sa jej oči rozžiarili, až jej skoro vyskočili. Natiahla si nohavice, schmatla tričko a skackajúc na jednej nohe si naťahovala ponožky. Prišla do kuchyne, pozdravila sa mame a do misky si hodila cereálie, ktoré zaliala mliekom. Zjedla ich tak rýchlo, že jej mama sa ani nestihla na nič opýtať. Stihla len jednu otázku: „Kam sa tak ponáhľaš?“ Fify Pink jej s plnými ústami odpovedala: „Neboj sa, vysvetlím ti to potom!“ Dojedla a hodila sa do tenisiek. Potom vybehla z domu von. Zvonila od domu k domu a pýtala si staré oblečenie a posteľnú bielizeň. Za jedno doobedie vyzbierala obrovskú hromadu vecí, ktoré nahádzala na kopu v záhrade. V obchode si ešte kúpila ihlu a veľkú niť. Začala kúsky oblečenia a látok zošívať dokopy. Šila celé poobedie. Slnko už začalo zapadať a ona stále šila. „Fify Pink! Poď už dnu!“ volala na ňu mama.

Skoro ráno sa Fify Pink opäť pustila do práce. Šila a šila. Až sa v jednej chvíli postavila a povedala: „Tak! A je to hotové!“ Teraz už len musím nájsť silný horák. Vbehla do otcovej kôlničky, poprehadzovala tam všetky jeho veci a potom sa víťazoslávne vrátila. Pod pazuchou mala okrem horáka aj lano a jeden veľký kôš.

Na trávniku v záhrade začala všetky veci spájať. Ako posledné zapálila horák. Jeho teplý vzduch do pár minút vytvoril obrovský teplovzdušný balón. Jeho mohutná bublina bola vytvorená z rôznych kúskov látok a na spodku mal priviazaný kôš pomocou lán. Fify Pink neváhala a naskočila do koša. Kotviace lano odviazala a balón začal stúpať hore. Keď si to jej mama všimla, v hrôze vybehla von, aby ju zastavila. Lenže Fify Pink už bola príliš vysoko a teplovzdušný balón ju unášal preč.

„To je krása! Vidím naše mesto z vtáčej perspektívy!“ tešila sa Fify Pink. „A tamto vidím svoju školu! A tamto náš obchod!“ bola naozaj nadšená. Výhľad z balóna bol famózny. Ale jej dobrú náladu začal striedať strach. Balón ju totiž stále unášal čoraz vyššie a stále ďalej. „Kam to letím?! Chcem sa vrátiť späť na zem. Lenže ako? To som asi nedomyslela,“ šomrala si. Slnko začalo zapadať a navôkol sadla tma. Jej balón sa nezastavoval a svoj dom už vôbec nevidela. „Okej, Fify Pink, teraz musíš byť statočná. Niečo vymyslíš. Moja mama sa o mňa určite bojí,“ mrmlala si. Potom sa v koši schúlila do klbka, zatvorila oči a zaspala.

Nad ránom ju zobudil silný spev lietajúcich vtákov okolo jej balóna. Fify Pink natiahla ruku a triafala do vetra. „No tak! Budík! Kde si?!“ Márne sa snažila nájsť svoj budík. Nebola vo svojej posteli. Pomaličky jej to dochádzalo. Okamžite otvorila oči a postavila sa. „Takže to nebol sen. Ale kde sa to len nachádzam?“ Fify Pink sa pozrela cez okraj koša. Pred jej rozospatými očami sa rozprestierala nádherná príroda. Po obrovských lúkach pobehovalo stádo gaziel, pri vysokých stromoch sa páslo niekoľko žiráf, skupinka levov oddychovala pod stromom a partia hrochov sa kúpala v rieke. „To nie je možné. Kam som sa to až dostala? Ako dlho som to spala? Veď to je Afrika!“ vykríkla vydesene. Jej balón sa naozaj vznášal nad africkou divočinou.

V horáku jej dochádzal plyn, takže jej balón začal klesať dole. Zostávalo už len pár metrov, aby zosadla uprostred africkej divočiny. Kôš pohodlne zosadol na trávu a balón sa zložil na zem. Fify Pink vystúpila a rozhliadala sa okolo seba. „Super, a čo idem robiť teraz?“ V tom začula nejaké hlasy. Pribehla k nej skupinka afrických detí. Malý černoškovia okolo nej poskakovali od radosti a obdivovali jej balón. Fify Pink im ale vôbec nerozumela. Neovládala jazyk afrického kmeňa. Ale jeden chlapec vystúpil zo skupinky detí a prihovoril sa jej: „Ahoj. Ja poznať tvoj jazyk. Ja chodiť do školy.“ „Och, to je skvelé! Ja sa volám Fify Pink a priletela som sem vo svojom balóne, alebo lepšie povedané, zablúdila som sem,“ povedala.

