Mesačné dievča

Stmieva sa. Na tmavej oblohe svieti veľká guľa. No, niekedy je to veľká guľa, inokedy len tenký rožtek. Čo je to? Jasné, že Mesiac. Môžeme ho zo Zeme pozorovať v plnej kráse aj bez ďalekohľadu. Jednu z jeho strán však nikdy nevidíme. Hovorí sa jej „odvrátená strana Mesiaca“.

Táto odvrátená strana Mesiaca sa počas otáčania okolo svojej osi nikdy nepozrie na Zem. Preto nikto nevie, čo sa na nej skrýva. Bolo to tak až do dňa, keď Zem začalo navštevovať mesačné dievča, ktoré tvrdilo, že býva na Mesiaci – práve na jeho odvrátenej strane. Malo oblečený biely kabát, veľké biele čižmy a jeho vlasy boli sivé a žiarivé ako kométa, s jemnými ozdobami, ktoré sa trblietali ako malé lesklé meteority. Tvrdilo, že na odvrátenej strane Mesiaca je malá komunita mesačných ľudí, ktorí žijú v mieri a majú sa navzájom radi. Priatelí sa aj s inými bytosťami z rôznych planét.

Mesačné dievča vždy fascinovala planéta Zem. Tvrdilo, že je to najkrajšia planéta v našej slnečnej sústave, že je plná farieb a života. Každý deň snívalo o tom, ako rado by sa pozrelo na túto planétu. Jedného dňa mu kamarát z planéty Jupiter daroval krásny glóbus Zeme. Mesačné dievča však netušilo, že to nebol hocijaký glóbus. Bol čarovný. Nadšené ho prijalo, vzalo ho do svojej izby v mesačnom kráteri a položilo ho pod veľké okrúhle okno, z ktorého pozorovalo Zem. Ľahlo si na posteľ a obdivovalo svoj darček. Zamyslene sa dívalo raz na glóbus, raz cez okrúhle okno na Zem. Raz na Zem, raz na glóbus. „A v čom že si čarovný, pán glóbus?“ spýtalo sa zvedavo mesačné dievča. „Azda mi pomôžeš precestovať tú krásnu planétu Zem?“ opýtalo sa žartovne. Položilo naň ruku a zadívalo sa cez okno priamo na Zem. „Kiežby som sa dotykom glóbusu premiestnila na miesto, na ktoré sa práve pozerám,“ nahlas snívalo mesačné dievča. Ledva to vyslovilo a spod ruky spočinutej na glóbuse vystrelila modrá žiara, ktorá ho v okamihu vtiahla dovnútra. Zablýskalo sa a mesačné dievča sa stratilo v glóbuse.

Bum! Padlo na zadok. Tvrdé pristátie. Nestačilo sa čudovať, kam sa to dostalo. „To je planéta Zem?“ opýtalo sa samo seba. Sedelo na lúke posiatej farebnými kvetmi, vo vzduchu lietali vtáky, ktoré nádherne spievali a modrá obloha bola prežiarená slnkom. „To je to najkrajšie miesto, aké som vo vesmíre videla,“ s úžasom povedalo mesačné dievča. „Áno, určite je to planéta Zem, dostala som sa sem cez glóbus, ktorý mi daroval kamarát z planéty Jupiter. Je to tu oveľa krajšie, ako som si predstavovala,“ tešilo sa. Behalo po lúke s otvorenými ústami a obdivovalo tú nádheru. Prvýkrát uvidelo ľudí. Bolo prekvapené a závidelo im, akú majú krásnu planétu. Tu zazrelo dav a rozbehlo sa smerom k nemu, pretože sa s nimi chcelo zoznámiť a skamarátiť. Po chvíľke sa však zastavilo a so zamrznutým úsmevom sledovalo, čo sa to deje. Ľudia na seba navzájom pokrikovali, nadávali si a začali sa mlátiť. Nechápalo, prečo ľudia, ktorí majú bielu kožu, naháňajú a bijú ľudí, ktorí majú hnedú farbu kože. Zvedavosť mesačného dievčaťa bola veľmi veľká, a tak podišlo bližšie a opýtalo sa: „Ahojte, ľudia, prečo tu na seba pokrikujete a bijete sa? Veď žijete na tej istej planéte, ktorá je nádherná. Slnko tu dopadá na každého z vás rovnako. “Nikto mu však nevedel presne odpovedať. Kričali, že to …