Owen Brown

Owen Brown sa stratil na mori. Našla ho odvážna družina Vikingov. Owen ich sleduje, ako odvážne bojujú s príšerami z hlbín oceánu. Ničoho sa neboja. Owen je ich úplný opak. Bojí sa skoro všetkého, ale najviac má strach z tmy. Podarí sa mu jeho strach po boku odvážnych Vikingov prekonať?

Autor: Johny Boundaries

Pridané: 30.10.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 119 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Owen Brown

o Radka Matušková | audio nahrávka

Na vlnách rozbúreného mora pláva drevený koráb. Je samý škrabanec, drevené časti má čierne od ohňa, plachty sú špinavé a laná dotrhané. Na pravom boku sa hrdo vyníma nápis RED DEUS. Za kormidlom pevne stojí obrovská postava, ruky má mohutné ako medveď a nebojácny pohľad bojovníka sledujúci rozbúrené more. Jeho vetrom ošľahanú tvár zakrývajú dlhé fúzy a spod kovovej prilby s dvoma rohami vytŕčajú dlhé blond vlasy zapletené do dvoch vrkočov. Je to slávny kapitán Torsten.
Za jeho chrbtom odpočíva družina dvanástich Vikingov. Majú za sebou náročný boj s morskou príšerou. Celé dni sa plavia na rozbúrenom mori a objavujú miesta, ktoré ešte nikto neobjavil. Statočne bojujú s nástrahami hlbokých morí, ktoré sú plné pradávnych príšer. Nemajú žiaden domov. Ich srdcia patria lodi RED DEUS. Kapitán Torsten zastavil loď neďaleko brehu malého ostrova. Bol to naozaj len veľmi malý kúsok zeme, ale rástli na ňom palmy so sladkými kokosmi a vyvierala tam čistá sladká voda. Občas sa takto zastavia na brehoch, aby doplnili svoje zásoby. Kapitán s celou družinou Vikingov naskákali do člnu a doplávali na breh ostrovčeka. Rozdelili sa rôznymi smermi a každý hľadal niečo iné, čo potrebovali. Kapitán Torsten si svojou mačetou razil cestu v hustom poraste, až sa napokon presekal na druhú časť ostrova. V piesku zbadal ležať postavu. Bol to chlapec. Okolo neho boli roztrúsené drevené časti lode. Kapitán pribehol k chlapcovi a chytil ho za ruku. Chlapec bol živý, ale bol smädný a unavený. Kapitán vybral svoju nádobu s vodou a ovlažil chlapcovi ústa. Ten sa pomaly začal preberať. Poriadne si odkašlal a lapal po dychu. „Ahoj. Ja som kapitán Torsten. Odkiaľ si? A ako sa voláš?“ opýtal sa. Chlapec sa nadýchol a slabým hlasom odpovedal: „Volám sa Owen Brown. Našu loď postihla búrka, veľmi silná búrka. Ja som vypadol cez okraj lode do mora a viac si už nepamätám,“ odpovedal Owen. Kapitán Torsten ho zdvihol zo zeme, naložil ho na čln, a prichýlil ho na svojej lodi. „OwenBrown, vítam ťa na mojej lodi, Red Deus. Zavezieme ťa domov,“ doplnil. Keď sa družina Vikingov vrátila, kapitán im predstavil Owena a vyrazili späť na more. Plavili sa za západom slnka, ktoré po pár hodinách vystriedal mesiac. Celou loďou sa ozývalo chrápanie obrovských Vikingov. Kapitán spal vo svojej kajute a Owen dostal vlastnú.
Neskoro v noci loď otriasol silný náraz. Všetkých to prebudilo. Kým sa družina dostala na palubu, kapitán už stál na mostíku, jedným okom žmúril a druhým pozeral do ďalekohľadu. Prišiel k nemu aj zľaknutý Owen. Celý sa triasol. „Prečo sa tak trasieš Owen?“ opýtal sa ho kapitán. „Ja.. ja … ja sa hrozne bojím tmy, a príšer v tme,“ vystrašeným hlasom odpovedal chlapec. A len čo to dopovedal, do lode zase niečo narazilo. Loď sa tak otriasla, že kapitánovi vypadol ďalekohľad cez palubu. „Chlapi! Rýchlo na svoje pozície! To bude SQUIDO!