Výťah na Urán

Narodil si sa zdravý, bez hendikepu? Tak to si bohatý. Zdravie si za peniaze nekúpiš a prioritou života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to, čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s hendikepom zvaným „Downov syndróm“. Preto bol iný ako ostatní. Downov syndróm je hendikep s jedným chromozómom navyše.

Určite sa vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť, keď vyrastiete. Narodili ste sa bez hendikepu, a tak vám nič neprekáža splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to má trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako tá naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rád maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť. Najradšej však kreslil vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiari krásnymi hviezdami a planétami. Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru,“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si tento sen splniť. Preto sa spýtal v domove, kde býval, svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom,“ riekla. Brandonovi sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal Wikipédiu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov a netrpezlivo čakal na odpoveď. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde Brandon býval. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme.“ Brandon zostal stáť ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bola vidieť v Brandonových očiach radosť. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď. Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celú noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru,“ poznamenal. Ráno bol v dielni …