Audio rozprávka

Malý Max žil so svojou matkou Annou v skromných pomeroch v starom dome v malej dedinke. Jeho otec cestoval za prácou ďaleké kilometre a väčšinu dní ťažko pracoval. Max miloval bicyklovanie a čas po vyučovaní zvyčajne trávil na dvoch kolesách. Ak sa niečo na bicykli pokazilo, vzal ho do otcovej dielne na záhrade a opravoval ho. Staral sa oň, akoby to bol najvzácnejší poklad. Na bicykli chodil všade, do školy, do obchodu, či za kamarátmi.

Raz v sobotu ráno ho mama Anna poprosila, aby zašiel na nákup a priniesol jej mlieko a chlieb. Max nasadol na svoj milovaný bicykel a vybral sa do obchodu v strede dedinky. V obchode kúpil všetko, čo mu mama napísala na kúsok papiera a vyšiel von. Z toho, čo uvidel mu spadla sánka, nákup mu vypadol z rúk a rozbité mlieko sa pomaly vpíjalo do zeme. „To snáď nie! Môj bicykel niekto ukradol!“ vykríkol Max a po tvári sa mu skotúľala slza ako svet. Bol z toho veľmi nešťastný. Vrátil sa domov uplakaný a bez bicykla.“Čo sa stalo Max? Prečo plačeš?“ opýtala sa ho vydesená mama. „Kým som bol v obchode, niekto mi ukradol bicykel!“ plačúcim hlasom odpovedal Max. „Óch, nie! To mi je ľúto, synček. Kúpime ti nový, ale momentálne nemáme veľa peňazí. Vieš, že tvoj otec pracuje celé dni, aby nás uživil. Ale sľubujem ti, že budem odkladať mince bokom a nazbierame dostatočné množstvo na nový bicykel,“ hovorila mama Anna, ktorá sa ho snažila upokojiť. „Ale mama, to bude trvať večne,“ odpovedal nešťastný Max.

Na druhý deň sa vracal zo školy pešo. Zvyčajne chodieval bicyklom, ale teraz musel ísť po vlastných. Ako tak kráčal ulicou, vybral sa na tržnicu, aby si kúpil jablko. V stánku, kde sa zastavoval každý deň si kúpil nádherné červené jabĺčko a posadil sa na kameň vedľa tržnice. Hrýzol do jablka a sledoval kamarátov, ako jazdia na bicykloch a radujú sa. V jeho tvári bolo vidieť smútok. „Hej chlapče, prečo tam tak smutne sedíš? Čo ťa trápi?“ zakričal na Maxa starec, ktorý predával vedľa na tržnici semienka rozložené na starom drevenom vozíku. Max sa otočil za hlasom a hneď si všimol starca, ktorý na neho s úsmevom mával. Postavil a prišiel k nemu. „Dobrý deň pane, čo to tu predávate?“ slušne pozdravil a spýtal sa. „To sú semienka rôznych plodín a rastliny, ktoré pestujem,“ povedal starec. „Ale neodpovedal si mi. Prečo si taký nešťastný?“ ďalej sa vypytoval starec. „Som smutný, pretože mi včera niekto ukradol môj bicykel, ktorý som mal tak rád, a na nový nemám peniaze,“ povedal smutne. „Ako sa voláš?“ opýtal sa starec. „Volám sa Max,“ odpovedal. „Vieš Max, ak by si mi tu pomohol, mohol by som ti zaplatiť a zarobíš si nejaké peniaze na nový bicykel,“ ponúkol starý muž Maxovi. „Váúúú! To vážne? To by bolo skvelé!“ začal poskakovať šťastný Max. Starec mu hneď našiel robotu a mohol začať okamžite pracovať. Odložil si školskú tašku o vozík a bol pripravený pracovať. „Max, budeš sa starať o tieto rastlinky. Budeš ich zalievať a vytrhávať burinu, ktorá tam nemá, čo robiť. Potom keď to dokončíš, naplníš tieto papierové vrecká semienkami, aby sme ich mohli predávať. A na záver uložíš tieto drevené bedničky na vozík,“ ukazoval starec Maxovi. On neotáľal a začal pracovať najusilovnejšie ako vedel. Ukázalo sa, že starčekov stánok bol veľmi obľúbený, a tak nemali o zákazníkov núdzu. Pri práci ubehne deň ako voda a Max sa ani nenazdal a už sa stmievalo. „Ja už asi budem musieť ísť domov. Ale zajtra hneď po škole som tu,“ povedal Max. „Dohodnuté! Nezabudni si vziať domov školskú tašku a zajtra ťa tu budem čakať. Na konci týždňa ti zaplatím tvoju prácu,“ povedal starec a rozlúčili sa. Max domov bežal, pretože sa nevedel dočkať, kedy to všetko vyrozpráva svojej mame. Vletel do dverí, ako víchor a posadil sa k nej. Všetko jej vyrozprával a ona sa tešila, že má takého šikovného syna. Ten si ešte rýchlo spravil domáce úlohy a unavený po náročnom dni zaspal.

