Moji malí pacienti

„Och, tak strašne vás všetky milujem!“ šepkala si Rebeka, vysmiata ako slnko, keď sa dívala na zvieratká vo svojej knižke.

„Ste to najkrajšie na našej úžasnej planéte Zem,“ rozplývala sa vo svojej posteli obkolesená knihami o zvieratách.

Do rúk jej vkĺzla kniha o vyhynutých druhoch. Sú to zvieratá, ktoré v minulosti žili na našej planéte. Niektoré sme vyhubili my ľudia, ako napríklad Alku veľkú, a iné zasa doplatili na klimatické zmeny, ktoré sa na našej planéte neustále opakujú.

„Najradšej by som vás všetky zachránila,“ ľútostivo hľadela do knihy a mrmlala si. Chvíľu o tejto myšlienke premýšľala.

„To nie je zlý nápad, žirafka. Môžem im pomôcť. Je veľa vecí, ktorými môžem pomôcť divokým zvieratám, ktoré žijú v lese,“ hovorila si sama pre seba a pre svoju plyšovú žirafu.

Hodiny v jej izbe hlasno tykali a Rebeka začala zívať. Zatvorila knihy a rozhodla sa, že bude nad touto senzačnou myšlienkou premýšľať, až pokým nezaspí. Knihy si uložila vedľa postele, vzala svoju plyšovú žirafu a zhasla svetlo.

Ráno, keď sa z budíka ozval zvuk húkania kukučky obyčajnej, Rebeka vyskočila z postele s odhodlaním.

„Dnes po škole pôjdem do lesa a budem pomáhať všetkým zvieratám, ktoré to potrebujú!“ Bolo to jasné, silné a premyslené rozhodnutie. Vzala svoju školskú tašku, knihy vyložila von a schovala do šuplíka, tak aby to mama nevidela. Do tašky si nabalila ďalekohľad, obväzy, leukoplasty, pinzetu, nožnice, hračkársku injekciu, hračkársky fonendoskop a nejaké mastičky. A ešte tam hodila ružový zápisník s ružovým perom.

Čas v škole sa vliekol pomaly, zdalo sa, akoby sa vôbec nehýbal. Samozrejme Rebeka sa neobišla bez poznámky od pani učiteľky, keďže vo svojej školskej taške nemala žiadne zošity ani učebnice.

„Cŕŕŕŕŕŕŕň!“ ozval sa školský zvonček. „Konečne!“ vykríkla natešená Rebeka, vzala svoju školskú tašku na chrbát a utekala zo školy von. Dvere na budove sa rozleteli a ona bežala k lesu.

Dobehla na lúku hneď za mestom. Na veľkom kameni si vybalila všetky veci, ktoré si doma nabalila. Navliekla si svoj biely plášť, ktorý si sama ušila zo starých šiat. Posadila sa na kameň a čakala. „Teraz tu budeme sedieť a čakať na nášho prvého pacienta, však?“ povedala Rebeka svojej plyšovej žirafe, ktorú so sebou stále nosila. „Ty budeš moja sestrička,“ vravela a posadila plyšovú žirafu na kameň. K jej nohám položila zápisník s perom.

Minúty ubiehali a Rebeka bola čoraz viac nedočkavá, nesedela na kameni ani minútu bez mrzutého pohybu.

„Poď!“ povedala, schmatla žirafu so sebou. Zbalila veci do školskej tašky a vyrazila. „Takto tu budeme čakať celú večnosť. Pôjdeme sa prejsť a budeme hľadať zvieratká, ktoré potrebujú našu lekársku pomoc.“

A netrvalo to dlho. Po krátkej prechádzke lúkou, Rebeka našla malého zajačika, ktorý sedel v tráve a jeho zadná labka sa zasekla v plechovke. Ostré hrany plechovky mu nohy porezali a jeho krásnu mäkkú srsť zašpinila krv.

„Och žirakfa, pozri! Chudák zajačik,“ povedala Rebeka a hneď sa pustila do svojho prvého pacienta. Zo školskej tašky vytiahla nožnice a obväz.

„Neboj sa zajko, my ťa zachránime!“ ...