„Ja volať Akua,“ predstavil sa chlapec. „Teší ma. Akua, prosím ťa, potrebujem nájsť plyn do svojho horáka, inač neodletím a nedostanem sa domov k svojej mame,“ prosila Fify Pink. Akua ju chytil za ruku a ťahal ju preč. „Musíme schovať. Tu byť divoká zvieratá.“ Doviedol ju až do svojej dedinky, v ktorej býval. Fify Pink svojou bielou tvárou upútala pozornosť celého kmeňa. „Ty nebáť Fify Pink. Oni len zvedaví. Poď, ja ukázať ti moja škola,“ a Akua ju vzal za ruku a previedol ju svojou školou. Potom jej poukazoval všetky krásne miesta, kde sa spolu s kamarátmi rád stretáva.

„Akua, je to tu krásne. Nemáte jednoduchý život, ale máte ho krásny,“ povedala Fify Pink. „Teraz poď. Ja dať ti tvoj plyn,“ povedal Akua a vzal ju do školského kabinetu. Škola si pripravovala obed na malom plynovom horáku, takže tam bolo dostatok plynových bombičiek. Jednu jej daroval.„Akua, ďakujem ti. Sľubujem, že ti to vrátim,“ povedala. „Ty nemáš začo. Počkať. Ja mať pre teba ešte darček,“ povedal Akua a vbehol do svojej triedy. Po chvíľke sa vrátil a v ruke držal malú sošku slona, ktorú vysekal z kameňa. Podal ju Fify Pink. „Och, to je ohromné Akua! Ďakujem! Si naozaj dobrosrdečný!“ tešila sa. „Počkaj, mám nápad. Aj ja ti niečo dám,“ povedala Fify Pink a siahla rukou do vrecka. Vytiahla z neho svoj mobilný telefón so solárnou nabíjačkou. „Akua vezmi si to,“ povedala. Akua natiahol ruku a vzal si mobilný telefón. Keďže nič také nikdy predtým nevidel, nevedel čo s ním má robiť. Ale Fify Pink mu všetko poukazovala a povedala: „Teraz, keď sa vrátim domov, môžeme byť stále v spojení. Môžeme si telefonovať každý deň, posielať si fotky či videá!“ tešila sa.

Akua bol veľmi potešený z darčeka. Celý kmeň mu závidel jeho novú vecičku. Fify Pink vymenila plynovú bombičku v horáku a balón sa napustil horúcim vzduchom. Vzlietol k oblakom a Fify Pink sa nechala unášať prúdom vetra, ktorý ju mal odviať naspäť domov. Akua a celý jeho kmeň oboma rukami kývali a perličkovo bielym úsmevom sa usmievali.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Dvojica pátračov Kristián a Viktória sú nerozlučná dvojica. Majú spoločnú záľubu. Milujú vykopávanie stratených predmetov. Dúfajú, že jedného dňa narazia na skutočný poklad.

Za oknom už jar vystriedalo teplé leto. List v kalendári je otočený na mesiac jún, a to znamená len jediné. Už o pár dní sa začnú letné prázdniny. Rovnako ako všetky deti, aj Kristián s Viktóriou sa už nevedia dočkať voľných dní. Ich plán na letné prázdniny je jednoznačný. Vytypovali si niektoré lokality, kam sa vyberú s detektorom kovu a budú prečesávať pôdu a objavovať stratené tajomstvá.

Čas ubehol ako voda a Kristián s Viktóriou si užívali prázdniny. Dennodenne sa vracali do neďalekého lesa a hľadali nové poklady. Našli už plný batoh rôznych predmetov. Objavili stratené mince, náramkové hodinky, spony do vlasov či kúsočky starých klincov. Obed si vždy nosili v malých obedároch, na lúke si rozložili deku a spoločne sa najedli. „Viktória? Myslíš si, že nájdeme niekedy niečo veľkolepé?“ opýtal sa Kristián s plnými ústami. „Hm-hm, pre mňa je všetko čo nájdeme veľkolepé. Ale mám taký pocit, že dnes by sme mohli objaviť niečo fakt výnimočne!“ odpovedala Viktória. Pomaly dojedli svoj obed a pustili sa do ďalšieho pátrania. Vzali svoje detektory a prehľadávali celú lúku.

