Vzácny domov

Poznáš inú planétu okrem Zemi, na ktorej by sme mohli dýchať, piť vodu a zbierať úrodu? Vesmír je drsné miesto a naša planéta je vzácny domov. Starec na loďke ti ukáže prečo si vážiť planétu Zem.

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 22.9.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 068 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Obaly, fľaše či igelitové sáčky alebo pohŕdanie nad životmi drobného hmyzu. Všade kam sa pozrieš, môžeš nájsť zahodené odpadky v prírode alebo stretnúť sa s nevhodný správaním.

V krásnom prostredí prírody sa rozprestiera malé mestečko. Na jej zelených lúkach sa pravidelne schádza partia mladých ľudí. Milujú zábavu a hry. Pri prechádzke lesom sa radi občerstvia malou desiatou. Zo svojho vaku si vytiahnu jedlo zabalené v igelitovom obale a vodu v plastovej fľaši. Taká to prestávka je rozhodne príjemná, ale často tieto obaly z desiaty, či fľaše z nápojov končia pohodené v prírode. Zabúdajú na to, že rozloženie takýchto plastov trvá prírode aj 200 rokov. Rozhodne je to nezodpovedné. A ešte nezodpovednejšie je ich nevinná hra, pri ktorej im nerobí problém zatľapnúť chrobáka či včelu. Jedno múdre pravidlo vraví: “Ak nevieš takú istú včelu vyrobiť, tak nemáš právo jej ubližovať“.

Takéto nezodpovedné správanie má negatívne vplyvy na našu planétu Zem. Veď, ak každý z nás zahodí jednu fľašu do prírody, bude ich tam skoro 7 miliárd. Partia mladých priateľov sa pravidelne takto stretáva v prírode a pravidelne za sebou necháva pohodené odpadky. Niekoľko zatľapnutých chrobákov zostáva ležať na zemi pri ich bezohľadnej hre. Najstarší z nich Daniel sa jedného dňa pri jazere zbavoval prázdnych sáčkov z desiaty zo svojej školskej tašky. Jeho kamaráti sa na tom zabávali. Sedeli a smiali sa, ba dokonca tiež prihodili fľašu do jazera, pretože im to prišlo zábavné.

