V roku 1930 brázdilo oblohu nad tichým oceánom v denno-dennom intervale maličké prúdové lietadlo. Riadil ho mladý Jack Pilot. Odvážny a hladný po nových zážitkoch objavoval miesta, ktoré pred ním ešte nikto neobjavil. Dá sa povedať, že Jack bol srdcom aj dušou priekopník nových miest.

Často-krát letel ďaleké kilometre od brehu smerom do šíreho oceánu. Na palube vždy viezol aj náhradne kanistre s leteckým benzínom, aby sa dokázal vrátiť späť domov.

Počas slnečných dní bola viditeľnosť  úžasná. Veľká výška poskytovala Jackovi nádherný výhľad na šíry oceán. Horšie to bolo, keď obloha bola zamračená. Jedného dňa letel Jack nad Tichým oceánom medzi hustými mrakmi, z ktorých nepretržite pršalo. Ale nezúfal. Vedel, že každý mrak, má svoj začiatok a koniec. Po dlhom lete konečne opustil zónu mrakov a pred nosom sa mu naskytla jasná obloha. Rozhliadol sa a obzeral sa, kde to vlastne je. Pozrel sa na kompas a skoro mu oči vyleteli. Kompas sa točil stále dookola a vôbec neukazoval na sever. „Hm, čo sa to deje? „ nechápal Jack.  „Musel som zablúdiť“. Pozeral sa sprava doľava, ale nevedel identifikovať svoju polohu. Avšak na pravom boku si na hladine oceánu všimol obrovskú kupolu hustých mrakov. Neváhal a hneď otočil kormidlo k nej.

Ako sa približoval aj obrovská kupola sa zdala ešte väčšia. Dva-krát ju obletel dookola, aby sa uistil, že ide o mraky a nie tvrdú horu. Rozhodol sa vletieť do jej vnútra a preskúmať ju. „Vŕŕŕŕ“ zavrčali motory pod tlakom zatlačenia rýchlostnej páky. Jack prerazil prvú vrstvu mrakov. Nič nevidel, len hustú hmlu. Mraky boli také husté, že sa mu motor lietadla začal upchávať. „Och nie! Ak sa mi upchá motor, havarujem“ vydesil sa. Ale v obrovskej rýchlosti, ktorou sa rútil cez husté mraky už nemohol nič robiť. Motor sa upchal a vrtuľa sa prestala krútiť. Nastalo ticho a lietadlo začalo padať. Jack však zachoval chladnú hlavu a rozhodol sa plachtiť s lietadlom a pomaličky pristáť. Keď prerazil husté mraky pred očami sa mu rozprestrela veľmi divná, ale nádherná krajina. Obrovské živé monštrá lietali vzduchom.  Jack vo svojom denníku napísal „Tie lietajúce monštrá vyzerali ako obrovské veľryby, ibaže lietali vo vzduchu“. Ale teraz musel riešiť dôležitejšiu úlohu. Jeho lietadlo letelo strmhlav dole. Jack bol stále pokojný, otočil kormidlom k hore, ku ktorej sa približoval a chcel skĺznuť po jej strane. Poriadne zaťal zuby a ako sa približoval k hore pomaličky zosadol na jej povrch medzi stromy. Praskanie zlomených konárikov pod kolesami lietadla a svišťanie obrovských listov trávy, ktoré siahali do výšky asi 3 metrov ho dokázali príjemne spomaliť až zastavil. Vystúpil z lietadla a rozhliadol sa: „Pfú, to bolo šťastie, pristál som v bezpečí a lietadlo je celé“. Vzal kameň do ruky a chcel podložiť koleso lietadla. Otočil sa zdvihol kameň a začul škrípanie. Obzrel sa a videl ako sa lietadlo začalo šmýkať dole svahom. Odhodil kameň a rozbehol sa za ním. Len tak-tak sa mu podarilo naskočiť na palubu. Opäť sedel v kokpite a bol v tej istej situácii. Musel zachrániť seba aj lietadlo. Lietadlo sa šmýkalo dole svahom a on musel kľučkovať pomedzi stromy. Krídlami doslova lízal okraje stromov. Ale podarilo sa to. Lietadlom sa zošmyklo až na otvorenú luku v doline, kde sa zastavilo. Vystúpil von, tento-krát spotený od strachu. Stromy tam neboli vysoké, ale nízke s hrubými kmeňmi. Po oblohe lietali obrovské monštrá. „Bzzzzzz“ preletela mu okolo hlavy asi 100 centimetrov dlhá lietajúca ryba. Obloha bola nie modrá, ale ružová. „Wau, to je rozhodne najexotickejšie miesto, aké som kedy navštívil“ šomral si Jack. V tom začali okolo neho svišťať ostré šípy, ktoré sa zapichovali v jeho lietadle. Rozbehol sa preč a na lúke, kde rástla vysoká tráva, vyššia ako on sám sa snažil schovať. Skrčil sa na zem a čakal. Bez toho, aby počul nejaké kroky sa nad jeho hlavou zobrazila postava. Urastený chlap, chlpatý ako gorila s listom previazaným okolo pásu a s lukom v ruke. Dorazili aj ostatní a zviazali Jacka. Zavesili ho na drevenú tyč, na ktorej ho niesli. „Kto ste prečo ma unášate? Potrebujem len opraviť lietadlo“ vysvetľoval Jack. Ale tento kmeň, ktorý obýval záhadnú kupola nepoznal jeho reč, keďže pred tým ešte nikdy nestretli iného človeka.  Viedli ho divočinou, v ktorej rástli tie najbizarnejšie rastliny. Veľmi sa podobali na korále v mori. Jack Pilot vo svojom denníku napísal „Celé to tu vyzeralo ako dno oceána, ale bez vody“.

