Morský koník

Pod hladinou slanej vody je život pestrý. Avšak, ak by sme sa ponorili hlbšie až na samé dno, našli by sme tam ešte bohatší život. A tam, kde je voda tmavá a svetlo tam prenikne len striedmo, sa odohráva náš príbeh.

Na dne oceánu žije aj množstvo živočíchov, medzi nimi aj morské koníky. Tento, o ktorom je tento príbeh, bol však veľmi výnimočný. Hneď po narodení sa svojej matke stratil. Nie je sa čomu čudovať, pretože pri pôrode sa rodí niekoľko desiatok morských koníkov. Chudáčik sa zatúlal a nikto si to nevšimol. Nemotorne sa zaplietol medzi korale na dne oceánu. Zostal sám. Ako si tak plával, všimol si ho veľký žralok. Otvoril papuľu a plával priamo k morskému koníkovi v nádeji, že si zamaškrtí. „Ááááá, prosím ťa, nezjedz ma. Ja ti nebudem chutiť, som pokazený, ba dokonca som aj prudko jedovatý,“ vymýšľal si malý morský koník. Žraloka to tak pobavilo, že sa rozhodol nezjesť ho. „Prečo si tu tak sám, morský koník? Kde máš mamu?“ vypytoval sa žralok. „No, neuveríš, ale práve som sa narodil a všetci sú fuč. Zamotal som sa a neviem sa už vrátiť späť,“ vysvetľoval malý morský koník. Žralok sa rozhodol, že ho vezme so sebou medzi ostatných žralokov. Keďže bol morský koník sirota, žraloky sa rozhodli, že sa ho ujmú a vychovajú ho. Nebudú ho jesť. Ako morský koník rástol, pochytil viaceré zvyky a správanie od žralokov. Plával s vystrčeným chrbtom na hladine rovnako, ako to robievajú žraloky s vystrčenou chrbtovou plutvou. Tiež ceril zuby ako žraloky. Cítil sa pri tom ako silný a nebojácny žralok. Ale popravde to vyzeralo dosť komicky, keďže morský koník nemá žiadne zuby. Ako si tak odvážne plával v oceáne, zbadal krásnu ružovú rybku. „Hm, táto bude chutiť výborne,“ pomyslel si a chytro plával sa k nej. Vyceril papuľu a drsnou pózou plával okolo rybky. „Ahoj, morský koník, prečo tu tak dookola plávaš?“ s úsmevom sa opýtala ružová rybka. „Ja nie som morský koník, ale žralok,“ hrdo odpovedal morský koník. Rybka sa zasmiala. „Tak snáď ma nechceš zjesť, pán žralok,“ vtipkovala. „Radšej sa nesmej, lebo ťa jedným zamľaskaním prehltnem. Ale si veľmi pekná, tak škoda by ťa bola, nezjem ťa.“ „No to mám šťastie,“ usmievala sa ružová rybka. „A keďže ma nechceš zjesť, tak sa poď so mnou aspoň zahrať. Dajme si preteky o to, kto bude prvý pri tamtom koralovom útese,“ a len čo to dopovedala, vyplávala. „No to máš smolu, rybka, pretože my žraloci sme rýchli plavci,“ vyštartoval morský koník ako šíp. Avšak rybka plávala rýchlejšie a tento malý závod vyhrala. Čakala ho pri koralovom útese v cieli. Po chvíľke konečne doplával aj morský koník. Celý zadychčaný začal vysvetľovať: „Nestihol som ťa predbehnúť, pretože som po ceste musel skoliť jednu obrovskú kosatku, ktorá mi skrížila cestu. Dušu som z nej vytriasol. Tá sa tu tak skoro neukáže.“ Ale ružová rybka sa len usmiala a prikývla. „Teraz sa poďme pozrieť na hladinu, ako dnes svieti slnko,“ navrhla rybka. Vyplávali na …