Výťah na Urán

Nie každý z nás mal to šťastie, že sa narodil zdravý. Brandon má Downov Syndróm, ale aj tak sa nevzdal a svoj sen si splnil.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 9.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1150 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Narodil si sa zdravý bez handicapu? Tak to si bohatý. Zdravie si nekúpiš za peniaze a priorita života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s handicepom „dawnovým syndrómom.“ Preto bol iný, ako ostatní. Dawnov syndróm je handicap s jedným chromozómom navyše.

Určite sa Vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť ak vyrastiete.  Narodil iste sa bez handicepu, a tak nemáte žiadne prekážky splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to ma už trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako ta naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rad maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť.  Čo však kreslil najradšej bol vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiary krásnymi hviezdami a planétami.  Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa  chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si splniť tento sen. Preto sa spýtal v domove, kde býval svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom“ riekla. Brandonovy sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo, ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal wikipediu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov. Čakal na odpoveď z kozmonautskej školy. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde býval Brandon. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme“. Brandon zostal stať, ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bolo vidieť radosť v Brandonových očiach. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď.  Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celu noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru“ poznamenal. Hneď ráno bol prvý v dielni, v ktorej si mohli vytvárať čo len chceli. Počas noci nakreslil svoj plán výťahu do vesmíru. Pustil sa do práce. Kabínu mal vytvorenú veľmi rýchlo. Čo mu však lámalo hlavu, bola dlhá dráha, ktorú bolo potrebné skonštruovať takú vysokú,  aby siahala až do vesmíru. Rozhodol sa zložiť ju z malých kúskov kovu, ktoré si vyrábal v dielni.  Celé dní, od rána do večera, od pondelka do nedele trávil Brandon v dielni a vyrábal malé súčiastky, ktoré mali tvoriť dráhu výťahu do vesmíru. Trvalo mu to jeden celý rok, kým vytvoril všetky diely. AJ keď ubehlo 365 dní, Brandonové nadšenie neopadlo. Stále bol odhodlaný postaviť výťah do vesmíru. Keďže ho inštitút kozmonautiky neprijal do školy, len preto, že ma vrodenú chybu Downov syndróm neznamená to, že sa do vesmíru nedostane.

Rozložil plán. Celý deň a celú noc spájal dielce. Jeden do druhého. Dosiahol výšku vysokú ako domov, v ktorom býval, pokračoval ďalej až bol vysoko ako poschodový panelák. Neprestával a pokračoval ďalej až sa jeho dráha dotýkala oblakov. Cítil, že už je blízko. Vyčerpaný pokračoval. A nakoniec to prišlo. Brandon cítil, že jeho dráha pre výťah dosiahla obežnú dráhu. Dosiahol svoj cieľ! Stačilo už len nainštalovať kabínu a strčiť kábel do zástrčky a spustil výťah. Keď už bolo všetko pripravené, všetci jeho kamaráti vybehli von na dvor aj s opatrovateľkou Anetkou. Nikto sa ho nepokúšal zastaviť. Všetci verili, že to Brandon zvládne. Nastúpil do výťahu a v tom začala celá záhrada kričať „Brandon, Brandon, Brandon !“. Bola to krásna chvíľa, ktorú si užíval. Stlačil gombík a výťah sa naozaj pohol. Trvalo to asi 90 minút. Brandon sa ocitol vo svojom výťahu na obežnej dráhe. Radoval sa, kričal od radosti. Jeho prihláška do školy bola zamietnutá kvôli jeho handicapu, ale on to nevzdal a splnil si svoj sen. Vrátil sa späť na Zem, kde sa sním tešil celý domov v ktorom býval. Do postele si ľahol nadšený. Ale jemu to nestačilo. „Chcem vidieť viac, chcem navštíviť nejakú planétu“ pomyslel si. A hneď ráno pracoval na výrobe ďalších dielov pre predlženie dráhy svojho výťahu. Cele dní vyrábal diely a predlžoval dráhu ďalej a ďalej do vesmíru. Prišiel deň, kedy sa domovu minul kov, z ktorého vyrábal diely. Znamenalo to, že už nemôže pokračovať. Nevadí, veď už mal takú dlhú dráhu, že bolo načase preskúmať, kde je jej koniec. Opäť nasadol do výťahu a za potlesku stúpal k hviezdam. Prešiel oblaky, dostal sa na obežnú dráhu. Prešiel okolo Mesiaca, okolo Marsu, Jupiteru, Saturnu. Zrazu si všimol, že jeho dráha končí na tyrkysovej planéte. Bola to Urán.  Srdce mu bilo o sto-šesť. Tešil sa, že pristane na planéte Urán. Prešiel jeho atmosférou  a netrvalo dlho a pristal na jeho povrchu. Vystúpil von. Samozrejme si nasadil masku s kyslíkovým prístrojom. „Úžasne“ zvolal. Pozeral sa na oblohu. Povrch planéty bol tyrkysovo modrý a obloha bola ružová. Ale to nebolo to najúžasnejšie. Na oblohe bolo vidieť niekoľko mesiacov. Urán ma totiž 27 mesiacov. Brandon vytiahol z vrecka papier a pastelky. „Toto musím namaľovať. Je to nádhera. Keď sa vrátim, všetkým to ukážem“ tešil sa. A namaľoval ružovú oblohu, na ktorej svietilo viac ako 20 mesiacov. S úsmevom od ucha k uchu sa vrátil do výťahu a ponáhľal sa domov. Po príchode ho päť všetci vítali. So slzami v očiach, samozrejme, že to boli slzy šťastia, ukazoval všetkým svoj obrázok. A všetci híkali, keď videli tu nádheru.