Najmladší z nich Jack, si v diaľke všimol malú loďku ako pláva smerom k nim. Postavili sa k brehu jazera a mávali na loďku. Tá sa pomaličky približovala k nim, až nakoniec dorazila k brehu. Na palube sa viezol len jeden starec, ktorý loďku aj kormidloval. Partia priateľov naňho vtipne pokrikovala, ale starec len mlčal. Až po chvíli konečne prehovoril: „Prosím, nastúpte si na palubu, ukážem vám krásu jazera a bohatstvo prírody“. Sára bola prvá, ktorá neváhala a priskočila na loďku k starcovi. Ostatní kamaráti ju samozrejme nasledovali. Starec vzal pádlo a vyplával do stredu obrovského jazera. Partička sa stále zabávala. Ich netolerantné správanie voči prírode pokračovalo aj tam. Cez palubu zahadzovali obaly zo sladkostí. Ale po niekoľkých sekundách ich veselú náladu zaskočil hlasný šum vody.  „Je to vodopád“? pýta sa Sára. „Nie! Pozrite tam je vodný vír“ kričal Daniel. Cela partia zdesene pokrikovala na starca, aby loďku otočil späť na breh. Ale on stál vzadu s pádlom v ruke a s pokojným pohľadom bez jediného slova si to namieril priamo do silného víru. Vydesená posádka začala jačať od strachu. Silný vodný vír ich vťahoval dnu. Roztočil ich masívnou rýchlosťou. Partiu mladých priateľov ovládla panika. Mohutné vodné stĺpce vody zaliali loďku a v sekunde sa stratila pod búrlivou hladinou. Loďka padala tunelom vysvieteným modrou farbou. Prenikavý šumivý zvuk a modré záblesky svetla obliehali loďku. Celý tento kolotoč trval niekoľko sekúnd a po chvíli nastalo ticho a pokoj. Starec stal stále na konci lode a v ruke držal pádlo. Vydesená partia sa pozbierala a cez okraj loďky nazreli von. Loď sa vznášala v hlbokej tme, ktorú rozrážalo svetlo maličkých hviezd a planét. „Veď my sme vo vesmíre,“ desil sa Jack.  Zuby im brnkotali od mrazivej zimy. Starec zatočil pádlom a namieril loďku priamo k planéte Merkúr. Po natriasajúcej jazde pristáli na jeho povrchu. „Och bože to je teplo, to sa nedá vydržať! Vezmi nás odtiaľto preč! Nedá sa tu ani dýchať!“ vykrikovali. Starec otočil pádlom a loďka vyletela z atmosféry Merkúru opäť do treskúcej zimy vesmíru. Ďalej smerovala k planéte Venuša. Preleteli jej atmosférou a horúci vzduch im vyrazil slzy do očí. Suchý a horúci vzduch plný ťažkých plynov im bičoval tvár. Celá partia sa dusila a prosila starca, aby ich odtiaľ dostal. Starec znova zamával pádlom a opäť sa vrátili do studeného vesmíru. Leteli okolo planéty Zem. Na chvíľočku ich zaplavila radosť z toho, že sa vracajú domov, ale nie, starec to namieril tento krát k planéte Mars. Vydesená partia naliehala na starca, aby ich zaviezol domov. On však bez jediného slova zosadol na povrchu Marsu. Všade len červená hruda, bez kyslíka. Žiadne stromy, voda, či malé chrobáky. Veľmi náročné podmienky pre život. Nastalo ďalšie prosíkanie mladej partie, aby starec namieril loďku späť do vesmíru. A po niekoľkých sekundách už plávali vesmírom. Posádke až oči vyskočili, keď zbadali ako sa blížia k planéte Jupiter, z ktorej vychádzali desivé zvuky tej najhoršej búrky, akú kedy zažili. Boli veľmi vystrašení. Starec preletel jeho atmosférou a loďka sa otáčal hore-dole. Všetci poletovali v dúhe neľútostnej búrky za sprievodu tak silného hurikánu, aký naša planéta Zem ešte nezažila. Starec pádlom zatočil a vytiahol ich z tejto nehostinnej plynnej planéty. Ďalšia planéta v poradí je Saturn. Starec bez mimiky v tvári preletel jeho atmosféru. Ozaj nehostinné podmienky pre život. Mraky škodlivých plynov bez štipku kyslíka. Zúfalá partia so slzami v očiach naliehala na starca, nech ich vráti domov. Ten s kamenným výrazom vo svojej tvári vyletel zo Saturnu, doletel k planéte Urán a prerazil jeho atmosféru. Ľadová zima, akú ešte nikdy nezažili. Ústa im tak zamrzli, že nevedeli ani len prehovoriť jediné slovo. Všade škodlivé plyny a suchý mrazivý vzduch. Ak  by sa ho nadýchli, ich pľúca by im zamrzli. Starec s pádlom v ruke zmenil kurz a odletel z ľadového kráľovstva. Netrvalo dlho a už zostupovali na ďalšiu mrazivú planétu Neptún. Masívna modrá planéta plná vodíka a hélia. Brrrr. A ľadový vietor, ktorý fúka rýchlosťou 2500km/h. Mladá partia už bola veľmi vysilená a vystrašená. Nezvládali už tieto nehostinné podmienky. Starec odletel aj z tejto planéty a druhý krát prehovoril: „tak, videli ste povrch 7 planét. Videli ste na niektorej z nich zahodené odpadky?“ pýtal sa. Odpovedal najstarší z nich Daniel: „nie, nevideli“. „Prečo potom zahadzujete odpadky na jedinej planéte, ktorá ako jediná v našej slnečnej sústave je schopná niesť život?“ opýtal sa starec a namieril loďku späť na planétu Zem.

Najmladší Jack prehovoril k svojim priateľom: „starec má pravdu, vesmír je nehostinné a drsné miesto. Mali by sme si vážiť svoju planétu“. „Súhlasím. Mali by sme byť zodpovednejší a prestať vyhadzovať odpadky či zašľapovať chrobákov,“ doplnila Sára. „Musíme sa o svoj domov, o našu planétu Zem starať tak, aby sme si ju nezničili. Pretože ako sme videli, vesmír je neľútostné miesto, tam by sme neprežili,“ dodal najstarší Daniel. Starec naviedol loďku do modrého tunela, ktorý ich previedol späť na hladinu jazera.

