Pirát Janko

Ak máš sen, musíš mu veriť. Rovnako ako Janko veril v to, že sa môže stať pirátom aspoň na krátky čas. Ako to dopadlo si prečítaš v napínavom príbehu.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 18.1.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1170 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Ak si divný, neznamená to, že si iný. Malý Janko bol pre svoje okolie istým spôsobom zvláštny. Ako malý začal pri každej príležitosti kresliť lebky. Doma či  v škôlke, všade kreslil lebky a kostlivcov.

Janko bol poriadny výmyselník, stále len špekuloval a vystrájal. Ak naňho mama či nevlastný otec prehovorili, bol taký zasnený, že ani neodpovedal. Stávalo sa mu i to, že namiesto nohavíc si do škôlky obliekol pyžamo. Všade chodil s hlavou v oblakoch a stále kreslil lebky a kostlivcov. Preto si vyslúžil prezývku „zvláštny Janko“. Keď sa ho pýtali, prečo kreslí stále len lebky, tak buď neodpovedal alebo vysvetľoval, že chce byť pirátom. Za túto odpoveď sa mu všetci smiali. „Že pirátom? Piráti neexistujú, Janko, sú to len rozprávky,“ hovorila mu mama. Janko ju však nepočúval, ďalej si kreslil a sníval o pirátskej lodi. Chcel sa stať veľkým a slávnym pirátom. V hĺbke srdca cítil, že je to jeho osud. Aj keď sa mu každý smial, neprestával snívať. Pred sebou mal posledné leto v škôlke a potom ho už čakala škola.

Mama s nevlastným otcom sa rozhodli, že si posledné leto pred školou užijú pri mori. Vybrali si dovolenkové miesto Rhodos. Janko sa veľmi tešil, pretože vedel, že bude pri mori, a ktovie? Možno tam stretne nejakých pirátov. Obliekol si svoje námornícke tričko a zbalil sa do svojho pirátskeho kufra. Rodinka priletela na Rhodos a ubytovala sa priamo na pláži, len pár krokov od mora. Lepšie to byť ani nemohlo. Dovolenka ubiehala a nič zvláštne sa nedialo. Janko bol zúfalý, pretože chcel veľmi stretnúť pirátov.

Predposledný deň dovolenky sa rodičia rozhodli, že vezmú Janka na výlet loďou na najbližší ostrov, aby mu tak ukázali, že piráti sú len mýtus. V prístave si zakúpil lístky a vybrali sa na loď. Plavili sa, obdivovali krásy mora a tancujúce delfíny. Pekné počasie začali striedať tmavé mraky a na hladine mora sa zdvihla hmla.  V tajomnom počasí nebolo vidieť viac ako na jeden meter. Výletná loď spomalila. Nechceli predsa natrafiť na skaly či plytčinu. Odrazu sa ticho preťal škripotavý zvuk, ako keby sa niečo plavilo priamo oproti výletnej lodi. Zrazu sa z hustej hmly vynorila veľká čierna plachetnica. Bola celá z dreva, na stožiaroch viseli veľké čierne plachty apo bokoch mala hrozivé delá. V strede lode sa vypínal najvyšší sťažeň, na ktorom sa vypínala malá čierna vlajka s bielou lebkou. Presne taká, akú Janko zvykol kresliť. Keď to zbadal, nemohol uveriť vlastným očiam. Bola to pirátska loď. Zastavila priamo pred nimi. Tu sa ozval piskľavý zvuk letiacich lán, ktoré sa prichytili o výletnú loď. Nastala chvíľa ticha. Všetci na výslednej lodi zostali bez slova. Po lanách sa začali spúšťať veľkí, zdatní piráti. Mali pásky cez oko, meče za opaskom, pištole v rukách a na hlavách kožene klobúky s bielou lebkou. Ako posledný preskočil na loď pirát v dlhom čiernom plášti a čiernym klobúkom. To, čo najviac pútalo pozornosť, bola jeho drevená noha a hák trčiaci  z rukáva. Prešiel sa po výletnej lodi medzi turistami a zastavil sa pred malým Jankom. Pirát natiahol ruku k Jankovi a povedal: „Som kapitán Acacius. Prišiel som ťa požiadať o pomoc, Janko. Povedali nám to veštice z kamenného ostrova. Len ty nám dokážeš pomôcť. Poď s nami, prosím,“ prehovoril. Janko neváhal a prikývol. Mama s nevlastným otcom s hrôzou kričali, aby neodchádzal, no kapitán Acacius im vysvetlil, že Janko je vyvolený. A ak im pomôže, vrátia ho domov s kopou zlata. Keďže rodičia obkľúčení pirátmi nemali na výber, nechali Janka odísť.