Pristúpila k nemu aj opatrovateľka Anetka: „Brandon. Som na teba hrdá. Kvôli tvojmu handicapu ťa odpísali a neumožnili ti stať sa kozmonautom. Ale ty si im ukázal, že odhodlanie a viera v svoje sny je silnejšia ako vonkajšia krása.

A od tohto momentu poznali všetci planétu Urán ako „Brandonová planéta“.

Narodil si sa zdravý bez handicapu? Tak to si bohatý. Zdravie si nekúpiš za peniaze a priorita života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s handicepom „dawnovým syndrómom.“ Preto bol iný, ako ostatní. Dawnov syndróm je handicap s jedným chromozómom navyše.

Určite sa Vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť ak vyrastiete.  Narodil iste sa bez handicepu, a tak nemáte žiadne prekážky splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to ma už trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako ta naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rad maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť.  Čo však kreslil najradšej bol vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiary krásnymi hviezdami a planétami.  Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa  chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si splniť tento sen. Preto sa spýtal v domove, kde býval svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom“ riekla. Brandonovy sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo, ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal wikipediu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov. Čakal na odpoveď z kozmonautskej školy. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde býval Brandon. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme“. Brandon zostal stať, ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bolo vidieť radosť v Brandonových očiach. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď.  Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celu noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru“ poznamenal. Hneď ráno bol prvý v dielni, v ktorej si mohli vytvárať čo len chceli. Počas noci nakreslil svoj plán výťahu do vesmíru. Pustil sa do práce. Kabínu mal vytvorenú veľmi rýchlo. Čo mu však lámalo hlavu, bola dlhá dráha, ktorú bolo potrebné skonštruovať takú vysokú,  aby siahala až do vesmíru. Rozhodol sa zložiť ju z malých kúskov kovu, ktoré si vyrábal v dielni.  Celé dní, od rána do večera, od pondelka do nedele trávil Brandon v dielni a vyrábal malé súčiastky, ktoré mali tvoriť dráhu výťahu do vesmíru. Trvalo mu to jeden celý rok, kým vytvoril všetky diely. AJ keď ubehlo 365 dní, Brandonové nadšenie neopadlo. Stále bol odhodlaný postaviť výťah do vesmíru. Keďže ho inštitút kozmonautiky neprijal do školy, len preto, že ma vrodenú chybu Downov syndróm neznamená to, že sa do vesmíru nedostane.



