Malý Simon (čítaj sajmon) je na prvý pohľad veľmi obyčajné dieťa. Ale vo svojom vnútri je to veľký vedátor.

Simon nie je v škole najlepším žiakom, ale škola ho rozhodne veľmi baví a nikdy nevynechá ani len jednu hodinu. Po škole sa každý deň zavrie do vo svojej izby, ktorá sa premení na jeho vedeckú dielňu. Nie je to obyčajná detská izba a nájdete v nej len veľmi málo hračiek. Všetky police a stôl sú zapratané vedeckým pomôckami. Sú tam sklenené ampulky a nádobky s dymiacou sa tekutinou, trčiace káble z malých mechanizmov, gombíky, spájkovačka, náradie, knihy či pokreslené papiere s novými vynálezmi. Simonovi sa už podarilo vyrobiť rôzne super veci ako napríklad: malého robota do domácnosti, ktorý mieša tie najrôznejšie limonády. Stačí vložiť svoje obľúbené ovocie, vodu a robot namieša tú najsviežejšiu limonádu. A raz tiež vyrobil iného malého mechanického robota, ktorý zbieral rozhádzane logo. Simonovi sa nikdy nechcelo upratovať malé kúsky lega, preto si vytvoril pomocníka, ktorý to zvládal namiesto neho. A pre svojho psa Kodyho raz vyrobil automatický podávač granúl. Keď pes Kody prišiel pred Simonov vynález a dva-krát zaštekal, stroj mu vyhodil 20 kúskov granúl. Keď zaštekal tri-krát, stroj mu nasevíroval rovno 30 kúskov granúl. Ale nie vždy sa Simonovi darilo. Niekedy sa z jeho izby ozývali aj výbuchy, rozbité sklo a Simon často-krát vyšiel von s tvárou celou čiernou. Avšak neúspechy ho nikdy neodradili dosiahnuť vysnený výsledok.