Asi po hodine hľadania vykríkla Viktória. „Hej Kristián! Poď rýchlo sem! Myslím, že som našla niečo zaujímavé!“ Kristián sa za ňou hneď rozbehol. Prišiel k Viktórii a svojou lopatkou jej pomáhal vykopať nález. Bola to malá truhlica. Veľmi stará, prehnitá, skoro sa v rukách rozpadala. Kristián ju opatrne vytiahol von. „Fíha, tá je ale krehká. Vyzerá veľmi záhadne. Kto vie, čo skrýva vo svojom vnútri,“ povedal. „No tak na čo čakáš, otvorme ju!“ kričala nedočkavá Viktória. Kristián ju opatrne otvoril a z jej vnútra vytiahol malý kúsok zloženého papiera. Bol tiež veľmi starý, ale bol v lepšom stave, ako truhlička, v ktorej bol uložený. Kristián ho rozprestrel. Kus starého papiera odhalil mapu, ktorá veľmi jasne zobrazovala cestu s označeným cieľom. „To je určite mapa k pokladu!“ vykríkla Viktória. „Hneď aj vyrazíme!“ zvolal Kristián a už aj balil svoje veci. Okamžite sa vybrali po cestách záhadnej mapy.

Museli sa držať bodov, ktoré opisovala mapa. Ako prvé museli nájsť tri rovnaké kopce a prejsť ich stredom, potom prekročiť širokú rieku, prejsť okolo skaly pripomínajúcej medveďa, prebehnúť mokrou pôdou, až sa napokon dostali k poslednému bodu. Posledná časť bola nenápadná jaskyňa v horách. Po hodine chôdze napokon narazili na nenápadný otvor v zemi. Najprv si mysleli, že je to brloh medveďa, ale potom veľmi rýchlo pochopili, že je to vstup do jaskyne. Prirodzene sa obaja báli vstúpiť do tmavej jaskyne, ktorú ešte nikto neprebádal. „Viktória, musíme ísť dnu. Celý čas hľadáme niečo výnimočné, nejaký poklad. Teraz to máme na dosah ruky. Musíme prekonať svoj strach!“ prehováral ju Kristián. Viktória vedela, že ma pravdu, a tak aj napriek svojmu strachu súhlasila.

Vytiahli z ruksakov svoje baterky, zažali v nich svetlo a pomalou chôdzou vstúpili dnu. Na ich počudovanie, to nebola veľká jaskyňa. Bola to len jedná miestnosť s malým jazierkom v strede. „A čo teraz Kristián? Nevyzerá to tu na poklad. A možno tu už niekto bol pred nami a vzal ho,“ premýšľala nahlas Viktória. „Podľa mňa tu niečo musí byť. Musíme mať len bystré oči,“ povedal Kristián a rozhliadal sa po jaskyni.

„Počkaj! Aha! Pozri sa na tento kameň! Je to skoro dokonalá guľa!“ vykríkol Kristián a v rukách držal záhadný kameň. Viktória pristúpila ku Kristiánovi a tiež sa zadívala na kameň. „Kristián, požičaj mi ho na chvíľu!“ Viktória si vzala kameň do ruky a zasvietila naň baterkou. Pod rúškom svetla si obaja všimli na kameni čosi zvláštne. Vo vnútri kameňa bolo vidieť malú krajinku. „Vyzerá to, akoby vo vnútri kameňa bolo akési mestečko,“ povedal Kristián. „Je to nejaký mini svet!“ zahlásila Viktória. Dívala sa na kameň a ani si neuvedomila, že stojí na okraji jazierka. Urobila krok do strany a ozvalo sa: „Šplech!“ padla do jazierka. Kristián jej okamžite podal ruku a vytiahol ju von. Bola celá mokrá, a tak sa posadila na kameň. Ale po pár sekundách sa začala zmenšovať, až sa zmenšila na veľkosť mravca. „Viktória? Čo sa to s tebou stalo?!“ kričal vyplašený Kristián. Ale potom mu to došlo. Položil kameň na zem, aj on sa namočil v jazierku a posadil sa na kameň. Vzápätí na to sa zmenšil. „Kristián? Čo sa to s nami stalo?“ opýtala sa vyplašená Viktória. „Neboj sa Viky. Myslím si, že voda v jazierku nás zmenšila, aby sme mohli vstúpiť do kameňa, do jeho mini sveta. Poď!“ zvolal Kristián a vzal ju za ruku. Dobehli pred kameň, na ktorom našli malú dierku a horko-ťažko sa cez ňu prepchali dovnútra kameňa.

