Mongolský moreplavec

Na vlnách rozbúreného mora pláva drevený koráb. Je samý škrabanec, drevené časti má čierne od ohňa, plachty sú špinavé a laná dotrhané. Na pravom boku sa hrdo vyníma nápis RED DEUS. Za kormidlom pevne stojí obrovská postava, ruky má mohutné ako medveď a nebojácny pohľad bojovníka sledujúci rozbúrené more. Jeho vetrom ošľahanú tvár zakrývajú dlhé fúzy a spod kovovej prilby s dvoma rohmi vytŕčajú dlhé blond vlasy zapletené do dvoch vrkočov. Je to slávny kapitán Torsten.

Za jeho chrbtom odpočíva družina dvanástich Vikingov. Majú za sebou náročný boj s morskou príšerou. Celé dni sa plavia na rozbúrenom mori a objavujú miesta, ktoré ešte nikto neobjavil. Statočne bojujú s nástrahami hlbokých morí, ktoré sú plné pradávnych príšer. Nemajú žiaden domov. Ich srdcia patria lodi RED DEUS. Kapitán Torsten zastavil loď neďaleko brehu malého ostrova. Bol to naozaj len veľmi malý kúsok zeme, ale rástli na ňom palmy so sladkými kokosmi a vyvierala tam čistá sladká voda. Občas sa takto zastavia na brehoch, aby doplnili svoje zásoby. Kapitán s celou družinou Vikingov naskákali do člnu a doplávali na breh ostrovčeka. Rozdelili sa rôznymi smermi a každý hľadal niečo iné, čo potrebovali. Kapitán Torsten si svojou mačetou razil cestu v hustom poraste, až sa napokon presekal na druhú časť ostrova. V piesku zbadal ležať postavu. Bol to chlapec. Okolo neho boli roztrúsené drevené časti lode. Kapitán pribehol ku chlapcovi a chytil ho za ruku. Chlapec bol živý, ale bol smädný a unavený. Kapitán vybral svoju nádobu s vodou a ovlažil chlapcovi ústa. Ten sa pomaly začal preberať. Poriadne si odkašlal a lapal po dychu. „Ahoj. Ja som kapitán Torsten. Odkiaľ si? A ako sa voláš?“ opýtal sa. Chlapec sa nadýchol a slabým hlasom odpovedal: „Volám sa Owen Brown. Našu loď postihla búrka, veľmi silná búrka. Ja som vypadol cez okraj lode do mora a viac si už nepamätám,“ odpovedal Owen. Kapitán Torsten ho zdvihol zo zeme, naložil ho na čln, a prichýlil ho na svojej lodi. „Owen Brown, vítam ťa na mojej lodi Red Deus. Zavezieme ťa domov,“ doplnil. Keď sa družina Vikingov vrátila, kapitán im predstavil Owena a vyrazili späť na more. Plavili sa za západom slnka, ktoré po pár hodinách vystriedal mesiac. Celou loďou sa ozývalo chrápanie obrovských Vikingov. Kapitán spal vo svojej kajute a Owen dostal vlastnú.

Neskoro v noci loďou otriasol silný náraz. Všetkých to prebudilo. Kým sa družina dostala na palubu, kapitán už stál na mostíku, jedným okom žmúril a druhým pozeral do ďalekohľadu. Prišiel k nemu aj zľaknutý Owen. Celý sa triasol. „Prečo sa tak trasieš Owen?“ opýtal sa ho kapitán. „Ja… ja… ja sa hrozne bojím tmy a príšer v tme,“ vystrašeným hlasom odpovedal chlapec. A len čo to dopovedal, do lode zase niečo narazilo. Loď sa tak otriasla, že kapitánovi vypadol ďalekohľad cez palubu. „Chlapi! Rýchlo na svoje pozície! To bude SQUIDO!“ kričal kapitán z plného hrdla. Spod hladiny vody vykukla obrovská hlava, ktorá vycerila desiatky veľkých zubov a zahryzla sa do trupu lode. Družina Vikingov chytila svoje kopije a harpúny a za veľkého kriku triafali príšeru. Owen sa od strachu celý triasol a utekal do svojej kajuty, odkiaľ cez malú dierku pozoroval, čo sa deje na palube lode. Statoční Vikingovia na čele s kapitánom Torstenom bojovali s príšerou. Bola asi 10 x väčšia ako ich loď. Loď sa triasla, nakláňala zo strany na stranu, laná praskali, drevené časti lode sa lámali pod zubami obrovskej príšery. Až ju napokon Vikingovia porazili. „HO! HO! HO!“ mocne pokrikovali na znak víťazstva. Po náročnom boji sa posilnili surovými rybami a potom sa pustili do opravovania škôd, ktoré príšera narobila. Kapitán Torsten prišiel za Owenom. Bol schúlený v rohu kajuty. Posadil sa k nemu. Owen sa naňho pozrel a opýtal sa: „Ako to, že vy sa ničoho nebojíte? Že ste takí statoční?“ „Veru Owen, aj my máme strach,“ odpovedal. „Ale ako prekonáte svoj strach? Ako sa dokážete nebáť?“ vypytoval sa Owen. „Každý má …