Herobot

V jednej detskej izbe na poličke pod oknom stál malý plastový robot spolu s niekoľkými ostatnými hračkami. Vedľa neho boli uložené autíčka, bagre, kocky, knihy, vojačikovia a plno iných hračiek. Dole na podlahe pod policou bola hromada lega vo veľkej priesvitnej škatuli a niekoľko zaparkovaných veľkých áut od miešačky až po požiarnické vozidlo. V strede izby stojí stôl a pri dverách je posteľ, v ktorej spáva chlapec menom Boris. Izba a všetky tieto hračky sú jeho.

Na každý sviatok dostal Boris novú hračku. A rovnaké to bolo aj na jeho siedmych narodeninách. Z krabičky zabalenej v darčekovom papieri si vytiahol novú lego stavebnicu. Bolo to malé lego-mestečko. Boris z neho vytiahol všetky kocky, postavičky a vysypal ich na zem. Ale jednu postavičku postavil na stôl v strede izby. Bola to nádherná ženská postavička, oblečená v ružových šatách, tvár mala milú a nádherne čokoládovo-hnedú. Malý robot na vrchu police pod oknom si ju hneď všimol. Jeho malé plastové srdce poskočilo od radosti. Nemyslel na nič iné len na to, kedy príde noc. Vtedy totiž všetky hračky ožijú a začína sa ich život. Hneď ako mesačný lúč prejde oknom Borisovej izby, nastane veľká zábava.

Boris sa už navliekol do pyžama, vyčistil si zuby a ľahol si do postele. Po dlhom dni rýchlo zaspal a mesačné lúče osvetlili jeho izbu. Okamžite sa začali diať magické veci. Hračky začali zliezať z políc, autá začali jazdiť po izbe, ale samozrejme v tichosti, aby Borisa neprebudili. Vojaci na poličke sa pustili do svojej tradičnej misie. Pobehovali po izbe a hrali sa na záchranárov. Ale malý robot zostal hore na poličke. Stál tam a jeho pohľad bol upriamený na krásnu lego postavičku, ktorá priam žiarila na stole v strede izby. Nádherná čokoládová dáma si ho však nevšimla a venovala sa svojej činnosti. Spolu s ostatnými postavičkami skladali z kociek nové auto, na ktorom sa chceli vydať na expedíciu po izbe. Ale dvere na izbe jemne zaškrípali a dnu vbehol Borisov pes. Malý Yorkshire, ktorý sa hneď vrhol na stôl a schmatol do papule malú čokoládovú krásku a vybehol z izby von.

Ostatné lego postavičky zostali v šoku, nevedeli čo majú robiť. Robot, ktorý stál na vrchu poličky a bol malou krásnou dámou ohromený, zareagoval okamžite. „Musím ju zachrániť skôr ako opäť vyjde slnko!“ zašomral si a začal konať. Zo svojej mechanickej ruky vystrelil lano, spustil ho po poličke a zliezol dole. Poskakoval zo strany na stranu ako malý mechanický robot. Vyšiel z izby von a vybral sa za Yorshirom. Ostatné hračky za ním kričali, aby neopúšťal izbu. Báli sa. Ale on nie. Bol odvážny a statočný. Prišiel ku schodisku a zhora sledoval psa. V papuli stále niesol postavičku, ktorá statočnému robotovi rozohriala jeho plastové srdce. Yorkshire cez malé dvierka vyskočil von. „Och, nie! Odišiel z domu!“ povedal robot a začal zliezať po schodoch dole. Dostal sa až k dverám, cez ktoré tiež vybehol von. Na záhrade bola tma, len mesiac osvetľoval tmavé okolie. Potom si robot všimol psa, ako zahrabáva niečo do zeme pod starým gaštanom. „Určite ju tam chce schovať! Musím ju zachrániť.“ Bol nabudený a odhodlaný. Brodil sa trávou smerom k starému gaštanu. Keď tam stihol doraziť, malý Yorkshire sa už vrátil do domu. „Kde to len hrabal? Kde to len bolo?“ prehľadával okolie malý robot. Potom si všimol čerstvo rozhrabanú zem. „To musí byť toto miesto!“ vykríkol a svojou mechanickou rukou začal kopať. Odhrabával zem a bol rozhodnutý neprestať, pokiaľ ju nenájde. Až napokon sa spod zeme začala vyhrabávať postava. Hlasno si odkašľala a posadila sa. „Našiel som ťa! A si v poriadku!“ radoval sa malý plastový robot. Čokoládová lego kráska zodvihla hlavu a pozrela sa naňho. „Kto si? A prečo si ma vlastne zachránil? Myslela som si, že ma tu už nikto nenájde. Ďakujem ti!“ Robot sa zahanbil. Cítil sa trápne povedať jej pravdu. „Prečo mlčíš?“ opýtala sa lego postavička. Robot začal koktať. „Ja… ja… ja som si ťa všimol už od momentu, kedy ťa Boris vyložil zo škatule na stôl. A… a… a… tvoja krása ma ohromila natoľko, že keď som videl, ako ťa Yorkshire vyniesol z izby, bol som rozhodnutý zachrániť ťa!“ Čokoládovo-hnedá krása sa postavila, oprášila od zeminy a pristúpila k robotovi. „To bolo veľmi odvážne a hrdinské. Ďakujem!“ a pobozkala ho na líce. „A mimochodom, volám sa Pinky.“ Robotovi sa až prekrížili oči. A opäť začal koktať. „No, musíme… sa… sa… rýchlo dostať späť do izby, lebo čoskoro vyjde slnko a mesiac zapadne.“ Chytili sa za ruky a cez trávu prebehli k dverám. Lenže tie boli zaseknuté a nevedeli ich stlačiť dovnútra. Zasekli sa. Yorkshire v nich totiž nechal pohodený konárik, ktorý dvere zablokoval. „Och, nie! Tieto dvierka sú zaseknuté. Nedokážem ich otvoriť. Musíme nájsť inú cestu dovnútra. Poď, mám plán,“ povedal robot a vzal legovú Pinky za ruku. Prišli pod okno Borisovej izby a zo svojej mechanickej ruky vytasil lano. „Bum!“ …