“ kričal kapitán z plného hrdla. Spod hladiny vody vykukla obrovská hlava, ktorá vycerila desiatky veľkých zubov a zahryzla sa do trupu lode. Družina Viginov chytila svoje kópie a harpúny a za veľkého kriku triafali príšeru. Owen sa od strachu celý triasol a utekal do svojej kajuty, odkiaľ cez malú dierku pozoroval, čo sa deje na palube lode. Statoční Vikingovia na čele s kapitánom Torstenom bojovali s príšerou. Bola asi 10x väčšia ako ich loď. Loď sa triasla, nakláňala zo strany na stranu, laná praskali, drevené časti lode sa lámali pod zubami obrovskej príšery. Až ju napokon Vikingovia porazili. „HO! HO! HO!“ mocne pokrikovali na znak víťazstva. Po náročnom boji sa posilnili surovými rybami a potom sa pustili do opravovania škôd, ktoré príšera narobila. Kapitán Torsten, prišiel za Owenom. Bol schúlený v rohu kajuty. Posadil sa k nemu. Owen sa naňho pozrel a opýtal sa: „Ako to, že vy sa ničoho nebojíte? Že ste takí statoční?“ „Veru Owen, aj my máme strach,“ odpovedal. „Ale ako prekonáte svoj strach? Ako sa dokážete nebáť?“ vypytoval sa Owen. „Každý má strach Owen, každý sa niečoho bojí. Nie je dôležité nemať strach, ale dôležité je vedieť sa svojmu strachu postaviť. Nenechať strach, aby ťa ovládal,“ povedal kapitán, pohladil Owena po hlave a odišiel pomáhať svojej družine s opravami.
Škody opravovali niekoľko dní a aj Owen priložil ruku k dielu. Kapitán Torsten namieril loď ku jaskynnému ostrovu, o ktorom sa hovorilo, že v jeho vodách sa dajú uloviť tie najchutnejšie tuniaky. Priblížili sa k pevnine a vyhodili kotvu do vody. Kotva padala na dno a keď narazila,sťažeň, o ktorý bola pripevnená sa zlomil. Reťaz kotvy sa uvoľnila a padla na dno. Prúd z ostrova jaskýň začal pomaličky vťahovať loď. „Och nie. Kapitán! Ak nás prúd vtiahne do jednej z jaskýň, narazíme na ostré kamene a takmer určite sa potopíme,“ povedal jeden z Vikingov. Kapitán všetkým nariadil, aby sa chytili vesiel a začali pádlovať z plných síl. Ale nepomohlo to a prúd vtiahol loď do tmavej jaskyne. Owen okamžite zaliezol do kajuty. A mocní Vikingovia spolu s kapitánom odrazu začali padať na zem ako hrušky a tuho zaspali. Na stenách jaskyne rástli huby, ktoré vypúšťali uspávací plyn. Kapitán už loď neriadil a mierila rovno na ostré kamene. Owen vo svojej kajute bol jediný, kto sa plynu nenadýchal. Cez malú dierku videl čo sa stalo a uvedomoval si, že je jediný, kto môže loď zachrániť. Lenže to by musel vyjsť na kapitánsky mostík do hustej tmy. V jaskyni totiž nebolo nič vidieť a ozývali sa tam len hlasité zvuky, ktoré zneli ako zavýjanie vlkov. „Určite sú to jaskynné príšery,“ pomyslel si. Vedel však, že musí zachrániť loď aj družinu Vikingov. A tak si spomenul na slová kapitána Torstena. Hrdo sa postavil a vyšiel zo svojej kajuty. „Ako to povedal kapitán. Musím čeliť svojmu strachu!“ V tme nič nevidel a kým sa dostal ku kormidlu, nakoľko krát sa potkol. Uši si zapchal kúskami chleba, aby nepočul to hrozné zavýjanie príšer. Chopil sa kormidla a statočne riadil loď. Vyhýbal sa ostrým kameňom, až sa dostal na druhú stranu jaskyne, odkiaľ sa loď opäť dostala na otvorené more a bola v bezpečí. Už aj zavýjanie príšer prestalo. Spiaci Vikingovia sa nadýchali čerstvého vzduchu a pomaly sa preberali. Rozhliadali sa okolo seba a videli, ako Owen riadi loď. Ten predstúpil pred nich a vyrozprával im, čo sa v jaskyni stalo a prečo omdleli, ako tam zavýjali hrozné príšery, a ako sa chopil riadenia lode.
Kapitán Torsten prišiel k Owenovi, chytil ho za rameno a povedal mu: „Owen! Statočne si sa vzoprel svojmu strachu a zachránil si naše životy a aj našu milovanú loď RED DEUS. Teraz si sa stal jedným z nás. Si statočný Viking!“+ A celá posádka mohutným hlasom skandovala „Owen! Owen! Owen“
Kapitán Torsten sa ešte nahol k Owenovi a do ucha mu pošepkal „To zavýjanie príšer bol vietor, ktorý fúkal cez malé otvory v jaskyni spolu s pískaním a chrápaním spiacich Vikingov.“ Obaja sa zasmiali a spoločne pevne chytili kormidlo lode.

