Audio rozprávka

V zalesnenej časti hôr v chladnejších podmienkach Aljašky je život naozaj náročný. Dokážu tu prežiť len ty najsilnejší. Silným jedincom v týchto podmienkach sú hlavne vlci.

Vo svorke vlkov v mrazivej Aljaške sú pravidlá kruté. Počas hustej snehovej búrky sa narodil vo svorke vlkov neobvyklí vlk. Bol malý, zuby mal ostré, ale to čo bolo na ňom zvláštne bolo sfarbenie jeho srsti. Bola modro-šedá. Pre typického aljašského vlka veľmi netypické sfarbenie. Bolo to výnimočné sfarbenie ba až vzácne. Jeho vzácne sfarbenie vnímala svorka vlkov neprístupne. Nepáčila sa im. Vlk musí byť bielo-sivý a nie modrý. Nepáčilo sa mi, že nie je rovnaký ako ostatní, vadila im jeho odlišná farba. Svorka sa začala malému modro-šedému vlkovi vyhýbať až ho svorka napokom odvrhla. Nechali modro-šedé mláďa osamotené v Ajašskej divočine. Zostal celkom sám. Malý, nemotorný a hladný. Malý vlk nevedel kam sa má vybrať a čo má robiť. Rozbehol sa vo vysokom snehu k malej jaskyni. Ľahol si pod kameň a trescúci sa od hladu a zimy tam ležal niekoľko dní. Bol vysilený, premrznutý a hladný.. „Zostal som tu úplne sám, neviem ani loviť, ako si zoženiem potravu?“ premýšľa smutný malý vlk. Pribehol k zamrznuté mu jazeru, ale nevedel sa ani napiť, keďže nebol dosť silný aby vyrezal do ľadu dieru. Zaliezol späť do jaskyni a schúlil sa do kobka pod kameň. Ako tam tak ležal, rozhodol sa napísať svoje meno na stenu jaskyne, aby naňho zostala aspoň spomienka na stene ak by toto ťažké obdobie nezvládol. Vzal biely kameň a pribehol k stene. Zrazu zostal stáť s kameňom pritlačením o stenu jaskyne. Nevedel čo má napísať. Nemal totiž žiadne meno. Zliezol opäť dole k jazeru a zahľadel sa na svoj odraz v ľade. „Kto vlastne som?“ premýšľal. „Ako sa volám?“ pýtal sa sám seba mladý vlk. Hľadel zamyslene na svoj odraz asi hodinu. Premýšľal či je vôbec vlk. Mal pochybnosti o tom kto je, keďže sa ho vlastná svorka zriekla. V ľadovom obraze ale zhliadol vlka. Seba. Prižmúril obe oči, vyceril zuby a díval sa na svoj odraz s rešpektom. Začal si uvedomovať že je vlk. A nikto to nemôže spochybňovať! Hrdo sa postavil na všetky štyri laby natiahol hlavu k oblohe a z plných pľúc začal zavýjať. „Som vlk!“ kričal. Zavýjanie mladého vlka sa rozliehalo v celej Aliaške. Bolo z neho cítiť odvahu a odhodlanie. Ešte na chvíľu sa zadíval do svojho odrazu a nahnevaným hlasom zašomral: „A budem sa volať Modrý vlk“. Vbehol späť do jaskyne a napísal svoje meno na stenu jaskyne. Vybehol von odhodlaný nájsť a uloviť potravu. Ale loviť nevedel. Nikto zo svorky ho pred tým neučil ako sa má loviť. Preto sa musel sa najprv uskromniť z korienkami rastlín a lesnými bobuľami. Začal trénovať a učiť sa loviť. V ľade sa naučil svojimi ostrými zubami vysekať dieru. Stačila na to aby prilákala ryby ktoré sa chceli nadýchať čerstvého vzduchu. Sedel pri diere v ľade a čakal. Keď vyskočila prvá ryba aby sa nadýchla modrý vlk vyskočil a klikol zubami. Ryba mu však ušla. „Hm nevadí, budem čakať na ďalšiu“ poznamenal. Nevzdával sa a čakal. Keď vyskočila druhá ryba, zuby modrého vlka klikli tak rýchlo, že ryba sa nestihla ani nadýchnuť. Zamľaskal a prehltol rybu. „Húra môj prvý úlovok“ radoval sa. Od dnes sa už nebudem živiť bobuľami a korienkami. Budem loviť ako sa na vlka patrí!