Posledný hrdina

Presne pred 66 miliónmi rokov žili na zemi dinosaury. Ale všetko zmenil obrovský meteorit, ktorý dopadol na Zem. Tricero sa viac krát obetoval aby zachráni lv tejt okatastrofe svoju novú kamarátku Dipi.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 20.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1175 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Bolo to presne pred 66 miliónmi rokov, keď  Zem obývali najväčšie živočíchy, aké tu kedy žili. Dinosaury. Stovky druhov dinosaurov obývalo celú planétu. Žili tu veľmi dlho a zanechali nám množstvo stôp o svojom živote.

Malá rodinka Diplodocusov  sa ako každý deň vybrala na zelené polia, kde trávila celé dni. Mama, otec a malá Dipi, ktorá pobehovala sem a tam a jedli listy z tých najvyšších stromov.  Okrem nich sa tu páslo desiatky ďalších bylinožravých dinosauroch. Mali tu množstvo zelene, čo im vyhovovalo. Museli byť však neustále na pozore pred mäsožravým Tyrannosaurom  či Velociraptorom. Jedného dňa všetko prebiehalo ako obvykle, až na jednu udalosť, ktorá výrazne ovplyvnil život dinosaurov na planéte Zem. V jednom momente osvietila dennú oblohu veľká žiara a hluk, ktorý sa niesol celou prériou. Obrovský a rozpálený meteorit preťal atmosféru a rútil sa na Zem. Dinosaury sa rozutekali na všetky strany. Malá Dipi sa zabávala ďaleko od svojich rodičov. Meteorit sa blížil k Zemi a čím bol bližšie, tým bol väčší. Bol naozaj obrovský. A búúúm! Dopadol na Zem. Okamžite sa všade začala šíriť horúca tlaková vlna, ktorá niesla so sebou tisícky úlomkov zeminy a kameňa. Väčšiu časť planéty pohltila spaľujúca láva, ktorá všetko pustošila, v momente uvarila milióny kubíkov vody v oceánoch a prevrátila Zem na ruby. Na zemi sa tvorili obrovské trhliny, a tie boli niekoľko kilometrov dlhé. Mala Dipi sa ocitla na druhej strane. Nemohla sa už vrátiť za svojimi rodičmi. Nevedela sa už ani vrátiť k ostatným dinosaurom.  Zem sa triasla a Dipi padla do veľkej trhliny. Kotúľala sa niekoľko metrov dole. Otrasená sa pozbierala. Zdvihla hlavu a videla len vysoké steny. Všetko bolo v ruinách posiate popolom.

