Vianočný príbeh

Tento príbeh sa odohral veľmi dávno. V čase, keď ľudia ešte nepoužívali vianočné stromčeky, až do dňa, kým otec nedoniesol z bani magickú hviezdu. Tá osvietila celý dom a vdýchla život hračkám v izbe. Čo sa stalo po tom, ako hračky ožili?

Autor: Johny Boundaries

Pridané: 16.12.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 153 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Vianočný príbeh

o Radka Matušková | audio nahrávka

Tento príbeh sa odohral v dávnej minulosti. V dobe, keď Vianoce boli len chutná večera a krčah teplého mlieka. Vianočné stromčeky sa nezdobili, ani darčeky nikto nepoznal. Boli to skromné sviatky s teplou večerou pri zohriatej piecke.

V malej chatrči na okraji dediny býva malý Marko so svojím bratom Patrikom, sestrou Olíviou, otcom Romanom a mamou Terezou. Otec Roman odchádzal každé ráno do práce. Pracoval ako baník v miestnom dole. Pred odchodom z domu musel v zimných mesiacoch založiť v piecke oheň, aby sa rodina po zobudení ohriala. Lenže drevo, ktoré mal pripravené sa mu minulo, a tak musel narúbať nové. Vzal ho dnu spolu s malou jedličkou, ktorú chcel v teple vysušiť, aby ju neskôr mohol narezať do piecky. Oprel ju o stenu v kuchyni a odišiel do práce. Keď sa deti a mama  zobudili, boli všetci hladní. Mama sa rozhodla, že im upečie medovníky. Bola to jedna z mála maškŕt, ktoré mali na stole počas vianočnej večere. Spolu s deťmi sa pustila do pečenia. Chystali cesto, vykrajovali postavičky a zdobili hotové medovníky. Po zotmení sa už z práce z dolu vracal otec. Deťom vždy cestou nakúpil chlieb a mlieko. Ale tento krát mal aj niečo navyše. Dvere na chatrči zavŕzgali a dnu vstúpil otec. „Ahojte deti! Som doma!“ zvolal a všetky deti za nim pribehli. Bozkom na líce privítal aj mamu Terezu a potom zvolal celu rodinu k stolu a povedal: „Dnes mám okrem chleba a mlieka ešte niečo navyše. Je to naozaj úžasné!“ hovoril otec. „Budete z toho unesení!“ pokračoval. „Tak nás už nenapínaj a ukáž nám, čo to je!“ kričala zvedavá Olívia. Otec vyložil na stôl svoje plátené vrecúško, v ktorom si nosil desiatu. Z  vrecka vykukovala akási žiara, či svetlo. „Óóó! Čo to tam tak svieti?“ zvedavo sa opýtal najmladší Marko.  Otec vložil ruku do vnútra a pomaličky začal vyťahovať tú úžasnú vec. „Tadááá!“ zvolal víťazoslávne. V ruke držal malú hviezdu, ktorá nádherne žiarila. „Waaau! To je krása!“ zvolali deti. „Je to naozaj úchvatné! Kde si to našiel a čo to vlastne je?“ opýtala sa mama. „Veru neviem čo to je, žena moja. Kopali sme s chlapmi v dole a po jednom údere do kameňa sa z jeho vnútra vykotúľala táto hviezda. V tmavom dole to bolo ako nebeský mesiac,“ hovoril otec svoj zážitok. Najmladší Marko chmatol hviezdu z otcovej ruky a rozbehol sa k jedličke, ktorú tam nechal otec dnes ráno. Postavil sa na stoličku a žiarivú hviezdu pripevnil na vrchol jedličky. „Prečo si ju tam zapichol?“ opýtala sa mama. Marko jej jasne odpovedal: „Preto, aby nám počas vianočnej večere osvetľovala kuchyňu. „Mne sa to celkom páči,“ zahlásil otec. „Aj mne,“ pridala sa sestra. „Áno, aj mne,“ pridal sa aj brat Patrik.  Mama súhlasila, vzala jedličku a ponorila ju do kvetináča, ktorý umiestnila do rohu izby. „Musím uznať, našej zajtrajšej vianočnej večere to pridá na atmosfére,“ povedala.

