Jedna veľmi stará, prastará legenda opisuje kameň, ktorý prišiel z nebies, pristal na Zemi a ukryl v sebe veľmi vzácne tajomstvo. Vraj ten, kto nájde tento kameň, zmocní sa malého tajomstva s veľkým príbehom.

Malý William žil so svojím otcom v malej dedinke pod úpätím hôr. Krásna príroda sa stala Williamovou najväčšou záľubou. Obzvlášť sa vyžíval v zbieraní podivných kameňov, ktoré si nosieval domov a ukladal ich na svoju poličku umiestnenú nad posteľou. Musela byť silná a riadne pripevnená, pretože William tam odkladal svoje najvýznamnejšie kúsky. A že ich nebolo málo. Každé ráno, so svojím otcom Hunterom, chodieval do hory na prechádzku. Otec zaúčal malého Williama do čara geológie. Ukazoval mu, ako hľadať tie najvzácnejšie kamene. On ho pozorne počúval, a keď otec dorozprával, dychtivo sa vypytoval na ďalšie detaily.

Škôlka, ktorú William navštevoval, často usporadúvala výlety do prírody. Deti sa tam vybláznili a spoznávali okolitú krajinu. William na potulkách rád rozprával svoje príbehy o hľadaní vzácnych kameňov svojim priateľom. Všetci ho vždy nadšene počúvali, a aj oni si želali nájsť svoj vzácny kameň. Keď sa skupinka zo škôlky vracala späť, William zaostával. Uprene pozeral na strom, neobyčajne obrastený machom. Pamätal si, čo ho otec naučil, ako a kde hľadať vzácne kamene. Vytiahol svoju cestovnú lopatku a vyhĺbil malú jamku pod machom, ktorý rástol na severnej časti stromu. Ako tak kopal, po jednom z mnohých úderov sa ozval škripotavý zvuk. Celý vzrušený rukami prehrabával zem. Po chvíli vytiahol po lakeť zablatenú ruku a v nej zvieral neobyčajný kameň. Hravo sa zmestil do jeho dlane. Bol to síce malý kameň, ale na svoju veľkosť bol príliš ťažký. Williama to veľmi zaujalo. Strčil ho do svojej kapsy a utekal za ostatnými. V Škôlke radostne poskakoval a čakal na svojho otca,  kedy ho vyzdvihne, aby s ním doma mohol podrobne preštudovať svoj nový objav.

Neobyčajný kameň zaujal aj otca. „Synu, myslím, že tento kameň nie je z našej planéty. Ešte nikdy som nič také nevidel“. William sa veľmi potešil vzácnemu nálezu. Vzal kameň do svojej izby a uložil ho na poličkou nad posteľou. Pred spaním, ako tak ležal v posteli, vzal neobyčajný kameň do dlaní a chvíľu si ho prezeral. Potom sa šepky opýtal „Odkiaľ, že si? Čím si zvláštny? Si iný ako ostatné kamene?“. A hneď ako vyslovil 3 otázky idúce po sebe, kameň sa rozžiaril zelenou farbou a v sekunde ho vtiahol do svojho vnútra.

