Audio rozprávka

Predstav si niečo krásne. Niečo naozaj veľmi pekne, čo sa ti najviac páči. Už myslíš, na niečo krásne? Presne takto krásna je princezná Cassia. Ale krása nie je to jediné, čo ju zdobí. Je tiež veľmi múdra a statočná.

Princezná Cassia nosí dlhé škoricové zlaté šaty, ktoré sa trblietajú na celé jej kráľovstvo. Vlasy jej vejú v škoricovej farbe, a jej škoricovo hnedé oči sú sladké, až na zjedenie. Prečo toľko škoricovej farby v takto krásnej princeznej? Nie je to náhoda. Princezná Cassia je z polovice človek a z polovice škoricová vila. V ruke nosí malú paličku ukončenú hviezdou, z ktorej rozprašuje kúzelný sladký prášok škoricu. Veru, kto je v jej blízkosti, ten si pomaškrtí. A presne takto sladko si spolu s princeznou žijú malý škriatkovia. Poviem vám najprv niečo o zámku v ktorom žili. „Mňam.“ To je asi najpresnejší opis zámku. „Mňam.“Ak by ste z poza obláčika vykukli na princeznin zámok, určite by ste sa zalizovali. Celý zámok bol totiž postavený zo sladkej škorice. Princezná Cassia si zámok sama navrhla, stavebné škoricové kocky si tiež sama vytvorila. A 16 škriatkov jej pomáhalo tento sladký zámok postaviť. Samozrejme, sa pri ich práci nejaké tie škorocové tehly stratili. Ani vám nemusím hovoriť kde zmizli. Samozrejme, že si na nich pochutnávali škriatkovia, ale nečudo, boli to veru sladké škoričáky. A odkiaľ boli škriatkovia, ktorí pre Cassiu pracovali? Teda neboli to jej poddaní, ale jej priatelia. Princezná ich totiž zachránila, keď im ich skromný príbytok zničila zlá čarodejnica Calypso. Princezná sa dva krát ohnala škoricovou paličkou a uväznila čarodejnicu do škoricového sarkofágu. Hádam tam je ešte dodnes a neutiekla. Odvtedy si 16-sti škriatkovia obľúbili princeznú a jej sladkosť, a rozhodli sa jej odmeniť tým, že jej postavia zámkom. Ale princezná Cassia si škriatkov tiež obľúbila, a tak spolu žijú vo voňavom zámku. Veru dobre im je. Ibaže, k princezné by sa hodil aj princ, ale ona žiadneho nemá. Nevadí. Nejaký sa raz musí nájsť. Zámok sa vypínal v slnečnom údolí, kde vládol pokoj a mier. Až do dňa, kedy sa škriatok Stef vrátil z obhliadky lesa celý vydesený. Ledva lapal po dychu, nevedel ani hovoriť. „Prince…. Prince… Princezná!“ zadychčaný volal. „Musím vám niečo súrne povedať.“ Cassia pristúpila ku Stefovi a podala mu ruku. „Čože ťa, tak vydesilo môj milý?“ pýta sa. „Tam…tam..tam vonku. Videl som stopy veľké ako 16 škriatkov po kope. Nie nie. Stopy boli veľké asi ako 32 škriatkov po kope“ vyplašeným hlasom a hrôzou v očiach vysvetľoval. Princezná Cassia sa postavila a dobehla k oknu. Dívala sa von. „Si si istý tým čo si videl Stef?“ opýtala sa. „Áno, určite“ kričí Stef. Princezná Cassia sa otočila smerom k svojim škriatkom a hovorila: „priatelia, to musia byť stopy obrov. Som o tom presvedčená. Keď som bola malá, mojich rodičov mi uniesli obri, ktorí žijú na vrchole veľkej sopky niekde na rovníku. Mojich rodičov som od vtedy už nikdy nevidela. Obri milovali škoricové dobroty, preto ich uniesli. Určite si prídu aj pre mňa“ vysvetľovala. „Neboj sa princezná, my ťa nedáme“ vykrikovali statoční škriatkovia. „Hluoačikovia moji, ste zlatí, ale sami proti obrom nič nezmôžete“. A len čo to odpovedala ozvalo sa ohromné ručanie. Plamene sviečok v lampášikoch na stenách sa kmitali, ledva sa plamienok udržal. Boli to obri. Kričali na plné hrdlo. Asi preto, že sa tešili, že konečne našli Cassin zámok. „Rýchlo princezná, choďte sa schovať do svojej komnaty a my sa o nich postaráme“ hrdinský kričali škriatkovia. „Rozhodne nie! Budem pritom obrom bojovať!