Rozložil plán. Celý deň a celú noc spájal dielce. Jeden do druhého. Dosiahol výšku vysokú ako domov, v ktorom býval, pokračoval ďalej až bol vysoko ako poschodový panelák. Neprestával a pokračoval ďalej až sa jeho dráha dotýkala oblakov. Cítil, že už je blízko. Vyčerpaný pokračoval. A nakoniec to prišlo. Brandon cítil, že jeho dráha pre výťah dosiahla obežnú dráhu. Dosiahol svoj cieľ! Stačilo už len nainštalovať kabínu a strčiť kábel do zástrčky a spustil výťah. Keď už bolo všetko pripravené, všetci jeho kamaráti vybehli von na dvor aj s opatrovateľkou Anetkou. Nikto sa ho nepokúšal zastaviť. Všetci verili, že to Brandon zvládne. Nastúpil do výťahu a v tom začala celá záhrada kričať „Brandon, Brandon, Brandon !“. Bola to krásna chvíľa, ktorú si užíval. Stlačil gombík a výťah sa naozaj pohol. Trvalo to asi 90 minút. Brandon sa ocitol vo svojom výťahu na obežnej dráhe. Radoval sa, kričal od radosti. Jeho prihláška do školy bola zamietnutá kvôli jeho handicapu, ale on to nevzdal a splnil si svoj sen. Vrátil sa späť na Zem, kde sa sním tešil celý domov v ktorom býval. Do postele si ľahol nadšený. Ale jemu to nestačilo. „Chcem vidieť viac, chcem navštíviť nejakú planétu“ pomyslel si. A hneď ráno pracoval na výrobe ďalších dielov pre predlženie dráhy svojho výťahu. Cele dní vyrábal diely a predlžoval dráhu ďalej a ďalej do vesmíru. Prišiel deň, kedy sa domovu minul kov, z ktorého vyrábal diely. Znamenalo to, že už nemôže pokračovať. Nevadí, veď už mal takú dlhú dráhu, že bolo načase preskúmať, kde je jej koniec. Opäť nasadol do výťahu a za potlesku stúpal k hviezdam. Prešiel oblaky, dostal sa na obežnú dráhu. Prešiel okolo Mesiaca, okolo Marsu, Jupiteru, Saturnu. Zrazu si všimol, že jeho dráha končí na tyrkysovej planéte. Bola to Urán.  Srdce mu bilo o sto-šesť. Tešil sa, že pristane na planéte Urán. Prešiel jeho atmosférou  a netrvalo dlho a pristal na jeho povrchu. Vystúpil von. Samozrejme si nasadil masku s kyslíkovým prístrojom. „Úžasne“ zvolal. Pozeral sa na oblohu. Povrch planéty bol tyrkysovo modrý a obloha bola ružová. Ale to nebolo to najúžasnejšie. Na oblohe bolo vidieť niekoľko mesiacov. Urán ma totiž 27 mesiacov. Brandon vytiahol z vrecka papier a pastelky. „Toto musím namaľovať. Je to nádhera. Keď sa vrátim, všetkým to ukážem“ tešil sa. A namaľoval ružovú oblohu, na ktorej svietilo viac ako 20 mesiacov. S úsmevom od ucha k uchu sa vrátil do výťahu a ponáhľal sa domov. Po príchode ho päť všetci vítali. So slzami v očiach, samozrejme, že to boli slzy šťastia, ukazoval všetkým svoj obrázok. A všetci híkali, keď videli tu nádheru.

Pristúpila k nemu aj opatrovateľka Anetka: „Brandon. Som na teba hrdá. Kvôli tvojmu handicapu ťa odpísali a neumožnili ti stať sa kozmonautom. Ale ty si im ukázal, že odhodlanie a viera v svoje sny je silnejšia ako vonkajšia krása.

A od tohto momentu poznali všetci planétu Urán ako „Brandonová planéta“.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