Chlapec bez kompasu

V krásnom mestečku, v ktorom nikto netrpel núdzou, žil chlapec Benjamín so svojimi rodičmi. Bývali vo veľkom a krásnom dome na okraji mesta, s priestrannou záhradou, bazénom a niekoľkými autami.

Obaja rodičia pracovali, a preto sedemročnému Benjamínovi nič nechýbalo. Izbu mal ako malé kráľovstvo preplnené hračkami, v záhrade bazén, trampolínu, preliezačky, hojdačky, šmýkačky… Bolo to jednoducho miesto, kde by sa rozhodne žiadne dieťa nenudilo. Rodičia Benjamína veľmi milovali, keďže bol jedináčik. Dostával množstvo hračiek, chodievali spolu na zábavné výlety a obiehali všetky zábavné parky v okolí. Veľmi ich však trápilo jeho správanie. Nikdy si totiž nič nevážil. Hračky si neupratal, rodičov nepočúval, často sa tváril, že je hluchý, keď naňho volali, a ak nedostal to, na čo si zmyslel, začal sa veľmi hnevať a kričať, ba aj hádzať o zem. Rodičia mali hlavu v smútku. „Benjamínovi nič nechýba, dali sme mu všetko, a on si nič z toho neváži,“ nariekala zúfala mamička. „Neustále mu dohovárame, prosíme ho, ale nič nezaberá,“ skonštatoval otec so zlomeným hlasom.

Jedného dňa si Benjamín zažiadal výlet do najúžasnejšieho zábavného parku na svete. Ten sa rozprestieral neďaleko mesta, hneď vedľa hustého lesa. Keďže rodičia Benjamína milovali a mysleli si, že tento výlet ich synček konečne ocení, prikývli. Nasledujúci deň sa vychystali, posadali do auta a vyrazili. Cesta trvala asi hodinku. Benjamín trávil čas hraním hier na hracej konzole a ignoroval svojich rodičov, ktorí sa zúfalo snažili so synom rozprávať alebo si cestu spríjemniť spievaním. Onedlho dorazili do svojho cieľa a pred ich očami sa vynoril ten najväčší zábavný park, aký si len viete predstaviť. Benjamín vyletel z auta ako strela, strmhlav sa rútil priamo k bráne, a kľučkoval medzi autami. Rodičia si mohli hlasivky vykričať, no Benjamín sa ani neobzrel. Po vstupe do zábavného parku začal chlapec striedať jeden kolotoč za druhým, prebiehal z atrakcie na atrakciu a hádzal do seba hory sladkostí. Napokon sa celý natešený zastavil pred najväčším kolotočom v parku Rocket, ktorý siahal asi až k oblohe a mohutný bol ako celý ich dom. Benjamín začal žobroniť: „Ja chcem ísť na tento kolotoč, ja chcem!“A tak rodičom nezostávalo im nič iné, len pojašenému synovi vyhovieť. Kúpili lístok a Benjamín už aj sedel v kabíne kolotoča. Spustilo sa odpočítavanie. 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1 …Buuuum! Kabína kolotoča Rocket vystrelila raketovou rýchlosťou a jazda sa začala. Krik a radosť detí sa ozývali celým zábavným parkom. Po niekoľkých sekundách sa však ozvalo mocné prasknutie, jednoducho rana ako z dela. Kabína, v ktorej sedel Benjamín, sa odtrhla a letela ako strela cez celý park, keď si to zrazu namierila do hustého lesa, ktorý ho obkolesoval.

