Kúzelný karaván

Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad. Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej, deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ Otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm, tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril, Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil, celý karavan sa začal otriasať a krútil sa dookola, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol. Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci, pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karavan smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karavan zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunou zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavanu a prihovorila sa: „Ahoj, návštevníci. Vítam Vás v mojom …