Rodina sa uložila do postelí a deň vystriedala noc. Plamene z petrolejových lámp boli zhasnuté, len v dvoch malých lampášikoch tleli malé plamienky. Kuchyňu osvetľovala žiarivá hviezda na špici jedličky. Ale pod rúškom noci, bolo jej žiarivé svetielko magické. Keď odbila polnoc, jej žiara dopadla na rôzne predmety v kuchyni, do ktorých vdýchla život. Na okne stáli dve drevené postavičky, ktoré otec vyrezal. Žiara z hviezdy ich obe oživila. „Och! Konečne sa môžem hýbať, celé telo mám drevené! A čo ty bratranček Luigi? Tiež sa môžeš hýbať?“ vykríkla jedna z drevených postavičiek. „Jaaaj! To je úľava! Áno, bratranček Franchesco, aj ja sa môžem konečne hýbať,“ odpovedal Luigi. „Celý čas ako som tu stál ma fascinovala tá žiarivá hviezda na tej jedličke. Musíme ju ukradnúť a predať. Luigi budeme boháči!“ hovoril Franchesco. Luigi neváhal a s Franchescovým plánom súhlasil. Ale žiara hviezdy oživila aj plyšového soba, ktorý ležal na lavici a tiež medovníkového panáčika na plechovke v kuchyni. „Wau, to je úžasné! Len nedávno som sa dopiekol a môžem sa hýbať!“ povedal medovníkový panáčik. Priklusal k nemu plyšový sob a s úžasom sa ho opýtal: „Čo sa to stalo? My sa môžeme hýbať?“ „Áno. Myslím, že žiarivé lúče z tej hviezdy na jedličke nás pod rúškom noci oživili,“ povedal medovníkoví panáčik. „Ale, čo to sa tam deje? Héj?! Nechajte tu hviezdu tam!“ vykríkol medovníkový panáčik. Franchecso s Luigim rýchlo stiahli hviezdu z jedličky a rozbehli sa preč. Medovníkový panáčik sa nahneval. Vyskočil na plyšového soba a rozbehol sa za nimi. „Poď kamarát môj! Musíme tu hviezdu vrátiť späť!“.  A v kuchyni sa začala naháňačka. Franchesco s Luigim bežali po kuchynskej linke so žiarivou hviezdou v ruke a medovníkový panáčik cválajúc na sobovi ich naháňal. Narážali do pohárov a tanierov a narobili veľký hluk. Skákali z okna na stôl, z lavice na skriňu až zhodili zo stojanov dva malé lampášiky. Tie sa zachytili na konárikoch jedličky a zostali tam visieť.  Naháňačka pokračovala. Franchesco a Luigi zachytili na špic hviezdy bielu vlnu, z ktorej mama Tereza štrikovala deťom svetre. Behali okolo jedličky a celú ju obmotali vlnou. Medovníkový panáčik im bol stále v pätách na chrbte plyšového soba. Ako tak bežali, Luigi sa potkol o nohu Franchesca. Obaja padli na zem a hviezda im vypadla. Medovníkový panáčik to hneď využil. Zoskočil zo soba a uchmatol hviezdu. „Konečne! Teraz ju vrátim tam, kam patrí!“ vyskočil a naskočil na soba. Po konároch jedličky, zapichli hviezdu opäť na vrchol stromčeka. „Ách, nie! Luigito, ty nemehlo! Kvôli tebe som prišiel o svoju hviezdu!“ hneval sa Franchesco. V tom sa z vonku ozval divný zvuk a na vchodové dvere niekto zaklopal. „Rýchlo, všetci na svoje miesta!“ Zvolal medovníkový panáčik. Do vnútra vstúpil starec s veľkým bruchom a s hustou bielou bradou. Pred domom zaparkoval obrovské sane so šiestimi sobmi.  Chcel si len vypýtať vodu pre svoje smädné soby, ale to čo zbadal, ho očarilo ešte viac. „Ho ho ho! To je ta najkrajšia jedlička akú som kedy videl!“ zašomral si starec. Na špici jedličky žiarila hviezda, na konárikoch svietili dva lampášiky a celá bola obmotaná krásnou bielou vlnou. „Tento stromček je taký krásny, že to musím odmeniť  darčekom zo svojej dielne,“ povedal starec a z vreca, ktorý mal na pleci vytiahol škatuľu a položil ju pod jedličku. Na saniach mal niekoľko rýb z rannej rybačky, a tak im tam nechal aj jedného kapra. „Dúfam, že sa potešia. Chcel som len vodu pre soby, ale nebudem ich budiť,“ zašomral si starec a odišiel. Nasadol na svoje sane, plesol popruhmi a soby sa rozbehli.

„Luigito, myslím, že tá hviezda sa tam naozaj hodí,“ povedal Franchesco. „Priatelia, zajtra sú Vianoce, mali by sme spolu vychádzať v mieri. Nechajte hviezdu na pokoji, a ja vám odlomím trocha z mojej polevy,“ povedal medovníkoví panáčik. Franchesco súhlasil.  Napokon sa spoločne zasmiali a upratali neporiadok, ktorý pri naháňačke spôsobili.

Keď sa ráno rodina zobudili, neverili vlastným očiam. Na jedličke stále žiarila hviezda, na jej konárikoch viseli lampášiky a biela vlna objímala celú jedličku. Pod ňou bola malá škatuľa. Deti sa k nej vrhli a okamžite ju otvorili. A v jej vnútri našli nádherné drevené hračky.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