Na ďalší deň, tak ako sľúbil, prišiel Max za starcom, aby mu znova pomáhal. On ho už čakal a opäť mu dal nové úlohy, ktoré musel vykonať. Usilovný Max pracoval ako včelička. Takto sa celý týždeň vracal za starcom a pomáhal mu. Keď už konečne prišiel piatok, čo bol koniec týždňa, Max sa tešil na svoju výplatu. So starcom dokončili prácu a vonku sa začalo stmievať. „Tak Max, celý týždeň si veľmi tvrdo pracoval, je načase odmeniť ťa,“ povedal starec a z kapsy vytiahol malý mešec, v ktorom mal plnú hrsť mincí. Otvoril ho a začal ich vyťahovať. Vtom si Max všimol papierové vrecko uložené v starcovej kapse, na ktorom bolo napísane „magické semiačka.“ „Čo sú to za semiačka? Sú magické? Čo z nich vyrastie?“ opýtal sa zvedavý Max. „Óóó, áno! Sú to vzácne magické semiačka. Ak ich zasadíš do zeme s niečím, čo veľmi miluješ a budeš tomu naozaj veriť, vyrastie ti strom s tým, čo si najviac želáš,“ odpovedal starec. „Óch! To je ohromné. Mám nápad. Namiesto mincí ma môžete vyplatiť týmito magickými semiačkami,“ navrhol nadšený Max. „Hmm, si si istý? Chceš radšej semienka ako mince?“ opýtal sa starec. „Áno! Chcem!“ vykríkol Max. Starec súhlasil a vyhovel mu. Mince vložil späť do kapsy a podal Maxovi papierové vrecko s magickými semiačkami. On ho vzal a strčil si ho do školskej tašky. Rozlúčil sa so starcom a utekal domov za mamou. Vletel dnu ako víchor a natešený jej ukazoval, čo dostal. „Vieš Max, magické semienka neexistujú. Mal si si radšej vziať tie mince na nový bicykel,“ povedala nešťastná mama. Ale Max veril v magické semiačka. Vysypal si ich z papierového vrecka do dlaní a šiel na záhradu. Vyhĺbil malú jamku a semiačka nasypal dnu. Do jamky vložil aj staré svetlo z bicykla a svoje obľúbené autíčko. Potom jamku opatrne zahrabal a zalial ju vodou.

Ráno, predtým ako vyrazil do školy, bežal skontrolovať semiačka, či už náhodou niečo nevyklíčilo. Ale nič tam nebolo. Keď prišiel zo školy opäť to skontroloval, ale opäť tam nič nenašiel. Takto to kontroloval každý deň, ráno a večer. Po piatich dňoch stále nič nevyrástlo a Max už začínal byť smutný. Ale povedal si, že nesmie prestať dúfať a musí veriť v čarovnú silu semiačok, tak ako mu to povedal starec. Aj naďalej chodil s láskou polievať miesto, kde ich zasadil. Aj keď bol smutný, neprestal veriť. Ale jedno výnimočné ráno ho mama budila do školy zo slovami „Max! Vstávaj, tvoje semiačka počas noci vyrástli! A to, čo z nich vyšlo je úžasné! Nikdy som nič také nevidela“ Max otvoril oči, vystrelil z postele a v pyžame vybehol na záhradu. To, čo uvidel mu vyrazilo dych. V strede záhrady stal mohutný strom a na jeho konároch vyrástlo množstvo rôznych hračiek a bicyklov. Viseli tam autíčka, bábiky, lopty, panáčikovia a mnoho ďalších vecí. Ale Maxa najviac uchvátili bicykle. Terénne bicykle, modré, zelené, veľké aj malé. Spolu s mamou pribehli k stromu a zvesili ten najkrajší bicykel. Mal lesklú červenú farbu, hrubé a pevné kolesá, asi desať prevodov, strieborný volant a čierne sedadlo. „To je ohromné. Tento bicykel je úžasný!“ tešil sa Max. Rýchlo sa prezliekol, rozlúčil sa s mamou a na novom bicykli vyrazil do školy. Ale predtým sa ešte chcel zastavil pri starcovi a poďakovať mu za semiačka. Došiel na tržnicu, presne na miesto, kde predtým stál starcov starý drevený vozík, ale starček tam už nebol.
Max sa vypytoval ľudí v okolí na starca, ale nikto o starcovi nič nevedel ani nepočul. Max si uvedomil, že starý muž nebol len tak hocijaký starec. Ale pravdu o ňom, sa už nedozvedel. Potom sa len usmial a na novom bicykli vyrazil do školy.