Kmeň ho doviedol medzi ostatných, kde ho zviazaného zavesili na okraj útesu. Jack sa nebál. Len pozoroval, čo sa deje. Jeho únoscovia, ktorí vyzerali skôr ako opice než ľudia, si posadali do kruhu okolo ohňa. Po krátkej debate, ktorá vyzerala ako posunková reč, sa postavil jeden z nich s obrovskou plutvou prevesenou cez plecia a hlasno zakričal. Ostatní ho nasledovali, skákali a kričali. Podišli k Jackovi Pilotovi a chystali sa ho zhodiť z útesu dole.  Jack sa preľakol a začal sa zviazaný mykať do strán až mu z vrecka vypadol zapaľovač. Zodvihol ho jeden z kmeňa. Najprv ho obzeral a potom sa mu podarilo otočiť gombík. „Búm“! vystrelil malý plamienok. „Óóóó“ zhíkli ostatní a dobehli k zapálenému zapaľovaču. Jacka zatiaľ pohodili na zem a zavolali svojho vodcu s plutvou ryby prehodenou cez plecia. Pozrel sa na plameň a opäť niečo zakričal. Za veľkého kriku vzali Jacka Pilota a chceli ho hodiť do ohňa. Jack, si však zo zeme stihol vziať malý ostrý šíp, ktorým si prerezal lano na nohách a rukách. Kmeň sa napriahol a vyhodil Jacka smerom na oheň. Ten sa však šikovne ohňu vyhol a dal sa na útek. Utekal vysokou trávou späť k svojmu lietadlu. Celý kmeň ho samozrejme začal naháňať a hľadať.  Jack bežal a zakopol o starý vrak lietadla. Zdvihol sa a videl asi 5 vrakov rôznych lietadiel. „Páni! Asi nie som jediný, kto sa tu pokúsil pristať. Lenže títo chudáci sa už zrejme domov nedostali. To sa mne nemôže stať!“. Vtrhol do prvého vraku lietadla, otvoril mu motor a vybral hadicu, ktorú si strčil do vrecka leteckej bundy. Utekal späť k svojmu lietadlu. Keď k nemu dobehol otvoril kryt motora a vymenil upchatú hadičku. Ale v obrovskej tráve už videl bežiaci a kričiaci kmeň, ktorý sa rútil priamo k nemu. Nasadol do lietadla a otáčal kľúčikom. Lietadlo nechcelo naštartovať. Ostré šípy narážali do lietadla. „Prosím, prosím, naštartuj!“ zúfalo prosil Jack. „Vŕŕŕn Vŕŕŕn“ motor naskočil a Jack sa rozbehol po lúke. Pritiahol riadiacu páku k sebe a lietadlo vystrelilo k oblohe. Motor pridal na plný plyn a prerazil hustú vrstvu mrakov, ktorá chránila kupolu. Tento krát to trubička vydržala a neupchala sa. Jack Pilot sa dostal von. Zdvihol lietadlo vysoko k oblakom a namieril si to domov.

Po príchode domov dopísal do svojho denníka: „Veľmi nezvyčajná pologuľa v Tichom oceáne,  ktorú obýva prastarý kmeň ma skoro zhodil do priepasti. Po nájdení môjho zapaľovača zrejme usúdili, že som boh ohňa a chceli ma upáliť. Zapíšem si súradnice kupoly a zostavím tím, pretože na záhadnú pologuľu sa ešte musím vrátiť“, s podpisom Jack Pilot.