Pochopila, že musí nájsť cestu z rokliny a vrátiť sa k rodičom. Putovala niekoľko hodím trhlinou. Dýchanie jej sťažoval popol a prach, ktoré boli vystrelené zo zeme do celého ovzdušia po náraze meteoritu. Kričala o pomoc, ale nik sa neozýval. Všade bolo ticho. Ako si tak kráčala, začula malé stonanie. Rozbehla sa v nádeji, že nájde niekoho, kto jej pomôže. Pod hromadou balvanov ležal mladý triceratops. „Ahoj, prosím pomôž mi“ slabučkým hlasom volal na Dipi. Neváhala a svojím dlhým chvostom začala odhadzovať kamene. Napokon ho vyslobodila. Triceratops sa postavil na nohy: „ďakujem ti. Som tvojím dlžníkom. Volám sa Tricero“. „Rada som ti pomohla. Ja som Dipi. Uviazla som v tejto trhline, a neviem sa odtiaľto dostať späť za svojou rodinou“ smutne vysvetľovala.  „Poď, musíme sa odtiaľto dostať. Poď za mnou“ odvetil Tricero. Prechádzali trhlinou. Zem sa ešte mohutne stále otriasala, ale tento krát už kvôli aktivite sopiek, ktoré sa po náraze meteoritu  aktivovali. Spustošenú krajinu začala pokrývať spaľujúca magma, ktorá ničila už beztak spustošenú Zem. Rozlievala sa všade. Dipi a Tricero si museli dávať pozor, aby nepadli do ešte väčšej pasce. Konečne sa im podarilo dostať sa von z trhliny. Vyšli opäť na povrch a to čo videli ich zarmútilo. Ruiny, ktoré nikde nekončili. Tráva, stromy, bujné porasty, to všetko bolo spálené a zavalené prevrátenou hlinou a kameňmi. Nikto tu nezostal. „Och Tricero, čo budeme robiť, čo budeme jesť? Ako nájdeme svoje rodiny“ nariekala Dipi. Tricero jasne odpovedal: „musíme isť ďalej, určite odtiaľto utiekli, musíme ich nájsť!“ A vybrali sa spustošenou krajinou hľadať svoje rodiny a ostatných dinosaurov.  Čoraz viac sopiek začalo vybuchovať a chrliť lávu. Po zemi sa už kráčať nedalo. Dobehli k rieke a rýchlo si našli kmeň. Vyliezli naň a začali sa plaviť riekou. Ako tak sedeli, očami sledovali dookola spustošenú Zem. Všade bolo ticho. Nikde ani len vtáčik nepreletel. V momente však spozorneli, keď začuli zvuk padajúcej vody. „Och nie, to musí byť vodopád!“ vykríkol Tricero. A skôr ako sa nazdali čelili obrovskému vodopádu. Už nebolo možné vyhnúť sa mu. Obrovská sila prúdu vo vodopáde ich stiahla a leteli niekoľko metrov voľným pádom. Padli do hlbokej vody medzi skaly. Kmeň, na ktorom sa plavili sa roztrieštil na maličké časti. Tricero vyplával na breh. Ale nikde nevidel Dipi.  Kričal na plné hrdlo jej meno. Skočil späť do vody.  Plával prúdom a v diaľke videl dlhý chvost trčiaci z vody.“ Musí to byť Dipi“ pomyslel si. Doplával k nej a vytiahol ju na breh. Dipi bola chvíľu v bezvedomí, ale Tricero jej resuscitáciou vrátil dych. Dipi mu bola veľmi vďačná, že sa na ňu nevykašlal a šiel ju hľadať.  Boli veľmi hladní, keďže všetka zeleň bola spálená a zničená, rozhodli sa, že si pod skalou oddýchnu a ráno budú pokračovať.  Po východe slnka sa mohli len napiť vody a pokračovať ďalej. Ako si tak kráčali, spoza stromov vyskočili traja Velociraptori. Mäsožravé dinosaury. „Óóó,  konečne nejaká potrava“ slintali Velociraptori.  Široko ďaleko totiž nenašli bylinožravca, ktorého by mohli zožrať, takže boli tiež vyhladovaní na kosť. Tricero neváhal a rozbehol sa k nim. Vystrčil svoje rohy a nabral jedného Velociraptora. Zamával ním a odhodil ho priamo na ostatných. Omráčení ležali na zemi a hneď pochopili, že triceratopsa nepremôžu a tak utiekli. Dipi sa usmievala. Bola šťastná, že ju Tricero už druhý-krát zachránil. Tricero si všimol vysokú horu. Navrhol, aby sa vyšplhali na jej vrchol a odtiaľ budú môcť vidieť svoje rodiny a ostatných dinosaurov, ktorí prežili. Dipi súhlasila, a tak sa začal výstup na horu. Keďže už viac ako tri dni nič nejedli, boli slabí. Výstup im teda trval dlhšie. Ale keď zdolali vrchol, ich oči sa začali usmievať.  V diaľke videli malú zelenú krajinku, ktorá nebola spustošená. Bolo vidieť aj pohyb väčších dinosaurov v tejto zelenej oáze. „Tam musia byť naše rodiny Tricero. Musíme sa tam dostať“ kričala Dipi. Natešení zišli z hory. Vedeli, že už im nič nezabráni, aby sa opäť stretli so svojimi rodinami. Ale…. Predsa ich čakala ešte jedna prekážka. Zostali stáť pred obrovskou trhlinou, ktorá bola plná horúcej lávy. Tricero neváhal a zmotal lano z lián zo stromov. Vytvoril malý most, na druhú stranu. Chytili sa za chvosty, zatvorili oči. Krok po kroku, kráčali k druhej strane. Ale odrazu: Práásk. Odtrhla sa jedna liana. Prásk! Odtrhla sa aj druhá. Tricero neváhal a papuľou chytil obe liany a držal most pevne, aby sa nerozpadol. Chvostom naznačoval Dipi, aby pokračovala, keďže on musel držať liany. Zem sa začala čoraz viac otriasať a Tricero už nevládal dlhšie udržať liany spojené. Dipi so slzami v očiach prebehla na druhú stranu. Kričala na Tricera, ale tomu sa liany nedarilo zviazať dokopy. Zem sa otriasala čoraz viac a pod nohami Dipi sa začali uvoľňovať kamene a pôda. Musela sa s Tricerom rozlúčiť a utekať preč. Zem sa rozkúskovala na malé kúsočky a tisíce trhlín.