Jedného dňa si povedal, že by chcel porozumieť svojmu psovi Kodymu. „Určite mi chce niečo povedať, keď na mňa šteká. Lenže ja mu nerozumiem“ premýšľal vo svojej izbe, alebo lepšie povedané, vo svojom laboratóriu. Podišiel k oknu a zadíval sa na vtáčiu skrýšu, ktorú vytvoril pred niekoľkými mesiacmi. Vtáci tam mohli sedieť na bydle a malá mechanická ruka im česala perie. Vtáci túto skrýšu milovali, vysedávali tam celé dni a s pohľadom upretým na Simonovu izbu si veselo štebotali. „Hm, zaujímalo by ma, čo mi chcú povedať,“ zamýšľal sa Simon. Ako tak premýšľal, prešiel od okna k svojmu pracovnému stolu, vytiahol prázdny papier a začal kresliť. Načrtol zvláštnu vec. Jedna časť vyzerala ako panvica, z ktorej ide kábel so slúchadlom rovno do ucha. V pravom rohu papiera Simon napísal „Zvierací prekladač.“ „Vyrobím tento prekladač a porozprávam sa s Kodym a aj s vtákmi za oknom,“ zamrmlal si a pustil sa do práce. Celé dni po škole usilovne pracoval. Zváral, pílil, kreslil a testoval. Jeho izbou sa ozývali škripotavé zvuky a vybiehali rôzne svetelné záblesky. „Toto je 63 pokus zvieracieho prekladača,“ povedal a stlačil gombík na svojom novom vynáleze. Namieril malý ručný satelit na svojho psa Kodyho a povedal: „Kody, teraz je ten správny čas! Povedz mi niečo!“ Ozvalo sa „Hav! Hav! Hav!“. Ale v Simonovom slúchadle bolo počuť len škrípanie. „Óch nie! Ďalší neúspešný pokus!“ načertil sa Simon. Ľahol si do postele a s humorom v hlase poznamenal: „Nevadí, aj diamanty vznikajú pod tlakom. Idem si umyť zuby a skúsim to zase zajtra.“ Simon sa poumýval, ľahol si do postele a zaspal. Svoj nový zvierací prekladač nechal pohodený v strede izby. Ráno sa zobudil na volanie čudného hlasu: „Simon! Simon! Simon! Vstávaj! Vstávaj! Vstáááávaj!“ Zvyčajne ho do školy budila mama, a tak si myslel, že je to ona: „Mami, daj mi ešte 5 minút, prosím!“ Ale mama neodpovedala, a ten divný hlas opäť vykrikoval: „Poď sa hrať! Poď sa hrať! Poď sa hrať!“. Simon zodvihol hlavu z postele, pred ktorou poskakoval štekajúci pes Kody. Hlasy sa ozývali zo slúchadla jeho zvieracieho prekladača. „Čožééé?! Zvierací prekladač funguje!“ tešil sa Simon a vyskočil z postele. Schmatol svoj nový vynález, namieril ho na Kodyho a povedal. „Áno, Kody! Ideme sa hrať!“ Kody od radosti začal štekať ešte viac a v Simonovom slúchadle sa ozývalo: „Loptička! Loptička! Loptička!“ Simon vzal loptičku a hodil ju Kodymu, ktorý sa celý šťastný za ňou rozbehol. Potom prehovoril svoju mamu, aby ho dnes výnimočne ospravedlnila v škole a odviezla ho na okraj lesa, kde bude môcť celý deň testovať svoj zvierací prekladač. Mama verila v jeho talent, a preto zavolala do školy a na jeden deň mu vybavila voľno. Celý šťastný pobehoval po lese s vystretou rukou, v ktorej držal malý satelit. Namieril ho na malé sýkorky sediace na strome. Ich štebotanie znelo v Simonovom slúchadle takto: „Pozri na toho smiešneho človeka. Pobehuje tu s čudnou panvicou. Určite nás chce chytiť. Poďme preč,“ a odleteli. „To je úžasné, všetko som im rozumel!“ tešil sa Simon. Niektorí vtáci spievali lesné pesničky, cvrčky vyhrávali pesničky o dobrej nálade a mravce sa pri svojej práci povzbudzovali ako pochodujúce vojsko. Počúval zvuk každého zvieraťa, ktoré stretol. Odrazu započul tichý hlások, ktorý volal o pomoc. „Pomôžte mi, prosím! Pomóc! Pomóc!“ Svoj malý vynález smeroval za hlasom, ktorý každým krokom zosilňoval. Až bol napokon hlasný a zreteľný. Simon sa pozrel pod strom a uvidel malého orla, ktorý vypadol z hniezda a bol zakliesnený v ostrom tŕní. „Neboj sa, ja ťa vyslobodím a pomôžem ti dostať sa späť do hniezda. Vytiahol svoj vedecký vreckový nožík, otvoril nožnice a vystrihal malého orla z tŕnia. „Ďakujem!“ Zaštebotal malý orol. „A teraz ťa dostaneme späť hore do hniezda,“ povedal Simon a vytiahol zo svojho batohu ďalší zo svojich vynálezov – antigravitačné čižmy. Natiahol si ich na nohy, a keďže čižmy vedeli ignorovať gravitáciu, Simon mohol lietať. Vyletel až na vrchol stromu, kde mal hniezdo malý orol. „Ďakujem ti za záchranu, sám by som sa tu nevedel vrátiť,“ poďakoval malý orol a usadil sa do svojho obrovského hniezda. Ale zrazu, dopadol na hniezdo veľký tieň a ozval sa ostrý zvuk. Bola to orlia mama, ktorá mala rozpätie svojich krídel až tri metre. Myslela si, že Simon jej chce malého syna ukradnúť, a tak ho chytila svojimi ostrými pazúrmi: „Čo tu chceš človek!“ „Ja som len vrátil tvojho malého orla späť do hniezda, pretože vypadol a ležal dole v tŕní,“ odpovedal vystrašený Simon. Malý orol potvrdil Simonové slova a orlia matka ho okamžite pustila.

„Och! Prepáč mi to, človeče. Zmýlila som sa. Srdečne ti ďakujem, že si zachránil moje mláďa,“ poďakovala sa orlia matka. Potom privinula malého orla pod krídla a zobákom si zo svojho krídla vytiahla to najväčšie pierko, ktoré darovala Simonovi na pamiatku. On sa orlej matke poďakoval a vrátil sa domov. Bol hrdý na svoj nový vynález, zvierací prekladač. Fungoval bezchybne a navyše, pomohol bezbrannému vtáčikovi.

