Výťah na Urán

Nie každý z nás mal to šťastie, že sa narodil zdravý. Brandon má Downov Syndróm, ale aj tak sa nevzdal a svoj sen si splnil.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 9.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1150 slov 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu. 

Výťah na Urán

o Radka Matušková | audio nahrávka

Narodil si sa zdravý, bez hendikepu? Tak to si bohatý. Zdravie si za peniaze nekúpiš a prioritou života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to, čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s hendikepomzvaným „Downov syndróm“. Preto bol iný ako ostatní. Downov syndróm je hendikep s jedným chromozómom navyše.

Určite sa vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť, keď vyrastiete. Narodiliste sa bez hendikepu, a tak vám nič neprekáža splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to má trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako tá naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rád maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť. Najradšej však kreslil vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiari krásnymi hviezdami a planétami. Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru,“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si tento sensplniť. Preto sa spýtal v domove, kde býval, svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom,“ riekla. Brandonovi sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal Wikipédiu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov a netrpezlivo čakal na odpoveď. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde Brandon býval. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme.“ Brandon zostal stáť ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bola vidieť v Brandonových očiachradosť. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď. Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celú noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru,“ poznamenal. Ráno bol v dielni, v ktorej si mohli vytvárať, čo len chceli, prvý. Počas noci nakreslil svoj plán výťahu do vesmíru. Pustil sa do práce. Kabínu mal vytvorenú veľmi rýchlo. Čo mu však lámalo hlavu, bola dlhá dráha, ktorú bolo potrebné skonštruovať takú vysokú, aby siahala až do vesmíru. Rozhodol sa zložiť ju z malých kúskov kovu, ktoré si vyrábal v dielni. Celé dni, od rána do večera, od pondelka do nedele, trávil Brandon v dielni a vyrábal malé súčiastky, ktoré mali tvoriť dráhu výťahu do vesmíru. Vytvoriť všetky diely mu trvalo jeden celý rok. Aj keď ubehlo 365 dní, Brandonovonadšenie neopadlo. Stále bol odhodlaný postaviť výťah do vesmíru. Inštitút kozmonautiky ho síce neprijal do školy kvôli tomu, že má vrodenú chybu nazvanú Downov syndróm, to však neznamená, že sa do vesmíru nedostane.

