Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží  krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória  uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.

Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich denno-denne. Často ich z brehu pozorovala ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na sneho-bielej labuti.

Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.

Ale nebolo to len o hre. Mala Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute“. Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki  to nadchlo. Hneď vedela ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.

Vytvorila si sneho-biele  šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len listy lekná.

„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri … Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem sa ho na to opýtať,“ povedala si a pristúpila k starcovi. “Dobrý deň ujo, môžem sa Vás na niečo opýtať?“ Starec otočil hlavu a s úsmevom jej odpovedal: „Ahoj! Áno, som samé ucho.“ „Ešte včera tu plávali labute, ale dnes ich nikde nevidím. Neviete, čo sa s nimi stalo?“ opýtala sa. „Poď, sadni si tu vedľa mňa,“ hovoril starec. Viktória sa posadila na lavičku vedľa starca. „Ako vidíš, slnko už skôr zapadá, čo je jasný dôkaz toho, že sa blíži zima. No, a labute by tu len veľmi ťažko prežili. Preto sa vždy pred príchodom zimy všetky stretnú a odletia do teplých krajín. Strávia tam celú zimu a keď sa u nás roztopí sneh, vrátia sa späť,“ vysvetľoval starec.

„Tak teraz už tomu chápem. V zime by tu zamrzli. A na jazere bude ľad, tam by veru plávať nemohli,“ poznamenala Viktória. „Ale prečo potom hádžete kúsky chleba do jazera, keď viete, že labute odleteli do teplých krajín“? zvedavo sa vypytovala.

Starec vystrel ruku a prstom ukázal na jazero: „Pozri sa lepšie na jazero. Vidíš? Plávajú  tam 3 malé labute, ktoré ešte nestihli odletieť, pretože nevedia lietať, a tak ich tu nechali. Odleteli bez nich.“

„To je strašné, čo s nimi bude?“ opýtala sa zhrozená Viktória. „No, niekto by sa o nich mal veru postarať, lebo v zime tu umrznú“ dodal starček.

A malá Viktória dlho neváhala. Vrhla sa do vody a vytiahla všetky 3 mláďaťá. Zabalila ich do svojej mikiny a položila ich do svojho košíka na bicykli. „Tak! A beriem vás domov. Budem sa o vás celú zimu starať. A na jar, keď sa vrátia ostatné labute, vrátim vás späť do jazera.“

Prišla domov a zatvorila sa vo svojej izbe. Jej šikovnej mamine však neušlo podozrivé správanie sa Viktórie. Zaklopala a vstúpila do jej izby. Na zemi videla skrčenú Viktóriu a 3 malé labute, ktoré z jej ruky zobali kúsky chleba. Viktória vyrozprávala mame celý príbeh a prosíkala, nech si ich nechajú. Mama bez zaváhania súhlasila.

Viktória bola nadšená. Z kartónovej krabice im vystrihla vlastný malý domov. Z kúskov starého oblečenia im ušila mäkkú deku a do malej plastovej misky im naliala čistú vodu. Celu zimu mala 3 najlepšie kamarátky. Naučila ich lietať a česala im krásne biele perie.

Tuhá zima sa už blížila k svojmu koncu. Sneh sa strácal a na lúkach a v záhradách začali vykukovať prvé snežienky. Jazero sa roztopilo a vonku zavládlo príjemné jarné teplo. A práve tieto jarné lúče prilákali späť do jazera aj labute. Viktória sa vrátila k jazeru už nie s tromi mláďatami, ale s 3 krásnymi dospelými labuťami.

Labute, ktoré prileteli z teplých krajín si ju pamätali. A až im slzy vyhŕkli po zobákoch, keď videli tri zabudnuté mláďaťa. Neverili, že mohli prežiť tuhú zimu.

Viktória im v jemnej melódii vysvetlila, že sa o nich s radosťou starala. Kŕdeľ labutí bol natešený. Chcel sa jej odvďačiť a tak ju zasypali ďalšou kopu krásnych bielych pierok. Ale to nebolo všetko. Na vrch bielej kopy jej zniesli zlaté vajíčko.  „Prosím, vezmi si naše dary ako symbol našej vďaky.  Nikdy nezabudneme na tvoju pomoc“.

Viktória sa tešila a biele perie so zlatým vajíčkom zaniesla domov svoje mame, ktorá sa tešila z dobrého Viktóriinho činu. A zlaté vajíčko, im určite pomôže opraviť schátralé časti domu. 

Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží  krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória  uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.

Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich denno-denne. Často ich z brehu pozorovala ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na sneho-bielej labuti.

Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.

Ale nebolo to len o hre. Mala Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute“. Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki  to nadchlo. Hneď vedela ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.

Vytvorila si sneho-biele  šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len listy lekná.

„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri … Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem sa ho na to opýtať,“ povedala si a pristúpila k starcovi. “Dobrý deň ujo, môžem sa Vás na niečo opýtať?“ Starec otočil hlavu a s úsmevom jej odpovedal: „Ahoj! Áno, som samé ucho.“ „Ešte včera tu plávali labute, ale dnes ich nikde nevidím. Neviete, čo sa s nimi stalo?“ opýtala sa. „Poď, sadni si tu vedľa mňa,“ hovoril starec. Viktória sa posadila na lavičku vedľa starca. „Ako vidíš, slnko už skôr zapadá, čo je jasný dôkaz toho, že sa blíži zima. No, a labute by tu len veľmi ťažko prežili. Preto sa vždy pred príchodom zimy všetky stretnú a odletia do teplých krajín. Strávia tam celú zimu a keď sa u nás roztopí sneh, vrátia sa späť,“ vysvetľoval starec.

„Tak teraz už tomu chápem. V zime by tu zamrzli. A na jazere bude ľad, tam by veru plávať nemohli,“ poznamenala Viktória. „Ale prečo potom hádžete kúsky chleba do jazera, keď viete, že labute odleteli do teplých krajín“? zvedavo sa vypytovala.

Starec vystrel ruku a prstom ukázal na jazero: „Pozri sa lepšie na jazero. Vidíš? Plávajú  tam 3 malé labute, ktoré ešte nestihli odletieť, pretože nevedia lietať, a tak ich tu nechali. Odleteli bez nich.“

„To je strašné, čo s nimi bude?“ opýtala sa zhrozená Viktória. „No, niekto by sa o nich mal veru postarať, lebo v zime tu umrznú“ dodal starček.

A malá Viktória dlho neváhala. Vrhla sa do vody a vytiahla všetky 3 mláďaťá. Zabalila ich do svojej mikiny a položila ich do svojho košíka na bicykli. „Tak! A beriem vás domov. Budem sa o vás celú zimu starať. A na jar, keď sa vrátia ostatné labute, vrátim vás späť do jazera.“

Prišla domov a zatvorila sa vo svojej izbe. Jej šikovnej mamine však neušlo podozrivé správanie sa Viktórie. Zaklopala a vstúpila do jej izby. Na zemi videla skrčenú Viktóriu a 3 malé labute, ktoré z jej ruky zobali kúsky chleba. Viktória vyrozprávala mame celý príbeh a prosíkala, nech si ich nechajú. Mama bez zaváhania súhlasila.

Viktória bola nadšená. Z kartónovej krabice im vystrihla vlastný malý domov. Z kúskov starého oblečenia im ušila mäkkú deku a do malej plastovej misky im naliala čistú vodu. Celu zimu mala 3 najlepšie kamarátky. Naučila ich lietať a česala im krásne biele perie.

Tuhá zima sa už blížila k svojmu koncu. Sneh sa strácal a na lúkach a v záhradách začali vykukovať prvé snežienky. Jazero sa roztopilo a vonku zavládlo príjemné jarné teplo. A práve tieto jarné lúče prilákali späť do jazera aj labute. Viktória sa vrátila k jazeru už nie s tromi mláďatami, ale s 3 krásnymi dospelými labuťami.

Labute, ktoré prileteli z teplých krajín si ju pamätali. A až im slzy vyhŕkli po zobákoch, keď videli tri zabudnuté mláďaťa. Neverili, že mohli prežiť tuhú zimu.

Viktória im v jemnej melódii vysvetlila, že sa o nich s radosťou starala. Kŕdeľ labutí bol natešený. Chcel sa jej odvďačiť a tak ju zasypali ďalšou kopu krásnych bielych pierok. Ale to nebolo všetko. Na vrch bielej kopy jej zniesli zlaté vajíčko.  „Prosím, vezmi si naše dary ako symbol našej vďaky.  Nikdy nezabudneme na tvoju pomoc“.

Viktória sa tešila a biele perie so zlatým vajíčkom zaniesla domov svoje mame, ktorá sa tešila z dobrého Viktóriinho činu. A zlaté vajíčko, im určite pomôže opraviť schátralé časti domu.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