V roku 1930 brázdilo oblohu nad tichým oceánom v denno-dennom intervale maličké prúdové lietadlo. Riadil ho mladý Jack Pilot. Odvážny a hladný po nových zážitkoch objavoval miesta, ktoré pred ním ešte nikto neobjavil. Dá sa povedať, že Jack bol srdcom aj dušou priekopník nových miest.

Často-krát letel ďaleké kilometre od brehu smerom do šíreho oceánu. Na palube vždy viezol aj náhradne kanistre s leteckým benzínom, aby sa dokázal vrátiť späť domov.

Počas slnečných dní bola viditeľnosť  úžasná. Veľká výška poskytovala Jackovi nádherný výhľad na šíry oceán. Horšie to bolo, keď obloha bola zamračená. Jedného dňa letel Jack nad Tichým oceánom medzi hustými mrakmi, z ktorých nepretržite pršalo. Ale nezúfal. Vedel, že každý mrak, má svoj začiatok a koniec. Po dlhom lete konečne opustil zónu mrakov a pred nosom sa mu naskytla jasná obloha. Rozhliadol sa a obzeral sa, kde to vlastne je. Pozrel sa na kompas a skoro mu oči vyleteli. Kompas sa točil stále dookola a vôbec neukazoval na sever. „Hm, čo sa to deje? „ nechápal Jack.  „Musel som zablúdiť“. Pozeral sa sprava doľava, ale nevedel identifikovať svoju polohu. Avšak na pravom boku si na hladine oceánu všimol obrovskú kupolu hustých mrakov. Neváhal a hneď otočil kormidlo k nej.

Ako sa približoval aj obrovská kupola sa zdala ešte väčšia. Dva-krát ju obletel dookola, aby sa uistil, že ide o mraky a nie tvrdú horu. Rozhodol sa vletieť do jej vnútra a preskúmať ju. „Vŕŕŕŕ“ zavrčali motory pod tlakom zatlačenia rýchlostnej páky. Jack prerazil prvú vrstvu mrakov. Nič nevidel, len hustú hmlu. Mraky boli také husté, že sa mu motor lietadla začal upchávať. „Och nie! Ak sa mi upchá motor, havarujem“ vydesil sa. Ale v obrovskej rýchlosti, ktorou sa rútil cez husté mraky už nemohol nič robiť. Motor sa upchal a vrtuľa sa prestala krútiť. Nastalo ticho a lietadlo začalo padať. Jack však zachoval chladnú hlavu a rozhodol sa plachtiť s lietadlom a pomaličky pristáť. Keď prerazil husté mraky pred očami sa mu rozprestrela veľmi divná, ale nádherná krajina. Obrovské živé monštrá lietali vzduchom.  Jack vo svojom denníku napísal „Tie lietajúce monštrá vyzerali ako obrovské veľryby, ibaže lietali vo vzduchu“. Ale teraz musel riešiť dôležitejšiu úlohu. Jeho lietadlo letelo strmhlav dole. Jack bol stále pokojný, otočil kormidlom k hore, ku ktorej sa približoval a chcel skĺznuť po jej strane. Poriadne zaťal zuby a ako sa približoval k hore pomaličky zosadol na jej povrch medzi stromy. Praskanie zlomených konárikov pod kolesami lietadla a svišťanie obrovských listov trávy, ktoré siahali do výšky asi 3 metrov ho dokázali príjemne spomaliť až zastavil. Vystúpil z lietadla a rozhliadol sa: „Pfú, to bolo šťastie, pristál som v bezpečí a lietadlo je celé“. Vzal kameň do ruky a chcel podložiť koleso lietadla. Otočil sa zdvihol kameň a začul škrípanie. Obzrel sa a videl ako sa lietadlo začalo šmýkať dole svahom. Odhodil kameň a rozbehol sa za ním. Len tak-tak sa mu podarilo naskočiť na palubu. Opäť sedel v kokpite a bol v tej istej situácii. Musel zachrániť seba aj lietadlo. Lietadlo sa šmýkalo dole svahom a on musel kľučkovať pomedzi stromy. Krídlami doslova lízal okraje stromov. Ale podarilo sa to. Lietadlom sa zošmyklo až na otvorenú luku v doline, kde sa zastavilo. Vystúpil von, tento-krát spotený od strachu. Stromy tam neboli vysoké, ale nízke s hrubými kmeňmi. Po oblohe lietali obrovské monštrá. „Bzzzzzz“ preletela mu okolo hlavy asi 100 centimetrov dlhá lietajúca ryba. Obloha bola nie modrá, ale ružová. „Wau, to je rozhodne najexotickejšie miesto, aké som kedy navštívil“ šomral si Jack. V tom začali okolo neho svišťať ostré šípy, ktoré sa zapichovali v jeho lietadle. Rozbehol sa preč a na lúke, kde rástla vysoká tráva, vyššia ako on sám sa snažil schovať. Skrčil sa na zem a čakal. Bez toho, aby počul nejaké kroky sa nad jeho hlavou zobrazila postava. Urastený chlap, chlpatý ako gorila s listom previazaným okolo pásu a s lukom v ruke. Dorazili aj ostatní a zviazali Jacka. Zavesili ho na drevenú tyč, na ktorej ho niesli. „Kto ste prečo ma unášate? Potrebujem len opraviť lietadlo“ vysvetľoval Jack. Ale tento kmeň, ktorý obýval záhadnú kupola nepoznal jeho reč, keďže pred tým ešte nikdy nestretli iného človeka.  Viedli ho divočinou, v ktorej rástli tie najbizarnejšie rastliny. Veľmi sa podobali na korále v mori. Jack Pilot vo svojom denníku napísal „Celé to tu vyzeralo ako dno oceána, ale bez vody“.