Rozložil plán. Celý deň a celú noc spájal dielce. Jeden do druhého. Dosiahol výšku vysokú ako domov, v ktorom býval a pokračoval ďalej, až bol vysoko ako poschodový panelák. Neprestal dovtedy, až sa jeho dráha dotýkala oblakov. Cítil, že už je blízko. Vyčerpaný pokračoval. A nakoniec to prišlo. Brandon cítil, že jeho dráha pre výťah dosiahla obežnú dráhu. Dosiahol svoj cieľ! Stačilo už len nainštalovať kabínu, strčiť kábel do zástrčky a spustiť výťah. Keď už bolo všetko pripravené, všetci jeho kamaráti vybehli von na dvor aj s opatrovateľkou Anetkou. Nikto sa ho nepokúšal zastaviť. Všetci verili, že to Brandon zvládne. Nastúpil do výťahu a vtom začala celá záhrada kričať: „Brandon, Brandon, Brandon!“ Bola to krásna chvíľa, ktorú si užíval. Stlačil gombík a výťah sa naozaj pohol. Trvalo to asi 90 minút. Brandon sa ocitol vo svojom výťahu na obežnej dráhe. Radoval sa, kričal od radosti. Jeho prihláška do školy bola zamietnutá kvôli jeho hendikepu, ale on to nevzdal a splnil si svoj sen. Vrátil sa späť na Zem, kde sa sním tešil celý domov, v ktorom býval. Do postele si ľahol nadšený. Ale jemu to nestačilo. „Chcem vidieť viac, chcem navštíviť nejakú planétu,“ pomyslel si. A hneď ráno pracoval na výrobe ďalších dielov pre predĺženie dráhy svojho výťahu. Celé dni vyrábal diely a predlžoval dráhu ďalej a ďalej do vesmíru. Ale prišiel deň, kedy sa domovu minul kov, z ktorého dielyvyrábal. Znamenalo to, že už nemôže pokračovať. Nevadí, veď už mal takú dlhú dráhu, že bolo načase preskúmať, kde je jej koniec. Opäť nasadol do výťahu a za potlesku stúpal k hviezdam. Prešiel oblaky a dostal sa na obežnú dráhu. Prešiel okolo Mesiaca, okolo Marsu, Jupitera, Saturnu. Zrazu si všimol, že jeho dráha končí na tyrkysovej planéte. Bol to Urán. Srdce mu bilo ostošesť. Tešil sa, že pristane práve na tejto planéte. Prešiel jeho atmosférou a netrvalo dlho a pristál na jeho povrchu. Vystúpil von. Samozrejme, nasadil si masku s kyslíkovým prístrojom. „Úžasné!“ zvolal. Pozeral sa na oblohu. Povrch planéty bol tyrkysovo modrý a obloha bola ružová. Ale to nebolo to najúžasnejšie. Na oblohe bolo vidieť niekoľko mesiacov. Urán má totiž 27 mesiacov. Brandon vytiahol z vrecka papier a pastelky. „Toto musím namaľovať. Je to nádhera. Keď sa vrátim, všetkým to ukážem,“ tešil sa. A namaľoval ružovú oblohu, na ktorej svietilo viac ako 20 mesiacov. S úsmevom od ucha k uchu sa vrátil do výťahu a ponáhľal sa domov. Po príchode ho opäť všetci vítali. So slzami v očiach, samozrejme, že to boli slzy šťastia, ukazoval všetkým svoj obrázok. A všetci híkali, keď videli tú nádheru.

Pristúpila k nemu aj opatrovateľka Anetka: „Brandon, som na teba hrdá. Kvôli tvojmu hendikepu ťa odpísali a neumožnili ti stať sa kozmonautom. Ale ty si im ukázal, že odhodlanie a viera v svoje sny sú silnejšie ako vonkajšia krása.“

A od tohto momentu poznali všetci planétu Urán ako „Brandonovu planétu“.

Narodil si sa zdravý, bez hendikepu? Tak to si bohatý. Zdravie si za peniaze nekúpiš a prioritou života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to, čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s hendikepomzvaným „Downov syndróm“. Preto bol iný ako ostatní. Downov syndróm je hendikep s jedným chromozómom navyše.

Určite sa vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť, keď vyrastiete. Narodiliste sa bez hendikepu, a tak vám nič neprekáža splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to má trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako tá naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rád maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť. Najradšej však kreslil vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiari krásnymi hviezdami a planétami. Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru,“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si tento sensplniť. Preto sa spýtal v domove, kde býval, svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom,“ riekla. Brandonovi sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal Wikipédiu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov a netrpezlivo čakal na odpoveď. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde Brandon býval. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme.“ Brandon zostal stáť ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bola vidieť v Brandonových očiachradosť. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď. Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celú noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru,“ poznamenal. Ráno bol v dielni, v ktorej si mohli vytvárať, čo len chceli, prvý. Počas noci nakreslil svoj plán výťahu do vesmíru. Pustil sa do práce. Kabínu mal vytvorenú veľmi rýchlo. Čo mu však lámalo hlavu, bola dlhá dráha, ktorú bolo potrebné skonštruovať takú vysokú, aby siahala až do vesmíru. Rozhodol sa zložiť ju z malých kúskov kovu, ktoré si vyrábal v dielni. Celé dni, od rána do večera, od pondelka do nedele, trávil Brandon v dielni a vyrábal malé súčiastky, ktoré mali tvoriť dráhu výťahu do vesmíru. Vytvoriť všetky diely mu trvalo jeden celý rok. Aj keď ubehlo 365 dní, Brandonovonadšenie neopadlo. Stále bol odhodlaný postaviť výťah do vesmíru. Inštitút kozmonautiky ho síce neprijal do školy kvôli tomu, že má vrodenú chybu nazvanú Downov syndróm, to však neznamená, že sa do vesmíru nedostane.