„ÓÓÓ! To je ohromné!“ vykríkla Viktória. „Pozri sa Viky! To je mesto! Je to maličké mesto ukryté v kameni. Poďme ho preskúmať!“ vykríkol Kristián a rozbehol sa k mestečku.

Kráčali v malom kameni, zelenou krajinkou, až dobehli k bránam mesta. Cez malú dierku nazerali dnu. Bolo to naozaj rušné mestečko. Sem tam poletovali jeho obyvatelia. Boli to malí mužíci so štyrmi krídlami na chrbte. Ich ženy mali štyri krídla a na vrchu mestečka sedela kráľovná a tá mala až osem krídel. Kristián zaklopal na bránu. „Klop! Klop!“ Hneď na to sa obrovská brána, ktorá bola vstupnou cestou do mestečka, otvorila. Predstúpili k nim dvaja strážnici a opýtali sa ich: „Kto ste? Čo tu chcete? A ako ste sa dostali do nášho kameňa?“

Kristián s Viktóriou boli zmenšení, ale obyvatelia kameňa boli väčší ako oni. Siahali im sotva po pás. „Ahojte. Ja sa volám Kristián a toto je Viktória. A táto mapa nás zaviedla k vášmu kameňu,“ povedal Kristián a podal mapu strážnikom do rúk. Strážnici si mapu vzali, dobre si ju prezreli a ihneď vydali rozkaz: „Poďte okamžite s nami!“ V tom prišli aj ďalší strážnici a zaviedli dvojicu pátračov na vrchol mesta pred kráľovnú.

„Vaša výsosť! Navštívili nás títo dvaja pátrači. Oni našli našu mapu!“ povedal jeden zo strážnikov kľačiac pred kráľovnou. Kráľovná sa postavila a pristúpila k Viktórii a Kristiánovi. „Vitajte cudzinci. Prosím, posaďte sa. To, čo ste našli je naša mapa, ktorú sme pred mnohými rokmi vyhodili z nášho kameňa. Dúfali sme, že ju niekto objaví a vyslobodí nás. Do tohto kameňa nás uväznila zlá čarodejnica a my už roky odtiaľ neviem ujsť. Cez malú dierku, ktorou ste sa do kameňa dostali, sme my vyliezť nedokázali, pretože sme väčší, a tak sme tu zostali uväznení. A teraz, vďaka vám sa konečne môžeme dostať von! Prosím Vás, pomôžte nám!“ prosila kráľovná.

„Samozrejme. Čo máme urobiť?“ pohotovo zareagovala Viktória. „Musíte sa vrátiť späť, vziať trocha vody z jazierka a zväčšiť naše mesto do podoby, v akej bývalo predtým,“ povedala kráľovná.

Kristián a Viktória neváhali a vybehli z mesta von. Keďže boli menší, ako obyvatelia tohto mestečka, preplazili sa malou dierkou von. Naplnili niekoľko nádobiek vodou z jazierka až po okraj a vrátili sa späť do mestečka v kameni. Keď ich kráľovná videla prichádzať s vodou, veľmi sa potešila. „Ďakujem Vám, deti! Ďakujem!“ Kristián s Viktóriou podali kráľovnej nádobky s vodou a ona ju vyliala do stredu mestečka. Celé mestečko sa začalo otriasať. Kameň, v ktorom bolo mestečko uväznené, sa začal rozpadať na maličké kúsočky, mesto vyrástlo a rozžiarilo celú jaskyňu. Kristián a Viktória sa zväčšili späť do pôvodnej veľkosti a obyvatelia mesta tiež vyrástli. „Jéj, sme zase voľní! Ďakujeme Vám, kamaráti!“

Mestečko, jeho obyvatelia a Viktória s Kristiánom sa zväčšili do pôvodnej veľkosti. Lietaví obyvatelia mestečka boli veľkí ako motýle a ich mestečko pokrylo celú jaskyňu. Kráľovná sa ešte deťom naposledy poďakovala a všetci vyšli z jaskyne von užívať si krásu prírody.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V horskej divočine sa na vysokom strome práve zrodil nový život. Orlia matka sedela dlhé dni v hniezde na svojom milovanom vajci, z ktorého sa dnes vyliahol malý orol.

