Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad, karavan, lenže Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo Vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril,Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil celý karavan sa začal otriasať a krútil sa do okolo, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol.Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karaván smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karaván zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunu zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavánu a prihovorila sa: „Ahoj návštevníci. Vítam Vás v mojom kráľovstve.“ „Ďakujeme, máte to tu naozaj úchvatné,“ prehovorila mama. Kráľovná zabzučala na jednou zo svojich včiel, ktorá jej doniesla malé hrudy sladkého medu. „Nech sa páči, vezmite si náš najlepší produkt a vychutnajte si ho,“ ponúkla kráľovná. Rodina neodmietla, vzala si med, poďakovali sa a nasadli do karavánu. Odchádzali celý natešení. Vyliezli z úľa a po dlhom steble trávy sa spustili na zem. Brodili sa karavanom v hustej tráve, keď tu odrazu otec prudko zabrzdil. Pred nimi bola totiž obria ulita slimáka. Všetci vystúpili a obdivovali slimačiu ulitu. Teda, tá oproti nim bola naozaj veľká. „Aha! Pozrite sa, na ulite sú dvere, zaklopeme,“ hovorí Daniel. A tak aj urobili. Zaklopali. „Klop, klop, klop!“ Dvere saotvorili a vo dverách stal slimák. „Ahoj priatelia, ako Vám pomôžem?“ opýtal sa. Otec mu vysvetlil, že len boli zvedavý, ako to vyzerá v jeho dome. A tak ich slimák pozval dnu na čaj. Rodina sa usadila na malé mäkké pohovky. Hlavý sa im otáčali a obdivovali slimačí dom. Špirálovitý dom bol z vnútra vyzdobený farebnými obrazmi. „To maľujete Vy, tie obrazy?“ opýtala sa mama. „O, áno. Všetky maľujem ja. Keď chodím po lúke či po lese, rád chodím pomaly a vychutnávam si krajinu, ktorú potom kreslím a vytváram tieto obrázky,“ odpovedal slimák. A vzal zopár obrazov zo steny a daroval ich rodine. Veľmi sa potešili, dopili svoj čaj a poďakovali sa. Nasadli do svojho karavánu a pokračovali vo svojej ceste.
Ale strhla sa búrka a na zem začali dopadať gigantické kvapky. Oproti nim boli tie kvapky naozaj veľké. „Musíme sa rýchlo niekde schovať!“ kričal otec a kľučkoval karavanom pomedzi kvapky. „Aha tam! Ten obrovský kopec, schovajme sa v ňom, vidím tam množstvo tunelov, do ktorých môžeme vliezť,“ ukazovala mama. „To nie je kopec, ale mravenisko,“ doplnila Sofia. Naozaj, bolo to veľké mravenisko. Vošli dnu a dlhou chodbou sa dostali až do priestrannej miestnosti. Bolo tam asi milión mravcov, ktorý niečo nosili. Každý z nich mal niečo v rukách. Rodina vystúpila z karavánu a s otvorenými ústami pozorovali pracovitých mravcov. Bol tam hluk, ako na vlakovej stanici. Niektoré mravce kopali nové tunely,ďalšie zhromažďovali potravu na jednu velikánsku kopu a iní zase oddychovali, a takto sa striedali. Tu sa k nim jeden pristavil. Na hlave mal prilbu a v ruke krompáč a lopatu. „Ahoj, nezablúdil iste?“ opýtal sa ich. „My sme sa len chceli schovať pred dažďom“ odpovedá mama. „Skvelé, tak tu máte prilby a krompáče a môžete začať kopať nový tunel.“ Hovorí mravec a vložil im do rúk čakan a na hlavy prilby. Rodina im pomohla s prácou. A keď odchádzali, čakany vrátili mravcom a nasadli do karavánu. Vyšli von z mraveniska a na hlave mali stále mravenčie prilby. Mravec, ktorý bol na stráži im zakričal, nech si prilby nechajú na pamiatku ako darček. Nasadli do karavanu, stačili červený gombík a opäťsa roztočili, začali šľahať farebné záblesky a zväčšili sa do pôvodnej veľkosti.
„Wau, to bol ten najlepší výlet! Nazreli sme do včelieho úľa, do slimačieho domčeka aj do mraveniska!“ Nadšene opisovali svoje zážitky Sofia s Danielom.

Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad, karavan, lenže Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo Vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril,Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil celý karavan sa začal otriasať a krútil sa do okolo, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol.Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karaván smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karaván zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunu zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavánu a prihovorila sa: „Ahoj návštevníci. Vítam Vás v mojom kráľovstve.“ „Ďakujeme, máte to tu naozaj úchvatné,“ prehovorila mama. Kráľovná zabzučala na jednou zo svojich včiel, ktorá jej doniesla malé hrudy sladkého medu. „Nech sa páči, vezmite si náš najlepší produkt a vychutnajte si ho,“ ponúkla kráľovná. Rodina neodmietla, vzala si med, poďakovali sa a nasadli do karavánu. Odchádzali celý natešení. Vyliezli z úľa a po dlhom steble trávy sa spustili na zem. Brodili sa karavanom v hustej tráve, keď tu odrazu otec prudko zabrzdil. Pred nimi bola totiž obria ulita slimáka. Všetci vystúpili a obdivovali slimačiu ulitu. Teda, tá oproti nim bola naozaj veľká. „Aha! Pozrite sa, na ulite sú dvere, zaklopeme,“ hovorí Daniel. A tak aj urobili. Zaklopali. „Klop, klop, klop!“ Dvere saotvorili a vo dverách stal slimák. „Ahoj priatelia, ako Vám pomôžem?“ opýtal sa. Otec mu vysvetlil, že len boli zvedavý, ako to vyzerá v jeho dome. A tak ich slimák pozval dnu na čaj. Rodina sa usadila na malé mäkké pohovky. Hlavý sa im otáčali a obdivovali slimačí dom. Špirálovitý dom bol z vnútra vyzdobený farebnými obrazmi. „To maľujete Vy, tie obrazy?“ opýtala sa mama. „O, áno. Všetky maľujem ja. Keď chodím po lúke či po lese, rád chodím pomaly a vychutnávam si krajinu, ktorú potom kreslím a vytváram tieto obrázky,“ odpovedal slimák. A vzal zopár obrazov zo steny a daroval ich rodine. Veľmi sa potešili, dopili svoj čaj a poďakovali sa. Nasadli do svojho karavánu a pokračovali vo svojej ceste.
Ale strhla sa búrka a na zem začali dopadať gigantické kvapky. Oproti nim boli tie kvapky naozaj veľké. „Musíme sa rýchlo niekde schovať!“ kričal otec a kľučkoval karavanom pomedzi kvapky. „Aha tam! Ten obrovský kopec, schovajme sa v ňom, vidím tam množstvo tunelov, do ktorých môžeme vliezť,“ ukazovala mama. „To nie je kopec, ale mravenisko,“ doplnila Sofia. Naozaj, bolo to veľké mravenisko. Vošli dnu a dlhou chodbou sa dostali až do priestrannej miestnosti. Bolo tam asi milión mravcov, ktorý niečo nosili. Každý z nich mal niečo v rukách. Rodina vystúpila z karavánu a s otvorenými ústami pozorovali pracovitých mravcov. Bol tam hluk, ako na vlakovej stanici. Niektoré mravce kopali nové tunely,ďalšie zhromažďovali potravu na jednu velikánsku kopu a iní zase oddychovali, a takto sa striedali. Tu sa k nim jeden pristavil. Na hlave mal prilbu a v ruke krompáč a lopatu. „Ahoj, nezablúdil iste?“ opýtal sa ich. „My sme sa len chceli schovať pred dažďom“ odpovedá mama. „Skvelé, tak tu máte prilby a krompáče a môžete začať kopať nový tunel.“ Hovorí mravec a vložil im do rúk čakan a na hlavy prilby. Rodina im pomohla s prácou. A keď odchádzali, čakany vrátili mravcom a nasadli do karavánu. Vyšli von z mraveniska a na hlave mali stále mravenčie prilby. Mravec, ktorý bol na stráži im zakričal, nech si prilby nechajú na pamiatku ako darček. Nasadli do karavanu, stačili červený gombík a opäťsa roztočili, začali šľahať farebné záblesky a zväčšili sa do pôvodnej veľkosti.
„Wau, to bol ten najlepší výlet! Nazreli sme do včelieho úľa, do slimačieho domčeka aj do mraveniska!“ Nadšene opisovali svoje zážitky Sofia s Danielom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