Modrý vlk

Náučna rozprávka o tom, ako netreba zavrhnúť niekoho len preto, že má iné sfarbenie či inú odlišnosť. Modrý vlk vám porozpráva svoj príbeh.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 30.1.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1 179 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

V zalesnenej časti hôr, v chladnejších podmienkach Aljašky, je život naozaj náročný. Dokážu tu prežiť len ty najsilnejší. Silnými jedincami v týchto podmienkach sú hlavne vlci.

Vo svorke vlkov v mrazivej Aljaške sú pravidlá kruté. Jedného dňa za hustej snehovej búrky sa narodil jeden neobvyklý. Bol malý, zuby mal ostré, ale to, čo bolo na ňom zvláštne, bolo sfarbenie jeho srsti. Bola modrošedá. Pre typického aljašského vlka veľmi netypické sfarbenie, ba až vzácne. Jeho odlišnosť však vnímala svorka vlkov s nevôľou. Nepáčila sa im. Vlk má byť bielosivý a nie modrý.. A tak sa svorka začala malému modrošedému vlkovi vyhýbať, až ho napokon odvrhla. Nechali mláďa osamotené v aljašskej divočine.

Malý, nemotorný a hladný vĺčik nevedel, kam sa má vybrať a čo  robiť. Rozbehol sa vo vysokom snehu k malej jaskyni, Ľahol si pod skalný previs a trascúci sa od hladu a zimy tam prečkal niekoľko dní. Po čase bol celkom vysilený, premrznutý a hladný. „Som tu úplne sám, neviem ani len loviť. Ako si zoženiem potravu?“ premýšľa smutný malý vlk. Pribehol k zamrznutému jazeru, ale nevedel sa ani napiť, keďže nebol dosť silný, aby vyrezal do ľadu dieru. Zaliezol späť do jaskyne a schúlil sa do klbka pod kameň. Ako tam tak ležal, rozhodol sa napísať svoje meno na stenu jaskyne, aby naňho zostala aspoň spomienka, ak by toto ťažké obdobie nezvládol. Vzal biely kameň , no zrazu zostal stáť s kameňom pritlačeným  o drsný povrch. Nevedel, čo má napísať. Nemal totiž žiadne meno. Zliezol opäť dole  k jazeru a zahľadel sa na svoj odraz v ľade. „Kto vlastne som?“ premýšľal. „Ako sa volám?“ pýtal sa sám seba vĺčik. Hľadel zamyslene na svoj odraz asi hodinu a premýšľal dokonca, či je vôbec vlk. Mal pochybnosti, keďže sa ho vlastná svorka zriekla. V ľadovom odraze zhliadol vlka. Seba. Prižmúril obe oči, vyceril zuby a díval sa naň s rešpektom. Začal si uvedomovať že je naozaj vlk. A nikto to nemohol spochybňovať! Hrdo sa postavil na všetky štyri laby, natiahol hlavu k oblohe a z plných pľúc začal zavýjať. „Som vlk!“ kričal. Zavýjanie sa rozliehalo v celej Aljaške. Bolo z neho cítiť odvahu a odhodlanie. Ešte nachvíľu sa zadíval do zamrznutého jazera a rozhodne vyhlásil: „Budem sa volať Modrý vlk“. Vrátil sa do jaskyne a napísal svoje meno na stenu.

