Ak si divný, neznamená to, že si iný. Malý Janko bol pre svoje okolie istým spôsobom zvláštny. Ako malý začal pri každej príležitosti kresliť lebky. Doma či v škôlke, všade kreslil lebky a kostlivcov.

Janko bol poriadny výmyselník, stále len špekuloval a vystrájal. Ak naňho mama či nevlastný otec prehovorili, bol taký zasnený, že ani neodpovedal. Stávalo sa mu i to, že namiesto nohavíc si do škôlky obliekol pyžamo. Všade chodil s hlavou v oblakoch a stále kreslil lebky a kostlivcov. Preto si vyslúžil prezývku „zvláštny Janko“. Keď sa ho pýtali, prečo kreslí stále len lebky, tak buď neodpovedal, alebo vysvetľoval, že chce byť pirátom. Za túto odpoveď sa mu všetci smiali. „Pirátom? Piráti neexistujú, Janko, sú to len rozprávky,“ hovorila mu mama. Janko ju však nepočúval, ďalej si kreslil a sníval o pirátskej lodi. Chcel sa stať veľkým a slávnym pirátom. V hĺbke srdca cítil, že je to jeho osud. Aj keď sa mu každý smial, neprestával snívať. Pred sebou mal posledné leto v škôlke a potom ho už čakala škola.

Mama s nevlastným otcom sa rozhodli, že si posledné leto pred školou užijú pri mori. Vybrali si dovolenkový ostrov Rhodos. Janko sa veľmi tešil, pretože vedel, že bude pri mori, a ktovie? Možno tam stretne nejakých pirátov. Obliekol si svoje námornícke tričko a zbalil sa do svojho pirátskeho kufra. Rodinka priletela na Rhodos a ubytovala sa priamo na pláži, len pár krokov od mora. Lepšie to byť ani nemohlo. Dovolenka ubiehala a nič zvláštne sa nedialo. Janko bol zúfalý, pretože veľmi chcel stretnúť pirátov.

Predposledný deň dovolenky sa rodičia rozhodli, že vezmú Janka na výlet loďou na najbližší ostrov, aby mu tak ukázali, že piráti sú len mýtus. V prístave si zakúpil lístky a vybrali sa na loď. Plavili sa, obdivovali krásy mora a tancujúce delfíny. Pekné počasie začali striedať tmavé mraky a na hladine mora sa zdvihla hmla.  V tajomnom počasí nebolo vidieť viac ako na jeden meter. Výletná loď spomalila. Nechceli predsa natrafiť na skaly či plytčinu. Odrazu ticho preťal škripotavý zvuk, ako keby sa niečo plavilo priamo oproti výletnej lodi. Zrazu sa z hustej hmly vynorila veľká čierna plachetnica. Bola celá z dreva, na stožiaroch viseli veľké čierne plachty apo bokoch mala hrozivé delá. V strede lode sa vypínal najvyšší sťažeň, na ktorom bola zavesená malá čierna vlajka s bielou lebkou. Presne taká, akú Janko zvykol kresliť. Keď to zbadal, nemohol uveriť vlastným očiam. Bola to pirátska loď! Zastavila priamo pred nimi. Tu sa ozval piskľavý zvuk letiacich lán, ktoré sa o výletnú loď prichytili. Nastala chvíľa ticha. Všetci na výletnej lodi zostali bez slova. Po lanách sa začali spúšťať veľkí zdatní piráti. Mali pásky cez oko, meče za opaskom, pištole v rukách a na hlavách kožené klobúky s bielou lebkou. Ako posledný preskočil na loď pirát v dlhom čiernom plášti a čiernym klobúkom. To, čo najviac pútalo pozornosť, bola jeho drevená noha a hák trčiaci z rukáva. Prešiel sa medzi turistami výletnej lode a zastavil sa pred malým Jankom. Pirát natiahol ruku k Jankovi a povedal: „Som kapitán Acacius. Prišiel som ťa požiadať o pomoc, Janko. Povedali nám to veštice z Kamenného ostrova. Len ty nám dokážeš pomôcť. Poď s nami, prosím,“ prehovoril. Janko neváhal a prikývol. Mama s nevlastným otcom s hrôzou kričali, aby neodchádzal, no kapitán Acacius im vysvetlil, že Janko je vyvolený. A ak im pomôže, vrátia ho domov s kopou zlata. Keďže rodičia obkľúčení pirátmi nemali na výber, nechali Janka odísť.

