Posledný hrdina

Bolo to presne pred 66 miliónmi rokov, keď Zem obývali najväčšie živočíchy, aké tu kedy žili. Dinosaury. Stovky druhov dinosaurov obývalo celú planétu. Žili tu veľmi dlho a zanechali nám množstvo stôp o svojom živote.

Malá rodinka diplodokusov sa ako každý deň vybrala na zelené polia, kde trávila celé dni, a jedla listy z tých najvyšších stromov. Mama, otec a malá Dipi, ktorá pobehovala sem a tam. Okrem nich sa tu pásli desiatky ďalších bylinožravých dinosaurov. Mali tu množstvo zelene, čo im vyhovovalo. Museli byť však neustále na pozore pred mäsožravým tyranosaurusom či velociraptorom. Jedného dňa všetko prebiehalo ako obvykle, až na jednu udalosť, ktorá výrazne ovplyvnila život dinosaurov na planéte Zem. V jednom momente osvietila dennú oblohu veľká žiara a hluk, ktorý sa niesol celou prériou. Obrovský a rozpálený meteorit preťal atmosféru a rútil sa na Zem. Dinosaury sa rozutekali na všetky strany. Malá Dipi sa zabávala ďaleko od svojich rodičov. Meteorit sa blížil k Zemi a čím bol bližšie, tým bol väčší. Bol naozaj obrovský. A búúúm! Dopadol na Zem. Okamžite sa všade začala šíriť horúca tlaková vlna, ktorá niesla so sebou tisícky úlomkov zeminy a kameňa. Väčšiu časť planéty pohltila spaľujúca láva, ktorá všetko pustošila, v momente uvarila milióny kubíkov vody v oceánoch a prevrátila Zem naruby. Na zemi sa tvorili obrovské trhliny, ktoré boli niekoľko kilometrov dlhé. Mala Dipi sa ocitla na druhej strane. Nemohla sa už vrátiť za svojimi rodičmi. Nevedela sa už ani vrátiť k ostatným dinosaurom. Zem sa triasla a Dipi padla do veľkej trhliny. Kotúľala sa niekoľko metrov dole. Otrasená sa pozbierala. Zdvihla hlavu a videla len vysoké steny. Všetko bolo v ruinách posiate popolom.

Pochopila, že musí nájsť cestu z rokliny a vrátiť sa k rodičom. Putovala niekoľko hodín trhlinou. Dýchanie jej sťažoval popol a prach, ktoré boli vystrelené zo zeme do celého ovzdušia po náraze meteoritu. Kričala o pomoc, ale nik sa neozýval. Všade bolo ticho. Ako si tak kráčala, začula malé stonanie. Rozbehla sa v nádeji, že nájde niekoho, kto jej pomôže. Pod hromadou balvanov ležal mladý triceratops. „Ahoj, prosím, pomôž mi,“ slabučkým hlasom volal na Dipi. Tá neváhala a svojím dlhým chvostom začala odhadzovať kamene. Napokon ho vyslobodila. Triceratops sa postavil na nohy: „Ďakujem ti. Som tvojím dlžníkom. Volám sa Tricero.“ „Rada som ti pomohla. Ja som Dipi. Uviazla som v tejto trhline a neviem sa odtiaľto dostať späť za svojou rodinou,“ smutne vysvetľovala. „Dostaneme sa odtiaľto. Poď za mnou,“ odvetil Tricero. Prechádzali trhlinou. Zem sa ešte stále mohutne otriasala, ale tentokrát už kvôli sopkám, ktoré sa po náraze meteoritu aktivovali. Krajinu začala pokrývať spaľujúca magma, ktorá ničila už beztak spustošenú Zem. Rozlievala sa všade. Dipi a Tricero si museli dávať pozor, aby nepadli do ešte väčšej pasce. Konečne sa im podarilo dostať sa von z trhliny. Vyšli opäť na povrch a to, čo videli, ich zarmútilo. Ruiny, ktoré nikde nekončili. Tráva, stromy, bujné porasty, to všetko bolo spálené a zavalené prevrátenou hlinou a kameňmi. Nikto tu nezostal. „Och, Tricero, čo budeme robiť, čo budeme jesť? Ako nájdeme svoje rodiny?“ nariekala Dipi. Tricero jasne odpovedal …