Kabína sa po dlhom lete napokon zastavila najprv v korunách stromov a potom zosadla uprostred lesa pod vysokým smrekom. Šokovaný Benjamín vyliezol z kabíny. Akoby zázrakom sa mu nič nestalo. Otriasol sa. „Zopár malých škrabancov, hm, to nič nie je,“ zašomral si. „Ale jazda to bola perfektná!“ skríkol. Hneď, ako to vyslovil, obzrel sa okolo seba  a uvedomil, že je sám uprostred hustého lesa. „Haló, pomóc! Je tu niekto?“ zvolal zdesene, ale z lesa sa ozýval len šum vetra. Benjamín neváhal a bezhlavo sa rozbehol lesom, nevedel ani kam vlastne uteká, ale bol taký vystrašený, že nevedel prestať. So slzami  v očiach a strachom, sadol si pod strom a schúlil sa do klbka. Les zaplavila čierno-čierna tma. Prišla noc.

Zbehli sa aj mraky, keď tu zrazu trikrát zaznel hrom a spustil sa dážď. Uzimený, mokrý, hladný, vystrašený Benjamín sedel opretý o strom a spomínal, ako mu s jeho rodičmi bolo super, keď sa oňho starali. „Och, ako mi len bolo dobre, keď mi mama pripravila teplú večeru, nachystala horúci kúpeľ a priniesla hrejivé pyžamo,“ tichým hlasom spomínal. „Otec mi čítal rozprávku na dobrú noc, aby som sa nebál. A kto mi tu pomôže prekonať strach?“Spomedzi stromov sa ozýval šuchotanie, cval zveri a cvrkotanie cvrčkov. Obyvatelia lesa, totiž milujú nočný život. Benjamína sa zmocnil ešte väčší strach a hrôza. „Ach! Čo by som len dal za to, aby som mohol byť doma so svojimi rodičmi,“ kričal so slzami v očiach. „Aj hračky by som si upratal, aj za dobrú večeru by som srdečne poďakoval, aj mame by som pomohol povysávať, aj by som poslúchol a urobil, čo mi prikážu!“ nariekal.  „Keby som aspoň mal kompas. Mohol by som ho použiť, ako ma naučil môj otec, a dostať sa domov.“

Ako tak zúfalo sedel a uvedomoval si, ako si nevážil svojich rodičov a všetko, čo dostal, zazrel v diaľke v hustej tme malé lietajúce svetielko. Bola to malá svätojánska muška, ktorá v lese pomáhala zblúdeným nájsť správnu cestu. Muška sa priblížila k Benjamínovi a zastala mu rovno pred nosom.  „Prosím ťa, ukáž mi cestu domov,“ prosil Benjamín. Svätojánska muška veľmi tichým a pokojným hláskom odvetila“ „V poriadku, ukážem ti, kadiaľ ísť. Ale musíš mi sľúbiť jednu vec, ktorú aj dodržíš.“ „Jasné, jasné! Sľubujem, že už budem počúvať svojich rodičov a všetko, čo pre mňa robia si budem vážiť,“ sľuboval natešený Benjamín. Vtom svätojánska muška vzlietla a pustila sa do hustého lesa. Benjamín sa za ňou okamžite rozbehol.

Netrvalo dlho a opäť uvidel žiarivé svetla zábavného parku. Behom vyletel  z hustého lesa a svätojánskej muške poďakoval. Vtom začul krik svojej mamy „Benjamín!“Keď sa otočil  a videl svojich rodičov, ako ho spolu s policajtmi hľadajú, po tvári sa mu rozlial široký úsmev. „Mama! Tato!“ zavolal hlasno. Dobehol k nim a navzájom sa šli rozpučiť od radosti, že sú opäť spolu. Benjamín si spomenul na sľub, čo dal svätojánskej muške, ktorá mu ukázala cestu  k zábavnému parku a okamžite ho začal plniť: „Mama, tato! Ďakujem, že sa o mňa tak skvelo staráte. Sľubujem, že už si budem všetko vážiť, že vás budem poslúchať  a aj povysávať pomôžem!“.

Benjamínovým rodičom až oči zasvietili, keď počuli tieto slová, a veľmi skromne, ale s nadšením povedali: „Sme radi, že sme ťa našli.“ Všetci spolu odišli domov a od tých čias Benjamín svoj sľub dodržiava.