Piráti preliezli späť na svoju palubu a vyrazili na šíre more. Janko si ohromene prezeral pirátsku loď. Bola úžasná. Fascinovali ho vlajky s lebkou a veľké kovové delá. „Ako sa volá vaša loď?“ opýtal sa Janko kapitána Acacia. „Nemá žiadne meno. Chceš jej nejaké vymyslieť?“ odvetil kapitán. Janko celý natešený vykríkol prvé meno, ktoré mal v hlave už viac ako rok: „Skullship!“ Kapitán Acacius položil Jankovi ruku na hlavu, jemne sa usmial a pozrel na svoju posádku: „Posádka! Odteraz sa táto loď volá Skullship.“ Janko neveril, že je to skutočnosť. Loď mala odteraz meno, ktoré vymyslel on! „A s čím vám mám pomôcť?“ opýtal sa ďalej. Kapitán ho vzal do svojej kajuty. Na veľkom kovovom trezore párkrát zakrútil kolieskom. Dvere sa za škrípajúceho zvuku otvorili. Vytiahol odtiaľ zdrap papyrusu a rozprestrel ho na stôl pred Janka. Bola na ňom čiernym tušom nakreslená príšera – desivá veľryba s tromi hlavami. „Táto potvora sa snaží potopiť našu loď zakaždým, keď nás stretne. Potápa všetky lode v oceáne. Veštice z Kamenného ostrova nám ukázali tvoje meno. Vraj ty si ten, kto nám má pomôcť zbaviť sa jej,“ vysvetlil kapitán Acacius. Janko nechápal, ako im on môže pomôcť, veď má len 6 rokov! Nestrácal však nádej a bol odhodlaný urobiť, čo môže.

Keď padla tma, všetci sa pobrali do svojich kajút pospať si. V noci sa Janko zobudil na hrozný hluk podobný sirénam. Naľakal sa, vyskočil z postele a utekal za kapitánom. „Hej, hej! Počujete tie sirény?“ kričal naňho Janko. Ten sa rozospatý zdvihol a Janka posadil na posteľ vedľa seba. „Janko, už som na to prišiel. Už viem, ako nám pomôžeš. Ja tieto sirény nepočujem. Ani nikto z posádky. Sirény môže počuť len vyvolený. A to si ty, Janko,“ vysvetlil kapitán Acacius. „Ale odkiaľ sa tu berú?“ opýtal sa Janko. „Zvuk sirény vydáva trojhlavá veľryba.Ty jediný ju počuješ. Musí byť niekde nablízku,“ povedal pirát. Ani to nestihol dopovedať, keď tu zrazubum-prásk! Celou loďou otriaslo. To sa ju snažila potopiť trojhlavá veľryba. Kapitán vybehol na palubu a zvolal posádku na svoje pozície. Kázal im nabiť delá. „Na môj povel, páľ!“ zakričal kapitán. Ale v hustej hmle nemohol vidieť, kde príšera je, a tá neprestajne narážala do lode. Drevené trámy v trupe lode ledva odolávali. Kapitán sa rozhodol páliť naslepo. „Páľ!“ vykríkol. Ani jedno delo však trojhlavú veľrybu netrafilo. Janko sa prikradol ku kapitánovi a dvakrát ho potiahol za dlhý čierny plášť. „Kapitán, už viem, ako ju zasiahneme. Počujem jej sirény, viem, kde sa nachádza,“ povedal. Kapitán nemal na výber, len vyvolenému chlapcovi veriť. „V poriadku, Janko. Povedz nám, odkiaľ počuješ prichádzať sirény,“ požiadal ho starý pirát. Janko sa postavil do stredu lode a počúval. Kapitán mu prikázal zakričať, keď bude počuť trojhlavú veľrybu na pravej alebo ľavej strane, pretože tam majú delá. „Počujem ju priamo za loďou,“ zakričal Janko. Lenže v zadnej časti lode žiadne delá nie sú. Čakali ďalej. Kapitán prikázal nabiť delá na oboch stranách. Na lodi nastalo hrobové ticho. Všetci boli pripravení na paľbu. Janko stál v strede paluby so zatvorenými očami. Začul sirény v pravom uchu. „Je na pravoboku!“ zakričal Janko. „Pravá strana, páľ!“ vykríkol z plného hrdla kapitán Acacius. Bum!Bum!Bum! desať diel na pravej strane vypálilo. Tri z desiatich gúľ trojhlavú veľrybu zasiahli. Odrazu Janko nepočul žiadnu sirénu. „Nepočujem už žiadne sirény,“ povedal. A veľká príšera začala klesať na dno oceána. Kapitán zdvihol Jankovi ruku a zvolal: „Toto je vyvolený chlapec, ktorý porazil trojhlavú veľrybu. Hurá!“ Cela posádka začala Jankovi tlieskať. A trojhlavá veľryba, ktorá potápala lode v oceáne, už žiadnu ďalšiu nepotopí.

