Za kopcom

Aj vy sa stále pýtate, čo je za kopcom? A za ďalším? A ďalším? Srnec Marko sa rozhodol nazrieť za každý kopec. Čo tam videl? A koho stretol?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 17.4.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 972 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Za kopcom

o Radka Matušková | audio nahrávka

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semafory blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semafory blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