Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

„Hej! Ruky hore!“ vykríkol malý Richard a vytiahol svoj meč postavený z lega. „Ja som pirát všetkých morí! Vzdajte sa!“ kričal ďalej pri svojej hre na piráta.
Na hlave mal pirátsky klobúk a cez oko pirátsku pásku. Skákal po izbe a predstavoval si, že sa na svojej posteli plaví ako na naozajstnej pirátskej lodi.

Po chvíľke hrania mu zišlo na um, že si vyrobí z papiera loď. Vyfarbí ju tak, aby vyzerala ako pirátska a pôjde k neďalekej rieke, kde sa s loďkou zahrá. Dlho neváhal, vytiahol papier a začal skladať. Zložil, prehol, zalomil, odtrhol, prekrížil a ešte dvakrát prehol a potom ju oboma rukami roztvoril a loďka bola na svete. Položil ju na svoj stôl a vytiahol farbičky. Najprv na trojuholníkovú plachtu nakreslil čiernou farbou pirátsku vlajku.

Potom, na jej boky nakreslil vzor dreva, aby to vyzeralo ako naozajstná drevená loď. Tiež nezabudol na delá z každej strany. Vo vnútri nakreslil troch pirátov. Kapitán mal veľký čierny klobúk a ostatní dvaja piráti mali na hlave pirátske šatky. Do stredu prilepil ceruzu. „Piráti, táto ceruza bude váš hlavný sťažeň!“ zahlásil Richard. Loďka bola hotová a pripravená na svoju prvú plavbu. Richard si obul tenisky a vybehol z domu von k rieke.

„Piráti! Pripravte sa na svoju prvú plavbu!“ hovoril Richard. „Kapitán, teraz to je už vo vašich rukách!“ povedal a pustil loďku do rieky. Spočiatku pokojná voda niesla loďku z papiera pokojným tempom. Richard bežal okolo rieky a povzbudzoval ju. „Poďte! Plávajte! Ste neporaziteľní piráti!“

Prúd rieky silnel a papierovú loďku začal unášať čoraz rýchlejšie, až sa stratila z Richardovho dohľadu a už ju viac nevidel. „Ahojte, piráti!“ vykríkol naposledy. Papierová loďka sa plavila silným prúdom a kolísala sa zo strany na stranu. S prúdom rieky plávala aj rybka. Jej šupiny boli lesklé a farebné ako dúha. Leskli sa všetkými farbami. Tieto šupiny v sebe niesli zvláštne kúzlo. Rybke sa plávajúca loďka zapáčila, a tak plávala popri nej. Bola taká šťastná, že vyskakovala z vody von. Vyskočila a preskočila loďku. A takto to urobila ešte niekoľkokrát. Pri jednom skoku jej vypadla jedna lesklá a farebná šupina, ktorádopadla priamo na papierovú loďku. Rybka sa ešte chvíľku zdržala pri nej a potom odplávala a stratila sa v hlbinách rieky. Farebná šupina v sebe niesla kúzlo, ktoré vypustila do papierovej loďky.

Po chvíľke sa ozval desivý výkrik. „ÁÁÁ! Kapitán! Plávame rovno k vodopádu!“ „Kapitán! Robte niečo!“ kričal nakreslený pirát z papierovej loďky, ktorý ožil. Z papiera sa odlepil aj druhý nakreslený pirát a aj nakreslený kapitán. „Posádka! Musíme sa vyhnúť tomu vodopádu! Inač sa potopíme!“ vykríkol kapitán.
„Ale nemáme ani veslo ani kotvu ani naozajstnú plachtu!“ kričala posádka. Kapitán si zamyslene prehrabol svoju bradu a povedal: „Keď nemáme, tak si vyrobíme!“ Podišiel do stredu loďky, kde bola prilepená ceruza, ktorá slúžila ako sťažeň. Spolu s posádkou ju odlepil a začal kresliť. Na papierovú loďku nakreslil dve veslá. Položil ceruzu a odlepil ich. „Posádka! Tu máte veslá a veslujte ako o život smerom k brehu! Vodopád sa už blíži!“

Potom nakreslil kotvu a niekoľkometrovú reťaz. Odlepil ich z papiera, jeden koniec reťaze priviazal na kotvu a druhý koniec priviazal o loď. Vzal kotvu do rúk a prehodil ju cez palubu do vody. Papierová loďka začala spomaľovať a pomaličky sa približovala k brehu. Lenže prúd bol silnejší.
„Zaberte posádka! Už cítim silu vodopádu! Zaberte zo všetkých síl!“ kričal kapitán na svoju trojčlennú posádku. Loďka už bola na dosah hrozivého vodopádu. „Kapitán dostal šikovný nápad. Vzal ceruzu a začal rýchlo kresliť. Nakreslil lano, odlepil ho z papiera a vo vzduchu ho roztočil ako kovboj. Hodil jeden koniec k brehu, kde sa zachytil o konár stromu. „Mám to! Posádka, chyťte sa lana!“ vykríkol kapitán. Všetci sa chytili lana a skočili do vody. Papierová loďka spadla do vodopádu a celá sa zničila. Traja piráti sa šplhali po lane, až sa dostali na breh rieky. Ľahli si na kamene a vydýchli si. „Zvládli sme to. Ešte chvíľku a dopadli by sme ako naša loďka,“ povedal jeden z pirátov.