A tak ako kapitán sľúbil, odprevadil Janka domov za rodičmi s veľkým vrecom plným zlata. Ale to nebolo to, z čoho sa Janko tešilnajviac. Na hlave mal totiž naozajstný čierny pirátsky klobúk s bielou lebkou v strede. 

Ak si divný, neznamená to, že si iný. Malý Janko bol pre svoje okolie istým spôsobom zvláštny. Ako malý začal pri každej príležitosti kresliť lebky. Doma či v škôlke, všade kreslil lebky a kostlivcov.

Janko bol poriadny výmyselník, stále len špekuloval a vystrájal. Ak naňho mama či nevlastný otec prehovorili, bol taký zasnený, že ani neodpovedal. Stávalo sa mu i to, že namiesto nohavíc si do škôlky obliekol pyžamo. Všade chodil s hlavou v oblakoch a stále kreslil lebky a kostlivcov. Preto si vyslúžil prezývku „zvláštny Janko“. Keď sa ho pýtali, prečo kreslí stále len lebky, tak buď neodpovedal, alebo vysvetľoval, že chce byť pirátom. Za túto odpoveď sa mu všetci smiali. „Pirátom? Piráti neexistujú, Janko, sú to len rozprávky,“ hovorila mu mama. Janko ju však nepočúval, ďalej si kreslil a sníval o pirátskej lodi. Chcel sa stať veľkým a slávnym pirátom. V hĺbke srdca cítil, že je to jeho osud. Aj keď sa mu každý smial, neprestával snívať. Pred sebou mal posledné leto v škôlke a potom ho už čakala škola.

Mama s nevlastným otcom sa rozhodli, že si posledné leto pred školou užijú pri mori. Vybrali si dovolenkový ostrov Rhodos. Janko sa veľmi tešil, pretože vedel, že bude pri mori, a ktovie? Možno tam stretne nejakých pirátov. Obliekol si svoje námornícke tričko a zbalil sa do svojho pirátskeho kufra. Rodinka priletela na Rhodos a ubytovala sa priamo na pláži, len pár krokov od mora. Lepšie to byť ani nemohlo. Dovolenka ubiehala a nič zvláštne sa nedialo. Janko bol zúfalý, pretože veľmi chcel stretnúť pirátov.

