Rozprávky na dobrú noc. Kolorka

Za daždivou a oblačnou oblohou, ktorú pretína slnečný lúč, vzniká farebné divadlo, ktoré jednoducho nazývame dúha. Ale čo stojí za týmto divadlom stojí? Poďte sa s nami bližšie pozrieť a preskúmať, ako táto krása vzniká.

V ďalekom farebnom lese pod vysokým a hustým stromom, pod kôpkou lístia, trávy a zeminy je neveľká diera, v ktorej má svoj malebný domov nezbedný a zvedavý zajko Miško. Ten si každé ráno poumýva svoje strapaté ušká v neďalekej rieke. Umytý a čerstvo zobudený zajko sa vybral hľadať niečo do svojho hladného bruška. Ako vždy si musel zobrať aj dáždnik, pretože v lesíku často pršalo. A ani to ráno nebolo výnimkou. Zajko Miško pocítil na svojej ešte rozospatej papuľke dažďové kvapky: „Hm, nevadí, veď dáždnik mám,“ zamrmlal si a pokračoval. Po malej chvíli však popri padajúcich dažďových kvapkách zacítil slnečné lúče, ako ho hrejú na jeho malý chlpatý chvostík. V tej chvíli sa hneď rozbehol na najbližšiu čistinku, aby sa mohol pozrieť na to krásne divadlo: „Jéééééj, tak táto dúha je naozaj krásna,“ potešil sa a ešte chvíľu si vychutnával nádheru na oblohe. Zrazu sa z lesa ozval jemný, nežný a príjemný hlások: „Ďakujééééém.“ Miško sa začudoval, ale veľmi to neriešil, skôr ho trápilo, ako vzniká tá krása, ktorú si pomenoval dúha.

A takto uplynul jeden z bežných dní zvedavého zajka Miška. Všetko sa však zmenilo v jeden pochmúrny, polooblačný deň, keď zo slniečka bolo vidno len záblesky. Zajko sa ako vždy túlal po lese a hľadal niečo pre svoje večne hladné bruško. V tento deň bol veľmi smutný a nechápal, prečo sa dúha ešte neobjavila, aj keď pršalo a ukazovalo sa slniečko. „Nechápem to, vždy, keď prší a vykukne slniečko, ukáže sa mi krásna farebná dúha, prečo dnes nie?“ Zmätený si ďalej pomaly vykračoval v ceste lesom. Zrazu jeho veľké strapaté ušká spozorneli, opäť začul ten jemný a nežný hlások, ktorý však tentokrát vzlykal: „Áuuuuu, áuuuuu, prosím, pomóóóóc!“ Miško neváhal ani chvíľu a rozbehol sa za hlasom: „Už idééém, už idééém,“ nebojácne volal. Zajko napokon pribehol k hustému kríku, spoza ktorého najprv pozoroval, čo sa deje. Uvidel veľmi peknú vílu, spútanú a zviazanú, ako sa nad ňou s hrôzostrašným smiechom raduje povestný Čierny čarodejník, ktorý sa podľa legendy živí práve takými farebnými a nevinnými lesnými vílami. Miško si zašomral pod fúziky: „Ten zlý Čierny čarodej! Musím ho poraziť a oslobodiť tú nevinnú lesnú vílu, alebo kto to vlastne je.“ Ihneď zvolal na pomoc kamarátov z lesa. Bez váhania prileteli bystrozraký priateľ orol, dobrý a statočný kamarát medveď a prefíkaná kamarátka líška.

„Musíme vymyslieť, ako oslobodiť tu nevinnú lesnú vílu,“ povedal Zajko.

„Ale je to vôbec lesná víla? Je tak krásne farebná,“ poznamenala líška.

„Teraz nie je čas riešiť, kto to je, musíme konať!“ hrdo a statočne vyhlásil medveď.

Rozhodli sa teda, že orol vyletí na oblohu, aby svojím bystrozrakým okom skontroloval situáciu. Medveď sa schoval v ústraní a bol pripravený vybehnúť a Čierneho čarodejníka zdrapiť do svojich veľkých a ostrých pazúrov. Líška vybehla spoza kríkov priamo pred Čierneho čarodejníka a chcela ho lišiacky oklamať: „Dobrý deň, pán Čierny čarodejník, veľa som o Vás počula, nechcete sa ísť so mnou prejsť?“ opýtala sa lišiacky. „Kto si a ako sa opovažuješ vyrušovať ma?!“ hromovým hlasom skríkol čarodejník. „Počkaj, veď aj teba zviažem,“ rozbehol sa priamo k líške. Vtom spoza kríkov vyletel zajko Miško a svojimi ostrými zúbkami prehrýzol lano, ktorým bola zviazaná záhadná víla. Čierny čarodej chytil líšku do svojich čiernych rúk, ale spoza stromu sa naňho okamžite vyrútil veľký statočný medveď, ktorý tak hlasno zreval, že Čierny čarodejník pustil líšku zo svojho zovretia, aby si mohol zapchať uši. Orol zletel rýchlym a priamym letom priamo na čarodejníka, zdrapil ho do svojich pazúrov a vyniesol na vysokánsku skalu, odkiaľ sa nemohol dostať dole. Ostal tam uväznený. „Héééj, vy odporné zvieratá, dajte ma dole!“ žalostne naposledy zakričal Čierny čarodej. Keď už boli všetci pokope, radovali sa, ako bravúrne porazili hrozného Čierneho čarodejníka, zajko Miško sa opýtal záhadnej lesnej víly: „Prezraď nám, kto si?“ Záhadná víla prehovorila jemným a nežným hláskom: „Volám sa Kolorka, som dúhová víla. Som Vám veľmi vďačná a zaviazaná za záchranu.“ Zajkovi Miškovi padla sánka, pretože si spomenul, ako vždy, keď v lese pochválil tú krásnu dúhu na oblohe, počul tento hlások vysloviť „ďakujem.“ Natešený ledva lapal po dychu a vykríkol: „Veď ty si dúha!“ Kolorka sa milo pousmiala a opäť príjemným a nežným hláskom odvetila: „Nie, nie som dúha, som dúhová víla Kolorka a kreslím dúhu na oblohu. Vždy, keď prší a vykukne slniečko, zaradujem sa a ozdobím oblohu farebnými pásikmi.“ Ako im to Kolorka vysvetľovala, zvieratká ju v nemom úžase počúvali, ale najmä zajko Miško bol nesmierne potešený, pretože konečne zistil, kto stojí za krásnym farebným divadlom, ktoré vídal na oblohe. Kolorka im z vďačnosti za záchranu vytvorila tú najväčšiu a najpestrejšiu dúhu, akú kedy videli. „Ďakujem ti Kolorka!“ skríkol zajko. A ona nežne odvetila: „Rado sa stalo, moje dúhy ešte určite uvidíte“.

Medveď, líška, orol a náš zvedavý zajko Miško sa s úsmevom a dobrou náladou vrátili späť k svojim príbytkom a tešili sa, kedy opäť uvidia dielo tajomnej Kolorky.