Dipi dobehla do zelenej krajinky, kde naozaj stretla svojich rodičov a zvyšných dinosaurov. Objala ich a plakala. Povedala im o Tricerovi, ktorý ju viac-krát zachránil, a že zrejme padol do horúcej lávy. Starší Diplodocus obaja Dipi ešte väčšmi a spoločne smútili za Tricerom. V diaľke z hustého prachu bolo vidieť pomalý pohyb. Niečo sa plazilo.  Dipi zdvihla hlavu a zaostrila zrak. „To je Tricero!“ nadšene zvolala. Rozbehla sa k nemu a od radosti ho olizovala po tvári.

Tricerovi sa podarilo liany spojiť, prekročiť trhlinu s lávou a vyhnúť sa ničivým otrasom. Bol to veľký bojovník, ktorý to nikdy nevzdal. A zároveň jeden z posledných hrdinov v ére dinosaurov.

Bolo to presne pred 66 miliónmi rokov, keď  Zem obývali najväčšie živočíchy, aké tu kedy žili. Dinosaury. Stovky druhov dinosaurov obývalo celú planétu. Žili tu veľmi dlho a zanechali nám množstvo stôp o svojom živote.

Malá rodinka Diplodocusov  sa ako každý deň vybrala na zelené polia, kde trávila celé dni. Mama, otec a malá Dipi, ktorá pobehovala sem a tam a jedli listy z tých najvyšších stromov.  Okrem nich sa tu páslo desiatky ďalších bylinožravých dinosauroch. Mali tu množstvo zelene, čo im vyhovovalo. Museli byť však neustále na pozore pred mäsožravým Tyrannosaurom  či Velociraptorom. Jedného dňa všetko prebiehalo ako obvykle, až na jednu udalosť, ktorá výrazne ovplyvnil život dinosaurov na planéte Zem. V jednom momente osvietila dennú oblohu veľká žiara a hluk, ktorý sa niesol celou prériou. Obrovský a rozpálený meteorit preťal atmosféru a rútil sa na Zem. Dinosaury sa rozutekali na všetky strany. Malá Dipi sa zabávala ďaleko od svojich rodičov. Meteorit sa blížil k Zemi a čím bol bližšie, tým bol väčší. Bol naozaj obrovský. A búúúm! Dopadol na Zem. Okamžite sa všade začala šíriť horúca tlaková vlna, ktorá niesla so sebou tisícky úlomkov zeminy a kameňa. Väčšiu časť planéty pohltila spaľujúca láva, ktorá všetko pustošila, v momente uvarila milióny kubíkov vody v oceánoch a prevrátila Zem na ruby. Na zemi sa tvorili obrovské trhliny, a tie boli niekoľko kilometrov dlhé. Mala Dipi sa ocitla na druhej strane. Nemohla sa už vrátiť za svojimi rodičmi. Nevedela sa už ani vrátiť k ostatným dinosaurom.  Zem sa triasla a Dipi padla do veľkej trhliny. Kotúľala sa niekoľko metrov dole. Otrasená sa pozbierala. Zdvihla hlavu a videla len vysoké steny. Všetko bolo v ruinách posiate popolom.

