Audio rozprávka

Stmieva sa. Na tmavej oblohe svieti veľká guľa. No niekedy je to veľká guľa inokedy len tenký rohlíček. Čo to je? Jasné že Mesiac. Môžeme ho pozorovať v plnej kráse zo zeme aj bez ďalekohľadu. Avšak jednu z jeho strán nikdy nevidíme. Hovorí sa jej „odvrátená strana mesiaca.“

Táto odvrátená strana Mesiaca sa pri otáčaní okolo svojej osi nikdy nepozrie na zem. Preto nikto nevie čo táto strana Mesiaca skrýva. Až do dňa, keď zem začaoa navštevovať mesačné dievča, ktoré tvrdilo že býva na Mesiaci. Práve na jeho odvrátenej strane. Mala oblačený biely kabát, veľké biele čižmy a vlasy mala sivé a žiariví ako koménta s jemnými trblietkami, ktoré pripomínali malé lesklé meteority. Tvrdila, že na odvrátenej strane mesiaca je malá komunita mesačných ľudí, ktorí žijú v mieri a majú sa navzájom radi. Priateli sa aj s inými bytosťami z rôznych planét. Mesačné dievča vždy fascinovala planéta Zem. Tvrdila že je to najkrajšia planéta v našej slnečnej sústave, že je plná farieb a života. Každý deň snívala o tom, ako rada by sa pozrela na túto planétu. Jedného dňa jej daroval krásny glóbus Zeme jej kamarát z planéty Jupiter. Čo však mesačné dievča netušilo bolo to, že to nebol hocijaký glóbus Zeme. Bol to kúzelný glóbus. Nadšené ho prijala a vzala ho do svojej izby v mesačnom kráteri a položila ho pod veľké okrúhle okno, z ktorého pozorovala zem. Ľahla si na posteľ a obdivovala svoj nový glóbus. Zamyslene sa dívala raz na glóbus, raz cez okrúhle okno na Zem. Raz na Zem, raz na glóbus. „A v čom že si čarovný pán glóbus?“ pýta sa zvedavo mesačne dievča. „Azda mi pomôžeš precestovať tú krásnu planétu Zem“? s vtipným tónom sa pýtala. Položila ruku na glóbus a dívala sa cez okno priamo na planétu Zem. „Kiež by som sa dotykom glóbusu premiestnila na to miesto, na ktoré práve ukazujem“ nahlas sníva mesačné dievča. Ledva to vyslovila a spod ruky, ktorú mala na glóbuse, vystrelila modrá žiara. V okamžiku ju žiara vtiahla do glóbusu. Zablýskalo sa a mesačne dievča sa stratila v glóbuse. Bum! Padla na zadok. Tvrdé pristátie. Nestačila sa ani čudovať, kde sa to dostala. „To je planéta Zem?“ pýta sa sama seba. Sedela na lúke, ktorá bola posiata farebnými kvetmi, vo vzduchu lietali vtáci, ktorí nádherné spievali, slnko svietilo, obloha bola modrá. „To je to najkrajšie miesto aké som vo vesmíre videla“ s úžasom hovorí mesačné dievča. „Áno, určite je to planéta Zem, dostala som sa sem cez glóbus, ktorý mi daroval kamarát z planéty Jupiter“ poznamenala. „Je to tu oveľa krajšie ako som si predstavovala“ tešilo sa mesačné dievča. Behala po lúke s otvorenými ústami a obdivovala tu krásu. Prvý krát videla ľudí. Bola prekvapená a závidela im akú majú krásnu planétu. Rozbehla sa smerom k davu ľudí, pretože sa s nimi chcela zoznámiť a skamarátiť. Ale po chvíľke sa zastavila a so zamrznutým zostala stáť a pozerala sa, čo sa to deje. Ľudia na seba navzájom pokrikovali, nadávali si a začali sa mlátiť. Nechápala, prečo ľudia, ktorí majú bielu kožu naháňajú a bijú ľudí, ktorí majú hnedú farbu kože. Zvedavosť mesačného dievčatá bola veľmi veľká. Prišla bližšie k ľuďom a opýtala sa ich: „Ahojte ľudia, prečo tu na seba pokrikujete a bijete sa? Veď žijete na tej istej planéte, ktorá je nádherná“. Ale nikto z ľudí jej nevedel presne odpovedať. Kričali že to nie je jej vec a nech sa do toho nestará. Zaskočená sa otočila a pokračovala späť ku krásnej lúke. Slnko začalo zapadať a zem začala pohlcovať tma. Hneď ako sa hranica svetlá a tmy dotkla mesačného dievčaťa, zablikala modrým svetlom a šup ocitla sa opäť na svojej posteli v mesačnom kráteri. „,Wau Zem je naozaj najkrajšia planéta. Len tí ľudia boli divní, ešte som takých vo vesmíre nestretla“ čudovala sa. „Zajtra si vyberiem iné miesto a verím, že to bude lepšie ako dnes“ teší sa mesačné dievča. Ľahla si spať a tešila sa na ďalšie ráno, aby si mohla zatočiť glóbusom a vybrať nové miesto na návštevu planéty Zem. Hneď ako začalo ráno nadšená vyskočila z postele a roztočila glóbus. Ako sa točil, zastavila ho jedným prstom, a tam kde sa zastavil držala svoj prst. V tom sa z glóbusu začala valiť modrá žiara, ktorá ju pohltila. Bum! Opäť pristála na zadku. Ocitla sa v malo mestečku. „Och, to je teda nádhera!