„Ale čo budeme teraz robiť, kapitán? Prišli sme o našu loď. Bez nej sme stratení.“
„O loď sme síce prišli, ale to nie je náš koniec. Podarilo sa mi zachrániť našu ceruzu. Tá nám pomôže postaviť novú loď. Ale táto nebude z papiera, ale z dreva, ako sa na správnych pirátov patrí!“ povedal odhodlaný kapitán. Vzal ceruzu a na kameň nakreslil dve sekery, drevené koly a dlhé lano. Odlepil sekery a podal ich posádke. Sekerami stínali konáre a hádzali ich na jednu kopu. Potom ich lanom a drevenými kolmi spájali dokopy.

Po hodinách tvrdej práce bola pirátska loď hotová. Tentokrát to bola nádherná drevená loď. Kapitán ešte na kameň nakreslil čiernu vlajku, odlepil ju a podal ju jednému z posádky, aby ju zavesil na najvyšší sťažeň. „Je to skoro dokonalé, ale ešte nám niečo chýba!“ Opäť vzal ceruzu a na kameň nakreslil ďalších troch pirátov. Odlepil ich a povedal im: „Vitajte na našej pirátskej lodi! Odteraz ste členmi našej posádky!“

Spoločnými silami spustili loďku lanom po veľkej skale dole, aby sa vyhli vodopádu. Loďku spustili do rieky a všetci naskočili na palubu. Kapitán vzal vzácnu ceruzu, ukryl ju dole vo svojej kajute a postavil sa ku kormidlu, odkiaľ vydal rozkaz: „Napnúť plachty!“