Piráti preliezli späť na svoju palubu a vyrazili na šíre more. Janko si ohromene prezeral si pirátsku loď. Bola úžasná. Fascinovali ho vlajky s lebkou a veľké kovové delá. „Ako sa volá vaša loď?“ opýtal sa Janko Kapitána Acacia. „Nemá žiadne meno. Chceš jej nejaké vymyslieť?“ odvetil sa Kapitán. Janko celý natešený vykríkol prvé meno, ktoré mal v hlave už viac ako rok: „Skull ship!“. Kapitán Acacius položil Jankovi ruku na hlavu, jemne sa usmial a pozrel na svoju posádku: „Posádka! Odteraz sa táto loď volá Skull ship.“ Janko neveril, že je to skutočnosť. Loď mala odteraz meno, ktoré vymyslel on! „A s čím vám mám pomôcť?“ opýtal sa ďalej. Kapitán ho vzal do svojej kajuty. Na veľkom kovovom trezore párkrát zakrútil kolieskom. Dvere sa za škrípajúceho zvuku otvorili. Vytiahol odtiaľ zdrap papyrusu a rozprestrel ho na stôl pred Janka. Bola na ňom čiernym tušom nakreslená príšera –desivá veľryba s tromi hlavami. „Táto potvora sa snaží potopiť našu loď zakaždým, keď nás stretne. Potápa všetky lode v oceáne. Veštice z kamenného ostrova nám ukázali tvoje meno. Vraj ty si ten, ktorý nám má pomôcť zbaviť sa jej,“ vysvetlil kapitán Acacius. Janko nechápal, ako im on môže pomôcť, veď má len 6 rokov! Nestrácal však nádej a bol odhodlaný urobiť, čo môže.

Keď padla tma, všetci sa pobrali do svojich kajút pospať si. V noci sa Janko zobudil na hrozný hluk podobný sirénam. Naľakal sa, vyskočil z postele a utekal za kapitánom. „Hej, hej! Počujete tie sirény?“ kričal naňho Janko. Ten sa rozospatý zdvihol a Janka posadil na posteľ vedľa seba. „Janko, už som na to prišiel. Už viem, ako nám pomôžeš. Ja tieto sirény nepočujem. Ani nikto z posádky. Sirény môže počuť len vyvolený. A to si ty, Janko,“ vysvetlil kapitán Acacius. „Ale odkiaľ sa tu berú?“ opýtal sa Janko. „Zvuk sirény vydáva trojhlavá veľryba.Ty jediný ju počuješ. Musí byť niekde nablízku,“ povedal pirát. Ani to nestihol doopovedať, keď tu zrazubuum-prásk! Celou loďou otriaslo. To sa trojhlavá veľryba  snažila ju potopiť. Kapitán vybehol na palubu a zvolal posádku na svoje pozície. Kázal im nabiť delá. „Na môj povel, páľ!“ zakričal kapitán. Ale v hustej hmle nemohol vidieť, kde príšera je, a tá neprestajne narážala do lode. Drevené trámy v trupe lode ledva odolávali. Kapitán sa rozhodol páliť naslepo. „Páľ!“. Ani jedno delo však trojhlavú veľrybu netrafilo. Janko sa prikradol ku kapitánovi a dvakrát ho potiahol za dlhý čierny plášť. „Kapitán, už viem, ako ju zasiahneme. Počujem jej sirény, viem, kde sa nachádza,“ povedal. Kapitán nemal na výber, len vyvolenému chlapcovi veriť. „V poriadku, Janko. Povedz nám, odkiaľ počuješ prichádzať sirény,“ požiadal ho starý pirát. Janko sa postavil do strede lode a počúval. Kapitán mu prikázal zakričať, keď bude počuť trojhlavú veľrybu na pravej alebo ľavej strane, pretože tam majú delá. „Počujem ju priamo za loďou,“ zakričal Janko. Lenže v zadnej časti lode žiadne delá nie sú. Čakali ďalej. Kapitán prikázal nabiť delá na oboch stranách. Na lodi nastalo hrobové ticho. Všetci boli pripravení na paľbu. Janko stál v strede paluby so zatvorenými očami. Začul sirény v pravom uchu. „Je na pravoboku!“ kričí Janko. „Pravá strana, páľ!“ vykríkol z plného hrdla kapitán Acacius. „Bum!Bum!Bum!“ desať diel na pravej strane vypálilo. Tri z desiatich gúľ trojhlavú veľrybu zasiahli. Odrazu Janko nepočul žiadnu sirénu. „Nepočujem už žiadne sirény,“ povedal. A veľká príšera začala klesať na dno oceána. Kapitán zdvihol Jankovi ruku a zvolal: „Toto je vyvolený chlapec, ktorý porazil trojhlavú veľrybu. Hurá!“  Cela posádka začala Jankovi tlieskať. A trojhlavá veľryba, ktorá potápala lode v oceáne už žiadnu ďalšiu nepotopí.