Jemné štebotanie čerstvo narodeného orlíčaťa sa ozýva celou horou, akoby sa chcel nový prírastok všetkým pozdraviť. Na chvíľku sa zdalo, že mu celý les tlieska. Poskakujúce vetvičky stromov pod vplyvom vetra vydávali hlasitý aplauz.

Orlia matka vyletela z hniezda, aby zaobstarala potravu pre mladého orla. Po chvíľke sa vždy vrátila a v zobáku niesla chutný úlovok. Malé dážďovky, myši či hraboše. Mladý orol totiž potreboval veľký príjem potravy. Vďaka starostlivej mame rástol a mocnel. Jedného dňa sa orlia matka vracala k hniezdu, tak ako zvyčajne. V zobáku držala niekoľko dážďoviek. Mladý orol ju nedočkavo sledoval. Ale v pozadí spozoroval veľké auto, ktoré ako keby jeho mamu sledovalo. Po chvíľke auto zastavilo. Niekoľko ľudí vystúpilo von a vytiahlo pušky. Namierili ich na orliu matku a uspávacou šípkou ju zostrelili. Nestihla už doletieť do hniezda. Mladý orol nešťastne pískal, čo mu hrdlo stačilo. Ale orlia matka padla do zajatia. Ľudia s puškami ju zviazali, vložili do vrecka a rýchlo hodili do auta. Mladý orol zostal sám. Nevedel ešte ani lietať, keďže ho to mama ešte nestihla naučiť. Nemohol teda ani zletieť dole zo stromu, aby si zaobstaral potravu. Práve sa začal jeho boj o holý život.

Rýchlo si uvedomil, že ak sa nenaučí lietať, nebude môcť loviť a zomrie. Vykročil teda odvážne z hniezda na jeho okraj a zadíval sa dole. Bol to nesmierne vysoký strom na skalnatom útese. Pohľad dole bol naozaj ohromujúci. Pozrel sa na svoje ľavé krídlo a potom krátko na pravé krídlo a potom s nimi nemotorne zatrepotal. Spravil krok späť a vrátil sa do hniezda. Schúlil sa do klbka a zaspal. Po niekoľkých hodinách sa však zobudil so silnými bolesťami v bruchu. Bol taký hladný, že ho začali sužovať silné kŕče. Opäť vykročil na okraj hniezda a zadíval sa na desivú výšku. „Ak sa ale neodvážim, zomriem tu od hladu,“ zašomral si nahlas. Pravou nohou spravil krok vpred a skočil. Letel strmhlav z obrovskej výšky. Svojimi malými nemotornými krídlami začal trepotať, ale namiesto lietania sa len otáčal dookola a padal strmhlav dole. Vo veľkej rýchlosti sa blížil priamo k zemi. Takýto tvrdý náraz by zrejme neprežil.

Naposledy vložil celú svoju energiu do mávania krídlami. Asi dva metre nad zemou mladý orol začal konečne lietať. Jeho krídla a inštinkt ho nezradili. Nabral podtlak a vyletel späť hore. „Úchvatné! Ja letím! Dokázal som to!“ Mladý, nemotorný orol to dokázal. Nebol to síce hneď ukážkový let, ale udržal sa vo vzduchu. S veľkou námahou sa dostal späť do hniezda. Posadil sa v hniezde a bol na seba hrdý, že to dokázal. Krídlami sa chytil za svoje brucho, ktoré ho neprestávalo bolieť. Bol stále veľmi hladný. Navyše, aj tento let ho stál príliš veľa energie. „Naučiť sa lietať je jedná vec, ale naučiť sa uloviť si večeru, to je už vec druhá,“ skonštatoval. Nestrácal teda čas. Prišiel opäť na okraj hniezda a bez váhania sa spustil dole. Rozprestrel majestátne krídla a letel. Tentokrát pohodlne zosadol na zem. Opatrne doskákal k najbližšej mláke a svojimi pazúrmi začal prehrabávať vlhkú zem. A podarilo sa! Našiel prvú dážďovku. A hneď na to ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu. Až sa najedol do sýtosti.