Potom vyšiel von, odhodlaný nájsť a uloviť potravu. Loviť však nevedel. Nikto zo svorky ho totiž predtým neučil, ako na to. Preto sa musel sa najprv uskromniť s korienkami rastlín a lesnými bobuľami. Postupne však začal trénovať. V ľade sa naučil svojimi ostrými zubami vysekať dieru. Stačila na to, aby prilákala ryby, ktoré sa chceli nadýchať čerstvého vzduchu. Sedel pri nej a čakal. Keď vyskočila prvá ryba, aby sa nadýchla, modrý vlk vyskočil a cvakol zubami. Ryba mu však ušla. „Hm, nevadí, počkám na ďalšiu,“ poznamenal. Nevzdával sa a čakal. Keď vyskočila druhá, vĺčik zahryzoltak rýchlo, že sa nestihla ani nadýchnuť. Zamľaskal a prehltol svoju korisť. „Hurá, môj prvý úlovok,“ radoval sa. Oddnes sa už nebudem živiť bobuľami a korienkami. Budem loviť, ako sa na vlka patrí!“ pyšne sa radoval. A ako rástol, naučil sa loviť a chytať i väčšie zvieratá, než len ryby. Z modrého vĺčika sa stal veľký vlk. Silný, statný a nebojácny. Sila a odvaha, ktorá mu od teraz koluje v žilách, ho zachránila.  Keď zostal opustený v divočine, nevzdal sa. Namiesto nariekania sa naučil loviť a bojovať. Jeho telo bolo posiate jazvami, ktoré utŕžil pri súbojoch s inými predátormi, ako napríklad medvede, s ktorými neustále viedol boje o potravu. Jazvy mu tiež spôsobili pytliaci, ktorí nezákonne poľujú v horách Aljašky a kradnú kožušiny vlkov a iných bezbranných zvierat. Navyše, Modrý vlk bol pre nich vzácna trofej. Všetky tieto jazvy zo súbojov ho však zocelili a spravili ho silnejším.

Žil sám a sníval o tom, ako rád by sa vrátil medzi svorku vlkov, ako by rád bol v kruhu rodiny. Jedného dňa sa prechádzal po otvorenej plání na Aljaške. Odrazu zazrel v diaľke svorku vlkov. Zostal v rozpakoch. Nevedel, či sa má tešiť, alebo radšej utiecť. Od momentu, keď ho svorka vyhodila, sa s žiadnym vlkom nestretol. Stále sa bál, že ho odvrhnú kvôli jeho sfarbeniu. Nechcel, aby sa mu posmievali. Rozhodol sa, že ich bude len z diaľky pozorovať . Sadol si na kameň a díval sa. Určite bol smutný z toho, že je sám. Ale bol taký silný, že to zvládal a nedával to na sebe vidieť. Po chvíľke sa z hôr ozval silný rev. Ozvena, ktorá sa vracala, bola taká hlasná, že sa triaslo aj ihličie na stromoch. Modrý vlk spozornel. Všimol si, ako sa z hustého lesa valí smerom k svorke vlkov asi trojmetrový rozzúrený grizly. Rozzúrený vletel medzi svorku a veľkými labami začal udierať  okolo seba hlava-nehlava. Vlky lietali vo vzduchu ako jesenné lístie. Strhol sa veľký boj,  v ktorom šlo o život. Vlci sa pokúsili zomknúť a útočiť na grizlyho v skupine, no nepomáhalo to. Bol príliš veľký a silný. Ani celá svorka nedokázala medveďa zastaviť. Čoskoro boli vyčerpaní a dolámaní. Vedeli, že rozzúrenú šelmu už asi nezastavia a stanú sa jeho potravou. Ale mýlili sa. Spoza stromov odrazu pokojným krokom vyliezla ďalšia modro-šedá šelma. Bol to Modrý vlk. Svorka sa zadívala a okamžite spoznali, že ide o modrošedého vlka, ktorého pred rokmi zavrhli kvôli sfarbeniu srsti. Modrý vlk bol pokojný. Postavil sa pred rozzúreného grizlyho a zadíval sa mu priamo do očí. To ho, samozrejme, ešte viac nahnevalo a rozbehol sa priamo na svojho protivníka. Trojmetrová šelma so zubami dlhými aspoň 10 centimetrov sa rútila ako guľa vypálená z kanónu. Modrý vlk však stále zostával pokojný. Keď sa grizly priblížil na pár centimetrov, Modrý vlk vyskočil do výšky asi štyroch metrov a pristál na chrbte rozzúrenej šelmy. Mocnou čeľusťou zovrel jeho hrubú kožušinu za krkom a silným švihom ho prevrátil a hodil o zem. Grizly sa chcel rýchlo postaviť  a pokračovať v boji, ale Modrý vlk ho držal tak pevne, že sa nemohol ani pohnúť. „Dávam ti na výber, grizly. Môžeš odísť alebo ťa celého rozpáram,“ prehovoril mocným, ale pokojným hlasom. Grizly, samozrejme, neváhal. Pozbieral sa zo zeme a utekal späť do lesa.