A tak, ako kapitán sľúbil, odprevadil Janka domov za rodičmi s veľkým vrecom plným zlata. Ale to nebolo to, z čoho sa Janko najviac tešil. Na hlave mal naozajstný čierny pirátsky klobúk s bielou lebkou v strede.

Ak si divný, neznamená to, že si iný. Malý Janko bol pre svoje okolie istým spôsobom zvláštny. Ako malý začal pri každej príležitosti kresliť lebky. Doma či  v škôlke, všade kreslil lebky a kostlivcov.

Janko bol poriadny výmyselník, stále len špekuloval a vystrájal. Ak naňho mama či nevlastný otec prehovorili, bol taký zasnený, že ani neodpovedal. Stávalo sa mu i to, že namiesto nohavíc si do škôlky obliekol pyžamo. Všade chodil s hlavou v oblakoch a stále kreslil lebky a kostlivcov. Preto si vyslúžil prezývku „zvláštny Janko“. Keď sa ho pýtali, prečo kreslí stále len lebky, tak buď neodpovedal alebo vysvetľoval, že chce byť pirátom. Za túto odpoveď sa mu všetci smiali. „Že pirátom? Piráti neexistujú, Janko, sú to len rozprávky,“ hovorila mu mama. Janko ju však nepočúval, ďalej si kreslil a sníval o pirátskej lodi. Chcel sa stať veľkým a slávnym pirátom. V hĺbke srdca cítil, že je to jeho osud. Aj keď sa mu každý smial, neprestával snívať. Pred sebou mal posledné leto v škôlke a potom ho už čakala škola.

Mama s nevlastným otcom sa rozhodli, že si posledné leto pred školou užijú pri mori. Vybrali si dovolenkové miesto Rhodos. Janko sa veľmi tešil, pretože vedel, že bude pri mori, a ktovie? Možno tam stretne nejakých pirátov. Obliekol si svoje námornícke tričko a zbalil sa do svojho pirátskeho kufra. Rodinka priletela na Rhodos a ubytovala sa priamo na pláži, len pár krokov od mora. Lepšie to byť ani nemohlo. Dovolenka ubiehala a nič zvláštne sa nedialo. Janko bol zúfalý, pretože chcel veľmi stretnúť pirátov.