Posádka sa dala okamžite do pohybu. Napli plachty, vietor zafúkal a loď sa vydala po prúde rieky. Po chvíľke plavby sa dostali až na koniec rieky, ktorá sa vlievala do obrovského mora. Vietor sa oprel do plachty a pirátska loď sa vyrútila na otvorené more. „Teraz sme skutoční piráti! Poďme vpred za dobrodružstvom!“ vykríkol kapitán a zodvihol ruku hore.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Emília a Naomi sú najlepšie kamarátky a rady trávia čas spolu. Práve sa začali jesenné prázdniny a obe dievčatá ležali v Emíliinej izbe na zemi s nohami vyloženými na okraji postele a premýšľali, ako strávia tieto prázdniny.
„Čo keby sme vzali fotoaparát a vyšli do prírody a fotili všetko krásne! Motýle, kvety, stromy, rieky, mravce, húsenice, vtáky! Budeme fotiť všetko!“ hlasno snívala Naomi. Emília sa k nej otočila a jedným dychom dodala: „Lenže nemáme žiadny fotoaparát.“ „Hm, to je fakt. Nemáme,“ odpovedala sklamaným hlasom Naomi.
„Tak poď, nájdeme si inú aktivitu,“ povedala Emília a postavila sa. Prišla k svojej poličke a prehadzovala v nej veci. Otvorila skriňu a prezrela všetky jej police. Hľadala niečo, čo by ich zamestnalo na aspoň jeden prázdninový deň. Lenže nič nenašla. V tom Naomi vykríkla: „Emília, poďme sa pozrieť na povalu, možno tam nájdeme niečo starožitné, zaujímavé!“ Emílii sa to spočiatku nepozdávalo, ale potom súhlasila. Vybehli po schodoch k dverám na povalu. Otočili kľúčikom a vošli dnu. Bolo tam chladno. Na stenách bola popukaná omietka, pavučiny viseli zo stropu a prach pokrýval celú podlahu. V miestnosti bolo niekoľko starých krabíc, poličiek a hromada nepotrebných vecí. „Fajn, tak kde začneme?“ povedala Naomi. „Napríklad aj tu, v tejto starej truhličke,“ povedala Emília a otvorila zaprášenú truhlicu. Vo vnútri bolo niekoľko starých nití, ihly a šijací stroj. To však nebolo to, čo by ich lákalo. A tak hľadali ďalej. Prehadzovali jednu krabicu za druhou, otvorili všetky staré police a nazreli do všetkých vriec. Zostávala jedná veľká skriňa pri stene. Vo vnútri bola prázdna, ale navrchu bola posledná krabica. Prisunuli si stoličku, vyliezli na ňu a zo skrine zložili krabicu.
Postavili ju na zem a sfúkli prach z jej povrchu. Emília vzala nožnice a prestrihla lepiacu pásku. Spoločne ju otvorili. Vo vnútri bolo niekoľko starožitných hračiek. „Jéj! Emília! To je úžasné! Staré retro hračky!“ potešila sa Naomi.
Chvíľku si ich prehadzovali a obzerali. Najviac ich však zaujal plyšový medveď. Bol nádherný, ale veľmi zničený. Chýbalo mu jedno oko, na chrbte mal obrovskú dieru, z ktorej vypadávali kusy výplne a z nohy sa mu párali nite.
„Emília, tento medveď potrebuje našu pomoc!“ povedala Naomi. „Vieš čo? Máš pravdu. A mám skvelý nápad!“ pohotovo zareagovala Emília. Naomi bola nedočkavá, prosíkala ju, aby jej to rýchlo prezradila. „My dve budeme doktorky a starého plyšáka budeme operovať. Bude ako nový!“ „Emília! To je fantastický nápad!“ potešila sa Naomi. Nadšené kamarátky zliezli z povaly dole do izby a začali všetko pripravovať.
Vyrobili si dlhé biele plášte a na hruď si pripevnili visačky so svojím menom. Z lekárskeho kufríka si vytiahli injekčné striekačky, na krk si zavesili fonendoskop, za opasok si pripevnili kladivko a ostatné doktorské pomôcky. Pripravili si operačný stôl, na ktorý položili zraneného plyšového medveďa.
„Plyšový medveď, neboj sa! Doktorka Emília a doktorka Naomi sa o teba postarajú! Si v dobrých rukách!“ zahlásila Emília. Najprv spravili poriadnu diagnostiku zranení a potom sa pustili do ich opráv. Zošívali, strihali, farbili, vypĺňali, až sa im čelá zapotili. Po náročnej operácii bol plyšák zachránený. Ešte trocha vody na špinavé miesta a medvedík vyzeral ešte lepšie ako keď bol nový. „Doktorka Naomi, myslím si, že sa nám operácia podarila,“ povedala Emília. „Áno. Máte pravdu doktorka Emília. Avšak niečo tomu chýba,“ povedala Naomi, rukou si držala bradu a premýšľala. „Už to mám!“ vykríkla a rozbehla sa do kuchyne. Vzala malú nádobku a položila ju na kuchynskú linku. Vytiahla detskú krupicu a nasypala dve lyžice do misky. Potom pridala malú lyžicu vanilkového cukru, malú lyžicu škorice a malú lyžicu kakaa. Všetko poriadne zamiešala. Vytiahla malé papierové vrecko a naplnila ho zmesou, ktorú práve vytvorila. Na papierové vrecko napísala: „Liečivý prášok.“ Vrátila sa do izby k Emílii a plyšáku podala papierové vrecko. „Čo je to?“ čudovala sa Emília. „Drahá doktorka Emília, predstavujem ti môj vlastnoručne vyrobený liečivý prášok. Pán plyšák, musíte ho užívať dvakrát denne. To Vám pomôže úplne sa zotaviť.“
„Naomi? Práve som dostala brilantný nápad! Už viem, ako si zarobíme peniaze na nový fotoaparát! Postavíme si malú ordináciu pred domom a budeme liečiť pokazené hračky. Za každú operáciu si budeme pýtať 2 eurá!“ hovorila nadšená Emília.
„Vieš čo si myslím o tvojom pláne Emília? Že je to najlepší nápad, aký si kedy vyslovila! Poďme na to!“ radostne vykríkla Naomi a už aj začali chystať ordináciu.
Pred dom postavili malý stolček, cez ktorý prehodili biely obrus, ktorý siahal až po zem. Na druhý menší stolček si poukladali náradie a pomôcky. Vyrobili si ceduľu s nápisom: „Doktorky Emília a Naomi vyliečia každú hračku!“ a zavesili ju z prednej strany stolčeka. Postavili sa z druhej strany a čakali na prvých pacientov. Prešla nedlhá chvíľa a postupne začali prichádzať prvé deti s pokazenými hračkami. Ako prvý prišiel malý chlapček menom Adam. V rukách niesol rozbitého robota. „Ahojte. Môžete uzdraviť môjho robota, prosím?“ Emília a Naomi sa na seba usmiali a okamžite sa pustili do operácie. Po niekoľkých minútach bol robot ako nový. Malý Adam od radosti až podskočil. Z vrecka vytiahol dvojeurovú mincu a hodil ju do malého prasiatka, ktoré mali dve doktorky položené na svojom operačnom stole.
„Tak Naomi, prvá operácia bola úspešná!“ a len čo to dopovedala, pred ich operačným stolčekom sa už vytvoril rad detí, ktoré niesli v rukách pokazené hračky.
Dve doktorky Emília a Naomi operovali celý deň, až pokiaľ slnko nezapadlo. Celé jesenné prázdniny trávili operovaním pokazených hračiek na ulici.
Posledný deň prázdnin boli obe doktorky vyčerpané a unavené. Posadili sa na obrubník a odfúkli si. „Tak to boli tie najnáročnejšie prázdniny. Ale zároveň aj tie najlepšie,“ povedala Naomi. „Rozhodne to boli tie najlepšie prázdniny. Poďme rozbiť prasiatko a pozrieme sa, koľko peňazí sme si tvrdou prácou zarobili,“ povedala Emília.
Vzala prasiatko a udrela doň kameňom. Rozbilo sa a peniaze sa vysypali. Chvíľku im to trvalo, kým ich spočítali. Keď hodili na kôpku poslednú mincu, zistili, že si zarobili dostatok peňazí na nový fotoaparát.
„Naomi! My sme to zvládli! Hneď zajtra si pôjdeme kúpiť nový fotoaparát!“ tešila sa Emília. „A hneď zajtra ho pôjdeme do lesa vyskúšať!“

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Trblietavé malé hviezdy rozsypané po nočnej oblohe vytvárajú po západe slnka nádherné obrazy, v ktorých sa duša dobrodruha nestratí. Z času na čas sa na oblohe mihne aj padajúca hviezda. V skutočnosti to nie sú naozaj padajúce hviezdy, ale maličké meteory, ktoré padajú na našu zem a v atmosfére zhoria. Jeden takýto malý meteor prepadol oblohou a za sprievodu jasného svetla zletel na zem, kde pristál v šrotovisku neďaleko mesta na vraku starého autobusu.