Modrý vlk vystúpil na kameň, zadíval sa na svorku a povedal: „Odmietli ste ma pre moje sfarbenie srsti, ale ja Vám odpúšťam.“ Celá svorka vlkov bola zahanbená. Začali nariekať  a ospravedlňovať za to, že ho pred rokmi odvrhli. Modrý vlk zliezol z kameňa a vybral sa smerom, odkiaľ prišiel. Vtom ho svorka zastavila: „Počkaj, chceme, aby si sa stal vodcom našej svorky. Vlk sa obzrel, opäť vyliezol na kameň a mohutným hlasom zavýjal. Celej Aljaške bolo jasné, že je tu mocný vlk.

Svorka vlkov odsúdila Modrého vlka kvôli jeho odlišnému sfarbeniu. Napokon zistili, že to bolo veľmi hlúpe rozhodnutie. V živote by sme nemali nikoho posudzovať na základe jeho farby či inej odlišnosti.

V zalesnenej časti hôr, v chladnejších podmienkach Aljašky, je život naozaj náročný. Dokážu tu prežiť len ty najsilnejší. Silnými jedincami v týchto podmienkach sú hlavne vlci.

Vo svorke vlkov v mrazivej Aljaške sú pravidlá kruté. Jedného dňa za hustej snehovej búrky sa narodil jeden neobvyklý. Bol malý, zuby mal ostré, ale to, čo bolo na ňom zvláštne, bolo sfarbenie jeho srsti. Bola modrošedá. Pre typického aljašského vlka veľmi netypické sfarbenie, ba až vzácne. Jeho odlišnosť však vnímala svorka vlkov s nevôľou. Nepáčila sa im. Vlk má byť bielosivý a nie modrý.. A tak sa svorka začala malému modrošedému vlkovi vyhýbať, až ho napokon odvrhla. Nechali mláďa osamotené v aljašskej divočine.

Malý, nemotorný a hladný vĺčik nevedel, kam sa má vybrať a čo  robiť. Rozbehol sa vo vysokom snehu k malej jaskyni, Ľahol si pod skalný previs a trascúci sa od hladu a zimy tam prečkal niekoľko dní. Po čase bol celkom vysilený, premrznutý a hladný. „Som tu úplne sám, neviem ani len loviť. Ako si zoženiem potravu?“ premýšľa smutný malý vlk. Pribehol k zamrznutému jazeru, ale nevedel sa ani napiť, keďže nebol dosť silný, aby vyrezal do ľadu dieru. Zaliezol späť do jaskyne a schúlil sa do klbka pod kameň. Ako tam tak ležal, rozhodol sa napísať svoje meno na stenu jaskyne, aby naňho zostala aspoň spomienka, ak by toto ťažké obdobie nezvládol. Vzal biely kameň , no zrazu zostal stáť s kameňom pritlačeným  o drsný povrch. Nevedel, čo má napísať. Nemal totiž žiadne meno. Zliezol opäť dole  k jazeru a zahľadel sa na svoj odraz v ľade. „Kto vlastne som?“ premýšľal. „Ako sa volám?“ pýtal sa sám seba vĺčik. Hľadel zamyslene na svoj odraz asi hodinu a premýšľal dokonca, či je vôbec vlk. Mal pochybnosti, keďže sa ho vlastná svorka zriekla. V ľadovom odraze zhliadol vlka. Seba. Prižmúril obe oči, vyceril zuby a díval sa naň s rešpektom. Začal si uvedomovať že je naozaj vlk. A nikto to nemohol spochybňovať! Hrdo sa postavil na všetky štyri laby, natiahol hlavu k oblohe a z plných pľúc začal zavýjať. „Som vlk!“ kričal. Zavýjanie sa rozliehalo v celej Aljaške. Bolo z neho cítiť odvahu a odhodlanie. Ešte nachvíľu sa zadíval do zamrznutého jazera a rozhodne vyhlásil: „Budem sa volať Modrý vlk“. Vrátil sa do jaskyne a napísal svoje meno na stenu.