“ odhodlane vykríkla princezná. Ná zámku všetci zaujali svoje pozície. Z hradných múrov zámku strieľali z katapultov veľké škoricové gule. Tie narážali do rozbehnutých obrov. Ale nezastavilo ich to. Princezná mávala paličkou a posielala na obrov veľké škorocové lana, ktoré ich zväzovali. Avšak, aj z tých sa vedeli obri dostať. Napokon, dobehli až k zámku. Silnými údermi prerazili brány a vbehli na hradný zámok. Princezná pohotovo zareagovala a predstúpila pred nich. „Viem prečo ste prišli. Chcete mňa. Tak si ma vezmite, ale mojim škriatkov neubližujte“ hrdinským postojom sa Cassia vzdávala. Jeden z obrov natiahol svoju obrovskú ruku, chytil princeznú a hodil ju do vreca na svojom pleci. Natešení obri opustili zámok. Škriatkovia boli bezmocní. Nevedeli ako premôcť obrov. Obri vzali princeznú do svojho nie príliš pohodlného domova v sopečnom krátery. Zatvorili ju do klietky a zavesili na strop. Cassia nevyronila ani jednu slzu. Nebála sa. Zostávala statočná. Posadila sa v rohu klietky a premýšľala. „Cssss, cssss“ zaćalo sa ozyvať zo susednej klietky, ktorá bola celá pohltená v tme. „Csss csss. Kto si? Aj teba uniesli obri?“ tichý hlas vychádzal zo zahalenej klietky. „Áno uniesli. Ale nebojím sa. Som princezná Cassia“ hrdo zvolala. Nastalo ticho. „A vy ste kto? Nevidím na vás“ pýta sa Cassia. Stále ticho. „Hej ste tam?“ pýta sa ďalej. Odrazu, spoza tmavej klietky vykukli dve hlavy a hovorili: „Len jedna princezná na svete sa volá Cassia. Naša dcéra“ odpovedali neznámi ľudia v klietke. Ale princezná Cassia ich hneď spoznala: „mama, otec! Ste to vy?“. Slzy šťastia tiekli v oboch klietkach. A áno. Boli to Cassini rodičia, ktorých pred rokmi obri uniesli. Celé roky ich tam nútili vyrábať škoricu pre obrov, ktorú si tak zamilovali. Na ďalší deň obri vzali Cassiu a jej rodičov a nútili ich vytvárať škoricu. Boli veľmi vyčerpaní, obri im nedopriala žiadny oddych. Medzi tým obri zajali mladého princa zo zámku modrých šľachticov. Ten však škoricu vytvárať nevedel, a tak sa obri rozhodli že ho zjedia na raňajky. Cassia si uvedomovala, že musí zachrániť svojich rodičov, seba aj toho neznámeho princa, ktorého chcú obri zjesť. Večer, keď ich obri opäť pozatvárali do klietok sa podarilo Casii na pár sekúnd získať kľúč od klietky. Otlačila ho do malého kúska blata a rýchlo vrátila späť. Obri ich zatvorili a zamkli. Cassia si v klietke do odtlačku z blata vyčaroval škoricu, ktorá jej vytvarovala presnú kópiu kľúča. Hneď, ako obri zaspali vložila svoj škoricový kľúč do zámku a klik. Otvorila si klietku. Preliezla ku klietke svojich rodičov a tým istým kľúčom ju otvorila. Napokon sa vyšplhala aj do kuchyne, ku klietke mladého princa, ktorého obri chceli zjesť. „Kto si? „Pýta sa Cassia. „Som Theo. Ale prosím rýchlo má odtiaľto dostaň, potom ti o sebe poviem viac“ vystrašený princ naliehal. Cassia vyslobodila aj jeho. Všetci sa po špičkách snažili preniknúť ponad spiacich obrov. Nebolo počuť nič. Malé nožičky nevydávali žiadny zvuk. „Baaaac!“ mladý princ zakopol o zhodil lampášik priamo na nos jedného z obrov. „Aaaaa, čo to bolo? Heeej obri vstavajte utekajú nám raňajky a škoricový otroci“ kričal nahnevaný obor. „Rýchlo bežte k otvoru v skale. Je to malý otvor, takže tam obri neprejdú a ja vás dobehneme, kričala Cassia, ktorá sa rozbehla opačným smerom. Priamo ku kráteru sopky. Rodičia a mladý princ vyleteli von z krátera a Cassia vytvorila asi najväčšiu škoricovú guľu vo svojom živote. Zamávala paličkou a veľká guľa mierila do stredu sopky, priamo do magmy. „Buuum“ obrovská explózia. Sopka sa začala otriasať. Cassia bežala von, aby mohla uniknúť. Celý kráter sa totiž chystal spadnúť. Kamene začali padať, podlaha sa uvoľňoval. Cassia vyletela von a len čo stačila nohu položiť na zem, sopku zavalili kamene a rujiny, ktoré uväznili obrov vo vnútri. Cassia, jej rodičia a nešikovný princ boli v bezpečí. Rodičia sa vrhli na Cassiu a objímali s dlhú chvíľku. Tešili sa, že sú opäť spolu. „Poďte do môjho zámku, odteraz budeme žiť spolu.“ Navrhla Cassia. „A ty neznámi princ si mi sľúbil, že mi o sebe porozprávaš viac. Poď, pozývam ťa k nám do zámku na trošku škoricových dobrôt„ pozývala vysmiata princezná. Samozrejme, že mladý Theo dlho neváhal a šiel. Bol Cassi nesmierne vďačný za záchranu.

Spoločne dorazili do zámku. Cassia ubytovala rodičov. Mladý princ sa rozhodol, že sa zdrží dlhšie, pretože mu princezná Cassia padla do oka. Rovnako aj princezne Cassii bol mladý princ Theo sympatický. A tak ho nesmelo požiadala, aby ešte zostal a mohli sa lepšie spoznávať.