Ráno vystriedalo nočnú oblohu žiarivé slnko. Malá Emma sa v posteli natiahla a otočila na druhý bok. V tom jej do postele skočil jej verný priateľ, pes Jack. Začal ju olizovať po rukách, ale keď sa Emma stále nebudila, začal jej olizovať uši a nos. To ju prebudilo a s úsmevom na tvári sa posadila. „Ahoj, Jack. Už sa nevieš dočkať na dnešnú rannú prechádzku?“ povedala. „Haf, Haf!“ zaštekal Jack a vrtel chvostom od radosti.

Emma zoskočila z postele, obliekla sa, opláchla sa a spolu s Jackom sa naraňajkovali. „Tak čo dnes podnikneme, Jack? Ideme sa prejsť za mesto?“ opýtala sa Emma. Jack opäť zaštekal, vrtel chvostom a skákal na mieste. Emma vzala vôdzku, pripla ju Jackovi na obojok a vybrali sa von. Najprv nastúpili na autobus, ktorým sa odviezli na okraj mesta. Vystúpili von a vybrali sa k neďalekému šrotovisku. Emma hádzala do diaľky červenú loptičku a Jack bol radosťou celý bez seba, behal za ňou a nosil ju späť.

Pomalou chôdzou dorazili až k šrotovisku, ktoré bolo za mestom a nachádzalo sa v ňom množstvo starých vrakov. Emma sa tam rada hrávala v starých autách a tvárila sa, že vie šoférovať. Jack vždy sedel vedľa nej a vyplazoval jazyk cez okno. „Pozri tam, Jack. Vidíš ten starý autobus? Je celý hrdzavý a príliš starý, ale niečo veľmi drobné sa na ňom ligoce. Hm, zrejme len nejaké trblietky. Ale ako sa sem dostali?“ hovorila nahlas svoje myšlienky. „Poď Jack, ideme to tam preskúmať!“ vykríkla a spolu s Jackom bežali k starému vraku autobusu.

Dobehli k nemu a vstúpili dnu. Emma si hneď sadla na miesto šoféra. Volant bol už skoro rozpadnutý, ale stále držal. Emma sa hrala, že šoféruje, otvárala a zatvárala dvere. Jack pobehoval po autobuse a štekal od radosti. „No, až na tie trblietky nie je na tomto starom autobuse nič zvláštne,“ povedala Emma a pokračovala v role šoféra autobusu. Na palubnej doske bol jeden veľmi starý a špinavý gombík. Emmina zvedavosť mu neodolala a potiahla ho. „Tidú, tidú, tidú!“ Vyspevovala si, zatiaľ čo niekoľkokrát potiahla starý gombík. Keď odrazu na zaprášenej, skoro rozpadnutej palubovej doske sa otvorili dvierka a von vyliezol malý monitor. Vyzeral ako z budúcnosti. Rozsvietil sa a vyšiel z neho hlas: „Vitajte v autobuse plnom zážitkov! Prosím, vyberte si cieľovú destináciu!“

„Čo to má znamenať, Jack? Autobus plný zážitkov?“ čudovala sa Emma. Na displeji svietilo niekoľko možností: „Vesmír, Amazonská džungľa, Tichý oceán, Púšť, Afrika… „Hm, zrejme je to len nejaká počítačová hra,“ povedala Emma a zo srandy klikla na možnosť „Tichý oceán“.

Avšak na jej počudovanie to nebola žiadna hra. Autobus sa začal meniť. Jeho steny sa začali meniť, ako keby ste otáčali malé kocky na druhú stranu, až sa premenil na super moderný a špičkový autobus. Vyletel nad šrotovisko a hlas z monitora sa opäť ozval: „Zvolili ste si destináciu Tichý oceán. Prosím, pripútajte sa, krátkym teleportom sa presunieme do cieľovej destinácie. Prosím, vyberte si ešte zážitkový stupeň.“

Na displeji sa zobrazili tri možnosti: dobrodružný, poznávací a adrenalínový level. Emma zostala sedieť ako prikovaná, bola ohromená z toho, čo sa to stalo s autobusom. Nedočkavý Jack vyskočil a klikol do monitoru. Hlas v monitore zahlásil: „Ďakujem. Vybrali ste si level: ADRENALÍN. Prosím, usaďte sa, o pár sekúnd budeme vo vami zvolenej destinácii.“

Svetlá zhasli, na oknách sa zatiahla clona a celý autobus sa na pár sekúnd otriasal. Potom znova všetko utíchlo. Clona na oknách sa zodvihla. Emma bola stále v šoku, neverila vlastným očiam, čo sa to deje. Autobus sa vznášal nad mohutným oceánom.