V krásnom mestečku, v ktorom nikto netrpel núdzou, žil chlapec Benjamín so svojimi rodičmi. Bývali vo veľkom a krásnom dome na okraji mesta, s priestrannou záhradou, bazénom a niekoľkými autami.

Obaja rodičia pracovali, a preto sedemročnému Benjamínovi nič nechýbalo. Izbu mal ako malé kráľovstvo preplnené hračkami, v záhrade bazén, trampolínu, preliezačky, hojdačky, šmýkačky… Bolo to jednoducho miesto, kde by sa rozhodne žiadne dieťa nenudilo. Rodičia Benjamína veľmi milovali, keďže bol jedináčik. Dostával množstvo hračiek, chodievali spolu na zábavné výlety a obiehali všetky zábavné parky v okolí. Veľmi ich však trápilo jeho správanie. Nikdy si totiž nič nevážil. Hračky si neupratal, rodičov nepočúval, často sa tváril, že je hluchý, keď naňho volali, a ak nedostal to, na čo si zmyslel, začal sa veľmi hnevať a kričať, ba aj hádzať o zem. Rodičia mali hlavu v smútku. „Benjamínovi nič nechýba, dali sme mu všetko, a on si nič z toho neváži,“ nariekala zúfala mamička. „Neustále mu dohovárame, prosíme ho, ale nič nezaberá,“ skonštatoval otec so zlomeným hlasom.

Jedného dňa si Benjamín zažiadal výlet do najúžasnejšieho zábavného parku na svete. Ten sa rozprestieral neďaleko mesta, hneď vedľa hustého lesa. Keďže rodičia Benjamína milovali a mysleli si, že tento výlet ich synček konečne ocení, prikývli. Nasledujúci deň sa vychystali, posadali do auta a vyrazili. Cesta trvala asi hodinku. Benjamín trávil čas hraním hier na hracej konzole a ignoroval svojich rodičov, ktorí sa zúfalo snažili so synom rozprávať alebo si cestu spríjemniť spievaním. Onedlho dorazili do svojho cieľa a pred ich očami sa vynoril ten najväčší zábavný park, aký si len viete predstaviť. Benjamín vyletel z auta ako strela, strmhlav sa rútil priamo k bráne, a kľučkoval medzi autami. Rodičia si mohli hlasivky vykričať, no Benjamín sa ani neobzrel. Po vstupe do zábavného parku začal chlapec striedať jeden kolotoč za druhým, prebiehal z atrakcie na atrakciu a hádzal do seba hory sladkostí. Napokon sa celý natešený zastavil pred najväčším kolotočom v parku Rocket, ktorý siahal asi až k oblohe a mohutný bol ako celý ich dom. Benjamín začal žobroniť: „Ja chcem ísť na tento kolotoč, ja chcem!“A tak rodičom nezostávalo im nič iné, len pojašenému synovi vyhovieť. Kúpili lístok a Benjamín už aj sedel v kabíne kolotoča. Spustilo sa odpočítavanie. 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1 …Buuuum! Kabína kolotoča Rocket vystrelila raketovou rýchlosťou a jazda sa začala. Krik a radosť detí sa ozývali celým zábavným parkom. Po niekoľkých sekundách sa však ozvalo mocné prasknutie, jednoducho rana ako z dela. Kabína, v ktorej sedel Benjamín, sa odtrhla a letela ako strela cez celý park, keď si to zrazu namierila do hustého lesa, ktorý ho obkolesoval.