Rozložil plán. Celý deň a celú noc spájal dielce. Jeden do druhého. Dosiahol výšku vysokú ako domov, v ktorom býval a pokračoval ďalej, až bol vysoko ako poschodový panelák. Neprestal dovtedy, až sa jeho dráha dotýkala oblakov. Cítil, že už je blízko. Vyčerpaný pokračoval. A nakoniec to prišlo. Brandon cítil, že jeho dráha pre výťah dosiahla obežnú dráhu. Dosiahol svoj cieľ! Stačilo už len nainštalovať kabínu, strčiť kábel do zástrčky a spustiť výťah. Keď už bolo všetko pripravené, všetci jeho kamaráti vybehli von na dvor aj s opatrovateľkou Anetkou. Nikto sa ho nepokúšal zastaviť. Všetci verili, že to Brandon zvládne. Nastúpil do výťahu a vtom začala celá záhrada kričať: „Brandon, Brandon, Brandon!“ Bola to krásna chvíľa, ktorú si užíval. Stlačil gombík a výťah sa naozaj pohol. Trvalo to asi 90 minút. Brandon sa ocitol vo svojom výťahu na obežnej dráhe. Radoval sa, kričal od radosti. Jeho prihláška do školy bola zamietnutá kvôli jeho hendikepu, ale on to nevzdal a splnil si svoj sen. Vrátil sa späť na Zem, kde sa sním tešil celý domov, v ktorom býval. Do postele si ľahol nadšený. Ale jemu to nestačilo. „Chcem vidieť viac, chcem navštíviť nejakú planétu,“ pomyslel si. A hneď ráno pracoval na výrobe ďalších dielov pre predĺženie dráhy svojho výťahu. Celé dni vyrábal diely a predlžoval dráhu ďalej a ďalej do vesmíru. Ale prišiel deň, kedy sa domovu minul kov, z ktorého dielyvyrábal. Znamenalo to, že už nemôže pokračovať. Nevadí, veď už mal takú dlhú dráhu, že bolo načase preskúmať, kde je jej koniec. Opäť nasadol do výťahu a za potlesku stúpal k hviezdam. Prešiel oblaky a dostal sa na obežnú dráhu. Prešiel okolo Mesiaca, okolo Marsu, Jupitera, Saturnu. Zrazu si všimol, že jeho dráha končí na tyrkysovej planéte. Bol to Urán. Srdce mu bilo ostošesť. Tešil sa, že pristane práve na tejto planéte. Prešiel jeho atmosférou a netrvalo dlho a pristál na jeho povrchu. Vystúpil von. Samozrejme, nasadil si masku s kyslíkovým prístrojom. „Úžasné!“ zvolal. Pozeral sa na oblohu. Povrch planéty bol tyrkysovo modrý a obloha bola ružová. Ale to nebolo to najúžasnejšie. Na oblohe bolo vidieť niekoľko mesiacov. Urán má totiž 27 mesiacov. Brandon vytiahol z vrecka papier a pastelky. „Toto musím namaľovať. Je to nádhera. Keď sa vrátim, všetkým to ukážem,“ tešil sa. A namaľoval ružovú oblohu, na ktorej svietilo viac ako 20 mesiacov. S úsmevom od ucha k uchu sa vrátil do výťahu a ponáhľal sa domov. Po príchode ho opäť všetci vítali. So slzami v očiach, samozrejme, že to boli slzy šťastia, ukazoval všetkým svoj obrázok. A všetci híkali, keď videli tú nádheru.

Pristúpila k nemu aj opatrovateľka Anetka: „Brandon, som na teba hrdá. Kvôli tvojmu hendikepu ťa odpísali a neumožnili ti stať sa kozmonautom. Ale ty si im ukázal, že odhodlanie a viera v svoje sny sú silnejšie ako vonkajšia krása.“

A od tohto momentu poznali všetci planétu Urán ako „Brandonovu planétu“.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