Kmeň ho doviedol medzi ostatných, kde ho zviazaného zavesili na okraj útesu. Jack sa nebál. Len pozoroval, čo sa deje. Jeho únoscovia, ktorí vyzerali skôr ako opice než ľudia, si posadali do kruhu okolo ohňa. Po krátkej debate, ktorá vyzerala ako posunková reč, sa postavil jeden z nich s obrovskou plutvou prevesenou cez plecia a hlasno zakričal. Ostatní ho nasledovali, skákali a kričali. Podišli k Jackovi Pilotovi a chystali sa ho zhodiť z útesu dole.  Jack sa preľakol a začal sa zviazaný mykať do strán až mu z vrecka vypadol zapaľovač. Zodvihol ho jeden z kmeňa. Najprv ho obzeral a potom sa mu podarilo otočiť gombík. „Búm“! vystrelil malý plamienok. „Óóóó“ zhíkli ostatní a dobehli k zapálenému zapaľovaču. Jacka zatiaľ pohodili na zem a zavolali svojho vodcu s plutvou ryby prehodenou cez plecia. Pozrel sa na plameň a opäť niečo zakričal. Za veľkého kriku vzali Jacka Pilota a chceli ho hodiť do ohňa. Jack, si však zo zeme stihol vziať malý ostrý šíp, ktorým si prerezal lano na nohách a rukách. Kmeň sa napriahol a vyhodil Jacka smerom na oheň. Ten sa však šikovne ohňu vyhol a dal sa na útek. Utekal vysokou trávou späť k svojmu lietadlu. Celý kmeň ho samozrejme začal naháňať a hľadať.  Jack bežal a zakopol o starý vrak lietadla. Zdvihol sa a videl asi 5 vrakov rôznych lietadiel. „Páni! Asi nie som jediný, kto sa tu pokúsil pristať. Lenže títo chudáci sa už zrejme domov nedostali. To sa mne nemôže stať!“. Vtrhol do prvého vraku lietadla, otvoril mu motor a vybral hadicu, ktorú si strčil do vrecka leteckej bundy. Utekal späť k svojmu lietadlu. Keď k nemu dobehol otvoril kryt motora a vymenil upchatú hadičku. Ale v obrovskej tráve už videl bežiaci a kričiaci kmeň, ktorý sa rútil priamo k nemu. Nasadol do lietadla a otáčal kľúčikom. Lietadlo nechcelo naštartovať. Ostré šípy narážali do lietadla. „Prosím, prosím, naštartuj!“ zúfalo prosil Jack. „Vŕŕŕn Vŕŕŕn“ motor naskočil a Jack sa rozbehol po lúke. Pritiahol riadiacu páku k sebe a lietadlo vystrelilo k oblohe. Motor pridal na plný plyn a prerazil hustú vrstvu mrakov, ktorá chránila kupolu. Tento krát to trubička vydržala a neupchala sa. Jack Pilot sa dostal von. Zdvihol lietadlo vysoko k oblakom a namieril si to domov.

Po príchode domov dopísal do svojho denníka: „Veľmi nezvyčajná pologuľa v Tichom oceáne,  ktorú obýva prastarý kmeň ma skoro zhodil do priepasti. Po nájdení môjho zapaľovača zrejme usúdili, že som boh ohňa a chceli ma upáliť. Zapíšem si súradnice kupoly a zostavím tím, pretože na záhadnú pologuľu sa ešte musím vrátiť“, s podpisom Jack Pilot.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