Musel sa sám naučiť lietať a loviť. To sú tie najzákladnejšie veci pre jeho prežitie v divočine. Mesiace ubehli ako voda a mladý orol vyrástol na veľkého a statného orla. Zaletel na jednu z najvyšších skál a díval sa na okolité kotliny a mestá. Hlavou mu išla len jediná myšlienka, alebo skôr spomienka. Nepretržite myslel na svoju mamu, ktorú pred rokmi zajali muži s puškami. Dnes bol už zdatný a silný. Rozprestrel krídla a vybral sa smerom k mestu. Cestou natrafil na stádo jeleňov, ktoré sa napájalo pri jazere, kde sa zastavil aj mladý orol. „Ahoj, orol, kamže letíš?“ opýtal sa ho vodca stáda. Mladý orol prehltol vodu, a potom kamennou tvárou odvetil: „Letím oslobodiť svoju mamu, ktorú pred rokmi zajali muži s puškami!“ Veľký jeleň prikývol hlavou a povedal: „Tí muži s puškami, to sú pytliaci. Nepotrebuješ našu pomoc? Môžeme ísť s tebou.“ „Ďakujem. Ale musím to zvládnuť sám,“ povedal mladý orol, rozprestrel krídla a vyletel k oblohe. Cestou vyhladol, a tak zaletel nižšie k zemi a striehol na malé hraboše. Keď sa do sýtosti najedol, pristavil sa k nemu medveď. „Ahoj orol, kam to letíš?“ Mladý orol sa k nemu otočil a odvetil: „Idem za svojou mamou. Držia ju v zajatí pytliaci.“ Medveď sa postavil na zadné laby a povedal: „Dovoľ mi ísť s tebou a pomôcť ti!“ Ale orol rozprestrel krídla a zdvihol sa k oblohe. Medveďovi ešte zakričal: „Ďakujem, ale toto musím zvládnuť sám!“

Mladý orol doletel do mesta a pustil sa do hľadania auta, ktoré si z detstva zapamätal. Preletel celé mesto a prezrel skoro každú ulicu. Potom doletel až k starej chatke na okraji mesta. Zosadol na strechu chaty, aby si trocha oddýchol. Jeho bystrému oku neuniklo auto zaparkované hneď vedľa chatky. Bolo to presne to auto, ktoré si pamätal z detstva. Ostrým zobákom si vyhrýzol malú dieru do starej strechy na chate a zadíval sa dnu. A v tom sa jeho oko zalialo slzami. Vo vnútri zbadal svoju mamu. Zničená, strhaná a so značnou stratou peria sedela v maličkej klietke. Mladého orla sa zmocnil veľký hnev. Spravil do strechy veľkú dieru, cez ktorú sa mohol prepchať dnu a nepremyslene letel priamo ku klietke, v ktorej bola uväznená jeho mama. Ale skôr, ako sa k nej dostal, vybehol po ňom jeden z pytliakov s veľkou palicou. Zrazil mladého orla na zem, ale ten sa okamžite pozbieral a chytil palicu do svojich veľkých pazúrov. Pytliaka s ňou poriadne ponaháňal. Keďže to však spôsobovalo veľký hluk, do chaty vbehli aj ďalší pytliaci a snažili sa mladého orla chytiť. Potom naňho jeden z pytliakov zhora zhodil veľkú sieť. Mladý orol bol v pasci. Zamotal sa do siete a nevedel sa vyslobodiť. Pytliaci sa smiali a už mu chystali vlastnú klietku. Tešili sa, že tohto predajú a zarobia peniaze.

Odrazu sa však spráchnivené steny chaty začali otriasať. Otrasy boli čoraz silnejšie a navyše sa k tomu pridal aj desivý rev. „Bác!“ Drevené steny sa rozpadli na viacerých miestach a dovnútra vcválalo stádo majestátnych jeleňov a rozhnevaný obrovský medveď. Okamžite vyhnali z chaty všetkých pytliakov, ktorí sa rozbehli von a utekali vystrašení hlboko do lesa. Mladého orla vyslobodili zo siete. On sa postavil a povedal: „Nežiadal som vás síce o pomoc, ale vy ste aj tak prišli. A nebyť vás, asi by som teraz skončil tiež v klietke. Z celého srdca vám ďakujem, priatelia z lesa!“

