Odkaz vo fľaši

Planéta Zem. Miesto pre najrôznejšie formy života. Je to náš domov, ktorý berieme ako samozrejmosť a má nám slúžiť. Ale správame sa k nášmu domovu rozumne? Chránime a vážime si ho? Alebo mu naše správanie škodí?

Afra je mladé dievča z chudobnej, ale šťastnej rodiny. Miluje školu a sama založila školský krúžok, ktorý sa volá POMÁHAME SVOJEJ PLANÉTE. A ak práve nie je v škole, túla sa po lese so svojím najlepším štvornohým priateľom, jazvečíkom Jasperom. Spoločne spoznávajú prírodu a okolitý svet. Afra nemá veľa kamarátov, skôr si rozumie so zvieratkami. Jedného dňa prišla zo školy, vzala Jaspera a šli sa túlať do lesa. Behali po známych chodníčkoch, ale dnes vybočili z cesty a vybrali sa vlastným smerom. Ako tak kráčali, začuli niekoho nariekať. Predierali sa hustým krovím a nasledovali plačúci hlas. Prišli až k skalnatému útesu, kde na jeho kraji sedela starenka. Dívala sa na okolitú prírodu a nariekala. Bola celá nešťastná. Malá Afra si sadla na okraj skaly vedľa nej a prihovorila sa: „Ahoj, starenka, čo sa ti stalo, prečo nariekaš?“ Starenka sa pozrela na Afru, položila jej ruku na koleno a riekla: „Si milá, že sa zaujímaš o smútok starej ženy. Som smutná z toho, že sa ubližuje môjmu dielu, ktoré som dlhé roky kúsok po kúsku budovala. Ale najviac ma trápi škaredé správanie sa k bezbranným stvoreniam, ktoré sa nevedia brániť. Je to veľmi smutné.“ „O čom to hovoríš?“ opýtala sa Afra. „Myslím tým všetky zvieratá, ktoré doplácajú na ľudskú krutosť,“ odpovedala starenka. „A aké dielo máš na mysli, ktoré si budovala dlhé roky?“ vypytuje sa naďalej malá Afra. „Pozri sa okolo seba. Na tú krásnu prírodu. Toto všetko som vybudovala za dlhé, dlhočizné roky. Tomuto všetkému som matkou,“ odvetila starenka so slzami v očiach. Afra sa zamyslela. Otočila sa a pozerala sa na okolitú prírodu, zatiaľ čo jej hlavou šli starenkine slová. A potom jej to došlo: „Počkaj! Veď to by si musela byť Matka príroda!“ vykríkla Afra a otočila hlavu späť k starenke, lenže ona tam už nebola. „Haló! Starenka, kde si? Haló, Matka príroda, kde si?!“ kričala Afra, ale starenka sa už nevrátila.

„Jasper, videl si to? To musela byť Matka príroda. A plakala preto, lebo my ľudia ničíme jej dielo. Myslela tým prírodu. Veď sa len pozri, všade navôkol sú odhodené odpadky a po oblohe sa vznáša dym z áut a tovární,“ vysvetľuje Jasperovi, ktorý len zaštekal a vrtel chvostíkom.

„Sklamali sme Matku prírodu a ona je teraz nešťastná. Ale najhoršie na tom je to, že si sami ničíme vlastný domov! A ten je tak nenahraditeľný! Rozumieš tomu, Jasper?!“ rozčúlene vysvetľuje Afra malému Jasperovi.

„Musíme pomôcť Matke prírode …