Planéta Zem je vzácny domov. V jej blízkosti zatiaľ nepoznáme inú planétu, ktorej povrch by mohol byť našim domovom. Preto si ju vážme a starajme sa o ňu zodpovedne.

Obaly, fľaše či igelitové sáčky alebo pohŕdanie nad životmi drobného hmyzu. Všade kam sa pozrieš, môžeš nájsť zahodené odpadky v prírode alebo stretnúť sa s nevhodný správaním.

V krásnom prostredí prírody sa rozprestiera malé mestečko. Na jej zelených lúkach sa pravidelne schádza partia mladých ľudí. Milujú zábavu a hry. Pri prechádzke lesom sa radi občerstvia malou desiatou. Zo svojho vaku si vytiahnu jedlo zabalené v igelitovom obale a vodu v plastovej fľaši. Taká to prestávka je rozhodne príjemná, ale často tieto obaly z desiaty, či fľaše z nápojov končia pohodené v prírode. Zabúdajú na to, že rozloženie takýchto plastov trvá prírode aj 200 rokov. Rozhodne je to nezodpovedné. A ešte nezodpovednejšie je ich nevinná hra, pri ktorej im nerobí problém zatľapnúť chrobáka či včelu. Jedno múdre pravidlo vraví: “Ak nevieš takú istú včelu vyrobiť, tak nemáš právo jej ubližovať“.

Takéto nezodpovedné správanie má negatívne vplyvy na našu planétu Zem. Veď, ak každý z nás zahodí jednu fľašu do prírody, bude ich tam skoro 7 miliárd. Partia mladých priateľov sa pravidelne takto stretáva v prírode a pravidelne za sebou necháva pohodené odpadky. Niekoľko zatľapnutých chrobákov zostáva ležať na zemi pri ich bezohľadnej hre. Najstarší z nich Daniel sa jedného dňa pri jazere zbavoval prázdnych sáčkov z desiaty zo svojej školskej tašky. Jeho kamaráti sa na tom zabávali. Sedeli a smiali sa, ba dokonca tiež prihodili fľašu do jazera, pretože im to prišlo zábavné.