„To snáď nie je možné!“ vykríkla. Hlas v monitore opäť prehovoril: „Pripravte sa na adrenalínový zážitok. Ponoríme sa pod hladinu oceánu a zažijete adrenalínové dobrodružstvo.“ Len čo hlas dohovoril, autobus už klesal do hlbín oceánu.

Emma obdivovala úžasný, pestrý život pod hladinou. Húfy rýb sa premávali okolo autobusu. „Hej, Jack! Vlastne je to nádhera! Takto som oceán ešte nikdy nevidela. Je to fascinujúce!“ tešila sa. Jack na znak súhlasu hlasno štekal a vrtel chvostom.

Autobus zliezol do hĺbky a zastavil sa v obrovskom húfe žralokov. Niektorí dosahovali dĺžku aj niekoľko metrov. „To je hrozivé, Jack! Pozri sa na tie obrovské zubiská! Ešteže sme v bezpečí tohto autobusu,“ povedala Emma. Ale v tom sa steny autobusu začali strácať, akoby sa búrali. V momente sa celý autobus stal priehľadný až priesvitný. Emma s Jackom si v panike nasadili na hlavy potápačské helmy s kyslíkovou bombou. „Bože môj, Jack! Čo sa to deje? Veď je tu asi stovka žralokov! Hej, autobus! Čo to stváraš?!“ kričala vystrašená Emma. V tom k nim začal plávať obrovský žralok. Otvoril papuľu a mieril priamo k nim. Jack stiahol chvost a Emma si rukami zakryla oči. Ale žralok len narazil do priesvitnej steny autobusu a odrazil sa. Emma zložila ruky z očí. Myslela si, že ich žralok už zožral. Ale potom jej to došlo. Helmu si dala dole a zistila, že je stále v autobuse, len sa jeho steny stali priesvitné. „Och! To je úľava. Jack! Sú to len priesvitné steny. Veď sme si zvolili adrenalínový level,“ povedala Emma a smiala sa.

Autobus ich potom zaviedol ďalej do hlbín oceánu. Obaja sedeli na sedačkách a vychutnávali si neskutočný pohľad. Veľryby, delfíny, chobotnice, húfy rýb, kalamáre, morské koníky, medúzy, korytnačky, morské hviezdice či korálové útesy.

Po hodine dobrodružnej jazdy sa hlas z monitora opäť ozval. „Naša cesta sa blíži ku koncu. Dúfam, že sa vám cesta autobusom plných zážitkov páčila. O niekoľko sekúnd sa teleportom vrátime do bodu, odkiaľ sme vyrazili. Emma s Jackom si tľapli a usmievali sa. Zažili neuveriteľné dobrodružstvo v hlbinách oceánu.

Autobus sa potom teleportom dostal späť na šrotovisko a zosadol na svoje miesto. Monitor sa vypol a steny autobusu sa opäť zmenili. Celý autobus sa premenil na starý vrak, rovnaký ako bol predtým.

Emma s Jackom vystúpili von. „Wau, Jack! To bolo neskutočné dobrodružstvo! A vieš čo? Prídeme sem aj zajtra a tentokrát sa vyberieme napríklad do vesmíru. Alebo do amazonskej džungle, alebo Afriky! Precestujeme všetko!“ tešila sa Emma. Jack sa tešil s ňou ,vrtel chvostom a poskakoval okolo nej.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Každý z nás má záľubu, ktorej sa rád venuje. Niekto rád kreslí, niekto rád stavia lego a iný zase miluje čas strávený so svojím psíkom. Ale malá Sára, o ktorej je tento príbeh, miluje cestovanie. Objavovanie nových kútov sveta je jej vysnenou záľubou.

Sára už precestovala viaceré miesta vo svojej rodnej krajine a videla aj kúsok sveta. Dnes si však povedala, že sa pôjde prejsť do neďalekého lesa a bude spoznávať chodníčky, ktoré ešte nenavštívila. Vybrala sa najprv k dobre známemu jazierku a odtiaľ pokračovala ďalej cestičkou do lesa. Pod zelenými ihličnanmi bola lesná križovatka. Rozdeľovala sa na štyri smery. „Hm, ktorou cestičkou sa vyberiem? Minule som šla doľava, predtým rovno, takže teraz pôjdem doprava. Rada objavujem nové miesta,“ zašomrala si Sára, a ako povedala, tak aj urobila. Kráčala cestičkou, keď jej skoro vyleteli oči z jamôk. Okolo cestičky sa tiahol hotový pás odpadkov. Servítky, plastové fľaše či mikroténové sáčky tvorili nelegálnu skládku. „To je hrôza! Zahadzovať odpadky priamo v lese! To je teda hlúpe!“ rozčuľovala sa malá Sára. Ale najviac ju udivovalo to, že lesná cestička bola plná turistov, no žiadneho z nich odpadky netrápili. Všetci sa len obzreli a veselo si vykračovali ďalej. „Ja to takto nenechám! Aj keby som bola jediná!“ povedala Sára a z batohu si vytiahla svoju plátennú tašku a začala ju plniť odpadkami. Po asi hodine upratovania sa jej podarilo čiernu skládku odpadkov upratať. Taška bola naplnená až po okraj. „Pfú, a mám to!“ zvolala Sára. Posadila sa na kameň, vytiahla si z batohu svoju desiatu, fľašu s vodou a oddychovala.