Malý Simon (čítaj sajmon) je na prvý pohľad veľmi obyčajné dieťa. Ale vo svojom vnútri je to veľký vedátor.

Simon nie je v škole najlepším žiakom, ale škola ho rozhodne veľmi baví a nikdy nevynechá ani len jednu hodinu. Po škole sa každý deň zavrie do vo svojej izby, ktorá sa premení na jeho vedeckú dielňu. Nie je to obyčajná detská izba a nájdete v nej len veľmi málo hračiek. Všetky police a stôl sú zapratané vedeckým pomôckami. Sú tam sklenené ampulky a nádobky s dymiacou sa tekutinou, trčiace káble z malých mechanizmov, gombíky, spájkovačka, náradie, knihy či pokreslené papiere s novými vynálezmi. Simonovi sa už podarilo vyrobiť rôzne super veci ako napríklad: malého robota do domácnosti, ktorý mieša tie najrôznejšie limonády. Stačí vložiť svoje obľúbené ovocie, vodu a robot namieša tú najsviežejšiu limonádu. A raz tiež vyrobil iného malého mechanického robota, ktorý zbieral rozhádzane logo. Simonovi sa nikdy nechcelo upratovať malé kúsky lega, preto si vytvoril pomocníka, ktorý to zvládal namiesto neho. A pre svojho psa Kodyho raz vyrobil automatický podávač granúl. Keď pes Kody prišiel pred Simonov vynález a dva-krát zaštekal, stroj mu vyhodil 20 kúskov granúl. Keď zaštekal tri-krát, stroj mu nasevíroval rovno 30 kúskov granúl. Ale nie vždy sa Simonovi darilo. Niekedy sa z jeho izby ozývali aj výbuchy, rozbité sklo a Simon často-krát vyšiel von s tvárou celou čiernou. Avšak neúspechy ho nikdy neodradili dosiahnuť vysnený výsledok.