Predposledný deň dovolenky sa rodičia rozhodli, že vezmú Janka na výlet loďou na najbližší ostrov, aby mu tak ukázali, že piráti sú len mýtus. V prístave si zakúpil lístky a vybrali sa na loď. Plavili sa, obdivovali krásy mora a tancujúce delfíny. Pekné počasie začali striedať tmavé mraky a na hladine mora sa zdvihla hmla.  V tajomnom počasí nebolo vidieť viac ako na jeden meter. Výletná loď spomalila. Nechceli predsa natrafiť na skaly či plytčinu. Odrazu sa ticho preťal škripotavý zvuk, ako keby sa niečo plavilo priamo oproti výletnej lodi. Zrazu sa z hustej hmly vynorila veľká čierna plachetnica. Bola celá z dreva, na stožiaroch viseli veľké čierne plachty apo bokoch mala hrozivé delá. V strede lode sa vypínal najvyšší sťažeň, na ktorom sa vypínala malá čierna vlajka s bielou lebkou. Presne taká, akú Janko zvykol kresliť. Keď to zbadal, nemohol uveriť vlastným očiam. Bola to pirátska loď. Zastavila priamo pred nimi. Tu sa ozval piskľavý zvuk letiacich lán, ktoré sa prichytili o výletnú loď. Nastala chvíľa ticha. Všetci na výslednej lodi zostali bez slova. Po lanách sa začali spúšťať veľkí, zdatní piráti. Mali pásky cez oko, meče za opaskom, pištole v rukách a na hlavách kožene klobúky s bielou lebkou. Ako posledný preskočil na loď pirát v dlhom čiernom plášti a čiernym klobúkom. To, čo najviac pútalo pozornosť, bola jeho drevená noha a hák trčiaci  z rukáva. Prešiel sa po výletnej lodi medzi turistami a zastavil sa pred malým Jankom. Pirát natiahol ruku k Jankovi a povedal: „Som kapitán Acacius. Prišiel som ťa požiadať o pomoc, Janko. Povedali nám to veštice z kamenného ostrova. Len ty nám dokážeš pomôcť. Poď s nami, prosím,“ prehovoril. Janko neváhal a prikývol. Mama s nevlastným otcom s hrôzou kričali, aby neodchádzal, no kapitán Acacius im vysvetlil, že Janko je vyvolený. A ak im pomôže, vrátia ho domov s kopou zlata. Keďže rodičia obkľúčení pirátmi nemali na výber, nechali Janka odísť.

Piráti preliezli späť na svoju palubu a vyrazili na šíre more. Janko si ohromene prezeral si pirátsku loď. Bola úžasná. Fascinovali ho vlajky s lebkou a veľké kovové delá. „Ako sa volá vaša loď?“ opýtal sa Janko Kapitána Acacia. „Nemá žiadne meno. Chceš jej nejaké vymyslieť?“ odvetil sa Kapitán. Janko celý natešený vykríkol prvé meno, ktoré mal v hlave už viac ako rok: „Skull ship!“. Kapitán Acacius položil Jankovi ruku na hlavu, jemne sa usmial a pozrel na svoju posádku: „Posádka! Odteraz sa táto loď volá Skull ship.“ Janko neveril, že je to skutočnosť. Loď mala odteraz meno, ktoré vymyslel on! „A s čím vám mám pomôcť?“ opýtal sa ďalej. Kapitán ho vzal do svojej kajuty. Na veľkom kovovom trezore párkrát zakrútil kolieskom. Dvere sa za škrípajúceho zvuku otvorili. Vytiahol odtiaľ zdrap papyrusu a rozprestrel ho na stôl pred Janka. Bola na ňom čiernym tušom nakreslená príšera –desivá veľryba s tromi hlavami. „Táto potvora sa snaží potopiť našu loď zakaždým, keď nás stretne. Potápa všetky lode v oceáne. Veštice z kamenného ostrova nám ukázali tvoje meno. Vraj ty si ten, ktorý nám má pomôcť zbaviť sa jej,“ vysvetlil kapitán Acacius. Janko nechápal, ako im on môže pomôcť, veď má len 6 rokov! Nestrácal však nádej a bol odhodlaný urobiť, čo môže.