Kabína sa po dlhom lete napokon zastavila najprv v korunách stromov a potom zosadla uprostred lesa pod vysokým smrekom. Šokovaný Benjamín vyliezol z kabíny. Akoby zázrakom sa mu nič nestalo. Otriasol sa. „Zopár malých škrabancov, hm, to nič nie je,“ zašomral si. „Ale jazda to bola perfektná!“ skríkol. Hneď, ako to vyslovil, obzrel sa okolo seba  a uvedomil, že je sám uprostred hustého lesa. „Haló, pomóc! Je tu niekto?“ zvolal zdesene, ale z lesa sa ozýval len šum vetra. Benjamín neváhal a bezhlavo sa rozbehol lesom, nevedel ani kam vlastne uteká, ale bol taký vystrašený, že nevedel prestať. So slzami  v očiach a strachom, sadol si pod strom a schúlil sa do klbka. Les zaplavila čierno-čierna tma. Prišla noc.

Zbehli sa aj mraky, keď tu zrazu trikrát zaznel hrom a spustil sa dážď. Uzimený, mokrý, hladný, vystrašený Benjamín sedel opretý o strom a spomínal, ako mu s jeho rodičmi bolo super, keď sa oňho starali. „Och, ako mi len bolo dobre, keď mi mama pripravila teplú večeru, nachystala horúci kúpeľ a priniesla hrejivé pyžamo,“ tichým hlasom spomínal. „Otec mi čítal rozprávku na dobrú noc, aby som sa nebál. A kto mi tu pomôže prekonať strach?“Spomedzi stromov sa ozýval šuchotanie, cval zveri a cvrkotanie cvrčkov. Obyvatelia lesa, totiž milujú nočný život. Benjamína sa zmocnil ešte väčší strach a hrôza. „Ach! Čo by som len dal za to, aby som mohol byť doma so svojimi rodičmi,“ kričal so slzami v očiach. „Aj hračky by som si upratal, aj za dobrú večeru by som srdečne poďakoval, aj mame by som pomohol povysávať, aj by som poslúchol a urobil, čo mi prikážu!“ nariekal.  „Keby som aspoň mal kompas. Mohol by som ho použiť, ako ma naučil môj otec, a dostať sa domov.“

Ako tak zúfalo sedel a uvedomoval si, ako si nevážil svojich rodičov a všetko, čo dostal, zazrel v diaľke v hustej tme malé lietajúce svetielko. Bola to malá svätojánska muška, ktorá v lese pomáhala zblúdeným nájsť správnu cestu. Muška sa priblížila k Benjamínovi a zastala mu rovno pred nosom.  „Prosím ťa, ukáž mi cestu domov,“ prosil Benjamín. Svätojánska muška veľmi tichým a pokojným hláskom odvetila“ „V poriadku, ukážem ti, kadiaľ ísť. Ale musíš mi sľúbiť jednu vec, ktorú aj dodržíš.“ „Jasné, jasné! Sľubujem, že už budem počúvať svojich rodičov a všetko, čo pre mňa robia si budem vážiť,“ sľuboval natešený Benjamín. Vtom svätojánska muška vzlietla a pustila sa do hustého lesa. Benjamín sa za ňou okamžite rozbehol.

Netrvalo dlho a opäť uvidel žiarivé svetla zábavného parku. Behom vyletel  z hustého lesa a svätojánskej muške poďakoval. Vtom začul krik svojej mamy „Benjamín!“Keď sa otočil  a videl svojich rodičov, ako ho spolu s policajtmi hľadajú, po tvári sa mu rozlial široký úsmev. „Mama! Tato!“ zavolal hlasno. Dobehol k nim a navzájom sa šli rozpučiť od radosti, že sú opäť spolu. Benjamín si spomenul na sľub, čo dal svätojánskej muške, ktorá mu ukázala cestu  k zábavnému parku a okamžite ho začal plniť: „Mama, tato! Ďakujem, že sa o mňa tak skvelo staráte. Sľubujem, že už si budem všetko vážiť, že vás budem poslúchať  a aj povysávať pomôžem!“.

Benjamínovým rodičom až oči zasvietili, keď počuli tieto slová, a veľmi skromne, ale s nadšením povedali: „Sme radi, že sme ťa našli.“ Všetci spolu odišli domov a od tých čias Benjamín svoj sľub dodržiava.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