William sa razom ocitol vo víre zeleného svetla, ktorý ho unášal do svojho vnútra. Po chvíli sa ocitol v hustom zelenom poraste, kde sa kĺzal na liste gigantickej paprade. Preletel cez pohyblivý piesok a letel cez husté kríky, za ktorými pristál v obrovskom hniezde. „Au! Kde som sa to ocitol?“ Doudieraný William sa pomaličky dvíhal na nohy.  Postavil sa a s otvorenými ústami pozeral na obrovské stromy. „Waw, to som naozaj vo vnútri kameňa? Veď bol taký malý a tu je všetko také obrovské“ šomral si. Za svojím chrbtom začul slabučké zapraskanie. Vystrašený sa otočil a zbadal vajíčko asi 3-krát väčšie ako on. Na vajíčku začala praskať škrupina a z jeho vnútra začal vykukovať akýsi divný tvor. „Bác!“ odleteli všetky kusy škrupinky a z vajíčka vyskočil malý Tyrannosaurus rex. „Fíha“ zhíkol prekvapený William. „ROAÁÁÁÁR“ ozval sa mohutný, a tak silný rev, že si William zapchával uši. „Čože? To si predsa nemohol zrevať tak hlasno ty!“ skonštatoval. „ROAÁÁÁÁR“ ozvalo sa opäť, tento-krát aj s obrovským dupotom až sa zem otriasala. William sa otočil a za sebou zbadal Tyrannosaurusa rexa vysokého ako strom, ktorý sa rútil rovno k nemu. Nečudo, veď stál priamo v jeho hniezde. Vzal nohy na plecia a utekal hustým porastom zarastenej divočiny. Vystrašený dobehol až  na otvorenú lúku. Zakopol o korene stromu a spravil dva kotrmelce. Ležiac omráčene na chrbte opatrne otvoril oči a skoro omdlel od strachu. Gigantická noha Diplodocusa smerovala priamo naňho. Rýchlo sa pretočil niekoľko-krát na ľavý bok, postavil sa a utekal. Noha Diplodocusa by ho rozpučila ako fazuľový struk. Utekal cez lúku, čo mu nohy stačili. Jeho bežiacu postavu zatienil rýchly tmavý tieň. Plachtiaci Pterodaktyl nad jeho hlavou ho svižným pohybom zdrapol do obrovských pazúrov. William kričal, bránil sa, ale veľká lietajúca potvora ho niesla niekoľko metrov nad zemou do svojho hniezda v úpätí skaly.  Položila ho uprostred medzi svoje ostatné trofeje a opäť odletela hľadať potravu. William podišiel k okraju hniezda a nazrel cez jeho okraj. Páni, to bola výška. Až sa mu hlava zamotala. Hneď sa posunul tri kroky vzad a posadil sa. „Ako odtiaľto utečiem? Je to hrozne vysoko. Pterodaktyl ma tu určite zožerie“ bedákal.  V tom sa do hniezda spustilo lano z vedľajšej skaly. William sa opatrne postavil a podišiel k visiacemu lanu. Pozrel sa hore, ale kvôli ostrému slnku nič nevidel.  „Je tam niekto?“ opýtal sa. „Poď, rýchlo, šplhaj hore“ ozval sa hlas. Samozrejme, William neváhal, začal sa šplhať, ale veľmi mu to nešlo. „Rýchlo, šplhaj, Pterodaktyl sa už vracia“ vykríkol hlas na druhej strane lana. Skúsil z posledných síl šplhať rýchlejšie ešte raz, a len tak tak to stihol pred návratom Pterodaktyla. Na druhej strane lana mu pomocnú ruku podal chlapec v šatách z listov a s čelenkou z hadej kože na hlave. Na chrbte mal púzdro, z ktorého trčal ostrý roh z Triceratopsa. Zrejme to bol jeho meč. „Kto si? A vlastne ďakujem“ vyfúkol zničený William. „Ja som Zachary. Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa. „Ja som William. Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Našiel som neobyčajný kameň, ktorého som sa opýtal tri otázky a vzápätí sa kameň rozžiaril a vtiahol ma dnu. Kde to vlastne som?“ … „Ahá, jasné. Ty si musel nájsť náš vesmírny kameň, ktorý dopadol na Zem a získal si tak spolu s ním vzácne tajomstvo. Si vo svete dávneho života, ktorý žil na tvojej planéte pred 66 miliónmi rokov. Ak chceš, ukážem ti cestu z kameňa von“ hovoril Zachary. William súhlasil, a tak sa vybrali na dlhú cestu. Zachary ho viedol majestátnou divočinou. Ostrým rohom z Triceratopsa sekal hustý porast. „A čo je to za tajomstvo, ktoré ukradol vesmírny kameň?“ vyzvedal William. „Heh“ pousmial sa Zachary. „No predsa tento svet!“

Došli až k útesu predeľujúceho dva brehy. Na jednom stáli oni a na tom druhom žiarila na zeleno malá jaskyňa. „Vidíš, tam je tvoja brána a tvoja cesta domov. Chytíme sa liany a preskočíme na druhú stranu“ vysvetlil Zachary. A sotva dohovoril, schytil lianu do jednej ruky, do druhej Williama a vrhol sa do hlbokej rokliny. „Juchúúú“ kričal nadšený Zachary. „Ááááááá“ jačal vystrašený William. Ale podarilo sa. Boli na druhej strane.

„William, skoč do tej zelenej žiary. Ona ťa prevedie zeleným vírom domov“ hlasno zvolal Zachary. „A čo ty? Ty nejdeš?“ opýtal sa William. „Nie, ja nie. Toto je môj domov, som súčasťou tohto nekončiaceho sa tajomstva“ odvetil Zachary.

Rozlúčili sa a vydali sa každý svojou stranou. Zachary schmatol lianu a vrátil sa, William sa vrhol do zelenej žiary. Po niekoľkých sekundách divokého letu bol späť vo svojej posteli. „Wau! To bolo neskutočné dobrodružstvo!“ Tento kameň si musím starostlivo schovať. Je to tajomstvo všetkých tajomstiev!“

Vzal kovovú krabičku, vysypal z nej všetky svoje kamene a vložil tam tento jeden neobyčajný kameň. Jeho tajomstvo bude od dnes bezpečne ochraňovať. Stal sa jeho strážcom.