Pochopila, že musí nájsť cestu z rokliny a vrátiť sa k rodičom. Putovala niekoľko hodím trhlinou. Dýchanie jej sťažoval popol a prach, ktoré boli vystrelené zo zeme do celého ovzdušia po náraze meteoritu. Kričala o pomoc, ale nik sa neozýval. Všade bolo ticho. Ako si tak kráčala, začula malé stonanie. Rozbehla sa v nádeji, že nájde niekoho, kto jej pomôže. Pod hromadou balvanov ležal mladý triceratops. „Ahoj, prosím pomôž mi“ slabučkým hlasom volal na Dipi. Neváhala a svojím dlhým chvostom začala odhadzovať kamene. Napokon ho vyslobodila. Triceratops sa postavil na nohy: „ďakujem ti. Som tvojím dlžníkom. Volám sa Tricero“. „Rada som ti pomohla. Ja som Dipi. Uviazla som v tejto trhline, a neviem sa odtiaľto dostať späť za svojou rodinou“ smutne vysvetľovala.  „Poď, musíme sa odtiaľto dostať. Poď za mnou“ odvetil Tricero. Prechádzali trhlinou. Zem sa ešte mohutne stále otriasala, ale tento krát už kvôli aktivite sopiek, ktoré sa po náraze meteoritu  aktivovali. Spustošenú krajinu začala pokrývať spaľujúca magma, ktorá ničila už beztak spustošenú Zem. Rozlievala sa všade. Dipi a Tricero si museli dávať pozor, aby nepadli do ešte väčšej pasce. Konečne sa im podarilo dostať sa von z trhliny. Vyšli opäť na povrch a to čo videli ich zarmútilo. Ruiny, ktoré nikde nekončili. Tráva, stromy, bujné porasty, to všetko bolo spálené a zavalené prevrátenou hlinou a kameňmi. Nikto tu nezostal. „Och Tricero, čo budeme robiť, čo budeme jesť? Ako nájdeme svoje rodiny“ nariekala Dipi. Tricero jasne odpovedal: „musíme isť ďalej, určite odtiaľto utiekli, musíme ich nájsť!“ A vybrali sa spustošenou krajinou hľadať svoje rodiny a ostatných dinosaurov.  Čoraz viac sopiek začalo vybuchovať a chrliť lávu. Po zemi sa už kráčať nedalo. Dobehli k rieke a rýchlo si našli kmeň. Vyliezli naň a začali sa plaviť riekou. Ako tak sedeli, očami sledovali dookola spustošenú Zem. Všade bolo ticho. Nikde ani len vtáčik nepreletel. V momente však spozorneli, keď začuli zvuk padajúcej vody. „Och nie, to musí byť vodopád!“ vykríkol Tricero. A skôr ako sa nazdali čelili obrovskému vodopádu. Už nebolo možné vyhnúť sa mu. Obrovská sila prúdu vo vodopáde ich stiahla a leteli niekoľko metrov voľným pádom. Padli do hlbokej vody medzi skaly. Kmeň, na ktorom sa plavili sa roztrieštil na maličké časti. Tricero vyplával na breh. Ale nikde nevidel Dipi.  Kričal na plné hrdlo jej meno. Skočil späť do vody.  Plával prúdom a v diaľke videl dlhý chvost trčiaci z vody.“ Musí to byť Dipi“ pomyslel si. Doplával k nej a vytiahol ju na breh. Dipi bola chvíľu v bezvedomí, ale Tricero jej resuscitáciou vrátil dych. Dipi mu bola veľmi vďačná, že sa na ňu nevykašlal a šiel ju hľadať.  Boli veľmi hladní, keďže všetka zeleň bola spálená a zničená, rozhodli sa, že si pod skalou oddýchnu a ráno budú pokračovať.  Po východe slnka sa mohli len napiť vody a pokračovať ďalej. Ako si tak kráčali, spoza stromov vyskočili traja Velociraptori. Mäsožravé dinosaury. „Óóó,  konečne nejaká potrava“ slintali Velociraptori.  Široko ďaleko totiž nenašli bylinožravca, ktorého by mohli zožrať, takže boli tiež vyhladovaní na kosť. Tricero neváhal a rozbehol sa k nim. Vystrčil svoje rohy a nabral jedného Velociraptora. Zamával ním a odhodil ho priamo na ostatných. Omráčení ležali na zemi a hneď pochopili, že triceratopsa nepremôžu a tak utiekli. Dipi sa usmievala. Bola šťastná, že ju Tricero už druhý-krát zachránil. Tricero si všimol vysokú horu. Navrhol, aby sa vyšplhali na jej vrchol a odtiaľ budú môcť vidieť svoje rodiny a ostatných dinosaurov, ktorí prežili. Dipi súhlasila, a tak sa začal výstup na horu. Keďže už viac ako tri dni nič nejedli, boli slabí. Výstup im teda trval dlhšie. Ale keď zdolali vrchol, ich oči sa začali usmievať.  V diaľke videli malú zelenú krajinku, ktorá nebola spustošená. Bolo vidieť aj pohyb väčších dinosaurov v tejto zelenej oáze. „Tam musia byť naše rodiny Tricero. Musíme sa tam dostať“ kričala Dipi. Natešení zišli z hory. Vedeli, že už im nič nezabráni, aby sa opäť stretli so svojimi rodinami. Ale…. Predsa ich čakala ešte jedna prekážka.