Na vlnách rozbúreného mora pláva drevený koráb. Je samý škrabanec, drevené časti má čierne od ohňa, plachty sú špinavé a laná dotrhané. Na pravom boku sa hrdo vyníma nápis RED DEUS. Za kormidlom pevne stojí obrovská postava, ruky má mohutné ako medveď a nebojácny pohľad bojovníka sledujúci rozbúrené more. Jeho vetrom ošľahanú tvár zakrývajú dlhé fúzy a spod kovovej prilby s dvoma rohami vytŕčajú dlhé blond vlasy zapletené do dvoch vrkočov. Je to slávny kapitán Torsten.

Za jeho chrbtom odpočíva družina dvanástich Vikingov. Majú za sebou náročný boj s morskou príšerou. Celé dni sa plavia na rozbúrenom mori a objavujú miesta, ktoré ešte nikto neobjavil. Statočne bojujú s nástrahami hlbokých morí, ktoré sú plné pradávnych príšer. Nemajú žiaden domov. Ich srdcia patria lodi RED DEUS. Kapitán Torsten zastavil loď neďaleko brehu malého ostrova. Bol to naozaj len veľmi malý kúsok zeme, ale rástli na ňom palmy so sladkými kokosmi a vyvierala tam čistá sladká voda. Občas sa takto zastavia na brehoch, aby doplnili svoje zásoby. Kapitán s celou družinou Vikingov naskákali do člnu a doplávali na breh ostrovčeka. Rozdelili sa rôznymi smermi a každý hľadal niečo iné, čo potrebovali. Kapitán Torsten si svojou mačetou razil cestu v hustom poraste, až sa napokon presekal na druhú časť ostrova. V piesku zbadal ležať postavu. Bol to chlapec. Okolo neho boli roztrúsené drevené časti lode. Kapitán pribehol k chlapcovi a chytil ho za ruku. Chlapec bol živý, ale bol smädný a unavený. Kapitán vybral svoju nádobu s vodou a ovlažil chlapcovi ústa. Ten sa pomaly začal preberať. Poriadne si odkašlal a lapal po dychu. „Ahoj. Ja som kapitán Torsten. Odkiaľ si? A ako sa voláš?“ opýtal sa. Chlapec sa nadýchol a slabým hlasom odpovedal: „Volám sa Owen Brown. Našu loď postihla búrka, veľmi silná búrka. Ja som vypadol cez okraj lode do mora a viac si už nepamätám,“ odpovedal Owen. Kapitán Torsten ho zdvihol zo zeme, naložil ho na čln, a prichýlil ho na svojej lodi. „OwenBrown, vítam ťa na mojej lodi, Red Deus. Zavezieme ťa domov,“ doplnil. Keď sa družina Vikingov vrátila, kapitán im predstavil Owena a vyrazili späť na more. Plavili sa za západom slnka, ktoré po pár hodinách vystriedal mesiac. Celou loďou sa ozývalo chrápanie obrovských Vikingov. Kapitán spal vo svojej kajute a Owen dostal vlastnú. 

Neskoro v noci loď otriasol silný náraz. Všetkých to prebudilo. Kým sa družina dostala na palubu, kapitán už stál na mostíku, jedným okom žmúril a druhým pozeral do ďalekohľadu. Prišiel k nemu aj zľaknutý Owen. Celý sa triasol. „Prečo sa tak trasieš Owen?“ opýtal sa ho kapitán. „Ja.. ja … ja sa hrozne bojím tmy, a príšer v tme,“ vystrašeným hlasom odpovedal chlapec. A len čo to dopovedal, do lode zase niečo narazilo. Loď sa tak otriasla, že kapitánovi vypadol ďalekohľad cez palubu. „Chlapi! Rýchlo na svoje pozície! To bude SQUIDO!“ kričal kapitán z plného hrdla. Spod hladiny vody vykukla obrovská hlava, ktorá vycerila desiatky veľkých zubov a zahryzla sa do trupu lode. Družina Viginov chytila svoje kópie a harpúny a za veľkého kriku triafali príšeru. Owen sa od strachu celý triasol a utekal do svojej kajuty, odkiaľ cez malú dierku pozoroval, čo sa deje na palube lode. Statoční Vikingovia na čele s kapitánom Torstenom bojovali s príšerou. Bola asi 10x väčšia ako ich loď. Loď sa triasla, nakláňala zo strany na stranu, laná praskali, drevené časti lode sa lámali pod zubami obrovskej príšery. Až ju napokon Vikingovia porazili. „HO! HO! HO!“ mocne pokrikovali na znak víťazstva. Po náročnom boji sa posilnili surovými rybami a potom sa pustili do opravovania škôd, ktoré príšera narobila. Kapitán Torsten, prišiel za Owenom.  Bol schúlený v rohu kajuty. Posadil sa k nemu. Owen sa naňho pozrel a opýtal sa: „Ako to, že vy sa ničoho nebojíte? Že ste takí statoční?“ „Veru Owen, aj my máme strach,“ odpovedal. „Ale ako prekonáte svoj strach? Ako sa dokážete nebáť?“ vypytoval sa Owen. „Každý má strach Owen, každý sa niečoho bojí. Nie je dôležité nemať strach, ale dôležité je vedieť sa svojmu strachu postaviť. Nenechať strach, aby ťa ovládal,“ povedal kapitán, pohladil Owena po hlave a odišiel pomáhať svojej družine s opravami.

