Imunohrad

Na úpätí hôr, zahalených v bordovo-červenej pokrývke sa vypína obrovský obranný hrad. Svojou mohutnou stavbou vzbudzuje rešpekt. Jeho hradné steny stráži viac ako tisíc bielych obrancov, ktorí dennodenne odolávajú útokom nepriateľa. Lukostrelci v obranných vežičkách majú presnú mušku, a len máloktorému nepriateľovi sa podarí prelomiť hradnú bránu.

Ale jedného dňa, musel Imunohrad čeliť hrozivému dobyvateľovi. Malé nechutné monštrá búšili do hradných múrov bez prestávky. Bieli obrancovia a lukostrelci bránili svoj hrad statočne. Lenže nepriateľ mal veľkú výhodu. Každý jeho bojovník sa mohol klonovať. Jeho vojsko bolo nevyčerpateľné. Ich nekonečné narastajúce posily viedli k pretrhnutiu brány. Dostali sa na hradný dvor, kde sa strhol ten najzúrivejší boj. Bieli obrancovia sa nezľakli, bojovali a bránili svoj Imunohrad. Lenže malé monštrá boli silnejšie a pálili všetko navôkol. Netrvalo to dlho a celý hrad pohltili plamene.

Po náročnom boji boli obrancovia hradu tvrdo odrazení, potlačení a zajatí. Nepriateľské vojsko obsadilo celý hrad. Vo vysokej veži, ktorá sa vypínala v strede hradu mal komnatu kráľ Imunohradu, White King. V nej sa odohrával posledný súboj medzi ním a obrovským monštrom, vodcom nepriateľského vojska. Cinkotanie mečov sa ozývalo hradnou vežou. Bojové pokriky napokon ustáli a dole zišiel kráľ White King spútaný v reťazi. Bol zajatý a odvedený do vlastného žalára.

V hlavnej sále hradu sa zhromaždilo nepriateľské vojsko a na trón Imunohradu sa posadil veľký a nebezpečný Stafylokok. Posadil sa, vzal do rúk svoj obrovský meč a zodvihol ho nad hlavu. Vydal príkaz zničiť celý hrad a aj všetko čo je za ním. Začalo sa masívne pustošenie a ničenie. Hrad sa ocitol v troskách. Bieli obrancovia boli zviazaní a nemohli nič urobiť, len malá hŕstka statočných obrancov utiekla a schovala sa v tajnej komnate. Zamkli sa a vyslali niekoľko bielych vtákov s odkazom priviazaným o nohu, v ktorom žiadali o pomoc a posily: „Prosím, pošlite nám posily, náš Imunohrad bol napadnutý Stafylokokom. Prosíme rýchlo o posily. Rýchlo!“

Po krátkom čase začali prichádzať prvé posily. Boli to bojovníci Padaloni. S odvážnym krikom sa pustili do ostrého boja s neúnavným nepriateľom, ktorého armáda neustále narastala a už dosahovala desivý počet. Ich sila každou minútou rástla. Padaloni bojovali zo všetkých síl v priestoroch hradu, lenže aj oni utrpeli zdrvujúcu porážku.

Schovaní bieli obrancovia posielali ďalšie a ďalšie biele vtáky so žiadosťou o pomoc. Vedeli, že potrebujú silnejších bojovníkov, aby dokázali poraziť Stafylokoka. Padaloni síce nepriateľovi uštedrili silnú ranu, ale na jeho silu to nemalo žiadny vplyv. Naďalej pokračovali v pustošení, ktoré bolo viac a viac desivejšie. Plamene už pohltili aj hradnú vežu. Hlasité zaškrípanie znamenalo jej pád.

Stafylokokové vojská už pochodovali ďalej za hrad a pustošili celé okolie. Zdalo sa, že je všetko stratené, že nikto nedokáže Imunohrad zachrániť.

Lenže, ako blesk z jasného neba, začali z výšin vzlietať okrídlení bojovníci. Na hlavách mali bojové prilby, na chrbte majestátne krídla, v ľavej ruke okrúhly štít, na ktorom bolo nakreslené písmeno „A” a v pravej ruke zlatý meč. Zosadli pred zničenú bránu Imunohradu. Schovaní bieli obrancovia vybehli zo svojho úkrytu a s nadšením privítali nových bojovníkov. „Vitajte! Prišli ste nám pomôcť poraziť nepriateľa?“ opýtal sa jeden z bielych obrancov. „Áno! Sme tu, aby sme vám pomohli poraziť nepriateľa a znovu dobyť Imunohrad. Ale najprv my povedzte, s akým nepriateľom máme dočinenie?“ hovoril jeden z …