Potom mladý orol vyletel ku klietke, v ktorej ležala jeho matka. Ostrým zobákom rozbil zámok a vytiahol ju von. „Synček! Si to ty? Ty si to prežil! Zvládol si to úplne sám v divočine! Tak som sa o teba bála!“ chválila mladého orla jeho matka so slzami v očiach. Silno sa objali a spoločne vyleteli z klietky von. Lenže jeho matka roky nelietala, a tak padla rýchlo unavená na zem. Mladý orol neváhal, zletel k nej, vysadil si ju na chrbát a spoločne vyleteli z chaty von domov do svojho hniezda. Z výšky ešte vďačne kývali svojim záchrancom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V jednej detskej izbe na poličke pod oknom stál malý plastový robot spolu s niekoľkými ostatnými hračkami. Vedľa neho boli uložené autíčka, bagre, kocky, knihy, vojačikovia a plno iných hračiek. Dole na podlahe pod policou bola hromada lega vo veľkej priesvitnej škatuli a niekoľko zaparkovaných veľkých áut od miešačky až po požiarnické vozidlo. V strede izby stojí stôl a pri dverách je posteľ, v ktorej spáva chlapec menom Boris. Izba a všetky tieto hračky sú jeho.

Na každý sviatok dostal Boris novú hračku. A rovnaké to bolo aj na jeho siedmych narodeninách. Z krabičky zabalenej v darčekovom papieri si vytiahol novú lego stavebnicu. Bolo to malé lego-mestečko. Boris z neho vytiahol všetky kocky, postavičky a vysypal ich na zem. Ale jednu postavičku postavil na stôl v strede izby. Bola to nádherná ženská postavička, oblečená v ružových šatách, tvár mala milú a nádherne čokoládovo-hnedú. Malý robot na vrchu police pod oknom si ju hneď všimol. Jeho malé plastové srdce poskočilo od radosti. Nemyslel na nič iné len na to, kedy príde noc. Vtedy totiž všetky hračky ožijú a začína sa ich život. Hneď ako mesačný lúč prejde oknom Borisovej izby, nastane veľká zábava.

Boris sa už navliekol do pyžama, vyčistil si zuby a ľahol si do postele. Po dlhom dni rýchlo zaspal a mesačné lúče osvetlili jeho izbu. Okamžite sa začali diať magické veci. Hračky začali zliezať z políc, autá začali jazdiť po izbe, ale samozrejme v tichosti, aby Borisa neprebudili. Vojaci na poličke sa pustili do svojej tradičnej misie. Pobehovali po izbe a hrali sa na záchranárov. Ale malý robot zostal hore na poličke. Stál tam a jeho pohľad bol upriamený na krásnu lego postavičku, ktorá priam žiarila na stole v strede izby. Nádherná čokoládová dáma si ho však nevšimla a venovala sa svojej činnosti. Spolu s ostatnými postavičkami skladali z kociek nové auto, na ktorom sa chceli vydať na expedíciu po izbe. Ale dvere na izbe jemne zaškrípali a dnu vbehol Borisov pes. Malý Yorkshire, ktorý sa hneď vrhol na stôl a schmatol do papule malú čokoládovú krásku a vybehol z izby von.

