Krajina jednorožcov

Vonku za oknom sa už začalo dobrodružné leto. Zelená tráva a farebné kvety voňali doďaleka. Malá Sofia sedela pri okne vo svojej izbe, ktorá bola olepená ilustráciami jednorožcov. Dokonca aj jej pyžamo či tepláky boli vyšité podobizňou jednorožca.

Vo svojej izbe sedela pod oknom a zasnívane sledovala stádo jednorožcov, ako sa naháňajú po farebných poliach. Farebné pásy svietili a viali vo vetre za ich rýchlymi kopytami. Na hlavách im svietili zlaté špicaté rohy. Vtom sa zo schodiska ozval hlas jej mami: „Sofíí! Je čas ísť!“

Sofia si pretrela oči a vytrhla zrak zo svojej predstavy. „Ale, mamá! Pravé sa mi zdalo, že za oknom vidím krásne stádo jednorožcov, ako sa pasie a naháňa na ružových lúkach,“ odpovedala Sofia.

„Ale, prosím ťa, jednorožce sú len výmysel v rozprávkach. Obleč sa a poď,“ povedala mama. Sofia zišla dole a obula si tenisky. Nastúpila do auta a spolu s mamou sa vybrali k dedkovi na prázdniny. Dedko býval v malej dedinke, hneď na okraji lesa. Sofia tam mala v susedstve kamarátku a s ňou trávila letné prázdniny u dedka.

Auto zastavilo pred dedkovou chalúpkou, Sofia vyskočila von a rozbehla sa priamo k dedkovi. Vyskočila naňho a obaja sa úprimne objali. Keď už dedkovi vyrozprávala všetky svoje zážitky za posledný rok, vybehla z chalúpky von a zaklopala na dvere svojej kamarátky Elišky.

Otvorili sa dvere a Eliška s úsmevom na tvári vybehla von. „Ahoj, Sofí! Konečne si tu! Odpočítavala som dni do tvojho príchodu!“ tešila sa Eliška. Chytili sa za ruky a skákali do kruhu.

Obe dievčatá mali odlišné záľuby. Sofia milovala zvieratá a Eliška chcela byť vedkyňa a skúmať rastliny. Ale jednu vec mali spoločnú. Ligotavého jednorožca na tričku.

„Čo podnikneme? Máme predsa letné prázdniny!“ tešila sa Sofia.

„Pôjdeme do nášho čarovného lesa? Budem hľadať nové rastliny a spoznávať tie, ktoré už poznám,“ povedala Eliška.

„A ja zase môžem sledovať stopy zvierat, skúmať ich prostredie a život. A ktovie, možno narazíme aj na jednorožce,“ zasmiala sa Sofia.

„Ó! Áno, kiežby boli skutočné,“ povedala zamyslená Eliška.

Dievčatá dlho nepremýšľali, vzali svoje malé batohy a rozbehli sa k lesu, kde sa celé dni hrali a spoznávali jeho čarovnú krásu.

Chodili po lese, Eliška si zapisovala všetky huby, ktoré po ceste stretla, položila ruku na každý strom a prstami pohladila rastliny okolo cestičky. Sofia ukazovala na všetky stopy zvierat, ktoré na chodníčku uvidela a pomenovala ich. A mali aj šťastie. Pri malom lesnom jazierku spozorovali stádo jeleňov, ako sa napájali.

Sofia chytila Elišku za rameno a zašepkala jej: „Pśśt! Pozri tam dole pri jazierku.“

Schovali sa do krovia a sledovali, ako sa rodina jeleňov v teplom letnom dni, napája a ochladzuje v jazierku.

Neskôr pokračovali ďalej po lesnom chodníčku, až dorazili k veľkému dubovému stromu, ktorý bol pri koreňoch obrastený machom. Všetko sa zdalo normálne, ale z machu trčala malá guľatá …