Zostali stáť pred obrovskou trhlinou, ktorá bola plná horúcej lávy. Tricero neváhal a zmotal lano z lián zo stromov. Vytvoril malý most, na druhú stranu. Chytili sa za chvosty, zatvorili oči. Krok po kroku, kráčali k druhej strane. Ale odrazu: Práásk. Odtrhla sa jedna liana. Prásk! Odtrhla sa aj druhá. Tricero neváhal a papuľou chytil obe liany a držal most pevne, aby sa nerozpadol. Chvostom naznačoval Dipi, aby pokračovala, keďže on musel držať liany. Zem sa začala čoraz viac otriasať a Tricero už nevládal dlhšie udržať liany spojené. Dipi so slzami v očiach prebehla na druhú stranu. Kričala na Tricera, ale tomu sa liany nedarilo zviazať dokopy. Zem sa otriasala čoraz viac a pod nohami Dipi sa začali uvoľňovať kamene a pôda. Musela sa s Tricerom rozlúčiť a utekať preč. Zem sa rozkúskovala na malé kúsočky a tisíce trhlín.

Dipi dobehla do zelenej krajinky, kde naozaj stretla svojich rodičov a zvyšných dinosaurov. Objala ich a plakala. Povedala im o Tricerovi, ktorý ju viac-krát zachránil, a že zrejme padol do horúcej lávy. Starší Diplodocus obaja Dipi ešte väčšmi a spoločne smútili za Tricerom. V diaľke z hustého prachu bolo vidieť pomalý pohyb. Niečo sa plazilo.  Dipi zdvihla hlavu a zaostrila zrak. „To je Tricero!“ nadšene zvolala. Rozbehla sa k nemu a od radosti ho olizovala po tvári.

Tricerovi sa podarilo liany spojiť, prekročiť trhlinu s lávou a vyhnúť sa ničivým otrasom. Bol to veľký bojovník, ktorý to nikdy nevzdal. A zároveň jeden z posledných hrdinov v ére dinosaurov.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Ako sa volalo mláďa v rodine Diplodocusov?

a) Biba
b) Dipi
c) Lili

 

2. Aká katastrofa zmenila dinosaurov život?

a) pád meteoritu
b) korona vírus
c) záplava

 

3. Koho stretla Dipi v trhline, v ktorej uviazla?

a) hada: Slizáka
b) psa: Deny
c) Triceratopsa: Tricero

 

4. Na čom sa plavili Dipi a Tricero?

a) na kmeni
b) na Titanicu
c) na plťke

 

5. Kto chcel zožrať Dipi a Tricera na ich ceste?

a) Postosuchus
b) Juravenátori
c) Velociraptori

 

6. Pri poslednej prekážke stali pred trhlinou plnej?

a) pavúkov
b) blata
c) horúcej lávy

 

7. Z čoho vyrobil Tricero most cez trhlinu?

a) z lian
b) z dreva
c) z kameňa

 

Správne odpovede:
1b, 2a. 3c, 4a, 5c, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