Jedna veľmi stará, prastará legenda opisuje kameň, ktorý prišiel z nebies, pristal na Zemi a ukryl v sebe veľmi vzácne tajomstvo. Vraj ten, kto nájde tento kameň, zmocní sa malého tajomstva s veľkým príbehom.

Malý William žil so svojím otcom v malej dedinke pod úpätím hôr. Krásna príroda sa stala Williamovou najväčšou záľubou. Obzvlášť sa vyžíval v zbieraní podivných kameňov, ktoré si nosieval domov a ukladal ich na svoju poličku umiestnenú nad posteľou. Musela byť silná a riadne pripevnená, pretože William tam odkladal svoje najvýznamnejšie kúsky. A že ich nebolo málo. Každé ráno, so svojím otcom Hunterom, chodieval do hory na prechádzku. Otec zaúčal malého Williama do čara geológie. Ukazoval mu, ako hľadať tie najvzácnejšie kamene. On ho pozorne počúval, a keď otec dorozprával, dychtivo sa vypytoval na ďalšie detaily.

Škôlka, ktorú William navštevoval, často usporadúvala výlety do prírody. Deti sa tam vybláznili a spoznávali okolitú krajinu. William na potulkách rád rozprával svoje príbehy o hľadaní vzácnych kameňov svojim priateľom. Všetci ho vždy nadšene počúvali, a aj oni si želali nájsť svoj vzácny kameň. Keď sa skupinka zo škôlky vracala späť, William zaostával. Uprene pozeral na strom, neobyčajne obrastený machom. Pamätal si, čo ho otec naučil, ako a kde hľadať vzácne kamene. Vytiahol svoju cestovnú lopatku a vyhĺbil malú jamku pod machom, ktorý rástol na severnej časti stromu. Ako tak kopal, po jednom z mnohých úderov sa ozval škripotavý zvuk. Celý vzrušený rukami prehrabával zem. Po chvíli vytiahol po lakeť zablatenú ruku a v nej zvieral neobyčajný kameň. Hravo sa zmestil do jeho dlane. Bol to síce malý kameň, ale na svoju veľkosť bol príliš ťažký. Williama to veľmi zaujalo. Strčil ho do svojej kapsy a utekal za ostatnými. V Škôlke radostne poskakoval a čakal na svojho otca,  kedy ho vyzdvihne, aby s ním doma mohol podrobne preštudovať svoj nový objav.

Neobyčajný kameň zaujal aj otca. „Synu, myslím, že tento kameň nie je z našej planéty. Ešte nikdy som nič také nevidel“. William sa veľmi potešil vzácnemu nálezu. Vzal kameň do svojej izby a uložil ho na poličkou nad posteľou. Pred spaním, ako tak ležal v posteli, vzal neobyčajný kameň do dlaní a chvíľu si ho prezeral. Potom sa šepky opýtal „Odkiaľ, že si? Čím si zvláštny? Si iný ako ostatné kamene?“. A hneď ako vyslovil 3 otázky idúce po sebe, kameň sa rozžiaril zelenou farbou a v sekunde ho vtiahol do svojho vnútra.