Potom vyšiel von, odhodlaný nájsť a uloviť potravu. Loviť však nevedel. Nikto zo svorky ho totiž predtým neučil, ako na to. Preto sa musel sa najprv uskromniť s korienkami rastlín a lesnými bobuľami. Postupne však začal trénovať. V ľade sa naučil svojimi ostrými zubami vysekať dieru. Stačila na to, aby prilákala ryby, ktoré sa chceli nadýchať čerstvého vzduchu. Sedel pri nej a čakal. Keď vyskočila prvá ryba, aby sa nadýchla, modrý vlk vyskočil a cvakol zubami. Ryba mu však ušla. „Hm, nevadí, počkám na ďalšiu,“ poznamenal. Nevzdával sa a čakal. Keď vyskočila druhá, vĺčik zahryzoltak rýchlo, že sa nestihla ani nadýchnuť. Zamľaskal a prehltol svoju korisť. „Hurá, môj prvý úlovok,“ radoval sa. Oddnes sa už nebudem živiť bobuľami a korienkami. Budem loviť, ako sa na vlka patrí!“ pyšne sa radoval. A ako rástol, naučil sa loviť a chytať i väčšie zvieratá, než len ryby. Z modrého vĺčika sa stal veľký vlk. Silný, statný a nebojácny. Sila a odvaha, ktorá mu od teraz koluje v žilách, ho zachránila.  Keď zostal opustený v divočine, nevzdal sa. Namiesto nariekania sa naučil loviť a bojovať. Jeho telo bolo posiate jazvami, ktoré utŕžil pri súbojoch s inými predátormi, ako napríklad medvede, s ktorými neustále viedol boje o potravu. Jazvy mu tiež spôsobili pytliaci, ktorí nezákonne poľujú v horách Aljašky a kradnú kožušiny vlkov a iných bezbranných zvierat. Navyše, Modrý vlk bol pre nich vzácna trofej. Všetky tieto jazvy zo súbojov ho však zocelili a spravili ho silnejším.