„Tak to žasnem. To naozaj žasnem,“ začal sa ozývať jemný hlások medzi stromami. Sára vyskočila na nohy a obzerala sa okolo. „Kto to bol? Kto to povedal?“ opýtala sa nahlas, ale nikoho nevidela. „Musím ťa naozaj pochváliť,“ opäť zopakoval jemný hlások. „Ďakujem. Ale kto si?“ vypytovala sa zvedavá Sára. „Tu som!“ zvolal jemný hlások. Sára sa otočila a na kameni, kde predtým sedela a jedla desiatu, stála malá lesná víla. Krídla mala belasé, vlasy zlaté a šatky dúhové. „Wáu! Doteraz som si myslela, že víly sú len výmysel v rozprávkach,“ povedala prekvapená Sára. „A čo, ty azda neveríš na čaro rozprávok?“ povedala víla. „Pomohla si môjmu lesu a ako jediná si ho očistila od odpadkov. Tvojou odmenou bude jedno želanie. Som lesná víla, splním ti, čo si zaželáš.“

Sára zostala zaskočená, ale veľmi ju to potešilo. „No, ja ani neviem, čo by som si mala želať,“ povedala nesmelým hlasom. Víla vzlietla, obletela Sáru dookola a opäť sa posadila na kameň. „Skús mi povedať, čo máš najradšej na svete?“ povedala víla. Sára sa na chvíľočku zamyslela a potom jednoznačne povedala: „Cestovanie! Rozhodne zo všetkého najradšej cestujem!“

Víla vytiahla svoj kúzelný konárik, dvakrát ním zamávala a po záblesku farebných svetiel držala na dlani malý kúsok papiera v tvare vláčika. Natiahla ruku k Sáre a povedala: „Na, vezmi si ho.“ Sára natiahla ruku a kúsok papiera v tvare vláčika si zobrala. Víla vzlietla nad kameň a vnášala sa vo vzduchu. „Ďakujem ti, Sára, že si pomohla môjmu lesu! Uži si svoju odmenu!“ vykríkla lesná víla a stratila sa medzi stromami.

Sára sa ani nestihla rozlúčiť, ani sa na nič opýtať a lesná víla bola preč. Sára rozprestrela kúsok papiera v tvare vláčika, na ktorom stálo: „Ak veríš v zázrak, tvoja cesta povedie nad mrak. Nasleduj zajaca s mapou a kufríkom, zažiješ dobrodružstvo s rušňovodičom bobríkom.“ „Čože? Čo to má znamenať?“ čudovala sa Sára. Vtom sa pod stromami niečo pohlo. Niečo tam zašomralo, akoby sa niekto niekam ponáhľal. Potom z hustých kríkov vyskočil zajac. Na hlave mal klobúk, na nose okuliare, v ruke držal kufrík a pod pazuchou zrolovanú mapu. Niečo si šomral popod nos a veľmi sa ponáhľal. Sára zostala v nemom úžase. Skôr ako sa stihla spamätať, zajac utekal ďalej do lesa. „Hej! Počkaj na mňa!“ zakričala a rozbehla sa za zajacom. Nasledovala ho celou cestou, až zajac prišiel pred akúsi jaskyňu, na ktorej boli malé dvierka. Otvoril ich a vstúpil dnu. Sára neváhala a nasledovala ho. Čupla si, otvorila dvere a strčila hlavu dovnútra. To, čo uvidela, ju úplne šokovalo. Vo vnútri jaskyne bola rozprávková vlaková stanica. Hmýrilo sa to tam zvieratami, ktoré cestovali azda z celého lesa. Do jaskyne vošiel záhadný vlak a zastavil. Z malého okienka vystrčil hlavu bobor v uniforme a vykríkol: „Nastupujte, prosím! Lesný expres čoskoro odíde! Nastupujte, prosím!“ Otvorili sa dvere a zajac, ktorý ju sem doviedol, nastúpil dnu. Sára sa rýchlo rozbehla k dverám a naskočila na palubu aj ona. Dvere vlaku sa zatvorili a hlas vo vnútri zahlásil: „Vítajte v Lesnom exprese. Prosím, pripútajte sa a pohodlne sa usaďte. Pred nami je cesta okolo celého sveta. Prajeme vám príjemnú cestu.“

„Čože? Okolo celého sveta? To je fantastické!“ potešila sa Sára a doslova sa prilepila na okno. Vlak vyštartoval z jaskyne a obrovskou rýchlosťou šiel v podzemí a po malej chvíľke vyletel z tunela k oblakom. Vlak si to najskôr namieril ponad africký kontinent. Zniesol sa nad africkú prériu a premával sa medzi stádom slonov, preletel ponad spiacu rodinu levov a ponoril sa pod hladinu rieky, v ktorej sa ochladzovalo stádo hrochov. Sára len s otvorenými ústami sledovala všetku tú krásu.
Vlak opäť vyletel k oblakom a zaletel do Egypta, kde krúžil medzi pyramídami a sfingou. Preletel aj do Ázie, ponad obrovský čínsky múr a japonskú pevninu. Vlak sa opäť ponoril do vody, tentokrát pod hladinu Tichého oceánu. Plával medzi húfom rýb, delfínov, žralokov či najväčších veľrýb. Opäť vyleteli z vody do vzduchu, tentokrát nad chladnú Antarktídu. Masívna biela pokrývka bola očarujúca. Chladnú južnú pologuľu vystriedala teplá amazonská džungľa. Obleteli ešte Sochu slobody a ďalšie desiatky miest, až sa napokon Lesný expres vrátil späť do vlakovej stanice v tajomnej jaskyni.