“ obdivovala čo všetko ľudia dokážu vybudovať. „Toto je skvelé miesto. Majú tu rôzne zariadenia na kolesách, a tie budovy, ktorých ľudia bývajú sú jednoducho úchvatne. Všetko sa mi tu páči“ tešilo sa mesačné dievča. Zaujala ju budovo, z ktorej sa valila zaujímavá vôňa. „Óóóó čo to je? To je najúžasnejšia vôňa v celom vesmíre“ rozplývala sa. Prišla k budove a sledovala cez okno čo sa tam deje. Ľudia tam sedeli a jedli zvláštnu vec, veľký kruh nakrájaný na malé trojuholníky. Vošla dnu. „Dobrý deň, prosím si to jedlo v kruhu“ hovorí mesačné dievča človeku, od ktorého si ľudia brali tieto chutné kruhové jedlá. „Haha, tomu sa hovorí pizza“ poznamenal človek v zástere a kuchárskej čiapke. Naložil jednu pizzu mesačnému dievčaťu na tanier. Poďakovala sa a sadla s za stôl. Vychutnávala si úžasné jedlo a tu senzačnú chuť. „Áno áno určite je to najlepšie jedlo aké som vo vesmíre jedla“ hovorila s plnými ústami. Pri vedľajšom stole sa začala ostrá hádka medzi skupinou ľudí. Jedna skupina chlapov sa vysmievala tej druhej, že vraj vyzerajú príliš ženský, že do ich reštaurácie nepatria. Vyzvali ich, aby odišli. Zvedavé mesačné dievča sa opäť postavilo a vypytovalo sa: „ Prečo sa hádate a ubližujeme si? „ Pretože títo zženštilí chlapi sem nepatria!“ kričala skupinka chlapov. „A prečo tu nepatria? Veď ste ten istý druh, ľudia, aj keď vyzeráte všetci ináč. Žijete na tej istej planéte, každý má právo byť sám sebou a mali by ste si to navzájom tolerovať. Nemali by ste medzi sebou robot rozdiely“ oduševnene vysvetľuje mesačné dievča. Ale skupinka chlapov začala kričať aj na ňu a vyhodili ju von. Vraj to nie je jej vec. Mesačné dievča zostalo zmetené. Kráčala ďalej po ulici. Z jednej strany bola natešená zo skvelého jedla, z druhej strany znechutená prečo ľudia robili medzi sebou také rozdiely. Slnko zapadlo a mesačne dievča bola v priebehu pár sekúnd opäť v mesačnom kráteri. „Hm zem je síce krásna planéta,ale tí ľudia sú hlúpi. Zbytočne si ubližujú. Hm pôjdem zajtra na iné miesto“ skonštatovalo mesačné dievča. Ľahla si, a zaspala. Ráno sa prebudila opäť s nadšením, roztočila glóbus, zastavila ho prostom a bum bola opäť na Zemi. Tento krát však na strašnom mieste. Dookola vybuchovali bomby, pobehovali vojaci a prelietavali bojové lietadlá. Ocitla sa vo vojnovej zóne. „Och to nie, prečo ničíte túto krásnu planétu, prečo sa medzi sebou bijete a bojujete?“ s hrôzou sa čudovala. Ale nikto ju v tom hluku nepočul. Utekala sa rýchlo niekde skryť. Zbehla k blízkej rieke a schovala sa za kameň. Nemohla si nevšimnúť malé potrubie, z ktorého vytekala zelená toxická kvapalina. „Fúj! Ľudia si tu takto znečisťujú aj vodu!“ zdesene sa čudovala a priala si nech je už tma, aby bolo opäť vo svojom mesačnom kráteri. Zotmelo sa a ona sa ocitla vo svojej posteli. Postavila sa, a glóbus Zeme zatvorila do skrine, zamkla ho a kľúč odložila na poličku.

„Planéta Zem je to najkrajšie miesto, aké som vo vesmíre videla. Len tí ľudia, ktorí tam žijú, sú pre planétu nebezpeční. Ubližujú jej a postupne ju celu zničia. Musím si oddýchnuť od návštev na túto planétu dovtedy, pokiaľ sa ľudia k nej nezačnú správať zodpovedne. Určite by sa mi lepšie žilo, ak by sa navzájom tolerovali, nerobili medzi sebou rozdiely a boli schopní pochopiť jeden druhého“ zhodnotilo svoje pozorovanie mesačné dievča.