Audio rozprávka

Za daždivou a oblačnou oblohou, ktorú pretína slnečný lúč, vzniká farebné divadlo, ktoré jednoducho nazývame dúha. Ale čo stojí za týmto farebným divadlom? Poďte sa s nami bližšie pozrieť a preskúmať, ako toto krásne divadlo vzniká.

V ďalekom farebnom lese pod vysokým a hustým stromom, pod kôpkou lístia, trávy a zeminy je neveľká diera, v ktorej má svoj malebný domov nezbedný a zvedavý zajko Miško. Ten, si každé ráno poumýva svoje strapaté ušká v neďalekej rieke. Umytý a čerstvo zobudený zajko sa vybral hľadať niečo do svojho hladného bruška. Samozrejme si so sebou musel zobrať dáždnik, pretože v lesíku často pršalo. A ani to ráno nebolo výnimkou.

Zajko Miško pocítil na svojej ešte rozospatej papuľke dažďové kvapky: „Hm, nevadí, veď ja mám dáždnik,“ zamrmlal si a pokračoval.

Po malej chvíli však popri padajúcich dažďových kvapkách zacítil slnečné lúče, ako ho hrejú na jeho malý chlpatý chvostík. V tej chvíli sa hneď rozbehol na najbližšiu čistinku, aby uvidel to krásne divadlo: „Jéééééj, tak táto dúha je naozaj krásna,“ potešil sa a ešte chvíľu si vychutnával toto krásne divadlo.
Zrazu sa z lesa ozval jemný, nežný a príjemný hlások: „Ďakujééééém.“ Miško sa začudoval, ale veľmi to neriešil, skôr ho trápilo, ako vzniká to krásne divadlo na oblohe, ktoré si pomenoval dúha.
A takto uplynul jeden z bežných dní zvedavého zajka Miška. Avšak všetko sa zmenilo v jeden pochmúrny, polooblačný deň so zábleskami slnečného svetla. Zajko sa ako vždy túlal po lese a hľadal niečo pre svoje večne hladné bruško. V tento deň bol veľmi smutný a nechápal, prečo sa dúha ešte neobjavila, keď aj pršalo a ukazovalo sa slniečko.

„Nechápem, stále, keď prší a vykukne slniečko, ukáže sa mi krásna farebná dúha, hm, nerozumiem, prečo dnes nie?“ A takto smutný a zmätený pokračoval v pomalej chôdzi lesom. Zrazu spozorneli jeho veľké strapaté ušká, ktoré započuli opäť ten jemný a nežný hlások, ktorý však tento krát vzlykal: „Áuuuuu, áuuuuu, prosím, pomóóóóc!“ Miško neváhal ani chvíľu a rozbehol sa za hlasom: „Už idééém, už idééém,“ hrdo zvolal Miško.

Zajko napokon pribehol k hustému kríku, spoza ktorého najprv pozoroval, čo sa deje. Videl veľmi peknú vílu, spútanú a zviazanú, ako sa nad ňou hrôzostrašným smiechom raduje povestný Čierny čarodejník, ktorý sa podľa legendy živí farebnými a nevinnými lesnými vílami.

Miško si povedal: „Ten zlý Čierny čarodej! Musím ho poraziť a oslobodiť tu nevinnú lesnú vilu, alebo kto to vlastne je.“ Miško ihneď zvolal na pomoc kamarátov z lesa. Bez váhania priletel bystrozraký priateľ orol, dobrý a statočný kamarát medveď a prefíkaná kamarátka líška.

„Musíme niečo vymyslieť. ako oslobodíme tu nevinnú lesnú vílu,“ povedal Zajko.
„Ale je to vôbec lesná víla? Je tak krásne farebná,“ poznamenala líška.
„Teraz nie je čas riešiť, kto to je, musíme konať!“ hrdo a statočne dodal medveď.
Rozhodli sa teda, že orol vyletí na oblohu, aby svojím bystrozrakým okom skontroloval situáciu. Medveď sa schoval v ústraní a bol pripravený vybehnúť a Čierneho čarodejníka zdrapiť do svojich veľkých a ostrých pazúrov.

Líška vybehla spoza kríkov priamo pred Čierneho čarodejníka a chcela ho lišiacky oklamať: „Dobrý deň, pán Čierny čarodejník, veľa som o Vás počula, nechcete sa ísť so mnou prejsť?“ opýtala sa lišiackym tónom.

„Kto si a ako sa opovažuješ vyrušovať ma?!“ hrôzostrašným tónom skríkol Čierny čarodejník. „Počkaj, veď aj teba zviažem,“ rozbehol sa priamo k líške. V tom spoza kríkov vyletel Zajko Miško a svojimi ostrými zúbkami prehrýzol lano, ktorým bola zviazaná „záhadná víla.“ Čierny čarodej chytil do svojich čiernych rúk líšku, ale hneď sa spoza stromu vyrútil veľký statočný medveď, ktorý tak hlasno zreval, že Čierny čarodejník pustil líšku zo svojho zovretia, aby si mohol zapchať uši. Orol zletel rýchlym a priamym pádom priamo na čarodejníka, ktorého zdrapil do svojich pazúrov a vyniesol Čierneho čarodejníka na vysokánsku skalu, odkiaľ sa nemohol dostať dole. Ostal tam uväznený.
„Héééj, vy odporné zvieratá, dajte ma dole!“ žalostne naposledy zakričal Čierny čarodej.

Keď už boli všetci pokope, radovali sa ako bravúrne porazili hrozného Čierneho čarodejník, zajko Miško sa opýtal záhadnej lesnej víly: „Prezraď nám, kto si?“
Záhadná víla prehovorila jemným a nežným hláskom: „Volám sa Kolorka, som dúhová víla. Som Vám veľmi vďačná a zaviazaná za záchranu.“

Zajkovi Miškovi padla sánka, pretože si spomenul ako vždy, keď v lese pochválil tu krásnu dúhu na oblohe, počul tým istým hláskom „ďakujem.“ Natešený ledva lapal po dychu a skríkol: „Veď ty si dúha!“
Kolorka sa milo pousmiala a opäť príjemným a nežným hláskom odvetila: „Nie, nie som dúha, som dúhová víla Kolorka, ktorá kreslí dúhu na oblohu. Vždy, keď prší a vykukne slniečko, zaradujem sa a začnem kresliť farebné pásiky na oblohu.“

Ako im to Kolorka vysvetľovala, zvieratká ju s nemým úžasom počúvali, ale najmä zajko Miško bol nesmierne potešený, že konečne zistil, kto stojí za týmto krásnym farebným divadlom. Kolorka im z vďačnosti za záchranu vytvorila tu najväčšiu a najpestrejšiu dúhu, akú kedy videli.
„Ďakujem ti Kolorka!“ skríkol zajko. A Kolorka príjemným a nežným hláskom odvetila: „Rado sa stalo, moje dúhy ešte určite uvidíte“.

Medveď, líška, orol a náš zvedavý zajko Miško sa s úsmevom a dobrou náladou vrátili späť k svojim príbytkom a tešili sa, kedy opäť uvidia dielo tajomnej Kolorky.