Sára vystúpila z vlaku a pocity mala ako v siedmom nebi. Šťastie jej kolovalo v žilách a úsmev neopúšťal jej tvár. Malými dvierkami vyšla von a tancujúcim krokom si to zamierila domov. Malý kúsok papiera v tvare vláčika si schovala do vrecka a doma si ho vyložila na tajné miesto. Vzala si zápisník a zapísala si súradnice tajomnej vlakovej stanice. „Toto bol ten najlepší cestovateľský zážitok, aký som kedy zažila!“

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Simon počas voľného víkendu len tak ležal prevesený cez svoju posteľ a premýšľal, ako zaženie sobotnú nudu. V jednej ruke si prehadzoval modrú loptičku a s polootvorenými očami sa díval na svoju stenu, ktorá bola celá olepená plagátmi.

Zízal na obrázok sopky Kilauea na Hawaii. „Hm, táto sopka je vraj najaktívnejšou sopkou na svete. To je fascinujúce,“ šomral si. „Pohľad z vrchu do sopky musí byť v skutku dychberúci. Iste, šlo by to satelitom, ale vidieť to na vlastné oči a cítiť to riziko. To je vzrušujúce,“ ďalej hlasno uvažoval. Potom vystrelil na rovné nohy, akoby ho mama pristihla pri niečom nekalom.

Podišiel bližšie k plagátu, priložil prst na sopku a povedal: „Veď ja som vynálezca všetkých vynálezcov. Nájdem spôsob, ako sa tam dostanem, ako sa dostanem priamo nad sopku a pozriem sa do jej vnútra!“ zvolal. Otočil hlavou a pozrel sa na svojho plastového panáčika Alberta Einsteina, ktorý bol pohodený v rohu izby. „Čo? Čo Albert? Znie to tak troška šialene však? Ale ty si bol predsa rovnaký blázon ako ja. Tak sa nečuduj. Idem do toho!“ vykríkol Simon a začal prehadzovať svoj šuplík, v ktorom mal hromadu papierov s najrôznejšími nápadmi. „No tak. Musí tu byť niečo, čo sa dá použiť,“ hovoril pri tom, ako vyhadzoval jeden papier za druhým na zem. Neskôr sa pri jednom zastavil, pevne ho chytil do oboch rúk a zvolal: „Áno! To je ono!“

Na béžovom papieri bol nakreslený návrh lietajúceho auta. Vzal papier do vrecka a rozbehol sa dole do garáže. Pracovný stôl vyprázdnil, vytiahol len náradie a rôzne typy materiálov. Z vrecka vytiahol náčrt lietajúceho auta a pripol ho na stenu. Vyliezol na povalu a z veľkej kopy neporiadku vytiahol dva staré bicykle. Zniesol ich dole do garáže a pod pazuchou niesol ešte plno iných súčiastok. Spod stola vytiahol zváračku, na hlavu si nahodil zváraciu helmu a začal zvárať, rezať, píliť a spájať. Celý deň a celú noc bol zatvorený v garáži. Z okna bolo vidieť len blikanie svetiel zváračky a zvuk píly na železo.

Ráno, keď začalo vychádzať slnko, zliezla Simonova mama do garáže, aby sa pozrela, čo tam Simon stvára. Otvorila dvere, oči mala ešte rozospaté, takže si ich musela niekoľkokrát rukami pretrieť a vtedy to zbadala. V predtým prázdnej garáži stálo niečo, čo predtým ešte nikdy nevidela. „Simon? Čo to má byť?“ opýtala sa. Simon si dal dole zváraciu helmu, pozrel sa na mamu a hrdo povedal: „Maminka, dovoľ, aby som ti predstavil svoje prvé lietajúce auto!“ Mama bola hneď prebudená. Oči jej skoro vystrelili von z hlavy. „Dúfam, že na tom necháš aj naozaj letieť,“ povedala a zatvorila dvere. Simon si len zašomral: „Maminka a načo by som to asi vytvoril?“

Vyliezol hore do svojej izby a na pár hodín si ľahol, pretože bol unavený. Prespal celý deň a zobudil sa až v noci. „Čo, čo? Koľko je hodín? Och. Ak vyrazím hneď, tak na Hawaii budem s východom slnka.“ Simon sa poumýval, obliekol sa a hodil si do batohu nejaké jedlo a vodu. Zo stola ešte schmatol mapu a kompas a nasadol do svojho lietajúceho auta. „Tak a poďme to vyskúšať. Strčil kľúčik do zapaľovania, otočil ním do pravej strany a ozvalo sa: „Vŕn! Vŕn!“ Garážové dvere sa otvorili a Simonove lietajúce auto vyliezlo na ulicu. Simon otočil niekoľkými gombíkmi a zatlačil niekoľko páčok a auto sa rozbehlo. Pomaly zrýchľoval až dosial rýchlosť sto kilometrov za hodinu. „A teraz zatlačím túto červenú páčku a auto vyletí k oblohe,“ povedal Simon, zatiahol páčku a auto skutočne vyletelo k oblakom. „Úžasne! A teraz smer Hawaii!“ zvolal.