Keď padla tma, všetci sa pobrali do svojich kajút pospať si. V noci sa Janko zobudil na hrozný hluk podobný sirénam. Naľakal sa, vyskočil z postele a utekal za kapitánom. „Hej, hej! Počujete tie sirény?“ kričal naňho Janko. Ten sa rozospatý zdvihol a Janka posadil na posteľ vedľa seba. „Janko, už som na to prišiel. Už viem, ako nám pomôžeš. Ja tieto sirény nepočujem. Ani nikto z posádky. Sirény môže počuť len vyvolený. A to si ty, Janko,“ vysvetlil kapitán Acacius. „Ale odkiaľ sa tu berú?“ opýtal sa Janko. „Zvuk sirény vydáva trojhlavá veľryba.Ty jediný ju počuješ. Musí byť niekde nablízku,“ povedal pirát. Ani to nestihol doopovedať, keď tu zrazubuum-prásk! Celou loďou otriaslo. To sa trojhlavá veľryba  snažila ju potopiť. Kapitán vybehol na palubu a zvolal posádku na svoje pozície. Kázal im nabiť delá. „Na môj povel, páľ!“ zakričal kapitán. Ale v hustej hmle nemohol vidieť, kde príšera je, a tá neprestajne narážala do lode. Drevené trámy v trupe lode ledva odolávali. Kapitán sa rozhodol páliť naslepo. „Páľ!“. Ani jedno delo však trojhlavú veľrybu netrafilo. Janko sa prikradol ku kapitánovi a dvakrát ho potiahol za dlhý čierny plášť. „Kapitán, už viem, ako ju zasiahneme. Počujem jej sirény, viem, kde sa nachádza,“ povedal. Kapitán nemal na výber, len vyvolenému chlapcovi veriť. „V poriadku, Janko. Povedz nám, odkiaľ počuješ prichádzať sirény,“ požiadal ho starý pirát. Janko sa postavil do strede lode a počúval. Kapitán mu prikázal zakričať, keď bude počuť trojhlavú veľrybu na pravej alebo ľavej strane, pretože tam majú delá. „Počujem ju priamo za loďou,“ zakričal Janko. Lenže v zadnej časti lode žiadne delá nie sú. Čakali ďalej. Kapitán prikázal nabiť delá na oboch stranách. Na lodi nastalo hrobové ticho. Všetci boli pripravení na paľbu. Janko stál v strede paluby so zatvorenými očami. Začul sirény v pravom uchu. „Je na pravoboku!“ kričí Janko. „Pravá strana, páľ!“ vykríkol z plného hrdla kapitán Acacius. „Bum!Bum!Bum!“ desať diel na pravej strane vypálilo. Tri z desiatich gúľ trojhlavú veľrybu zasiahli. Odrazu Janko nepočul žiadnu sirénu. „Nepočujem už žiadne sirény,“ povedal. A veľká príšera začala klesať na dno oceána. Kapitán zdvihol Jankovi ruku a zvolal: „Toto je vyvolený chlapec, ktorý porazil trojhlavú veľrybu. Hurá!“  Cela posádka začala Jankovi tlieskať. A trojhlavá veľryba, ktorá potápala lode v oceáne už žiadnu ďalšiu nepotopí.

A tak, ako kapitán sľúbil, odprevadil Janka domov za rodičmi s veľkým vrecom plným zlata. Ale to nebolo to, z čoho sa Janko najviac tešil. Na hlave mal naozajstný čierny pirátsky klobúk s bielou lebkou v strede.

Zahraj sa. Nájdi 7 rozdielov:

Nenašiel si všetky rozdiely? Tu je mala nápoveda: v ľavo pribudol žralok, lebka nemá oko, na kolene je tetovanie, na ľavej ruke jazva, palec na pravej ruke, vlasy spod čapice, na ponožke chýba červený pás.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Čo Janko rád kreslil?

a) autá
b) lebky
c) slnko

 

2. Čím sa chcel stať malý Janko?

a) pirátom
b) pilotom
c) policajtom

 

3. Kde šiel Janko na dovolenk us rodičmi?

a) Sicília
b) Cyprus
c) Rhodos

 

4. Ako sa volal kapítan pirátskej lodi?

a) Acidko
b) Acacius
c) Acelpirín

 

5. Aké meno vymslel Janko pirátskej lodi?

a) Skull Sip
b) Čierna perla
c) Koráb

 

6. Aká príšera potápala lode?

a) šialený delfín
b) obrovský kalamár
c) trojhlavá veľryba

 

7. Kto mohol počuť zvuk, ktorý vydávala trojhlavá veľryba?

a) nikto
b) Janko
c) Acacius

 

Správne odpovede:
1b, 2a. 3c, 4b, 5a, 6c, 7b

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