Predposledný deň dovolenky sa rodičia rozhodli, že vezmú Janka na výlet loďou na najbližší ostrov, aby mu tak ukázali, že piráti sú len mýtus. V prístave si zakúpil lístky a vybrali sa na loď. Plavili sa, obdivovali krásy mora a tancujúce delfíny. Pekné počasie začali striedať tmavé mraky a na hladine mora sa zdvihla hmla.  V tajomnom počasí nebolo vidieť viac ako na jeden meter. Výletná loď spomalila. Nechceli predsa natrafiť na skaly či plytčinu. Odrazu ticho preťal škripotavý zvuk, ako keby sa niečo plavilo priamo oproti výletnej lodi. Zrazu sa z hustej hmly vynorila veľká čierna plachetnica. Bola celá z dreva, na stožiaroch viseli veľké čierne plachty apo bokoch mala hrozivé delá. V strede lode sa vypínal najvyšší sťažeň, na ktorom bola zavesená malá čierna vlajka s bielou lebkou. Presne taká, akú Janko zvykol kresliť. Keď to zbadal, nemohol uveriť vlastným očiam. Bola to pirátska loď! Zastavila priamo pred nimi. Tu sa ozval piskľavý zvuk letiacich lán, ktoré sa o výletnú loď prichytili. Nastala chvíľa ticha. Všetci na výletnej lodi zostali bez slova. Po lanách sa začali spúšťať veľkí zdatní piráti. Mali pásky cez oko, meče za opaskom, pištole v rukách a na hlavách kožené klobúky s bielou lebkou. Ako posledný preskočil na loď pirát v dlhom čiernom plášti a čiernym klobúkom. To, čo najviac pútalo pozornosť, bola jeho drevená noha a hák trčiaci z rukáva. Prešiel sa medzi turistami výletnej lode a zastavil sa pred malým Jankom. Pirát natiahol ruku k Jankovi a povedal: „Som kapitán Acacius. Prišiel som ťa požiadať o pomoc, Janko. Povedali nám to veštice z Kamenného ostrova. Len ty nám dokážeš pomôcť. Poď s nami, prosím,“ prehovoril. Janko neváhal a prikývol. Mama s nevlastným otcom s hrôzou kričali, aby neodchádzal, no kapitán Acacius im vysvetlil, že Janko je vyvolený. A ak im pomôže, vrátia ho domov s kopou zlata. Keďže rodičia obkľúčení pirátmi nemali na výber, nechali Janka odísť.

Piráti preliezli späť na svoju palubu a vyrazili na šíre more. Janko si ohromene prezeral pirátsku loď. Bola úžasná. Fascinovali ho vlajky s lebkou a veľké kovové delá. „Ako sa volá vaša loď?“ opýtal sa Janko kapitána Acacia. „Nemá žiadne meno. Chceš jej nejaké vymyslieť?“ odvetil kapitán. Janko celý natešený vykríkol prvé meno, ktoré mal v hlave už viac ako rok: „Skullship!“ Kapitán Acacius položil Jankovi ruku na hlavu, jemne sa usmial a pozrel na svoju posádku: „Posádka! Odteraz sa táto loď volá Skullship.“ Janko neveril, že je to skutočnosť. Loď mala odteraz meno, ktoré vymyslel on! „A s čím vám mám pomôcť?“ opýtal sa ďalej. Kapitán ho vzal do svojej kajuty. Na veľkom kovovom trezore párkrát zakrútil kolieskom. Dvere sa za škrípajúceho zvuku otvorili. Vytiahol odtiaľ zdrap papyrusu a rozprestrel ho na stôl pred Janka. Bola na ňom čiernym tušom nakreslená príšera – desivá veľryba s tromi hlavami. „Táto potvora sa snaží potopiť našu loď zakaždým, keď nás stretne. Potápa všetky lode v oceáne. Veštice z Kamenného ostrova nám ukázali tvoje meno. Vraj ty si ten, kto nám má pomôcť zbaviť sa jej,“ vysvetlil kapitán Acacius. Janko nechápal, ako im on môže pomôcť, veď má len 6 rokov! Nestrácal však nádej a bol odhodlaný urobiť, čo môže.