William sa razom ocitol vo víre zeleného svetla, ktorý ho unášal do svojho vnútra. Po chvíli sa ocitol v hustom zelenom poraste, kde sa kĺzal na liste gigantickej paprade. Preletel cez pohyblivý piesok a letel cez husté kríky, za ktorými pristál v obrovskom hniezde. „Au! Kde som sa to ocitol?“ Doudieraný William sa pomaličky dvíhal na nohy.  Postavil sa a s otvorenými ústami pozeral na obrovské stromy. „Waw, to som naozaj vo vnútri kameňa? Veď bol taký malý a tu je všetko také obrovské“ šomral si. Za svojím chrbtom začul slabučké zapraskanie. Vystrašený sa otočil a zbadal vajíčko asi 3-krát väčšie ako on. Na vajíčku začala praskať škrupina a z jeho vnútra začal vykukovať akýsi divný tvor. „Bác!“ odleteli všetky kusy škrupinky a z vajíčka vyskočil malý Tyrannosaurus rex. „Fíha“ zhíkol prekvapený William. „ROAÁÁÁÁR“ ozval sa mohutný, a tak silný rev, že si William zapchával uši. „Čože? To si predsa nemohol zrevať tak hlasno ty!“ skonštatoval. „ROAÁÁÁÁR“ ozvalo sa opäť, tento-krát aj s obrovským dupotom až sa zem otriasala. William sa otočil a za sebou zbadal Tyrannosaurusa rexa vysokého ako strom, ktorý sa rútil rovno k nemu. Nečudo, veď stál priamo v jeho hniezde. Vzal nohy na plecia a utekal hustým porastom zarastenej divočiny. Vystrašený dobehol až  na otvorenú lúku. Zakopol o korene stromu a spravil dva kotrmelce. Ležiac omráčene na chrbte opatrne otvoril oči a skoro omdlel od strachu. Gigantická noha Diplodocusa smerovala priamo naňho. Rýchlo sa pretočil niekoľko-krát na ľavý bok, postavil sa a utekal. Noha Diplodocusa by ho rozpučila ako fazuľový struk. Utekal cez lúku, čo mu nohy stačili. Jeho bežiacu postavu zatienil rýchly tmavý tieň. Plachtiaci Pterodaktyl nad jeho hlavou ho svižným pohybom zdrapol do obrovských pazúrov. William kričal, bránil sa, ale veľká lietajúca potvora ho niesla niekoľko metrov nad zemou do svojho hniezda v úpätí skaly.  Položila ho uprostred medzi svoje ostatné trofeje a opäť odletela hľadať potravu. William podišiel k okraju hniezda a nazrel cez jeho okraj. Páni, to bola výška. Až sa mu hlava zamotala. Hneď sa posunul tri kroky vzad a posadil sa. „Ako odtiaľto utečiem? Je to hrozne vysoko. Pterodaktyl ma tu určite zožerie“ bedákal.  V tom sa do hniezda spustilo lano z vedľajšej skaly. William sa opatrne postavil a podišiel k visiacemu lanu. Pozrel sa hore, ale kvôli ostrému slnku nič nevidel.  „Je tam niekto?“ opýtal sa. „Poď, rýchlo, šplhaj hore“ ozval sa hlas. Samozrejme, William neváhal, začal sa šplhať, ale veľmi mu to nešlo. „Rýchlo, šplhaj, Pterodaktyl sa už vracia“ vykríkol hlas na druhej strane lana. Skúsil z posledných síl šplhať rýchlejšie ešte raz, a len tak tak to stihol pred návratom Pterodaktyla. Na druhej strane lana mu pomocnú ruku podal chlapec v šatách z listov a s čelenkou z hadej kože na hlave. Na chrbte mal púzdro, z ktorého trčal ostrý roh z Triceratopsa. Zrejme to bol jeho meč. „Kto si? A vlastne ďakujem“ vyfúkol zničený William. „Ja som Zachary. Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa. „Ja som William. Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Našiel som neobyčajný kameň, ktorého som sa opýtal tri otázky a vzápätí sa kameň rozžiaril a vtiahol ma dnu. Kde to vlastne som?“ … „Ahá, jasné. Ty si musel nájsť náš vesmírny kameň, ktorý dopadol na Zem a získal si tak spolu s ním vzácne tajomstvo. Si vo svete dávneho života, ktorý žil na tvojej planéte pred 66 miliónmi rokov. Ak chceš, ukážem ti cestu z kameňa von“ hovoril Zachary. William súhlasil, a tak sa vybrali na dlhú cestu. Zachary ho viedol majestátnou divočinou. Ostrým rohom z Triceratopsa sekal hustý porast. „A čo je to za tajomstvo, ktoré ukradol vesmírny kameň?“ vyzvedal William. „Heh“ pousmial sa Zachary. „No predsa tento svet!“

„William, skoč do tej zelenej žiary. Ona ťa prevedie zeleným vírom domov“ hlasno zvolal Zachary. „A čo ty? Ty nejdeš?“ opýtal sa William. „Nie, ja nie. Toto je môj domov, som súčasťou tohto nekončiaceho sa tajomstva“ odvetil Zachary.

Rozlúčili sa a vydali sa každý svojou stranou. Zachary schmatol lianu a vrátil sa, William sa vrhol do zelenej žiary. Po niekoľkých sekundách divokého letu bol späť vo svojej posteli. „Wau! To bolo neskutočné dobrodružstvo!“ Tento kameň si musím starostlivo schovať. Je to tajomstvo všetkých tajomstiev!“

Vzal kovovú krabičku, vysypal z nej všetky svoje kamene a vložil tam tento jeden neobyčajný kameň. Jeho tajomstvo bude od dnes bezpečne ochraňovať. Stal sa jeho strážcom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