Tália a Pegas

Tália je malé zvedavé dievča, chamtivé po dobrodružstvách. Dlhé chvíle rada trávi pri svojej babičke a počúva jej fantastické príbehy.

Jedného teplého večera jej babka rozprávala zážitky o krajine, v ktorej bývala, keď bola ešte malá. Spomínala na zelené lúky a polia, ktoré lemovali čisté rieky. Stačilo vytiahnuť vedro s vodou zo studne a uhasiť smäd. Dnes to mala Tália so svojou rodinou a priateľmi úplne iné. Vody už nebolo dostatok ako zvyčajne a bola veľmi vzácna. Tália sa každý deň musela vybrať na dlhé hodiny chôdze za zdrojom vody. Nabrala veľkú fľašu až po okraj a priniesla ju domov k svojej rodine. Takto trávila celé dni, honbou za vodou, ale s piesňou na perách.

Cestou sa vždy zastavila na novom mieste a spoznávala ho. Každý deň bol takmer rovnaký. Lenže jeden deň zmenil všetko. Tália prišla k studničke, kde chodievala pre vodu, avšak z dňa na deň tento prameň vyschol. Tália bola vydesená, nevedela si predstaviť, že domov príde bez vzácnej vody. A tak sa rozhodla, že pôjde ešte ďalej a nájde novú studničku, ktorá ešte nevyschla. Nohy ju už boleli a pery jej praskali až do krvi od sucha. Rozhodla sa, že si oddýchne v malej jaskyni, ktorú pred sebou zbadala. „Skvelé! Tu sa zložím a načerpám energiu na ďalšiu cestu. Navyše v tej jaskyni bude určite príjemný chládok, to potrebujem,“ hovorila si Tália.

Prestrela si v malej jaskyni a dokonca ju postretlo aj kúsok šťastia. V jaskyni objavila maličký pramienok vody. Veľmi sladkej, studenej a osviežujúcej vody. Naplnila svoju fľašu po okraj a vypila ju jedným dúškom. Bola taká spokojná, až od únavy zaspala.

Ráno sa prebudila spolu s východom slnka. Posadila sa a poriadne sa ponaťahovala. Rozospaté oči pomaličky rozlepila a myslela si, že ju klame zrak. V prameni, z ktorého včera pila tú najchutnejšiu vodu, stálo nezvyčajne vajce. Nebolo biele ani žlté, ba ani hnedé. Na prvý pohľad sa zdalo, že je ružovej farby, ale pri druhom pohľade bolo jasne cítiť zelenú farbu, alebo to bola vlastne modrá? Nevedno. Ale bolo nádherné. Tália si naplnila nádobu s vodou a vajíčko vzala so sebou.

Keď dorazila domov, vodu podala rodine a priateľom, ale vajíčko si odložila na bezpečné miesto. Vedela, že ak ho ukáže ostatným, budú chcieť vajíčko zjesť.

Každý deň sa o vajíčko starala, prikrývala ho trávou a senom, aby ho zohriala. Dni ubiehali a vajíčko už bolo pripravené. Jeho škrupinka začala praskať. Najskôr odpadla malička časť škrupinky a neskôr sa oddelila celá jedna polovica a z vajíčka vykukol malý tvor. Z rozbitej škrupinky hľadel malý okrídlený koník. Srsť mal smotanovú a jeho hriva žiarila pestrými farbami.

„Ty si krásna!“ roztápala sa Tália, ktorá celý proces sledovala. Zároveň si uvedomovala, že to je tá najbizarnejšia vec, akú kedy videla.

„Je to veľmi zvláštne, lebo takto kone neprichádzajú na svet. Ale ty si lietajúci kôň, možnože si napoly vták,“ čudovala sa Tália a hneď jej vymyslela meno. „Budem ťa volať Pegas,“ povedala.

Ako dni ubiehali, malá Pegas rástla a bola čoraz silnejšia. Samozrejme, že takéto tajomstvo nemohla Tália dlho ustrážiť. Rýchlo sa rozniesla správa o lietajúcej Pegas. Malá Tália pútala všetku pozornosť v krajine, v ktorej bývala.

Pegas sa stala atrakciou a všetci ju chodili obdivovať. Lenže našli sa aj takí, ktorí ju chceli získať pre seba. Netrvalo to dlho a počas jednej jasnej noci ju niekto ukradol.

Smutná a nešťastná Tália ju hľadala celý deň, ale márne. Slnko už zachádzalo za horizont, no Tália sa nevzdávala a hľadala ďalej. A bola úspešná. Pegas našla v malej chatrči, kde ju pytliaci držali v reťazi. Počkala za oknom, pokiaľ nezaspia. Keď už všade navôkol ľahla sýta noc a v chatrči sa ozývalo chrápanie, vyslobodila Pegas a utiekla s ňou preč. Ďaleko od miesta, kde vyrastala, pretože tam už viac …