Keď padla tma, všetci sa pobrali do svojich kajút pospať si. V noci sa Janko zobudil na hrozný hluk podobný sirénam. Naľakal sa, vyskočil z postele a utekal za kapitánom. „Hej, hej! Počujete tie sirény?“ kričal naňho Janko. Ten sa rozospatý zdvihol a Janka posadil na posteľ vedľa seba. „Janko, už som na to prišiel. Už viem, ako nám pomôžeš. Ja tieto sirény nepočujem. Ani nikto z posádky. Sirény môže počuť len vyvolený. A to si ty, Janko,“ vysvetlil kapitán Acacius. „Ale odkiaľ sa tu berú?“ opýtal sa Janko. „Zvuk sirény vydáva trojhlavá veľryba.Ty jediný ju počuješ. Musí byť niekde nablízku,“ povedal pirát. Ani to nestihol dopovedať, keď tu zrazubum-prásk! Celou loďou otriaslo. To sa ju snažila potopiť trojhlavá veľryba. Kapitán vybehol na palubu a zvolal posádku na svoje pozície. Kázal im nabiť delá. „Na môj povel, páľ!“ zakričal kapitán. Ale v hustej hmle nemohol vidieť, kde príšera je, a tá neprestajne narážala do lode. Drevené trámy v trupe lode ledva odolávali. Kapitán sa rozhodol páliť naslepo. „Páľ!“ vykríkol. Ani jedno delo však trojhlavú veľrybu netrafilo. Janko sa prikradol ku kapitánovi a dvakrát ho potiahol za dlhý čierny plášť. „Kapitán, už viem, ako ju zasiahneme. Počujem jej sirény, viem, kde sa nachádza,“ povedal. Kapitán nemal na výber, len vyvolenému chlapcovi veriť. „V poriadku, Janko. Povedz nám, odkiaľ počuješ prichádzať sirény,“ požiadal ho starý pirát. Janko sa postavil do stredu lode a počúval. Kapitán mu prikázal zakričať, keď bude počuť trojhlavú veľrybu na pravej alebo ľavej strane, pretože tam majú delá. „Počujem ju priamo za loďou,“ zakričal Janko. Lenže v zadnej časti lode žiadne delá nie sú. Čakali ďalej. Kapitán prikázal nabiť delá na oboch stranách. Na lodi nastalo hrobové ticho. Všetci boli pripravení na paľbu. Janko stál v strede paluby so zatvorenými očami. Začul sirény v pravom uchu. „Je na pravoboku!“ zakričal Janko. „Pravá strana, páľ!“ vykríkol z plného hrdla kapitán Acacius. Bum!Bum!Bum! desať diel na pravej strane vypálilo. Tri z desiatich gúľ trojhlavú veľrybu zasiahli. Odrazu Janko nepočul žiadnu sirénu. „Nepočujem už žiadne sirény,“ povedal. A veľká príšera začala klesať na dno oceána. Kapitán zdvihol Jankovi ruku a zvolal: „Toto je vyvolený chlapec, ktorý porazil trojhlavú veľrybu. Hurá!“ Cela posádka začala Jankovi tlieskať. A trojhlavá veľryba, ktorá potápala lode v oceáne, už žiadnu ďalšiu nepotopí.

A tak ako kapitán sľúbil, odprevadil Janka domov za rodičmi s veľkým vrecom plným zlata. Ale to nebolo to, z čoho sa Janko tešilnajviac. Na hlave mal totiž naozajstný čierny pirátsky klobúk s bielou lebkou v strede. 

Zahraj sa. Nájdi 7 rozdielov:

Nenašiel si všetky rozdiely? Tu je mala nápoveda: v ľavo pribudol žralok, lebka nemá oko, na kolene je tetovanie, na ľavej ruke jazva, palec na pravej ruke, vlasy spod čapice, na ponožke chýba červený pás.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