Jedného dňa si povedal, že by chcel porozumieť svojmu psovi Kodymu. „Určite mi chce niečo povedať, keď na mňa šteká. Lenže ja mu nerozumiem“ premýšľal vo svojej izbe, alebo lepšie povedané, vo svojom laboratóriu. Podišiel k oknu a zadíval sa na vtáčiu skrýšu, ktorú vytvoril pred niekoľkými mesiacmi. Vtáci tam mohli sedieť na bydle a malá mechanická ruka im česala perie. Vtáci túto skrýšu milovali, vysedávali tam celé dni a s pohľadom upretým na Simonovu izbu si veselo štebotali. „Hm, zaujímalo by ma, čo mi chcú povedať,“ zamýšľal sa Simon. Ako tak premýšľal, prešiel od okna k svojmu pracovnému stolu, vytiahol prázdny papier a začal kresliť. Načrtol zvláštnu vec. Jedna časť vyzerala ako panvica, z ktorej ide kábel so slúchadlom rovno do ucha. V pravom rohu papiera Simon napísal „Zvierací prekladač.“ „Vyrobím tento prekladač a porozprávam sa s Kodym a aj s vtákmi za oknom,“ zamrmlal si a pustil sa do práce. Celé dni po škole usilovne pracoval. Zváral, pílil, kreslil a testoval. Jeho izbou sa ozývali škripotavé zvuky a vybiehali rôzne svetelné záblesky. „Toto je 63 pokus zvieracieho prekladača,“ povedal a stlačil gombík na svojom novom vynáleze. Namieril malý ručný satelit na svojho psa Kodyho a povedal: „Kody, teraz je ten správny čas! Povedz mi niečo!“ Ozvalo sa „Hav! Hav! Hav!“. Ale v Simonovom slúchadle bolo počuť len škrípanie. „Óch nie! Ďalší neúspešný pokus!“ načertil sa Simon. Ľahol si do postele a s humorom v hlase poznamenal: „Nevadí, aj diamanty vznikajú pod tlakom. Idem si umyť zuby a skúsim to zase zajtra.“ Simon sa poumýval, ľahol si do postele a zaspal. Svoj nový zvierací prekladač nechal pohodený v strede izby. Ráno sa zobudil na volanie čudného hlasu: „Simon! Simon! Simon! Vstávaj! Vstávaj! Vstáááávaj!“ Zvyčajne ho do školy budila mama, a tak si myslel, že je to ona: „Mami, daj mi ešte 5 minút, prosím!“ Ale mama neodpovedala, a ten divný hlas opäť vykrikoval: „Poď sa hrať! Poď sa hrať! Poď sa hrať!“. Simon zodvihol hlavu z postele, pred ktorou poskakoval štekajúci pes Kody. Hlasy sa ozývali zo slúchadla jeho zvieracieho prekladača. „Čožééé?! Zvierací prekladač funguje!“ tešil sa Simon a vyskočil z postele. Schmatol svoj nový vynález, namieril ho na Kodyho a povedal. „Áno, Kody! Ideme sa hrať!“ Kody od radosti začal štekať ešte viac a v Simonovom slúchadle sa ozývalo: „Loptička! Loptička! Loptička!“ Simon vzal loptičku a hodil ju Kodymu, ktorý sa celý šťastný za ňou rozbehol. Potom prehovoril svoju mamu, aby ho dnes výnimočne ospravedlnila v škole a odviezla ho na okraj lesa, kde bude môcť celý deň testovať svoj zvierací prekladač. Mama verila v jeho talent, a preto zavolala do školy a na jeden deň mu vybavila voľno. Celý šťastný pobehoval po lese s vystretou rukou, v ktorej držal malý satelit. Namieril ho na malé sýkorky sediace na strome. Ich štebotanie znelo v Simonovom slúchadle takto: „Pozri na toho smiešneho človeka. Pobehuje tu s čudnou panvicou. Určite nás chce chytiť. Poďme preč,“ a odleteli. „To je úžasné, všetko som im rozumel!“ tešil sa Simon. Niektorí vtáci spievali lesné pesničky, cvrčky vyhrávali pesničky o dobrej nálade a mravce sa pri svojej práci povzbudzovali ako pochodujúce vojsko. Počúval zvuk každého zvieraťa, ktoré stretol. Odrazu započul tichý hlások, ktorý volal o pomoc. „Pomôžte mi, prosím! Pomóc! Pomóc!“ Svoj malý vynález smeroval za hlasom, ktorý každým krokom zosilňoval. Až bol napokon hlasný a zreteľný. Simon sa pozrel pod strom a uvidel malého orla, ktorý vypadol z hniezda a bol zakliesnený v ostrom tŕní. „Neboj sa, ja ťa vyslobodím a pomôžem ti dostať sa späť do hniezda. Vytiahol svoj vedecký vreckový nožík, otvoril nožnice a vystrihal malého orla z tŕnia. „Ďakujem!“ Zaštebotal malý orol. „A teraz ťa dostaneme späť hore do hniezda,“ povedal Simon a vytiahol zo svojho batohu ďalší zo svojich vynálezov – antigravitačné čižmy. Natiahol si ich na nohy, a keďže čižmy vedeli ignorovať gravitáciu, Simon mohol lietať. Vyletel až na vrchol stromu, kde mal hniezdo malý orol. „Ďakujem ti za záchranu, sám by som sa tu nevedel vrátiť,“ poďakoval malý orol a usadil sa do svojho obrovského hniezda. Ale zrazu, dopadol na hniezdo veľký tieň a ozval sa ostrý zvuk. Bola to orlia mama, ktorá mala rozpätie svojich krídel až tri metre. Myslela si, že Simon jej chce malého syna ukradnúť, a tak ho chytila svojimi ostrými pazúrmi: „Čo tu chceš človek!“ „Ja som len vrátil tvojho malého orla späť do hniezda, pretože vypadol a ležal dole v tŕní,“ odpovedal vystrašený Simon. Malý orol potvrdil Simonové slova a orlia matka ho okamžite pustila.

„Och! Prepáč mi to, človeče. Zmýlila som sa. Srdečne ti ďakujem, že si zachránil moje mláďa,“ poďakovala sa orlia matka. Potom privinula malého orla pod krídla a zobákom si zo svojho krídla vytiahla to najväčšie pierko, ktoré darovala Simonovi na pamiatku. On sa orlej matke poďakoval a vrátil sa domov. Bol hrdý na svoj nový vynález, zvierací prekladač. Fungoval bezchybne a navyše, pomohol bezbrannému vtáčikovi.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