Škody opravovali niekoľko dní a aj Owen priložil ruku k dielu. Kapitán Torsten namieril loď ku jaskynnému ostrovu, o ktorom sa hovorilo, že v jeho vodách sa dajú uloviť tie najchutnejšie tuniaky. Priblížili sa k pevnine a vyhodili kotvu do vody. Kotva padala na dno a keď narazila,sťažeň, o ktorý bola pripevnená sa zlomil. Reťaz kotvy sa uvoľnila a padla na dno. Prúd z ostrova jaskýň začal pomaličky vťahovať loď. „Och nie. Kapitán! Ak nás prúd vtiahne do jednej z jaskýň, narazíme na ostré kamene a takmer určite sa potopíme,“ povedal jeden z Vikingov. Kapitán všetkým nariadil, aby sa chytili vesiel a začali pádlovať z plných síl. Ale nepomohlo to a prúd vtiahol loď do tmavej jaskyne. Owen okamžite zaliezol do kajuty. A mocní Vikingovia spolu s kapitánom odrazu začali padať na zem ako hrušky a tuho zaspali. Na stenách jaskyne rástli huby, ktoré vypúšťali uspávací plyn. Kapitán už loď neriadil a mierila rovno na ostré kamene. Owen vo svojej kajute bol jediný, kto sa plynu nenadýchal. Cez malú dierku videl čo sa stalo a uvedomoval si, že je jediný, kto môže loď zachrániť. Lenže to by musel vyjsť na kapitánsky mostík do hustej tmy. V jaskyni totiž nebolo nič vidieť a ozývali sa tam len hlasité zvuky, ktoré zneli ako zavýjanie vlkov. „Určite sú to jaskynné príšery,“ pomyslel si. Vedel však, že musí zachrániť loď aj družinu Vikingov. A tak si spomenul na slová kapitána Torstena. Hrdo sa postavil a vyšiel zo svojej kajuty. „Ako to povedal kapitán. Musím čeliť svojmu strachu!“ V tme nič nevidel a kým sa dostal ku kormidlu, nakoľko krát sa potkol. Uši si zapchal kúskami chleba, aby nepočul to hrozné zavýjanie príšer. Chopil sa kormidla a statočne riadil loď. Vyhýbal sa ostrým kameňom, až sa dostal na druhú stranu jaskyne, odkiaľ sa loď opäť dostala na otvorené more a bola v bezpečí. Už aj zavýjanie príšer prestalo. Spiaci Vikingovia sa nadýchali čerstvého vzduchu a pomaly sa preberali. Rozhliadali sa okolo seba a videli, ako Owen riadi loď. Ten predstúpil pred nich a vyrozprával im, čo sa v jaskyni stalo a prečo omdleli, ako tam zavýjali hrozné príšery, a ako sa chopil riadenia lode.

                Kapitán Torsten prišiel k Owenovi, chytil ho za rameno a povedal mu: „Owen! Statočne si sa vzoprel svojmu strachu a zachránil si naše životy a aj našu milovanú loď RED DEUS. Teraz si sa stal jedným z nás. Si statočný Viking!“+ A celá posádka mohutným hlasom skandovala „Owen! Owen! Owen“

Kapitán Torsten sa ešte nahol k Owenovi a do ucha mu pošepkal „To zavýjanie príšer bol vietor, ktorý fúkal cez malé otvory v jaskyni spolu s pískaním a chrápaním spiacich Vikingov.“ Obaja sa zasmiali a spoločne pevne chytili kormidlo lode

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