Ostatné lego postavičky zostali v šoku, nevedeli čo majú robiť. Robot, ktorý stál na vrchu poličky a bol malou krásnou dámou ohromený, zareagoval okamžite. „Musím ju zachrániť skôr ako opäť vyjde slnko!“ zašomral si a začal konať. Zo svojej mechanickej ruky vystrelil lano, spustil ho po poličke a zliezol dole. Poskakoval zo strany na stranu ako malý mechanický robot. Vyšiel z izby von a vybral sa za Yorshirom. Ostatné hračky za ním kričali, aby neopúšťal izbu. Báli sa. Ale on nie. Bol odvážny a statočný. Prišiel ku schodisku a zhora sledoval psa. V papuli stále niesol postavičku, ktorá statočnému robotovi rozohriala jeho plastové srdce. Yorkshire cez malé dvierka vyskočil von. „Och, nie! Odišiel z domu!“ povedal robot a začal zliezať po schodoch dole. Dostal sa až k dverám, cez ktoré tiež vybehol von. Na záhrade bola tma, len mesiac osvetľoval tmavé okolie. Potom si robot všimol psa, ako zahrabáva niečo do zeme pod starým gaštanom. „Určite ju tam chce schovať! Musím ju zachrániť.“ Bol nabudený a odhodlaný. Brodil sa trávou smerom k starému gaštanu. Keď tam stihol doraziť, malý Yorkshire sa už vrátil do domu. „Kde to len hrabal? Kde to len bolo?“ prehľadával okolie malý robot. Potom si všimol čerstvo rozhrabanú zem. „To musí byť toto miesto!“ vykríkol a svojou mechanickou rukou začal kopať. Odhrabával zem a bol rozhodnutý neprestať, pokiaľ ju nenájde. Až napokon sa spod zeme začala vyhrabávať postava. Hlasno si odkašľala a posadila sa. „Našiel som ťa! A si v poriadku!“ radoval sa malý plastový robot. Čokoládová lego kráska zodvihla hlavu a pozrela sa naňho. „Kto si? A prečo si ma vlastne zachránil? Myslela som si, že ma tu už nikto nenájde. Ďakujem ti!“ Robot sa zahanbil. Cítil sa trápne povedať jej pravdu. „Prečo mlčíš?“ opýtala sa lego postavička. Robot začal koktať. „Ja… ja… ja som si ťa všimol už od momentu, kedy ťa Boris vyložil zo škatule na stôl. A… a… a… tvoja krása ma ohromila natoľko, že keď som videl, ako ťa Yorkshire vyniesol z izby, bol som rozhodnutý zachrániť ťa!“ Čokoládovo-hnedá krása sa postavila, oprášila od zeminy a pristúpila k robotovi. „To bolo veľmi odvážne a hrdinské. Ďakujem!“ a pobozkala ho na líce. „A mimochodom, volám sa Pinky.“ Robotovi sa až prekrížili oči. A opäť začal koktať. „No, musíme… sa… sa… rýchlo dostať späť do izby, lebo čoskoro vyjde slnko a mesiac zapadne.“ Chytili sa za ruky a cez trávu prebehli k dverám. Lenže tie boli zaseknuté a nevedeli ich stlačiť dovnútra. Zasekli sa. Yorkshire v nich totiž nechal pohodený konárik, ktorý dvere zablokoval. „Och, nie! Tieto dvierka sú zaseknuté. Nedokážem ich otvoriť. Musíme nájsť inú cestu dovnútra. Poď, mám plán,“ povedal robot a vzal legovú Pinky za ruku. Prišli pod okno Borisovej izby a zo svojej mechanickej ruky vytasil lano. „Bum!“ Lano vystrelil a zachytilo sa na parapete okna. „Teraz sa už len musíme vyšplhať hore. Poď prvá,“ povedal robot. Pinky sa začala šplhať hore až sa dostala k oknu. Zabúchala naň a ostatné hračky jej okno otvorili. Robot sa tiež chcel vyšplhať hore, ale lano sa mu rozkývalo a on narazil do kovovej ríny. Náraz prebudil Yorkshira, ktorý okamžite vybehol von a všimol si robota, ako visí na lane. Robot sa začal rýchlo šplhať, ale Yorkshire vyskočil a chmatol ho do papule. Pes ho stlačil tak silno, že robotovi popraskali všetky plastové súčiastky, skrutky v rukách mu vyleteli a zostal nehybne ležať na tráve. „Nie! Nie!“ kričala legová Pinky. Neváhala a spolu s ostatnými lego panáčikmi začala rýchlo stavať malé lietadlo. Yorkshire padol na zem a snažil sa zo zubov vyškriabať zaseknutú plastovú časť z robota, takže robot mal dosť času na to, aby sa mu schoval. Medzitým už legové postavičky zostrojili malé lietadlo. Pinky nasadla dnu a vyletela cez okno von. Pristála na trávniku a rozbehla sa k zničenému robotovi. Vzala ho okolo pliec a dotiahla ho k lietadlu. Naložila ho na palubu a skočila za kormidlo. Roztočila vrtuľu a namierila si to hore k oknu. Yorkshire si už zuby uvoľnil a snažil sa chytiť lietadlo. Poskakoval a cvakal papuľou. Lenže už letelo dosť vysoko na to, aby ho chytil. Cez okno vleteli dnu a pristáli priamo na stole v Borisovej izbe. Hračky rýchlo zatvorili okno aj dvere na izbe.

Všetky hračky pomohli zranenému robotovi vyliezť z lietadla. Lenže už sa museli vrátiť na svoje miesta, pretože mesiac už zapadal a začalo vychádzať slnko.

Pinky si vzala k sebe zraneného robota a schovali sa pod posteľ v krabičke. „Si ten najstatočnejší robot na svete. Ako sa vlastné voláš?“ opýtala sa. On sa zamyslel a odpovedal: „Ja vlastne nemám žiadne meno.“
„To musíme napraviť. Budem ťa volať „Herobot!“

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