Chrobák Bobo

V strope, v starom dome je malá štrbina. Nenápadná, ale dosť veľká pre malý domček. A kto v ňom žije? Jeden odvážny tvor. Vlastne je to viac dobrodruh, ako odvážlivec. Miluje objavovanie nových miest a starý dom je plný zákutí, ktoré treba preskúmať.

Ráno, keď slnko prenikne cez sklo chátrajúcich okien, jeho lúče sa odrazia priamo do štrbiny v strope. Zo štrbiny sa ozve zívanie a následne drobné šuchotanie. Z diery vylezú malé tykadla a za nimi zvyšok tela. Je to chrobák Bobo, ktorý práve vstal a opustil svoj skromný domček, aby si našiel niečo pod zub.
Preliezol do špajze, kde sa vždy niečo chutne nájde aj pre obyčajného chrobáka. Hneď potom, ako si pochutil na starej kocke syra, presunul sa Bobo do kúpeľne, kde zo stropu kvapkala voda do starého vedra, ktorý ležal na poličke hneď vedľa umývadla. Chrobák Bobo si umyl celú tvár a poriadne sa natiahol. Jeho deň plný objavovania sa mohol začať.

Lenže, tento deň sa nezačal práve podľa jeho predstáv. Nechtiac zakopol, keď sa chcel vrátiť do špajze a zhodil malú fľaštičku s voňavkou, ktorá narazila do zubnej pasty, ta následne prevrátila lak na vlasy a ten zase zhodil zubnú pasta a tá zhodila šampón a ten padol do vedra s vodou, ktorý sa prevrátil. Jeho voda sa vyliala priamo do umývadla a stiahla so sebou aj chrobáka Boba.

Vystrašený pohľad z Bobových očí bol desivý. Voda ho spláchla rovno do kanála.
Nasledoval tvrdý pád cez tmavé trúbky. Padal a udieral sa o všetky strany potrubia.

„Och! Au! Jáj! Toto určite neprežijem!“ Kričal vystrašený Bobo. Po chvíľke dopadol do kaluže v kanáli. Pomaly sa zviechal zo zeme a najskôr sa zaradoval: „Fantázia! Ja žijem!“. Potom sa rozhliadol okolo seba. Všade boli odpadky a neznesiteľný zápach. Samozrejme, veď bol v kanáli.

Postavil sa na nohy a nemal ani tušenia, kde sa nachádza a ako sa vráti späť do svojho domčeka. Nezostávalo mu nič iné, len sa vydať jedným z dvoch smerov. A tak sa rozbehol prvým, ktorý ho napadol.
Chvíľu kráčal, potom bežal až nakoniec, prišiel k vodopádu. Cesta sa tam končila a jediný smer, kam mohol ísť, ak sa nechcel vrátiť späť, bola cesta dole vodopádom. „Musím ísť ďalej! Späť tmavým kanálom už nepôjdem!“ Šomral si nahlas. „Radšej skočím do tohto vodopádu!“

Napočítal do tri a skočil. Kanál ho opäť unášal do neznáma až ho vypľul v pokojne stojace vode. Stále bola plná odpadkov, ale aspoň bola pokojná.

Chrobák Bobo sa vynoril spod vody a zhlboka sa nadýchol. Potom sa obzrel okolo seba a bol veľmi prekvapený. „Ja neverím vlastným očiam!“ hovoril si. „Zomrel som? Alebo sa mi to len sníva?“ čudoval sa. Díval sa na obrovské mesto, ktoré bolo ukryte v strede toho najhlbšieho kanála. Bolo to mesta chrobákov.
Bobo doplával na breh a posadil sa na múrik. Okolo neho sa premávali chrobáky. Veľkí, malí, normálni, čudní aj zvláštni. Bolo to skutočné mesto plné ruchu a bolo z neho cítiť nové dobrodružstvo.

Po chvíľke zmätenia k nemu pristúpil chrobák menom Max. Bol to obchodník a na predmestí mal skromný stánok s malými kúskami jedla, ktoré priplávali kanálom. Bobo sa s nim spriatelil a vyrozprával mu svoj príbeh, ako sa ocitol v kanáli. S Maxom si rozumeli a on mu ukázal celé mesto. Boba však najviac zarazilo to, s čím mesto a jeho obyvatelia museli zápasiť. Boli to obrovské pavúky, ktoré pravidelne navštevovali mesto a trápili všetkých chrobákov. Každý deň, keď začal zvoniť veľký zvon, bol to jasný signál, že sa blížia pavúky a cele mesto sa skrylo. Chrobáci žili v neustálom strachu a nevedeli, ako sa ubrániť.

Aj v tento deň sa ulicami mesta opäť rozozvučal hlas veľkého medeného zvonu, ktorý dával znamenie, aby sa všetci schovali.

Bobo, hoci bol malý, mal veľké srdce a odhodlanie. Rozhodol sa, že musí niečo urobiť, aby pomohol svojim novým priateľom. Spomenul si na veci z domu, kde býval – vedel, že ľudia mali rôzne prostriedky proti pavúkom. Povedal si, že musí ísť na nebezpečnú cestu späť do starého domu a nájsť niečo, čo by pavúkov odohnalo.

Cesta kanálmi bola plná nástrah a nebezpečenstiev, ale Bobo spolu s Maxom sa nevzdávali. Prechádzali tmavými chodbami, prekračovali kaluže a vyhýbali sa nebezpečným prekážkam. Po dlhom a únavnom putovaní sa nakoniec dostali do starého domu, v ktorom Bobo mal svoju štrbinu. Tam v kúpeľni našli fľašu s postrekom proti pavúkom. Bola to presne tá vec, ktorú potrebovali. S veľkou námahou ju vzali a vyrazil späť do podzemného mesta.

Keď dorazili, mesto bolo v panike. Pavúky práve plánovali ďalší útok. Bobo bez váhania začal používať postrek. Pavúky, ktoré sa priblížili, rýchlo pochopili, že tentokrát narazili na silného protivníka. Postrek ich zahnal a oni postupne začali ustupovať až sa napokon úplne stratili.

Chrobáci boli nadšení. Oslavovali Bobov návrat a jeho odvážny čin. Bolo to ako zázrak, ich mesto bolo zachránené. Bobo sa stal hrdinom a všetci ho začali milovať a obdivovať. Pavúky sa už viac neodvážili k mestu chrobákov ani len priblížiť.

Celé mesto pozvalo Boba, aby zostal žiť v podzemnom meste navždy spolu s nimi.
Chrobák Bobo prijal ich ponuku a od tej doby žil šťastne medzi svojimi novými priateľmi. Každý deň pomáhal zlepšovať mesto a zabezpečovať, aby bolo vždy bezpečné pred hrozbami. Jeho odvaha a odhodlanie sa stali legendou, ktorú si chrobáci rozprávali z generácie na generáciu.

Mesto pod zemou opäť rozkvitalo. Chrobáci sa znovu pustili do svojej práce bez obáv z útokov pavúkov. Bobo našiel svoje miesto medzi nimi a cítil sa ako doma. Pomáhal budovať nové domy, opravovať staré a každý deň prispieval svojimi nápadmi k lepšiemu životu v meste.