Simonove lietajúce auto letelo nad oceánom niekoľko hodín. Bol veľmi vzrušený zo svojej cesty. Jeho náladu striedal strach a vzrušenie. Až napokon videl na horizonte v diaľke obrovskú horu, z ktorej sálal hustý dym. „Áno, áno! To musí byť Kilauea! Už som skoro tam!“ tešil sa Simon.

Simonove lietajúce auto sa približovalo k sopke. Už ju mal naozaj na dosah ruky. „To je v skutku ohromné! Vidieť z blízka takýto vulkán, to je zážitok! Ale najviac sa teším na pohľad do samotného vnútra sopky. Chcem vidieť tu žeravú lávu!“ tešil sa Simon.

Lenže čím viac sa približoval k stredu sopky, tým hustejší dym bol všade navôkol. Simon sa začal dusiť a vykašliaval čierne sliny. Bol to jemný popol, ktorý mu upchával dýchacie cesty. Ale to nebolo jediné, čo sa začalo upchávať. Motor na Simonovom lietajúcom aute sa začal tiež upchávať. „Pch! Pch! Bum! Bum! Pch!“ Celý motor sa triasol a začal vydávať desivé zvuky. Až sa napokon úplne upchal a zastavil. „Och, nie, nie to mi nerob! Teraz nie! Keď som priamo nad kráterom sopky! Teraz ma nesmieš sklamať! No tak! Naskoč!“ kričal vystrašený Simon. Lenže motor sa už nerozbehol a Simon začal padať z veľkej výšky priamo do rozpáleného sopečného krátera.

„Okej, asi je po mne!“ Simon bol celý zelený od strachu. „Ale počkať, počkať! Simon! Premýšľaj!“ povzbudzoval sa. Strčil ruku do svojho batohu a hľadaj niečo, čo ho zachráni. Vytiahol malé pero, ktoré malo malú trysku. Okamžite ho stlačil a tryská fungovala. Lietajúce auto prestalo padať. Lenže paliva v pere nebolo veľa a po niekoľkých sekundách tryská dohorela a Simon začal znova padať do útrob sopky. „Och, nie! Musím nájsť niečo iné! Niečo lepšie!“ kričal Simon a rukou šmátral v batohu. Potom vytiahol malé kocky, ktoré keď do niečoho narazili, premenili sa na ľadové kryhy. V panike začal praskať malé kocky ako o život a tie sa menili na veľké kusy ľadu, ktoré sa vznášali vzduchom. Simon opäť prestal padať. Ľadové kryhy vytvorili akýsi most, ktorý zastavil jeho padanie. „Uf! To som si ale vydýchol,“ povedal. Ale nie na dlho. Ľadové kryhy sa v horúcom dyme začali okamžite topiť a po niekoľkých sekundách sa roztopili úplne a Simon opäť padal do horúceho vnútra sopky.

„To snáď nie! Už tu mám len poslednú vec, ktorá ma môže zachrániť,“ povedal Simon a z batohu vytiahol posledný vynález. Malú sklenenú fľaštičku, na ktorej bolo napísane: „Elixír zmenšovania.“ Otvoril ju a niekoľko kvapiek si vylial na hlavu a pokropil ňou aj lietajúce auto. Padal stále rýchlejšie a už bol tesne nad kráterom sopky. Ale v priebehu niekoľkých sekúnd sa zmenšil aj so svojím autom na jeden centimeter. Bol taký malý a ľahký, že ho začal vietor unášať aj spolu s lietajúcim autom. Na Simonove šťastie ich silný vietor zaniesol na okraj sopky a zvalil sa na veľký kameň. Simon padol na zem a niekoľko metrov sa ešte kotúľal. Jeho lietajúce auto sa zastavilo na kameni a našťastie sa nerozbilo. Elixír po minúte prestal fungovať a Simon s lietajúcim autom sa zväčšili do pôvodnej veľkosti.

„Tak, to bolo veľmi tesné. Skoro som si naložil do gatí. Ale už som v bezpečí,“ skonštatoval ležiaci Simon. Poriadne si vyfúkol a rukami si prehmatal celé telo, aby sa uistil, že žije. Potom sa pozbieral, utrel si pot z čela a motor auta poriadne vyčistil od jemného popola sopky. Sadol si za volant, naštartoval a vyletel k oblakom. „Vrátim sa domov a asi si trocha oddýchnem. Ale zážitok to bol mimoriadne skvelý,“ pousmial sa spokojný Simon.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