Žil sám a sníval o tom, ako rád by sa vrátil medzi svorku vlkov, ako by rád bol v kruhu rodiny. Jedného dňa sa prechádzal po otvorenej plání na Aljaške. Odrazu zazrel v diaľke svorku vlkov. Zostal v rozpakoch. Nevedel, či sa má tešiť, alebo radšej utiecť. Od momentu, keď ho svorka vyhodila, sa s žiadnym vlkom nestretol. Stále sa bál, že ho odvrhnú kvôli jeho sfarbeniu. Nechcel, aby sa mu posmievali. Rozhodol sa, že ich bude len z diaľky pozorovať . Sadol si na kameň a díval sa. Určite bol smutný z toho, že je sám. Ale bol taký silný, že to zvládal a nedával to na sebe vidieť. Po chvíľke sa z hôr ozval silný rev. Ozvena, ktorá sa vracala, bola taká hlasná, že sa triaslo aj ihličie na stromoch. Modrý vlk spozornel. Všimol si, ako sa z hustého lesa valí smerom k svorke vlkov asi trojmetrový rozzúrený grizly. Rozzúrený vletel medzi svorku a veľkými labami začal udierať  okolo seba hlava-nehlava. Vlky lietali vo vzduchu ako jesenné lístie. Strhol sa veľký boj,  v ktorom šlo o život. Vlci sa pokúsili zomknúť a útočiť na grizlyho v skupine, no nepomáhalo to. Bol príliš veľký a silný. Ani celá svorka nedokázala medveďa zastaviť. Čoskoro boli vyčerpaní a dolámaní. Vedeli, že rozzúrenú šelmu už asi nezastavia a stanú sa jeho potravou. Ale mýlili sa. Spoza stromov odrazu pokojným krokom vyliezla ďalšia modro-šedá šelma. Bol to Modrý vlk. Svorka sa zadívala a okamžite spoznali, že ide o modrošedého vlka, ktorého pred rokmi zavrhli kvôli sfarbeniu srsti. Modrý vlk bol pokojný. Postavil sa pred rozzúreného grizlyho a zadíval sa mu priamo do očí. To ho, samozrejme, ešte viac nahnevalo a rozbehol sa priamo na svojho protivníka. Trojmetrová šelma so zubami dlhými aspoň 10 centimetrov sa rútila ako guľa vypálená z kanónu. Modrý vlk však stále zostával pokojný. Keď sa grizly priblížil na pár centimetrov, Modrý vlk vyskočil do výšky asi štyroch metrov a pristál na chrbte rozzúrenej šelmy. Mocnou čeľusťou zovrel jeho hrubú kožušinu za krkom a silným švihom ho prevrátil a hodil o zem. Grizly sa chcel rýchlo postaviť  a pokračovať v boji, ale Modrý vlk ho držal tak pevne, že sa nemohol ani pohnúť. „Dávam ti na výber, grizly. Môžeš odísť alebo ťa celého rozpáram,“ prehovoril mocným, ale pokojným hlasom. Grizly, samozrejme, neváhal. Pozbieral sa zo zeme a utekal späť do lesa.



Modrý vlk vystúpil na kameň, zadíval sa na svorku a povedal: „Odmietli ste ma pre moje sfarbenie srsti, ale ja Vám odpúšťam.“ Celá svorka vlkov bola zahanbená. Začali nariekať  a ospravedlňovať za to, že ho pred rokmi odvrhli. Modrý vlk zliezol z kameňa a vybral sa smerom, odkiaľ prišiel. Vtom ho svorka zastavila: „Počkaj, chceme, aby si sa stal vodcom našej svorky. Vlk sa obzrel, opäť vyliezol na kameň a mohutným hlasom zavýjal. Celej Aljaške bolo jasné, že je tu mocný vlk.

Svorka vlkov odsúdila Modrého vlka kvôli jeho odlišnému sfarbeniu. Napokon zistili, že to bolo veľmi hlúpe rozhodnutie. V živote by sme nemali nikoho posudzovať na základe jeho farby či inej odlišnosti.

Zahraj sa. Nájdi 7 rozdielov:

Nenašiel si všetky rozdiely? Tu je mala nápoveda: vlk má paru z úst, jazva nad pravou labkou, v spodnej časti kamena je presklina navyše, v pozadi pribúdli stromy, v pozadi v ľavo pribúdli vtáci, v ľavej časti pribudol jeden kopec, vlk má jazyk.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Kde žili vlci?

a) na Aljiaške
b) v  Rusku
c) na Antarktíde

 

2. Prečo svorka vylúčila Modrošedého vlka?

a) pre jeho svarbanie
b) lebo nemal rád ryby
c) lebo bol lakomý

 

3. Čo bol prvý úlovok v živote Modrošedého vlka?

a) mamut
b) ryba
c) pizza

 

4. Kto spôsobil jazvy Modrošedému vlkovi?

a) líšky
b) orol
c) medvede a pytliaci

 

5. Kto zaútočil na svorku vlkov?

a) modrošedý vlk
b) ufo
c) medveď grizly

 

6. Kto porazil medveďa grizlyho?

a) modrošedý vlk
b) svorka vlkov
c) puma

 

7. Kto sa stal novým vodcom svorky?

a) porazený grizly
b) pytliaci
c) modrošedý vlk

 

Správne odpovede:
1a, 2a. 3b, 4c, 5c, 6a, 7c

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