Najmladší z nich Jack, si v diaľke všimol malú loďku ako pláva smerom k nim. Postavili sa k brehu jazera a mávali na loďku. Tá sa pomaličky približovala k nim, až nakoniec dorazila k brehu. Na palube sa viezol len jeden starec, ktorý loďku aj kormidloval. Partia priateľov naňho vtipne pokrikovala, ale starec len mlčal. Až po chvíli konečne prehovoril: „Prosím, nastúpte si na palubu, ukážem vám krásu jazera a bohatstvo prírody“.  Sára bola prvá, ktorá neváhala a priskočila na loďku k starcovi. Ostatní kamaráti ju samozrejme nasledovali. Starec vzal pádlo a vyplával do stredu obrovského jazera. Partička sa stále zabávala. Ich netolerantné správanie voči prírode pokračovalo aj tam. Cez palubu zahadzovali obaly zo sladkostí. Ale po niekoľkých sekundách ich veselú náladu zaskočil hlasný šum vody.  „Je to vodopád“? pýta sa Sára. „Nie! Pozrite tam je vodný vír“ kričal Daniel. Cela partia zdesene pokrikovala na starca, aby loďku otočil späť na breh. Ale on stál vzadu s pádlom v ruke a s pokojným pohľadom bez jediného slova si to namieril priamo do silného víru. Vydesená posádka začala jačať od strachu. Silný vodný vír ich vťahoval dnu. Roztočil ich masívnou rýchlosťou. Partiu mladých priateľov ovládla panika. Mohutné vodné stĺpce vody zaliali loďku a v sekunde sa stratila pod búrlivou hladinou. Loďka padala tunelom vysvieteným modrou farbou. Prenikavý šumivý zvuk a modré záblesky svetla obliehali loďku. Celý tento kolotoč trval niekoľko sekúnd a po chvíli nastalo ticho a pokoj. Starec stal stále na konci lode a v ruke držal pádlo. Vydesená partia sa pozbierala a cez okraj loďky nazreli von. Loď sa vznášala v hlbokej tme, ktorú rozrážalo svetlo maličkých hviezd a planét. „Veď my sme vo vesmíre,“ desil sa Jack.  Zuby im brnkotali od mrazivej zimy. Starec zatočil pádlom a namieril loďku priamo k planéte Merkúr. Po natriasajúcej jazde pristáli na jeho povrchu. „Och bože to je teplo, to sa nedá vydržať! Vezmi nás odtiaľto preč! Nedá sa tu ani dýchať!“ vykrikovali. Starec otočil pádlom a loďka vyletela z atmosféry Merkúru opäť do treskúcej zimy vesmíru. Ďalej smerovala k planéte Venuša. Preleteli jej atmosférou a horúci vzduch im vyrazil slzy do očí. Suchý a horúci vzduch plný ťažkých plynov im bičoval tvár. Celá partia sa dusila a prosila starca, aby ich odtiaľ dostal. Starec znova zamával pádlom a opäť sa vrátili do studeného vesmíru. Leteli okolo planéty Zem. Na chvíľočku ich zaplavila radosť z toho, že sa vracajú domov, ale nie, starec to namieril tento krát k planéte Mars. Vydesená partia naliehala na starca, aby ich zaviezol domov. On však bez jediného slova zosadol na povrchu Marsu. Všade len červená hruda, bez kyslíka. Žiadne stromy, voda, či malé chrobáky. Veľmi náročné podmienky pre život. Nastalo ďalšie prosíkanie mladej partie, aby starec namieril loďku späť do vesmíru. A po niekoľkých sekundách už plávali vesmírom. Posádke až oči vyskočili, keď zbadali ako sa blížia k planéte Jupiter, z ktorej vychádzali desivé zvuky tej najhoršej búrky, akú kedy zažili. Boli veľmi vystrašení. Starec preletel jeho atmosférou a loďka sa otáčal hore-dole. Všetci poletovali v dúhe neľútostnej búrky za sprievodu tak silného hurikánu, aký naša planéta Zem ešte nezažila. Starec pádlom zatočil a vytiahol ich z tejto nehostinnej plynnej planéty. Ďalšia planéta v poradí je Saturn. Starec bez mimiky v tvári preletel jeho atmosféru. Ozaj nehostinné podmienky pre život. Mraky škodlivých plynov bez štipku kyslíka. Zúfalá partia so slzami v očiach naliehala na starca, nech ich vráti domov. Ten s kamenným výrazom vo svojej tvári vyletel zo Saturnu, doletel k planéte Urán a prerazil jeho atmosféru. Ľadová zima, akú ešte nikdy nezažili. Ústa im tak zamrzli, že nevedeli ani len prehovoriť jediné slovo. Všade škodlivé plyny a suchý mrazivý vzduch. Ak  by sa ho nadýchli, ich pľúca by im zamrzli. Starec s pádlom v ruke zmenil kurz a odletel z ľadového kráľovstva. Netrvalo dlho a už zostupovali na ďalšiu mrazivú planétu Neptún. Masívna modrá planéta plná vodíka a hélia. Brrrr. A ľadový vietor, ktorý fúka rýchlosťou 2500km/h. Mladá partia už bola veľmi vysilená a vystrašená. Nezvládali už tieto nehostinné podmienky. Starec odletel aj z tejto planéty a druhý krát prehovoril: „tak, videli ste povrch 7 planét. Videli ste na niektorej z nich zahodené odpadky?“ pýtal sa. Odpovedal najstarší z nich Daniel: „nie, nevideli“. „Prečo potom zahadzujete odpadky na jedinej planéte, ktorá ako jediná v našej slnečnej sústave je schopná niesť život?“ opýtal sa starec a namieril loďku späť na planétu Zem.

Najmladší Jack prehovoril k svojim priateľom: „starec má pravdu, vesmír je nehostinné a drsné miesto. Mali by sme si vážiť svoju planétu“. „Súhlasím. Mali by sme byť zodpovednejší a prestať vyhadzovať odpadky či zašľapovať chrobákov,“ doplnila Sára. „Musíme sa o svoj domov, o našu planétu Zem starať tak, aby sme si ju nezničili. Pretože ako sme videli, vesmír je neľútostné miesto, tam by sme neprežili,“ dodal najstarší Daniel. Starec naviedol loďku do modrého tunela, ktorý ich previedol späť na hladinu jazera.

Planéta Zem je vzácny domov. V jej blízkosti zatiaľ nepoznáme inú planétu, ktorej povrch by mohol byť našim domovom. Preto si ju vážme a starajme sa o ňu zodpovedne.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