“ pyšne sa radoval. A ako rástlo mladý vlk, naučil sa loviť a chytať väčšie zvieratá ako sú len ryby. Z modrého vlka sa stal veľký vlk. Silný, statný a nebojácny. Sila a odvaha ktorá mu od teraz koluje v žilách ho zachránila. Nevzdal sa ako malý stratený vlk v divočine. Namiesto nariekania sa naučil loviť a brániť. Jeho telo bolo posiate jazvami, ktoré utrpel pri súbojoch s inými predátormi ako sú napríklad medvede, s ktorými viedol neustále boje o potravu. Jazvy my tiež spôsobovali pytliaci, ktorí nezákonné poľujú v horách Aljašky a zbierajú kožušiny vlkom a iných bezbranných zvierat. Navyše bol Modrý vlk pre nich vzácna trofej. Všetky tieto jazvy zo súbojov ho zocelili. Jazvy ho spravili silnejším. Žil sám a sníval o tom, ako by sa rád vrátil medzi svorku vlkov, ako by rád bol v kruhu rodiny. Jedného dňa sa prechádzal po otvorenej plání na Aljaške. Odrazu zazrel v diaľke svorku vlkov. Zostal v rozpakoch. Nevedel či sa má tešiť alebo radšej utiecť. Od momentu kedy ho svorka vyhodila nebol v spoločnosti žiadneho vlka. Stále sa bál že ho odvrhnú kvôli jeho sfarbeniu. Nechcel aby sa mu posmievali. Rozhodol sa len, že ich bude z diaľky pozorovať . Sadol si na kameň a díval sa. Určite bol smutný z toho, že je sám. Ale bol taký silný, že to zvládol. Po chvíľke ako tak sedel na kameni sa začal medzi horami ozývať silný rev. Ozvena, ktorá sa vracala bola taka silná, že sa triasli ihličky stromov. Modrý vlk spozornel. Všimol si ako sa z hustého lesa valí asi trojmetrový rozzúrený grizly smerom k svorke vlkov. Rozzúrený vletel medzi svorku a veľkými labami začal udierať vlkov hlava-nehlava. Vlci lietali vo vzduchu ako jesenné lístie. Strhol sa veľký boj v ktorom šlo o život. Vlci sa zomkli a útočili na grizlyho v skupine, avšak nepomáhalo to. Grizly bol príliš veľký a silný. Ani celá svorka nedokázala medveďa zastaviť. Vlci boli vyčerpaný a dolámaný. Vedeli, že rozzúrenú šelmu už asi nezastavia a stanú sa jeho potravou. Ale mýlili sa. Z poza stromov z ničoho nič, pokojným krokom vyliezla ďalšia modro-šedá šelma. Bol to Modrý vlk. Svorka sa zadívala a okamžite spoznali, že ide o modro-šedého vlka, ktorého pred rokmi zavrhli kvôli sfarbeniu srsti. Modry vlk bol pokojný. Postavil sa pred rozzúreného grizlyho a díval sa mi priamo do očí. Grizlyho to samozrejme ešte viac nahnevalo a rozbehol sa priamo na Modrého vlka. Trojmetrová šelma so zubami dlhými aspoň 10 centimetrov sa rútila ako guľa vypálená z kanónu. A Modry vlk stále zostával pokojný. Keď sa Grizly priblížil na pár centimetrov, Modrý vlk vyskočil do výšky aspoň štyroch metrov a pristal na chrbte rozzúreného grizlyho. Svojou mocnou čeľusťou sa mu zahrýzol do hrubej kožušiny a silným švihom ho prevrátil a hodil o zem. Grizly sa chcel rýchlo postaviť a pokračovať v boji, ale Modrý vlk ho držal tak pevne, že sa nemohol ani pohnúť. „Dávam ti na výber grizly. Môžeš pokojne odísť alebo ťa celého rozpáram“ mocným, ale pokojným hlasom odvetil Modrý vlk. Grizly samozrejme neváhal. Pozbieral sa zo zeme a utekal späť do lesa. Modrý vlk vystúpil na kameň, zadíval sa na svorku a prehovoril: „odmietli ste ma pre moje sfarbenie srsti, ale ja Vám odpúšťam“. Cela svorka vlkov bola zahanbená. Začali nariekať a ospravedlňovať za to, že ho pred rokmi odvrhli. Modrý vlk zliezol z kameňa a vybral sa smerom odkiaľ prišiel. V tom ho svorka zastavila: „Počkaj, chceme aby si sa stal vodcom našej svorky“. Modry vlk sa obzrel, opäť vyliezol na kameň a mohutným hlasom zavýjal. Celej Aljaške bolo jasné, že je tu mocný vlk.

Svorka vlkov odsúdila Modrého vlka pre jeho odlišné sfarbenie. Napokon zistili, že to bolo veľmi hlúpe rozhodnutie. V živote by sme nemali nikoho posudzovať na základe jeho farby či inej odlišnosti.